O chytrej princeznej – Božena Němcová

O chytrej princeznej – Božena Němcová

Šli svetom dvaja tovariši. Prídu raz k peknému zámku a pozerajú cez plot do záhrady, kde sa prechádzala krásna princezná.

„Borek, vieš, čo by som si želal?“ spýtal sa je- den z nich, pekný mládenec.

„Asi, aby si bol pánom toho zámku, nie?“ od- povedal Borek.

„Kdeže, ja by som chcel tú princeznú.“

„Ty nie si hlúpy, Jurko, ja som myslel len na jedno, ale ty myslíš na princeznú i na zámok. Ale nerob si daromné laskominy a poď, máme pred sebou ešte pekný kus cesty.“

„Ach Borek, dal by som čertovi dušu, aby som tú princeznú dostal.“

„To by som veru nedal,“ povedal Borek a ťa- hal Jurka od plota.

Zašli do chladného borového lesa za mestom a tam si v tieni ľahli, aby dali trochu od- počinúť svojim uťahaným údom. Borek zaspal, len čo si ľahol, ale Jurko nijako nemo- hol zaspať a stále myslel na tú krásnu princeznú. Tu ide okolo mládenec celý v zele- nom, a keď vidí, že Jurko nespí, pristaví sa pri ňom.

„Dobrého zdravia, mládenec, kamže idete?“ spýtal sa Jurka.

„Ale, chodíme len tak svetom, ale ja už toho mám dosť, človek pri tom vytrpí ako pes.“

„To verím, najlepšie je byť pánom.“

„No to sa vie, len keby ním mohol byť každý.“

„Nuž, niekedy stačí len chcieť.“

„Čože o to, ľudia by chceli všeličo, keby sa im to vyplnilo. Ja napríklad by som chcel tú princeznú z neďalekého zámku a dal by som aj čertovi dušu, keby som ju dostal.“

„Myslíš to vážne?“

„Pravdaže vážne.“

„Tvoja žiadosť sa ti má splniť. Ja som čert, a keď sa mi upíšeš, za štvrťhodinku budeš bohatým princom a môžeš ísť k princeznej, ktorá si ťa zaľúbi a vezme za manžela. Tu je lístok a pero, pichni sa do malíčka a krvou sa podpíš.“

Jurko vzal bez rozmýšľania tŕň, pichol sa do malíčka a krvou sa čertovi na lístok pod- písal.

„Tak, teraz si môj. A o koľko rokov si mám po teba prísť?“

„No, ja myslím tak o dvadsať rokov. Keď si tak dlho užijem lásky krásnej princeznej a svetských radostí, rád pôjdem s tebou.“

„Dobre teda, tu máš mešec plný dukátov. Nech z nich uberáš koľko chceš, stále bude plný. Rozviaž svoj vak, máš tam svoje šaty zmenené na kniežacie. Obleč sa a za lesí- kom na teba čaká služobníctvo s koňom. Vysadni naň a choď do zámku. Vymysli si meno nejakého princa či kniežaťa.“

„Ale veď ani neviem tak hovoriť, ako sa patrí na knieža, a hneď v prvej chvíli sa pre- zradím!“

„O to sa nestaraj, budeš vedieť všetko, na čo pomyslíš, a všetko ti budú veriť. Len choď, kým sa nezobudí tvoj kamarát!“

Nato čert zmizol. Jurko rozviazal vak, naozaj v ňom našiel skvostné šaty a začal sa obliekať. Potom šiel za lesík, kde mu už v ústrety prichádzali vyšnorení služobníci a viedli bujného koňa. Jurko sa naň vyšvihol tak šikovne, akoby sa cvičil u najlepšieho jazdca. Nato sa obrátili ku kniežaciemu zámku.

Borek sa zatiaľ zobudil, a keď Jurka nevidel vedľa seba, myslel, že išiel napred, vzal teda svoje veci a ponáhľal sa ďalej. Nechajme ho ísť kam chce a pozrime, čo sa zatiaľ dialo v zámku.

Mladá princezná bola ešte v záhrade, keď Jurko prišiel do zámku. Dal sa ohlásiť u kniežaťa, že je ten a ten princ z tej a tej krajiny, aby mu knieža vo svojom zámku posky- tol krátke pohostinstvo. Ten ho veľmi úctivo prijal a hneď sa chystali komnaty a slu- žobníci do nich nanosili vaky s princovými vecami, ktorými ho zásobil čert. Vystrojili skvostnú hostinu a Jurko sa obliekol do samého zlata, len aby sa princeznej páčil. A to sa mu vskutku podarilo. Ako ho princezná uvidela, hneď sa jej zapáčil a jej jediným želaním bolo, aby pekný princ u nich zostal navždy. Aj Jurko sa okolo nej točil ako vretienko a štebotal a švitoril, až mal sám zo seba radosť, že mu reč plynie ako voda. Keď už bol pár dní v zámku, robil sa, akoby už chcel odísť, no zatiaľ mal obavy, že ho pustia.

Ale princezná sa otcovi zverila a prosila ho, aby princa zdržal dlhšie, čo otec aj urobil. A Jurko rád zostal, lebo pozoroval, že ho radi vidia. Jedného dňa, keď bol s princeznou osamote, využil tú chvíľu a vyjavil jej svoju lásku, a keď počul, že i ona ho ľúbi, išiel k jej otcovi a požiadal ho o jej ruku. Vravel, že nemá vlastné kniežatstvo, lebo je naj- mladším synom, ale že si kedykoľvek môže kúpiť aj to najväčšie. Bez všetkých preká- žok im starý knieža požehnal a Jurka ustanovil za svojho spoluvládcu. Čoskoro sa slá- vila svadba a Jurko bol v siedmom nebi!

Ľudia ho mali radi, lebo bol dobrý a nikomu bez príčiny neublížil. Keď o niekoľko rokov starý kráľ zomrel, bol Jurko sám panujúcim kniežaťom.

Mal už dvoch synov a dcéru a so ženou si žili veľmi šťastne. Občas si síce spomenul na čerta, ale vždy si pomyslel: „Veď do tých čias je ešte ďaleko, ktovie, čo sa stane.“ Lenže ten čas prešiel ako nič a do dvadsiatky chýbal už len rok. Keď sa Jurko spamä- tal, vyľakala ho tá krátka doba tak, že od strachu už nemohol ani spávať. Chodil po zámku bledý ako tieň a s bolesťou sa díval na svoje deti a svoju drahú manželku. Čo však ujde oku milujúcej ženy? Často sa Jurka pýtala, čo mu chýba, ale on sa všelijako vyhováral a nikdy nechcel povedať pravú príčinu. Tak to trvalo celučičký rok, až mu už zostával len posledný deň. Celý deň nič nejedol a zamkol sa do svojej komnaty, aby nevidel manželkine slzy a vyhol sa jej otázkam. Večer sa ale dvere samy otvoria a vkro- čí do nich mládenec celý v zelenom.

„No, Jurko,“ povedal bledému kniežaťu. „Či si si spomenul, že dnes je práve dvadsať rokov a že máš ísť so mnou?“

„Akože by som zabudol. Ale vidíš, mám ešte všeličo vybaviť a ešte som sa ani neroz- lúčil so ženou, dopraj mi ešte tri dni.“

„To ti doprajem, ba oveľa viac. Každý deň z tých troch si niečo želaj, nech je to čokoľ- vek, a ak by som ti to nedokázal splniť, dám ti tvoj úpis späť a viac na teba nebudem mať práva.“

Jurko čertovi poďakoval a bol veľmi rád, lebo sa nazdal, že ho hádam nejako prekabá- ti. Oveľa veselší vyšiel z komnaty a šiel ku kňažnej, aby sa s ňou podelil o svoju radosť. Keď kňažná videla úsmev na tvári svojho milovaného muža, tiež bola veselšia a šli spolu na prechádzku.

„Čo také by ťa potešilo, drahá, keby si to mohla mať?“ spýtal sa Jurko a dúfal, že sa od manželky niečo dozvie, lebo sám pre čerta nevedel vymyslieť žiadnu prácu.

„Ale ja mám všetko, a len by som si priala, aby si bol veselší.“

„Veď už som zase veselý dosť. Ale predsa povedz, veď je to len tak. Ako by si ešte chcela skrášliť zámok?“

„Náš zámok je spredu celkom pekný, ale zozadu nie je žiadna vyhliadka. Keby tam nebola tá ozrutná skala, bolo by to oveľa krajšie.“

„Máš pravdu,“ odvetil Jurko a hneď si zaumienil tu prácu uložiť čertovi. Navečer stál čert pred kniežaťom a pýtal sa ho, čo žiada, aby urobil.

„Chcem, aby si do rána odstránil skalu, čo nám vzadu cloní celý zámok.“

„Nech je tak, ako žiadaš,“ odvetil čert a odišiel.

Knieža myslel, že to čert nedokáže a že mu zostane viac času, ale veľmi sa preľakol, keď ráno vstal, pristúpil k oknu a uvidel šíru pláň, na ktorej po skale nebolo ani pamiat- ky. Ide po manželku a ukazuje jej to.

„Prepána, muž môj, ty máš spolky s čertom, alebo si kúzelník!“ zvolala kňažná a s úžasom pozerala von.

„Ale nie, to už by som ti dávno urobil tú radosť. Ani sám neviem, ako sa to stalo, možno včera nejaký škriatok vypočul náš rozhovor. Schválne si teda ešte niečo želaj, či sa aj to vyplní!“

Kňažná však bola chytrá žena a vedela, že to nie je s dobrým a že jej manžel tají nie- čo strašné. Naoko teda povedala, že si želá celú tú šíru pláň premenenú na najkrajšiu záhradu, v ktorej by boli kvety, byliny a stromy zo všetkých kútov sveta, a to všetko v plnom rozkvete. V duchu si však pomyslela: Veď uvidíme, ak to zajtra bude, nepopus- tím a Jurko sa mi musí priznať.

Večer dostal čert úlohu spraviť z pláne záhradu, v ktorej majú byť kvety, byliny a stromy zo všetkých kútov sveta. Čert to sľubil a odišiel. Keď sa ráno knieža zobudil, zarazila ho vôňa tisícerých kvetín, ktoré sa skveli po rozsiahlej pláni v najkrajšom roz- kvete. Doďaleka sa tiahol hotový raj! Prišla i kňažná, ktorej to nedalo pokoj a s hrôzou i zaľúbením jej zrak utkvel na rozkošnej kvetnici. Potom sa ale otočila, vzala Jurka za ruku a prísne povedala:

„Teraz mi ale, muž môj, viac nesmieš tajiť, že máš spolky s čertom! Viem to naisto a radšej mi povedz, na ako dlho si sa zaviazal, aby som ťa mohla potešiť, alebo ti prispieť dobrou radou.“

„Už je neskoro, srdce moje, dnes je posledný deň. Večer príde ešte po jednu úlohu, a potom som jeho.“

Nato jej Jurko rozpovedal všetko, čím bol a čo sa s ním stalo. Kňažná mu všetko rada odpustila, lebo ho veľmi ľúbila a vedela, že pochybil len z lásky k nej.

„Nebuď smutný a nebedákaj, nech si to nikto nevšimne. Budeme veselí, a až čert ve-

čer príde, len ho pošli za mnou. Ja si dovtedy niečo vymyslím.“

Jurko bol ako znovuzrodený a všetka starosť z neho spadla. Hneď šiel so svojou ženou a celý deň bol s deťmi veselý, akoby sa jakživ nebolo nič stalo. Večer sa v určitú dobu dostavil čert.

„Nuž, čože si vymyslel dnes?“ spýtal sa kniežaťa.

„Choď len za mojou paňou, ona ti povie, čo chce, mňa už nič nenapadá.“

Čert vošiel do izby kňažnej, ktorá ho už očakávala.

„Ty si ten čert, čo má odniesť môjho manžela?“

„Áno.“

„Môžem si teda miesto neho niečo želať, nech to je čokoľvek?“

„Tak je.“

„A ak mi to nesplníš, nemáš viac nad ním moci?“

„Veru nemám.“

„Dobre teda, poď sem a vytrhni mi z hlavy tri vlasy, ale nesmie ich byť viac ani menej, a nech ma to ani trochu nebolí.“

Čert sa zamračil, podišiel k panej a jemne vzal tri vlásky a vytrhol. Ale pani predsa len zjojkla.

„Veď som ti vravela, nech ma to ani trochu nebolí, ale dobre, to ti prepáčim. Tie tri vlasy teraz vezmi a zmeraj.“

Čert ich zmeral a pani povedala: „A teraz mi tie vlasy spravíš každý o dva lakte dlhší, ale nesmieš ich nadložiť – každý len natiahni, aby bol o dva lakte dlhší.“

Čert na ne chvíľu hľadel, ale nevedel si rady, poprosil teda kňažnú, aby mu dovolila vziať ich do pekla a poradiť sa s druhmi. Kňažná mu to dovolila a čert s vlasmi zmizol. Keď prišiel do pekla, zvolal všetkých svojich druhov, položil vlasy na stôl pred Luci- fera a vykladal, čo sa má s nimi spraviť.

„Tentoraz si prehral, ty chytrák,“ povedal pán, „dostal ťa ktosi onakvejší. Čo s nimi? Keď ich natiahneme, pretrhnú sa, ak do nich udrieme, roztlčú sa, ak ich dáme do ohňa, spália sa. Nezostáva ti nič iné, než sa vrátiť a miesto vlasov vrátiť úpis.“

„Ó nie, k tej ja viac nepôjdem, nemusel by som dobre obísť.“

„Mal si si dávať lepší pozor. Teraz choď a vráť, čo ti viac nepatrí.“

Čert musel lístok vziať a vrátiť, komu patril. Zletel teda k zámku, ale bál sa tam vstú- piť a len číhal pri okne, až ho knieža otvorí. Keď sa dočkal, vhodil ceduľku do izby a zmizol. Jurko s nevýslovnou radosťou lístok zdvihol a bežal za svojou ženou, ktorá však vopred vedela, ako to dopadne. Ďakovali pánubohu, že ich vyviedol z nebezpečia a žili si spokojne až do smrti.