Neohrozený Mikeš – Božena Němcová

Neohrozený Mikeš – Božena Němcová

Mikeš bol kováčov syn. Keď mal osemnásť rokov, matka ho odstavila a otec začal učit remeslo. Keď sa vyučil, nechcel viac zostať doma a otco- vi povedal: „Otec, dajte mi železa, urobím si na cestu palicu.“

Otec mu teda dal dvadsaťpäť libier železa.

„Ale otec,“ povedal Mikeš, „čo by som robil s takou trstinou, dajte mi železa aspoň sedem cen- tov.“

„Prepána, veď taký sochor ani neunesieš!“

„Uvidíte, ako sa ním budem oháňať,“ odvetil mocný Mikeš, a keď si palicu ukul, otcovi doká- zal, že vravel pravdu.

Otec mu dal čosi peňazí, matka mu napiekla buchiet, a s tým sa Mikeš vydal na cestu.

Jedného dňa príde k mlynu a vidí, ako mlynár- sky tovariš nesie na pleci do mlynice okresaný mlynský kameň a pomyslí si: to je silný chlapík, bol by som rád, keby chcel ísť so mnou. Počkal, až tovariš opäť vyšiel von a hneď ho začal prehovárať, aby s ním išiel do sveta. Ten sa nenechal dlho núkať, vypo- vedal službu a šiel. V lese dohonili vandrovníka.

„Kamže ideš?“ spýtal sa ho Mikeš.

„Do sveta na skusy.“

„Akého si remesla?“

„Stolár.“

„A silu máš?“

„Pravdaže,“ povedal stolár, uchopil jedľu a vytrhol ju aj s koreňom.

„Chlapík si,“ povedal Mikeš, „ako sa voláš?“

„Bobeš.“

„Nechcel by si ísť s nami, Bobeš? Čo utratíme, zaplatím ja, pokým vystačia peniaze, a až sa rozletia, postaráme sa o ďaľšie!“

„A vy ste čo zač?“ pýtal sa Bobeš.

„Ja som kováč a volám sa Mikeš, a tuhľa kamarát je mlynár a volá sa Kubo, obaja sme silní ako ty, ak nie silnejší.“

„Pôjdem teda s vami,“ pristal Bobeš a podal novým kamarátom ruku.

Chodili svetom, dobre jedli, pili a hrali sa na pánov. Aký teda div, že Mikeš prišiel vačku na dno?

„Mládenci,“ povedal jedného dňa, keď prichádzali k veľkému mestu, „mám už len tri rýnske, ale ber to čert, keď prasklo oko, nech praskne i zub, pôjdeme do mesta a dáme si za ne vystrojiť dobrú večeru, hádam sa ďalej pánboh o nás postará.“

Chasníci prisvedčili a veselo kráčali k mestu. Keď prišli do hostinca, porúčali si, ako- by mali plné vrecká peňazí: „Pán hostinský, džbán vína každému a dobrú večeru, ale rýchlo, máme hlad.“ Hostinský znášal, čo kde bolo, a oni jedli a pili, čo hrdlo ráčilo.

„A čo tu, pán hostinský, máte nového?“ opýtal sa Mikeš, ktorý sa rád o všetkom do- zvedal.

„Dobrého neveľa, vzácni páni. Nikde ste nepočuli o našom kráľovi a jeho nešťastných dcérach?“

„Ani slova! My prichádzame zďaleka.“

„Teda vám o tom musím povedať. Náš kráľ mal tri krásne dcéry, vždy každú o rok staršiu než druhú. Keď mala najstaršia osemnásť, stratila sa zo zámku a nikto nevedel kam. To bolo náreku a bedákania! Rodičia sa div neutrápili žiaľom. Ale povážte, čo sa nestalo. Rok nato mala osemnásť mladšia princezná, a v ten istý deň sa stratila aj ona a nikto ju viac nevidel. Od tej chvíle stáli stráže na všetkých koncoch zámku a najmlad- šia princezná sa nesmela z komnaty ani pohnúť. Lenže v deň, keď sa dočkala osemnás- teho roku, bola večer hostina a do rána bola preč aj tretia princezná. Kráľ sľúbil, že kto vypátra, kam sa podeli jeho dcéry a živé mu ich privedie, dostane jednu z nich za ženu a k tomu polovicu kráľovstva.“

„Mládenci,“ povedal Mikeš, keď hostinský skončil, „nevravel som, že sa o nás pán- boh postará? – tu to máte.“

„Akože sa postaral?“ spýtal sa Kubo.

„Tebe aby všetko vyložil po lopate. Myslím tým, že keď nám kráľ dá na cestu dosť peňazí, pôjdeme princezné hľadať.“

„To sa ľahko povie, ale kam?“ prehodil Bobeš.

„No, pôjdeme, kam nás oči povedú,“ zasmial sa Mikeš, „keď obídeme celý svet, kdesi ich už len nájdeme, bárs by sme sa po ne mali vydať do pekla. Len choďte, pán hostin- ský, dajte nás ohlásiť u kráľa a povedzte, že ak nám dá na cestu dosť peňazí, chceme princezné hľadať.“

Hostinský sa s radosťou ponáhľal ku kráľovi. O malú chvíľu pribehol do hostinca slu- ha s posolstvom, aby tí traja vandrovníci prišli do zámku. Zobrali sa teda a šli. Kráľ sa ich na všetko popýtal, a potom kázal, aby im dali peňazí, koľko budú chcieť. Chasníci kráľovi poďakovali a bez meškania sa vydali na cestu.

Chodili už mnoho týždňov, keď jedného dňa prišli do lesa, z ktorého nevedeli von.

„To takto nejde, chlapci!“ povedal Mikeš, ako hlava tej mocnej trojice, „keď budeme chodiť stále dokola, konca toho prekliateho lesa aj tak nedôjdeme. Tu zarazím palicu a každý z nás pôjde na jednu stranu, až sa dostane buď na koniec lesa alebo k nejakému stavaniu. Kto prvý niečo nájde, vráti sa nazad k palici a zapíska na píšťalu, čo na nej visí. Tak sa opäť stretneme.“

Chasníci s tým boli spokojní a každý pošiel na jednu stranu. Netrvalo dlho a Bobeš zapískal.

„No, čo si našiel?“ spýtal sa Mikeš, keď sa zišli.

„Len poďte za mnou, našiel som nachystanú večeru ako pre kniežatá.“

„Mne sa tak vidí, Kubo, že nás má Bobeš za bláznov,“ povedal Mikeš a obaja dosť nedôverčivo kráčali za Bobešom.

Ale Bobeš neklamal. Keď ušli kus cesty, zbadali jaskyňu, a keď do nej vošli, uvideli na stole dobrú večeru, tri džbány vína a pre troch ustlaté lôžka. To sa chlapcom páčilo, sadli za stôl a jedli a pili. Keď sa napchali, začali sa rozhliadať po jaskyni. Ale pretože sa už stmievalo a oni nemali svetlo, nevideli, či z jaskyne vedie ešte nejaký východ

alebo nie. Boli unavení, a preto zanechali všetkého hľadania a chceli si ísť ľahnúť, tu ale Mikeš povedal:

„Počúvajte, chlapci, mne sa tak zdá, že je to tu lúpežnícka diera. Ak príde tá banda domov a nenájde večeru, bude s nami zle. Ja sa síce nebojím ani tridsiatich chlapov, ale opatrnosti nikdy nie je nazvyš. Preto myslím, aby sme si neľahli ako doma na pec, ale jeden aby sa postavil na stráž. Dnes nech stráži Bobeš.“

„Ty si čertovsky chytrý, prečo nestrážiš sám?“

„Len mlč a stráž, veď príde rad aj na mňa!“

Bobeš pristal a druhí dvaja išli spať. Lenže čoskoro sa mu začali zatvárať oči a ťažká hlava mu klesla na prsia. Tu mu dal ktosi takú facku, až sa mu v očiach zaiskrilo, a keď vyskočil, uvidel pred sebou mužíčka, čo mu siahal sotva po kolená. Čierna brada mu visela až na prsia a na sebe mal červený pláštik. Bobeš sa chcel do mužíčka pustiť, no len čo sa stretol s jeho čiernym uhrančivým pohľadom, nemohol zo seba dostať ani slo- va a na čele mu úzkosťou vyrazil studený pot. Mužíček chvíľu hľadel na Bobeša, potom sa otočil, išiel k spáčom, zhodil z nich hune a odišiel. Keď sa ráno kamaráti zobudili, začali sa s Bobešom hádať, prečo ich odkryl, ale ten zapieral a vravel, že o ničom nevie. Nepriznal, kto bol uňho v noci, aby ho Mikeš nevysmial.

„Či nám zase niekto prinesie raňajky?“ prehodil Kubo.

„No pravda,“ povedal Mikeš, „Kubko len stále sníva o kraji, kde pečené holuby sa- my lietajú do huby. Lenže, kto sa nepričiní, ten nemá, vravieval môj otec, preto by som myslel, aby sme nezostali lenivo sedieť, ale obzreli sa ďalej po jaskyni.“

Hľadali teda a v jednom kúte našli dvierka, ktoré násilím otvorili. Bola tam druhá jas- kyňa, len menšia. Uprostred bol kozub a na ňom stáli kotlíky, misy a iné kuchynské náčinie, no po jedle nebolo ani pamiatky.

„Vidíte, chlapci,“ vraví Mikeš, „vravel som, že sa tu zdržiava nejaká lúpežnicka zber- ba. Asi ju ktosi náhle odplašil od dobrej večere, čo sme včera našli. Nech je ako chce, teraz sme tu pánmi a hospodármi my. Najskôr pôjdeme na lov, jeden ale musí zostať doma, aby urobil oheň a všetko pochystal. Ty, Bobeš, si dnes v noci spal málo, zostaň tu, a keď všetko pripravíš, môžeš si zdriemnuť.“

„Ale mne sa nechce spať ani trochu, nech tu zostane Kubo.“

„Hádam sa nebojíš, Bobeš? Keby som to vedel, do smrti by som sa ťa zriekol.“ Bobeš sa zahanbil, mlčal a zostal doma. Mikeš s Kubom išli na lov. Keď vychádzali z jaskyne, uvidel Mikeš pred sebou na zemi kus popísaného pergamenu. Stálo na ňom, že kto tie slová prečíta nad mŕtvym, v okamihu ho vzkriesi. Mikeš strčil pergamen do vrecka a obaja išli ďalej.

Bobeš zatiaľ nanosil vodu, umyl všetok riad a rozložil oheň. Tu zas pred sebou vidí toho mužíčka v červenom pláštiku.

“Čo dobrého budeš variť?“ spýtal sa mužíček Bobeša.

„Sám neviem, až čo prinesú kamaráti.“

„Nečakaj na nich a pozri do komína, čo tam visí údeného mäsa. Len vylez hore, vezmi kus pleca a uvar.“

„Len ako vyliezť tak vysoko?“ pýtal sa Bobeš, ktorý trochu pookrial, keď počul mu- žíčka vravieť tak prívetivo.

„Tuto máš rebrík, pristav ho ku komínu a ja ti ho pridržím.“

Bobeš si dal povedať, pristavil rebrík a liezol hore. Už bol na posledných priečkach a siahal po mäse, keď tu odrazu mužíček rebrík podtrhol, Bobeš spadol dolu a zabil sa.

„Lajdák naničhodný!“ rozhorčil sa Mikeš, keď vošiel do jaskyne a videl oheň vyhas- nutý a Bobeša ležať za kozubom. „Vyvaľuje sa tu a oheň nechá vyhasnúť. Vstávaj, Bo- beš!“ Ale Bobeš nevstával, hoci ním triasli ako rešetom.

„Hádam len nie je mŕtvy?“ prehodil Kubo, keď ho už dlho darmo budili.

„Ak je mŕtvy, hneď mu pomôžem,“ povedal Mikeš, vytiahol z vrecka pergamen a dal sa do čítania. V polovici sa začal Bobeš zbierať, a kým bol Mikeš s čítaním u konca, stál už na nohách.

„Čo sa ti stalo?“ pýtali sa ho kamaráti.

„Ale, prišli na mňa mdloby,“ odpovedal Bobeš, ktorý sa hanbil za to, že sa dal mužíč- kovi napáliť.

Ostatní tomu uverili a bez daľších rečí prichystali večeru, najedli sa a išli spať. Keď ráno vstali, zase mali prikrývky ďaleko odhodené. Začudovane hľadeli jeden na druhé- ho a nevedeli, čo sa mohlo stať. Bobeš im to mohol vysvetliť, no on si pomyslel: Keď som trpel ja, trpte i vy, a mlčal.

Na druhý deň zostal doma Kubo. Keď rozložil oheň a postavil hriať vodu, uvidel pred sebou neznámeho mužíčka v červenom pláštiku.

„Kde si sa tu vzal? Čo tu chceš?“ spýtal sa Kubo trochu zarazene.

„Idem sa pozrieť, čo dobrého varíš na obed,“ odvetil a uprel na Kuba svoje čierne oči.

„Ešte neviem! Až čo prinesú kamaráti.“

„Eh, čo by si na nich čakal, hore v komíne visí mäso, vylez tam, vezmi ho a uvar.“

„To je na mňa privysoko!“

„Tuhľa máš rebrík, ja ti ho dole pridržím.“

Kubo tiež sadol na lep! Keď bol hore, mužíček odrazu rebrík podrazil a Kubo zletel a zabil sa.

„Ste veru ako mátožné ovce,“ povedal Mikeš, keď sa vrátili z lovu a uvidel Kuba mŕt- veho. Kriesili ho, ale Kubo prv nevstal, kým nad ním Mikeš neprečítal pergamen. Pre- tože sa bál Mikešovho posmechu, tiež sa vyhovoril na mdloby.

Tretie ráno došlo na Mikeša. Keď odchádzali, Kubo chcel, aby mu dal Mikeš perga- men, ktorým by mu v núdzi mohol pomôcť.

„Nebojte sa, ja nie som taký slaboduchý ako vy,“ odpovedal Mikeš a s chuťou sa pus- til do práce.

Keď rozkladal oheň, prišiel zas mužíček v červenom pláštiku, ale Mikeš sa ho vôbec nezľakol a hneď si domyslel, prečo asi kamaráti zamdleli.

„Čože tu chceš, ty krt?“ oboril sa zostra na piadimužíka.

„Idem sa pozrieť, čo dobrého varíš na obed!“

„A čo ťa do toho?“

„Ja len, že čakáš, čo ti prinesú kamaráti a nevidíš, že v komíne visí údené mäso.“

„Aha, veď ja ti rozumiem, ty malé škvŕňa. Ak sa vo chvíli odtiaľto neodpraceš, pove- sím ťa za bradu do komína a nechám údiť, aby si viac nepodvádzal ľudí.“

Mužíček sa však k tomu nemal a na Mikeša sa oboril.

„Pozrime ho, krpáňa, hádam sa nechceš do mňa pustiť. Počkaj, ty krt, teraz uvidíš!“

Skočil spoza kozuba, schytil mužíčka za bradu a tak ním tresol o stenu, až mu celá brada zostala v ruke. V tom okamihu sa mužíček premenil na škaredú babu, tá Mikešo- vi zahrozila a zmizla z jaskyne.

„Pre mňa sa môžeš premeniť aj na anciáša, aj tak sa ťa nebojím,“ povedal Mikeš a bradu strčil do vrecka.

Keď kamaráti prišli domov, veľmi sa čudovali, že je Mikeš nažive. Ten sa však do nich pustil:

„Vy falošné baby! Čo ste neotvorili hubu? Nato máte silné hnáty, aby ste si ich nechali zlámať od takého svrčka? S chuťou by som vás tu nechal a odišiel do sveta sám.“

„To nerob, bratku, a nehnevaj sa. My za to nemôžeme. Keď na nás ten hromský krpec pozrel, akoby nám počaroval. Museli sme ho chtiac-nechtiac poslúchať. Ale prečo si ho nezabil?“

„A prečo by som ho zabíjal? Dal som mu len príučku, aby nabudúce so mnou nestvá- ral špásy. Poznávate ju?“ spýtal sa kamarátov a ukazoval im bradu, ktorú jednou rukou držal a druhou narovnával a hladkal.

Vtom sa pred ním zjaví baba a snažne prosí, aby bradu nehladkal, že jej to pôsobí ne- smiernu bolesť. Chytrý Mikeš si ale zaumienil, že to využije vo svoj prospech.

„Niečo za niečo, nič za nič,“ povedal babe, „pamätaj, babizňa, ak nechceš, aby som

ťa trápil, musíš robiť, čo budem chcieť.“

„Čo je v mojej moci, všetko urobím.“

„Najprv nás musíš obslúžiť pri večeri, a potom ti poviem, čo chcem od teba ďalej.“ Mládenci zasadli k stolu a baba ich obsluhovala. Keď sa najedli, Mikeš povedal:

„Čarodejnice ako ty vedia, čo sa deje po celom svete. Iste teda budeš vedieť, kam sa podeli dcéry kráľa, čo vládne v susednej krajine.“

„To veru neviem, mládenček zlatý!“

„Veď ty povieš,“ povedal Mikeš a siahal do vrecka po bradu.

„Ach, netráp ma,“ prosila baba, pobadajúc jeho pohyb.

„Dcéry susedného kráľa uniesol jeden drak a ukryl ich pod touto jaskyňou.“

„A ako sa k nim dá dostať?“

„Poďte, ukážem vám cestu,“ povedala baba a kráčala von z dverí. Kubo a Bobeš zo- stali pozadu. Za dvermi bola ukrutná diera a tou viedla cesta nadol.

„Myslíš si, babizňa, že leziem dierami ako syseľ? Zaobstaraj povraz, aby som sa po

ňom mohol spustiť!“

Baba vliezla do diery a v okamihu bola nazad s povrazom.

„Poďte sem, vy mumáci,“ zavolal teraz Mikeš na ostatných, „keď sa k ničomu inému nehodíte, aspoň mi podržte povraz, aby som sa po ňom sputil dolu.“

Aby sa ale presvedčil, či dierou, v ktorej bola tma ako vo vreci, dôjde na pevnú zem, hodil napred svoju palicu, a až keď ju počul dopadnúť, spustil sa dolu. Predtým však kamarátom prikázal, aby ho vytiahli, až zaťahá za povraz. Potom sa chytil povrazu a spustil sa až na dno. Ako sa podivil, keď všade naokolo bolo svetlo a on uvidel krásnu záhradu, v ktorej stál nádherný zámok. Spýtal sa baby, kto v ňom býva.

„Sú tam dve z kráľových dcér,“ odvetila baba. „Lenže sa k nim nedostaneš skôr, kým nezabiješ dva levy a dve sane, čo strážia pri bráne.“

„To nebude také zlé!“

„Len si nemysli, mládenček, že to je také ľahké. Kým ich neoslepíš, neuškodíš im ani svojou palicou. Tu máš sviečku, ale daj pozor, nech ti nezhasne. Keď prídeš k tým po- tvorám, povedz: ,Hor, svetielko, hor, zlé oči umor!` Ony oslepnú, a až potom ich budeš môcť palicou zabiť. Potom vyveď princezné, ale pekne potichu, lebo neďaleko odtiaľto spí drak. Keby ťa počul, bolo by po nás.“

Mikeš vzal od baby sviečku a šiel. Keď prišiel až k samému zámku, kde ležali dva le- vy a dve ukrutné sane, ktorým z očí šľahal oheň, povedal: „Hor, svetielko, hor, zlé oči umor!“ a v okamihu sa oči krvilačných strážcov zavreli a on ich sedemcentovou pali- cou ubil. Teraz šiel bez prekážky dovnútra zámku. Všetky komnaty boli krásne, a v tej najkrajšej sedeli na hodvábnej pohovke dve dievčiny a držali sa okolo krku, ako keď sa ruža k ruži kloní. Keď videli do komnaty vchádzať švárneho mládenca, mysleli, že to bude dobrý duch a padli na kolená.

„Len žiadne okolky,“ povedal ticho Mikeš, „a poďte rýchlo za mnou. Ale potichu, nech sa odtiaľto dostaneme.“

Tie slová zneli dievkam ako najsladšia hudba a bez ďaľšieho pýtania kráčali za svojím osloboditeľom.

Keď prišli k povrazu, Mikeš im povedal: „Teraz vás jednu po druhej vytiahnu nahor, ja pôjdem posledný. Hore sú moji kamaráti, nebojte sa, až vyjdem i ja, odídeme všetci k vašim rodičom.“ Potom zaťahal za povraz, prvá princezná sa ho chytila a mládenci ju vytiahli. Tak to bolo i s druhou, ale keď sa chcel povrazu chytiť Mikeš, vezme ho baba za ruku a vraví: „Ak teraz pôjdeš hore, bude to tvoja smrť. Tvoji kamaráti ťa chcú z výšky pustiť, aby si si zlámal väz. Ak mi neveríš, uviaž na povraz svoju palicu. Hneď sa presvedčíš, že som vravela pravdu.“

Mikeš poslúchol radu, priviazal na povraz palicu, ktorá, keď už bola skoro hore, zrazu s ukrutným buchnutím dopadla dole na kamenie. Mikeš videl, že stará neklamala a že by si bol dolámal kosti, keby sa od svojich falošných kamarátov nechal ťahať hore. Viac než strata slobody ho mrzela zrada jeho druhov, ktorým urobil toľko dobrého, a tých dvoch pekných dievčin, ktoré zachránil pre život.

„Ak sa k vám ešte raz dostanem, vy falošníci, odmením sa vám mincou, za ktorú by ani sám diabol nepoďakoval.“

Tak volal a hroziac nahor päsťou uľavoval svojej zlosti. Potom si ale spomenul na babu a zhurta sa na ňu oboril: „Teraz mi povedz, ako sa odtiaľto dostanem!“

„Odtiaľto niet cesty, pokým nevyslobodíš i mňa. Ja som najmladšou sestrou prince- zien, ktoré si práve odtiaľto vyslobodil.“

„A prečo si to nepovedala predtým?“

„Pretože som nesmela. Mňa i moje sestry zaklial jeden čarodejník. Pre veľkú nenávisť zo mňa urobil škaredého mužíčka, pokým by sa nenašiel niekto, čo by mi vytrhol bra- du. Tomu potom môžem byť nápomocná pri vyslobodení sestier. Ja tu ale musím zostať v podobe starej baby, kým by ten človek neutopil v mori draka, čo spí neďaleko. To by sa nikdy nesplnilo, keby si tu teraz nemusel zostať. Zľutuj sa teda nado mnou a vyslo- boď i mňa!“

„Len ako mám toho draka utopiť v mori?“

„To ti hneď poviem. Choď do zámku a pri dverách nájdeš sud mäsa. Ten si zaves na plecia, vezmi do rúk palicu a sviečku, a potom sa schovaj a čakaj. Až drak vylezie, pri-

toč sa k nemu a skoč mu na chrbát. On sa s tebou vznesie do povetria a bude revať. Ty mu daj zo suda kus mäsa, aby sa utíšil, a to rob tak dlho, pokým neuvidíš more. Keď budete nad ním, povedz, že ti mäso spadlo dolu, vytiahni sviečku a vyslov známe slová. Drak zletí dolu, ty ho udri do hlavy, aby sa omráčený v mori utopil. Keď zhynie, ja za- se nadobudnem svoju podobu a všetky poklady, čo sú v zámku, budú moje, lebo čaro- dejník viac nebude mať nado mnou moc. Aby si ma spoznal, až sa vrátiš, vezmi tento prsteň, prelom ho vo dvoje, jednu polovicu si nechaj a druhú mi daj. Budem veriť len tomu, kto mi prinesie polovicu prsteňa. Teraz choď a urob, ako som povedala.“ Mikeš vzal polovicu prsteňa, rozlúčil sa s babou a šiel do zámku po sud, ktorý si pri- viazal na chrbát. Do jednej ruky vzal palicu, do druhej sviečku, a potom za stĺpom oča- kával príchod draka.

Netrvalo dlho a drak sa priplazil s ukrutným lomozom a revom, a keď sa priblížil k stĺpu, Mikeš mu skočil na chrbát. Drak sa začal vzpínať, ale keď sa jazdec nedal zho- diť, vzniesol sa s ním do povetria. Mikeš mu dal kus mäsa, a tak ho neustále kŕmil, až bol sud už skoro prázdny. Vtom však už pod sebou uvidel more a prázdny sud doň zho- dil. Odriekal slová: „Hor, svetielko, hor, zlé oči umor!“ pobádal draka, aby sa spustil dolu, že mu tam spadlo mäso. Pahltný drak, oslepený čarovným svetlom, zletel do vody a Mikeš ho ťažkou palicou tak mocne udrel do hlavy, až sa omráčený utopil. V tej chví- li sa zjavila loďka, Mikeš do nej skočil a priplával k brehu. Ako stúpil na zem, loďka zmizla a on kráčal cestou, kade s ním letel drak. Šiel cez lesy, cez polia i vrchy, ale jas- kyňu a zámok viac nenašiel.

Nechajme ho chodiť a pozrime, čo Kubo a Bobeš urobili s princeznami. Keď vytiahli prvú, hneď sa jej na všetko spytovali, a ako ťahali druhú, dohodli sa, že Mikeša zabijú a princeznám pohrozia smrťou, ak rodičom nepovedia, že ich vysloboditeľmi sú oni. Ako si povedali, tak urobili. Že to ale Mikeš tak šikovne vyviedol, to netušili a mali ho za mŕtveho. Princezné by boli desaťkrát radšej videli Mikeša než nepekných, hrubých tovarišov, ale keď im hrozili smrťou, ak len ceknú, mlčali ako pena. Drahé kamene, ktorými boli princezné ozdobené, cestou predali a bez všetkej nehody sa dostali k ich rodičom. Čo neutratili, to si nechali. Kráľ mal nevýslovnú radosť, keď uvidel dcéry, a ich osloboditeľov hneď vyhlásil za svojich synov. Keď sa pýtal na Mikeša, povedali, že sa cestou od nich odlúčil a že asi šiel hľadať tretiu princeznú, o ktorej nikto nevedel. Kráľ chcel, aby sa čoskoro slávila svadba, ale dcéry nepristali skôr, než o rok a deň, a po ich vôli to aj zostalo.

Ako sa míňal rok, ušiel Mikeš poriadny kus sveta. Jedného dňa príde do krajiny, ktorá sa mu zdá povedomá. Utrmácaný vojde do hostinca, a keď sa najedol a napil, zo zvyku sa spýtal, čo je nového.

„Nové je u nás to,“ odvetil hostinský, „že v našom zámku prestalo strašiť.“

„A kde je ten zámok, čo v ňom strašilo?“

„Asi pol hodiny cesty odtiaľto. Čo v ňom strašilo, to nevieme, ale dlhé roky nikto ne- smel vojsť dnu, ináč to bola jeho smrť, a preto sa mu každý zďaleka vyhýbal a okolo zámku po čase všetko spustlo. Nie tak dávno sa rozniesol chýr, že tam prebýva krásna pani a že tam už môže prísť každý. Ako sa to stalo, nik nevie. Od tej chvíle sa tam kaž- dý deň schádza dosť ľudu, ale pani je stále smutná a zádumčivá a nikam nechodí. Koľ- ko ženíchov tam už bolo, no ona všetkých odmietla.“

„Ale mňa neodmietne,“ povedal Mikeš, ktorý si hneď domyslel, kto je tá pani, vzal pol prsteňa, ktorý dostal od baby, hodil ho do pohára, dolial vínom a hostinskému ho podal so slovami: „Zanes to víno do zámku krásnej panej a povedz, aby ho vypila na zdravie svojho osloboditeľa. Keď to všetko vybavíš, dostaneš odmenu.“

Hostinský nemeškal, vzal pohár a šiel do zámku, a neminula ani hodina, a pred hos- tincom stál nádherný koč a z neho vyskočila prekrásna pani. Bola to tá na starú babu zakliata princezná, sestra oboch už oslobodených. Na dne pohára, čo jej hostinský pri- niesol, našla polovicu prsteňa a plná radosti sa náhlila, aby sa dozvedela o svojom mi- lom, na ktorého už tak dlho čakala. Ako sa potešila, keď vošla do hostinca a spoznala ho. I Mikešovi sa zatočila hlava a v duchu žehnal zlomyseľnosti svojich spoluvandrov- níkov. A keď ho krásna pani milo pozdravila, od radosti by bol hostinskému bezmála padol okolo krku,.

Na druhý deň boli veselé hody a na tretí deň svadba, na ktorú bol pozvaný i hostinský. Po svadbe šiel Mikeš s manželkou k jej rodičom, lebo obaja boli iste skľúčení staros- ťou, čo sa stalo s ich dcérou. A bol veru najvyšší čas! Keď prišli do hlavného mesta, kde panoval jej otec, počuli po uliciach radostné jasanie, hrala hudba a celý zámok bol vyzdobený kvetinami a potiahnutý červeným súknom. Pýtali sa ľudí, čo to má zname- nať, a tí im povedali, že sa chystá svadba oboch kráľovských dcér s dvoma tovarišmi, čo ich oslobodili. Novomanželia sa teda náhlili do zámku, aby nemilý sobáš prekazili. Rodičia i bledé nevesty od radosti a ženísi od úľaku div neomdleli, keď za sluhom, čo ich kráľovi ohlasoval, vstúpil do dverí Mikeš s najmladšou princeznou.

„Toto je moj osloboditeľ a manžel,“ povedala princezná, keď sa vymanila z náručia rodičov a sestier.

„On je aj naším osloboditeľom, nie títo podvodníci,“ volali teraz obe princezné, keď im prítomnosť Mikeša dodala odvahy. Všetci sa obzerali, ale ženísi už boli preč. Ani na okamih nepochybovali, ako by to s nimi dopadlo, preto nasadli na rýchle kone a zu- tekali. Nikto im nebránil, nik ich neprenasledoval, no ani neľutoval. Zatiaľ sa slávili len hody, no o nejaký čas i svadby oboch princezien, ktoré si našli seberovných žení- chov.

Potom šiel Mikeš po svojich rodičov a s nimi i s manželkou sa vrátil do svojho zám- ku, kde si spokojne žili. A prvorodeného syna musela kojná kojiť tak dlho, pokým ne- zdvihol sedemcentovú palicu, čo bola na pamiatku uložená v kráľovskej zbrojnici.