Sedmoro krkavcov – Božena Němcová

Sedmoro krkavcov – Božena Němcová

Matka raz piekla chlieb a svojim siedmim synom sľúbila, že keď budú potichu, každému upečie po bochníčku. Chlapci na chvíľu zmĺkli ako pe- ny, ale za tú chvíľu sa chlebíky upiecť nemohli a chlapcom čoskoro došla trpezlivosť. Začali matku zase hnevať, stále ju ťahať za sukne a kričať, kedy už budú bochníčky hotové. Matka to dlho znášala, ale nakoniec stratila trpezlivosť a zlostne na nich skríkla: „Bodaj ste všetci skr- kavčeli!“

Len čo tie nešťastné slová vyriekla, premenili sa jej synčekovia na sedmoro krkavcov, smutne pozreli na matku, zamávali krídlami a vzniesli sa do povetria, a kým sa preľaknutá matka spa- mätala, zmizli jej z očí. Ako si len vlasy trhala, ako nariekala a bedákala, ale už bolo všetko

darmo, deti boli preč. A čo ešte len, keď sa vrátil otec a naproti mu nebežal kučeravý Jaroslav, ani ho nevítal žiadny zo synov. Ako ten nariekal a div si nezúfal, keď sa do- zvedel o ich nešťastnom osude. Manželke však nič nevyčítal, lebo ju mal rád a videl, že svoj žiaľ nesie ťažko, a preto svoju bolesť radšej skrýval v srdci.

Po čase sa utíšil aj matkin zármutok, keď sa nad ňou pánboh zmiloval a pre potešenie ju obdaril dcérkou, ktorú si už dávno priala miesto niektorého chlapca. Bohdanka bola dieťaťom roztomilým, a čím viac rástla, tým bola spanilejšia a tým viac radosti pôsobi- la rodičom, akoby vedela, že má veľa čo vynahrádzať. Raz, keď už trochu podrástla, stála v komore pri truhlici, v ktorej matka čosi hľadala, a tu naspodu uvidela malé ka- zajky a košele pre chlapcov.

„Ale mamička, čie sú tie kazajky a košele?“ zvedavo sa spýtala matky.

„Och, nepýtaj sa, milé dieťa,“ odvetila matka a hneď ju zaliali horké slzy. Bohdanka, keď videla matku plakať, nechcela sa viac vypytovať, ale predsa len stále premýšľala, čie to môžu byť veci a prečo pri pohľade na ne matka plakala. Spýtala sa teda otca, ale ten tiež začal roniť slzy a Bohdanka sa opäť nedozvedela nič. Napadlo ju, či nemala bratov, len jej bolo čudné, prečo ich rodičia zapierajú, a ak pomreli alebo sú kdesi v cudzine, prečo o nich nikto nehovorí.

Medzi čeľaďou v dome bola stará slúžka menom Dorotka, ktorá už u nich slúžila dlhé roky a takpovediac patrila k rodine, a tej sa nakoniec Bohdanka spýtala, čie sú to kazaj- ky a košele, čo ležia v truhlici, a nad ktorými matka plakala. Dlho jej to Dorotka ne- chcela povedať, až pohnutá jej lichotením a prosbami nedokázala ďalej vzdorovať a dievčaťu o strate sedmich bratov povedala. Ach, ako sa Bohdanka nad nešťastným osu- dom svojich bratov zarmútila!

„Rozprávaj mi, Dorotka,“ porosila slúžku, „rozprávaj, ako vyzerali moji bratčeko- via?“

Dorotka začala chlapcov opisovať od hlavy po päty, rozprávala, čo ktorý rád robil a jedol, ktorý bol dobrý, a ktorý ešte lepší.

„Ach, ako by som svojich bratov mala rada!“ vzdychlo si dievča, keď Dorotka skonči- la svoju chvaloreč, a na chvíľu sa zamyslelo. Odrazu len zdvihlo svoju kučeravú hlávku a spýtalo sa: „Dorotka, kam moji bratia uleteli, sú vari naveky stratení?“

„Naveky stratení? To hádam nie, len ktovie, kde sú zakliati. Pochybujem, že by sa niekto odvážil ich po svete hľadať.“

„Keby som bola taká veľká a silná ako ty, Dorotka, hľadala by som ich tak dlho, kým by som ich nenašla.“

„Svet je šírošíry, moja milá, stratila by si sa v ňom ako zrnko maku v šírej pláni, to je pochabá myšlienka,“ vyhovárala to Bohdanke stará slúžka. Ale to smelé dievča už ne- pustilo nápad z hlavy. Kade chodila, tade myslela na úbohých bratov, myslela na žiaľ svojich rodičov, ktorých často vídala potajomky plakať, a jej rozhodnutie vydať sa na cestu až zmocnie, bolo deň čo deň pevnejšie.

Plynul rok za rokom a Bohdanka vyrástla ako jedľa, mala sošné telo a krásnu tvár, najkrajšia však bola jej čistá, ctnostná duša. Po celý ten čas ani na okamih nezabudla na svoje predsavzatie, a keď mala osmnásť rokov, zaumienila si, že tú púť podstúpi. Išlo len o to, čo tomu povedia rodičia a či milované dieťa pustia do sveta. Ale Bohdan- ka bola pevne odhodlaná si dovolenie od rodičov vyprosiť.

Keď zas raz otec s matkou plakali pri spomienke na svojich synov, pristúpila Bohdan- ka k nim a vzala ich za ruky so slovami: „Mamička, otecko, neskrývajte predo mnou slzy, už viem, čo vás trápi a chcem vám pomôcť.“

„Ty že vieš, čo nás trápi a chceš nám pomôcť, to je nemožné!“ zvolali obaja naraz.

„Ale je to možné, ja vám isto-iste pomôžem, ak dovolíte, o čo vás chcem požiadať.“

„Kto ti to povedal … ako nám chceš pomôcť … čo od nás chceš?“ pýtali sa chvatne. Po tri noci sa mi snívalo, že k môjmu lôžku priletel malý krkavec a povedal mi: „Ne- meškaj, Bohdanka, a vydaj sa na cestu. Ja som jeden z tvojich siedmich zakliatych bra- tov, my na teba čakáme, aby si nás vyslobodila. Povedz to rodičom a vydaj sa na cestu, my ťa povedieme a budeme chrániť, kamkoľvek pôjdeš. To mi po tri noci vravel, a ja teraz viem, že som mala sedem bratov, pre ktorých vy žialite a ktorých vám zase prive- diem, keď mi dáte požehnanie na cestu a pustíte ma od seba,“ skončila Bohdanka, ktorá si sen len vymyslela, aby ľahšie dostala dovolenie rodičov.

„Dieťa, dieťa, aj teba máme oželieť, máme stratiť aj poslednú radosť? Nie, nie, ty nás nesmieš opustiť,“ nariekali úbohí, ľakajúc sa dcériných slov.

„Mám teda nechať zhynúť bratov, ktorí len do mňa vkladajú svoju nádej? Nechajte ma ísť a nemajte starosť, že tam v šírom svete zahyniem. Povedie ma láska a na všet- kých mojich cestách ma postráži. Aká to bude radosť, až vám privediem bratov a zdra- vá sa vrátim do vašej náruče!“ Tak a ešte oveľa sladšie prosila a naliehala Bohdanka na rodičov, až konečne privolili, aj keď s horkými slzami a ťažkým srdcom.

Nato si Bohdanka nachystala cestovný odev a ďaľšie veci a o niekoľko dní bola pri- pravená na cestu. Keď sa s rodičmi lúčila, dala jej matka svoj prsteň a povedala: „Podľa tohto prsteňa ťa bratia spoznajú, bola to ich najmilšia hračka, keď som ich mávala na kolenách.“

S bolesťou požehnali rodičia svojej drahej dcére, s ťažkým srdcom sa s nimi lúčila i Bohdanka. Lež jej úmysel ani na okamih neochabol. Odhodlane sa pustila do ďalekého sveta bez sprievodcu, bez ochrancu, bdela nad ňou len čistá sesterská láska a nedala jej padnúť.

Dlho chodila bez toho, aby sa niečo o bratoch dozvedela. Raz prišla do veľkého lesa, a keď už po ňom dlho blúdila, našla chalúpku a vošla dnu. Bolo tam chladno a príjem- ne, ale aj ticho a pusto. Bohdanka si sadla a čakala, kto príde. Odrazu sa otvorili dvere a s fičaním do nich vkročil divoký mládenec.

„Kto si a čo tu hľadáš?“ spýtal sa Bohdanky a jeho dych ju mocne ovanul.

„Nehnevajte sa, pane, hľadám svojich siedmich bratov. Dnes som v tomto lese zablú- dila a vošla do vašej chalúpky. Nechajte ma tu odpočinúť.“

„Ja som Vietor a roztrhám každého, kto mi vkročí do cesty. Že si ale unavená, dopra- jem ti odpočinku.“

Bohdanka si zase sadla a napadlo ju, že keď je mládenec vietor, mohol by niečo vedieť o jej bratoch a rozhodla sa ho na nich spýtať. „Pane“, začala po chvíli, „je to už dlho, čo chodím po svete a hľadám svojich bratov, čo sú zakliati na krkavcov. Neviete, kde by mohli byť?“

„Neviem ti o nich povedať, ale môj brat Mesiac, ten by mohol vedieť, kde sú, a preto- že si taká dobrá, zanesiem ťa k nemu.“

Bohdanka súhlasila a divoký mládenec ju vzal do náručia. Akoby bol prevoňaný von- nými kvetmi, tak príjemne voňal jeho dych.

Mesiac bol bledý mládenec so striebornými vlasmi. „Čo u mňa pohľadávaš?“ spýtal sa Bohdanky, keď ju k nemu Vietor priniesol.

„Pane, hľadám svojich siedmich bratov zakliatych na krkavcov. Váš brat mi vravell, že by ste o nich mohli vedieť. Prosím vás teda, aby ste mi povedali, kde sú.“

„Rád by som ti povedal, kde sú, ale neviem o nich nič. Môj brat Slnko, ten ti to najskôr povie. Ak chceš, zanesiem ťa k nemu.“

Akoby Bohdanka nechcela! S radosťou sa zverila striebrovlasému mládencovi a ten ju odniesol k Slnku, svojmu bratovi.

Slnko bol zlatovlasý mládenec s krásnou tvárou. Keď mu Bohdanka predniesla žia- dosť, odpovedal: „Viem, kde sú tvoji bratia, zanesiem ťa k nim. Najprv si však odpočiň a posilni sa večerou.“ Na večeru dostala kuriatko.

Keď sa najedla, brat Slnko riekol: „Kostičky nezahadzuj, zbaľ si ich a vezmi so sebou, budú sa ti hodiť.“

Bohdanka poslúchla a kostičky zviazala do zástery. Ešte si trochu odpočinula, a keď sa míňala noc, prišlo Slnko so zlatým kočom, Bohdanka doň nasadla, a už leteli cez hory a doly. Ťažko spočítať koľko prešlo hodín, kým sa ocitli v tmavom údolí koldoko- la obklopenom vysokými skalami. Tam ju zlatovlasý mládenec z koča vysadil a riekol:

„Teraz si už musíš poradiť sama!“ Nato zmizol.

Bohdanka sa obzerala okolo seba, a keď videla tie vysoké skaly a to prázdne údolie, nevedela, kde bratov hľadať. „Možno sú na niektorej skale,“ vravela si. „Len ako tam, ja biedna, vyleziem?“ Chodila od jednej skaly k druhej, až sa zastavila pri tej, čo sa jej zdala najprístupnejšia. Aby mohla ľahšie liezť, vykasala sukne, no vtom jej zo zásterky vypadli kuracie kostičky. A hľa aký div, z kostičiek sa spravil rebrík, čo dosahoval až

navrch skaly. Bohdanka začala vrtko liezť po priečkach, až sa šťastne dostala na po- slednú a ocitla sa v jaskyni, kde hneď na prvý pohľad videla, že našla obydlie bratov. Stálo tam sedem postelí, uprostred stôl a na ňom prestreté pre siedmich. Zásob jedla tam bolo dosť a oheň ešte nevyhasol, Bohdanka teda rýchlo vybrala, čo potrebovala a začala chystať sedmoro jedál, pre každého brata iné. Keď bola hotová s varením, posta- vila jedlá na stôl, zvliekla z prsta matkin prsteň a položila ho pod tanier, čo bol na pr- vom mieste, lebo sa nazdala, že tam bude najskôr sedieť najstarší brat. Potom všetko upratala, skrčila sa za jednu posteľ a čakala, až prídu bratia. Netrvalo dlho a bratia-kr- kavci prišli z lovu domov.

„Čo to,“ zvolal prvý, „jedlá na stole, ktože ich pripravil?“

„A pozrite, bratia, tie jedlá sú ako naschvál pre nás pripravené, každý má, čo jedáva najradšej,“ zvolal druhý.

„Bratia, bratia, tu je matkin prsteň, musí tu byť niekto od nás,“ radostne zvolal najstar- ší, keď zdvihol priklopený tanier a našiel prsteň.

„Prehľadejme jaskyňu,“ navrhol Jaroslav. Všetci sa na tie slová obrátili a hľadali, a tu pred sebou uvideli Bohdanku.

„Kto si?“ spýtali sa jedným hlasom.

„Vaša sestra Bohdanka. Nesiem vám pozdravenie od matky a otca. Aby ste mi ale ve- rili, dala mi matka svoj prsteň.“

„Ó, my ti veríme, že si naša sestra, kto iný by sa k nám odvážil!“ zvolali bratia. Hneď jej urobili miesto pri stole, a keď sedela medzi nimi, musela rozprávať, čo sa doma od ich zmiznutia dialo, čo milerada urobila. Po svojom rozprávaní sa pýtala bratov, ako by ich bolo možné vyslobodiť.

„To je ťažká úloha, aj keď sa ti môže zdať ľahká,“ povedal najstarší z nich. „Ak nás chceš, milá sestra, vyslobodiť, musíš nám každému ušíť košeľu. Sama však musíš ľan zasiať, vyplieť, vytrhať, pripraviť i spriasť, pradivo sama utkať, plátno vybieliť a ušiť z neho košele. Pri tom všetkom ale nesmieš slovka prehovoriť, nech by sa s tebou dialo čokoľvek. Ak si na to trúfaš, vyslobodíš nás.“

„To nie je také ťažké. Všetky tie práce dobre poznám, a mlčať mi tiež nebude zaťaž- ko, keď viem, že vás tým vyslobodím,“ odvetila dobrá sestra.

Za tie slová jej bratia div ruky nebozkávali. Po večeri jej pripravili lôžko a ona čosko- ro zaspala.

Ráno po raňajkách jej dal brat skrinku s ľanovým semenom a povedal: „Teraz, milá sestra, od nás musíš odísť. Ak nás chceš vyslobodiť, vezmi skrinku, poď s nami a my ti ukážeme miesto na siatie.“

Bohdanka bola rozhodnutá urobiť, ako povedal brat, vzala do ruky skrinku a kráčala za ním. Keď prišli do pekného údolia, vyhradili jej bratia políčko na siatie ľanu a dutú vŕbu na bývanie, potom sa s ňou smutne rozlúčili a odišli do svojej jaskyne. Bohdanka hneď pripravila pole a semienka zasiala. Medzitým, čo semeno vzchádzalo a ľan povy- rástol, mala trochu dlhú chvíľu, ale chodila po údolí a po lese, alebo krášlila svoje obydlie, dutú vŕbu. O jedlo sa starať nemusela, lebo raňajky, obed i večeru mala vždy včas vo vŕbe, a hoci vedela, že jej to nosia bratia, predsa žiadneho nevidela. Ľan čosko- ro vyrástol tak, že ho Bohdanka musela plieť, a vtedy bolo načas práce dosť. Od pletia k trhaniu ľanu zas prešiel nejaký čas, a už opäť nemala dlhú chvíľu. Pilne ľan prestiera-

la na rosu, obracala ho, a keď bol odrhnutý, sklepaný a sčesaný, bol mäkký ako hodváb. Nástroje na to, ako aj vreteno a praslicu s kužeľom našla vo vŕbe. Všetok ľan už teraz mala vo zväzkoch a mohla začať priasť. Zasadla si k praslici, a už sa vretienko točilo ako vĺčik. Spomenula si pritom na rodičov, ako s matkou a Dorotkou sedávali pri pra- sliciach a ako im otec všeličo rozprával alebo čítal.

„Teraz budú sedieť sami,“ myslela si v duchu, „a budú na mňa spomínať, kde asi som a či ma ešte do smrti uvidia. Bola by som rada, keby to bolo dozajtra hotové, ale to nej- de. Veď čas ubehne čo nevidieť a pánboh nedopustí, aby sa nás rodičia nedočkali.“ Pri- tom zásterou utrela slzy, čo jej vošli do očí, a keď ju zase spustila, uvidela pred sebou psa, ktorý okolo nej ňuchal a dal sa do štekania. Vyšla z vŕby a pozerala, či je niekto nablízku, komu ten pes patrí, a tu uvidela zďaleka prichádzať koč. Schovala sa do vŕby a začala psa odháňať, ale ten sa nedal a stále štekal. V koči sedel mladý pán, ktorý sa vracal z cesty do svojho zámku a zblúdil do tohto údolia. Počul štekot psa a poslal koči- ša, aby sa pozrel, na čo šteká. Kočiš šiel, a keď vo vŕbe našiel Bohdanku priasť, spýtal sa jej, kto je a prečo sedí v tej vŕbe.

Ale Bohdanka zavrtela hlavou a ukázala na ústa, že je nemá. Nato sa kočiš vrátil k svojmu pánovi, porozprával mu, čo videl, a dodal, že tá nemá je prekrásna. Pán hneď prikázal, aby kočiš zašiel s kočom k vŕbe, tam vystúpil a vošiel k dievčine. Ako pred- tým kočišovi, ukázala teraz Bohdanka i pánovi, že nemôže hovoriť, ale ten na to nedbal a rozhodol sa, že krásnu priadku vezme so sebou, lebo sa mu veľmi páčila. Hneď to aj Bohdanke povedal.

Dievča sa preľaklo, ale hneď si spomenulo na bratove slová, že musí trpezlivo a mlčky znášať všetko, čo nastane, a odhodlane sa podvolilo pánovej vôli v presvedčení, že tá skúška je potrebná pre vyslobodenie bratov.

Pán potešený, že sa dievča nezdráha, nemeškal odniesť do koča všetok ľan, praslicu i vreteno, ako ukázala. Keď sa s Bohdankou usadili, kočiš šibol do koní a tie uháňali ako o závod. Cestou sa Bohdanka chcela na mládenca pozrieť, lebo si pri tom prekvapení jeho tvár ani nevšimla, no len čo k nemu pozdvihla zrak, hneď ho zas sklopila, lebo sa stretla s jeho krásnymi očami, čo boli ako dve slncia, do ktorých lúčov nemohla hľa- dieť.

Mlčky došli k jeho zámku. Ona hovoriť mohla a nesmela, on hovoriť smel, ale sa- mým zaľúbením nemohol. Sluhovia začudovane hľadeli na Bohdanku, keď jej pán po- máhal z koča a porúčal, by ľan a praslicu niesli za nimi. V dome im vyšla v ústrety postaršia gazdiná, pánova nevlastná sestra. Vítala ich, no v duchu šomrala. Bola to zlá osoba, čo na svete nemala rada nikoho okrem seba. Ju však zato tiež nikto nemal rád, okrem brata, ktorý bol dobrosrdečný a mal ju rád ako sestru a zveril jej celé hospodár- stvo. Ona poznala jeho slabé stránky a vedela mu zalichotiť, takže jej vždy veril, a čas- to tým nespravodlivo konal voči iným. Bohdanke sa viedlo na zámku dobre a domáci pán by jej bol splnil každé želanie. Videla, že ju ľúbi a nebolo jej to proti mysli. Akoby aj? Veď ani jej srdce nebolo bez lásky.

Kvôli tomu však nezabudla na svojich bratov a pilne priadla, a ani teraz neprehovo- rila, keď sa jej milovaný mládenec pýtal, či chce byť jeho ženou. No rozumeli si aj bez slov, lebo keď od nej pán celý blažený odchádzal, porúčal sestre, aby robila prípravy na svadbu. Tej to ale nebolo po vôli, že si brat vezme neznáme dievča, preto mu to vše-

lijako vyhovárala, no tentoraz sa prerátala. Keď videla, že všetko dohováranie je márne a že brat nepopustí, pomyslela si: „Nech si ju teda vezme, lepšie tú nemú neurodzenú dievku, než seberovnú, tá mi aspoň neprekazí panovanie v dome a ani sa neodváži sta- vať nado mňa. A keby predsa, potom by som už našla spôsob, aby ju panovanie navždy prešlo.“

Tak si myslela tá nenávisti plná dračica, naoko však s najväčšou chuťou robila prípra- vy na svadbu. Aj Bohdanka musela priadzu na niekoľko dní odložiť a miesto ľanu sa zaoberať svadobnými šperkami a vencami, vítať hostí a predstavovať domácu paniu. Čoskoro sa tak vpravila do všetkého, čo pre ňu bolo nové, až si sám jej manžel myslel, že pochádza z panského rodu. Manželovu sestru skoro prekukla, nedala to však na sebe znať, bola k nej prívetivá a láskavá, ale v dome porúčala najviac sama, a kde mohla, konala dobrodinie. Služobníci zistili, akú majú dobrú paniu a čoskoro jej všetci blaho- rečili. Manžel jej mnohokrát vravel, aby tak usilovne nepriadla, že to nepotrebuje, ale ona si to nedala vyhovoriť a naznačila mu, že by bola nešťastná, keby jej v tom chcel brániť. Odvtedy mohla robiť, čo chcela.

Keď bola s pradením hotová, dala si v izbe postaviť malý stav a začala tkať. Nebolo na tom nič zvláštne, lebo vtedy všetky domáce práce vykonávali aj tie najvznešenejšie panie. Po nejakom čase sa Bohdanka cítila byť matkou, a vtedy šťastie jej manžela do- siahlo vrcholu a nič viac si už neželal. Bohdanka však mala ešte jedno prianie a to sa už blížilo k cieľu, lebo plátno už bolo vybielené a mohli sa šiť košele.

Po dome však chodila ešte jedna osoba, ktorú tešilo, že príde mladý dedič. Bola to pá- nova sestra. V jej skrz-naskrz jedovatej duši sa zrodil plán jej hodný. Zaliečala sa Boh- danke a tak úprimne sa tvárila, že tá dobrá duša, čo nepoznala ľsti a úskoky, jej uverila. Keď sa blížil jej čas, dostal pán od priateľa list, aby mu bol nápomocný v jednom spore a na niekoľko dní ho navštívil. Nerád v tom čase opúšťal svoju drahú Bohdanku, ale priateľovi to nemohol odmietnuť. Prísne teda nakázal svojej sestre, že len čo sa niečo prihodí, nech za ním ihneď vyšle rýchleho posla. Tá sľúbila, že vo všetkom bude nanaj- výš starostlivá a pozorná, a brat sa teda s milovanou ženou rozlúčil a odišiel.

Tri dni po jeho odchode sa Bohdanke narodil synček. Nikto ju neopatroval, len švagri- ná. Hneď ako sa dieťa narodilo, zapchala mu ústa, zabalila do plienky a spustila z okna. Namiesto neho podstrčila mača. Pre matku to bolo hrozné preľaknutie a tá najbolest- nejšia rana, aká ju mohla stihnúť. Čo ale mohla povedať? Nikto pri nej nebol, nikto ne- vedel, či je to pravda či klam, a teda musela mlčať, hoci tušila, že nie je možné, aby ju pánboh takto skúšal. Švagriná hneď bratovi napísala list, a nielenže popísala manželkin nešťastný pôrod, ale vymyslela si aj hroznú lož, že totiž akýsi podivný muž sa zjavil pri jej posteli, a keď Bohdanku objal, že sa premenila na škaredú strigu, rozprávala sa s ním v neznámej reči a smiala sa. Nakoniec mu pripomínala divožienky a dodávala, že Bohdanka iste takou je, a ak nechce byť nešťastný, aby ju dal upáliť. Napísala list aj bratovmu priateľovi, aby ho u seba zdržiaval a nepúšťal za ženou, lebo je divá.

Keď Bohdankin manžel ten list dostal, v zúfalstve nevedel, čo si počať, ale priateľ mu to vyhováral a za žiadnu cenu ho nechcel od seba pustiť, kým sa neupokojí. Poslal tiež po poslovi jeho sestre list, v ktorom jej oznamoval bratovu zúfalosť a sľuboval, že ho od seba hneď nepustí. Zatiaľ sestra o Bohdanke roztrúsila hrozné výmysly, že sa vyde- silo i služobníctvo a bálo sa k nej ísť, hoci ju všetci stále mali srdečne radi.

Keď babizňa dostala list, vyhlásila, že je od bratra a že rozkazuje, aby divá žena bola ihneď upálená na hranici a zabránilo sa tak ďaľšiemu nešťastiu. Rozkaz sa mal vykonať bez meškania a hranica bola čoskoro hotová. Bohdanka zatiaľ tichá a bledá sedela vo svojej spálni a s plačom došívala rukáv na poslednej košeli. O všetkých tých bezbož- nostiach švagrinej nevedela takmer nič, hoci poznávala, že sa v nej mýlila a že ona je pôvodcom všetkého toho zla. Tu k nej vkročí švagriná a oznamuje, aby sa podľa príka- zu manžela pripravila na smrť.

Bohdanka dobre vedela, že to nie je manželov príkaz, ale čo si mala počať sama proti davu rozvášneného ľudu, ktorý sa už dral do izby, aby videl ukrutnú čarodejnicu. Zna- mením poprosila, aby ju švagriná ešte nechala došiť len posledných sedem stehov, čo na rukáve chýbali, ale ani to jej nedovolila. Zložila teda košeľu k ostatným a povzdych- la si: „Moji úbohí bratčekovia, ja som svoju úlohu splnila, ale kdeže ste vy?“

V tom okamihu sa strhol hrozný šum, ľud sa rozostúpil a priletelo sedem krkavcov nesúcich malé dieťa, ktoré zložili Bohdanke do náručia.

„Tu, drahá sestra, sme sa ti trochu odvďačili, a teraz cez nás rýchlo prehoď košele!“ povedal najstarší brat.

Zmámená radosťou vzala košele a jednu po druhej ich prehodila cez bratov. V tom okamihu sa z nich stali statní muži a mládenci, len tomu najmladšiemu, Jaroslavovi, zostalo na pleci sedem pierok, lebo sestra nestihla došiť posledných sedem stehov.

Keď bola radosť najväčšia, ozvú sa na dvore konské kopytá a chvíľu nato objíma Bohdanka svojho manžela a kladie mu do náručia zachráneného syna. Potom sa od švagrov dozvedel, čo vykonala pre ich vyslobodenie. V tej radosti a láskavom rozhovo- re zabudli na pánovu sestru, na tú však pamätalo služobníctvo, ktorému bola takou zlou paňou. Keď videli, že ona je príčinou všetkého zla a teraz sa prediera davom, aby mohla ujsť, chytili ju za vlasy a bez milosti hodili na hranicu a upálili.

Bolo už po nej, keď sa to dozvedel jej brat a Bohdanka. Tá sa zdesila, no on jej doho- váral: „Ďakuj pánubohu, že nás jej zbavil. Poslala mi taký hrozný dopis, že som sa div nezbláznil. Ale predsa som v teba nestratil dôveru. Napriek všetkému zdržiavaniu som sadol na koňa, no bol by som i tak prišiel neskoro, keby ťa nezachránili tvoji bratia.“

„Teraz na to všetko zabudnime, veď sme šťastní,“ povedala Bohdanka, bozkávajúc svoje krásne dieťa.

Jej manžel predal panstvo a so ženou a švagrami sa vybral k ich rodičom. Ani sa nedá opísať ich radosť, keď sa im vrátili všetky deti, ktoré už dávno mali za stratené, a s ni- mi ešte nový syn a vnuk. K blaženosti im už nič nechýbalo.