Vodná pani – Božena Němcová

Vodná pani – Božena Němcová

V jednej krajine panoval kedysi kráľ, ktorý bol nesmierne bohatý. V kráľovských komnatách boli steny a podlahy vykladané zlatom a strieb- rom, chodilo sa po hodvábe a damašku, a keď sa kráľ so svojou krásnou ženou prechádzal po zahrade, nikto k nim nemohol pozdvihnúť zrak pre lesk drahých kameňov, ktorými boli ozdo- bené ich rúcha. Už niekoľko rokov žil so svo- jou manželkou veľmi spokojne a jeho srdce trá- pilo len to, že nemajú deti.

Jedného dňa sedeli spolu v záhrade, a tu prí- de ku kráľovi služobník a oznamuje, že priplá- val koráb z cudzích krajín a jeho kapitán s ním chce hovoriť. Kráľ hneď odišiel do zámku a dal si cudzinca zavolať. Ten sa po príchode uklonil a tlmočil prosbu svojho pána, ktorý bol kráľo-

vým najmilším priateľom a snažne prosil, aby mu prišiel na pomoc proti nepriateľom, čo ho zo všetkých strán obkľučujú a ktorým sa nedokáže ubrániť. Kráľ nemohol tú prosbu nevyslyšať, preto kapitánovi povedal, aby počkal na kráľovskom dvore, kým zhromaždí svoj ľud a pripraví koráby. Nato mu poskytol skvostnú komnatu na odpoči- nok a hojnosť jedla a pitia.

Kráľ po celej krajine rozoslal poslov, aby zvolali všetkých mladých a silných mužov na jeho dvor. Keď sa však o tom dopočula kráľovná, horko plakala a nariekala. O nie- koľko dní, keď sa ľud zhromaždil a všetko bolo pripravené na odchod, dal kráľ pre všetkých vystrojiť veľkú hostinu, a keď bolo po hodovaní, vybral si len tých najstatnej- ších a ostatných obdaroval a poslal domov. Nato odovzdal vedenie krajiny svojej žene, rozlúčil sa s ňou a s celým sprievodom odplával.

Kráľovnej bolo v tých nádherných komnatách úzko, dala si preto pri brehu vystavať malé obydlie, kde chcela manžela očakávať. Niekoľko dní po jeho odchode sa prechá- dzala po zahrade a potom si unavená sadla pod košatý strom a zaspala. Tu sa jej sní- valo, že pred ňou stojí pani vysokej postavy a smutnej, bledej, no nadmieru krásnej tváre. Telo prikrýval zelenkavo priesvitný šat a od hlavy po päty vial biely závoj, celý posiaty perlami. Kráľovná sa zľakla tej nadpozemskej bytosti, no tá sa k nej sklonila a jemným hlasom povedala:

„Neľakaj sa ma, kráľovná, prichádzam, aby som ťa potešila. Som vodná pani a príbuz- ná tvojho rodu. Viem, že si želáš, aby si mala čo len jediné dieťa, preto počúvaj, čo ti poviem. Až sa zobudíš, nad sebou na strome uvidíš jablko. To vezmi a zjedz, a tvoje želanie sa ti splní. Až budeš mať syna, zase ma uvidíš.“

Nato zmizla a kráľovná sa prebudila. Hneď pozrela hore na strom, či tam uvidí sľú- bené jablko. Viselo jej priamo nad hlavou, a keď na vetvičku zletel vtáčik, spadlo jej jablko priamo do lona. Bolo také krásne, že maliar by ho nenamaľoval krajšie.

„Také dobré a lahodné ovocie som veru jakživ neokúsila,“ pomyslela si, keď jablko zjedla.

Potom sa vrátila do zámku, ale nikomu nepovedala ani slova, lebo si nebola istá, či to bude účinkovať. No čoskoro pocítila, že vodná pani hovorila pravdu a v duchu jej za to ďakovala. Po čase sa jej narodil syn Milostín. Po celej krajine prepukla radosť a dvo- rania o tom chceli hneď podať správu kráľovi, ale kráľovná nedovolila, aby ho mohla sama prekvapiť.

Zatiaľ túžobne očakávala návštevu víly. Večer, keď si už kráľovná ľahla, otvorili sa dvere a do spálne vstúpila vodná pani, rozhrnula ťažké závesy, ktorými bolo kryté krá- ľovské lôžko a pristúpila k mladej matke.

„Vďaka ti!“ zvolala kráľovná a podávala jej dieťa. „Pozri, akého mám krásneho sy- na.“

Víla ho vzala do náručia, dlho mu smutne hľadela do tváre, potom ho opäť podala matke a povedala:

„Tvoje želanie sa splnilo, nebudeš sa s ním však tešiť dlho.“

„Čo to vravíš?“ preľakla sa kráľovná. „Čo sa stane s mojím dieťaťom, mám ho zase stratiť?“

„Nezúfaj a dúfaj,“ povedala mierne víla. „Osud ti syna načas vyrve z náručia a čaká ho mnohé nebezpečie, ale nakoniec sa opäť šťastne vráti k tebe. Na vode sa nemá čoho báť, tam ho budem chrániť ja. A od ostatného zlého ho ochráni tento prsteň, ktorý mu zaves na krk,“ pritom sňala z prsta zlatý krúžok s rubínom ako kvapka krvi a dala ho kráľovnej. „Ak ho však niekedy dá niekomu z lásky, potom sa ten miesto mňa stane jeho ochrancom. Vedz, že ho už nosil jeden z tvojho rodu.“

„A kto?“ spýtala sa zvedavo kráľovná.

„Nikdy si nepočula o nešťastnom strýkovi svojho manžela?“

„Ach áno. Zaľúbil sa vraj, chudák, do víly, ktorej bol potom neverný. Zo strachu pred ňou odplával pred dvoma rokmi do cudzích krajín, no ona ho vraj kdesi z pomsty pred- sa pod vodou uškrtila.“

„Nebolo to tak,“ povedala vodná pani chvejúcim sa hlasom, „vedz, že ja som tá víla. Nevýslovne som ho ľúbila a on mi tiež odplácal vrúcnou láskou. Plodom našej lásky bolo dieťa, lenže môj krutý osud mi bráni mať ho u seba, a preto som ho hneď po na- rodení s veľkou bolesťou musela dať otcovi. Ale ani on tu s ním nesmel zostať, a pre- to odplával do cudzej krajiny, aby ho mohol slobodne vychovávať. Tu sa jednej noci strhla búrka a koráb stroskotal. Môj milý sa utopil, a ja som mu nemohla zachrániť ži- vot. Dieťa však prežilo a vlny ho vyhodili na ostrov, kde ho našli ľudia a vzali k sebe. Ja teraz nad ním nemám žiadnu moc. Telo môjho milého leží medzi kvietím v mojom podzemnom paláci. Tá láska ma viaže k tvojmu rodu a ja nemám pokoja, keď niekomu z vás hrozí nešťastie. Ak sa však tvoja krv spojí s mojou, bude tvoj rod navždy šťastný a zostane dlho slávne panovať. Potom nájdem pokoj i ja. Pamätaj si moje slová, ale ni- komu o tom nevrav. Mňa už viac neuvidíš.“

Dve slzy ako perly padli na tvár dieťaťa, keď ho víla naposledy pobozkala na čelo. Kráľovná by sa jej ešte rada spýtala na mnoho vecí, ona však zmizla. Kráľovná neve- dela, či sa má nad dieťaťom radovať alebo plakať. Ale o pár dní sa jej myseľ natoľko upokojila, že sa dokázala tešiť a trochu i rozveseliť.

„Je to dobrá bytosť,“ vravela si, „iste nad ním bude bdieť. Veď sama vravela, že jej pokoj závisí na jeho šťastí.“

Bývala s dieťaťom neďaleko vody a bála sa čo len trochu niekam sa od neho vzdialiť. Len čo chlapček začal behať, už sa čľapkal vo vode, ba nezriedka padol i do rieky, na ktorej brehu sa rád hrával, ale vlny ho vždy tak ľahúčko položili na breh, akoby ho matka kládla na lôžko.

Od pocestných už sem-tam bolo počuť, že sa kráľ skoro vráti, lebo vraj vojna skon- čila. Kráľovná s radosťou očakávala správu o jeho príchode, lež úbohému kráľovi sa zatiaľ vodilo dosť zle. Keď pomohol svojmu priateľovi a vracal sa domov, ten mu pri- dal jeden ľahký koráb, na ktorý naložil mnoho darov a koristi. Čím viac sa blížil k do- movu, tým viac mu po ňom prahlo srdce, že sa už ani nemohol dočkať. Dal preto pre- ložiť tovar z ľahkého korábu na veľký a sám s pár ľuďmi nasadol do ľahkého, aby mo- hol plávať rýchlejšie. Ďaľšiu noc sa však strhla búrka a koráb sa rozbil o skalu. Kráľ sa v smrteľnej úzkosti chytil brvna, s ktorým ho vlny vyhodili na ostrov. Keď sa prebral z mdlôb, už svitalo. Hrôza ho obišla, keď videl, že je celkom sám na pustom ostrove.

„Ach, že som sa radšej neutopil v mori, než aby som sa tu hladom umoril. Už nikdy viac neuvidím svoju drahú ženu, ani svoju milovanú vlasť.“

„Prečo by si ich zase nevidel?“ ozval sa za ním hlas.

Kráľ sa začudovane obzrel a uvidel za sebou človeka v poľovníckom šate.

„Ak je to možné,“ povedal, „tak vrav, človeče, ako sa to môže stať, a ak žiadaš od- menu, dám ti zlata a striebra, koľko budeš chcieť.“

„Ja nežiadam zlato ani striebro. Ak ti mám odtiaľto pomôcť, musíš mi dať niečo iné,“ odvetil poľovník.

„Všetko, čo len chceš.“

„Daj mi teda, o čom doma nevieš.“

„Čo také vzácne by to mohlo byť, o čom by som nevedel?“ odvetil kráľ a v mysli pre- behol celý svoj dom a všetko, čo mal cenné. „Musí to byť nejaká maličkosť, a ak nežia- daš nič iné, rád tvoju žiadosť splním.“

„Upíš sa mi teda krvou na tento lístok,“ povedal poľovník a pritom vytiahol kúsok pergamenu a podal ho kráľovi. Ten sa pichol do malíčka a vlastnou krvou podpísal.

„O jedenásť rokov si po to prídem,“ povedal cudzinec a podal kráľovi fľaštičku s akousi tekutinou, po ktorej kráľ, keď sa jej napil, tvrdo zaspal.

Ako sa ale začudoval, keď po prebudení ležal na vŕšku neďaleko svojho hlavného mesta! Myslel, že to všetko bol len sen a s radosťou bežal k domovu. Jeho dvorania ho spoznali, a hneď bolo kriku a jasania, že to počula aj kráľovná do svojich komnát. Ne- vedela, čo sa deje a v úzkosti schytila malého Milostína a vybehla von. Aké však bolo jej prekvapenie, keď uvidela kráľa!

„Čie to máš dieťa?“ spýtal sa kráľ, keď videl, že kráľovná chlapča nedáva z rúk.

„Raduj sa, muž môj, nebesá vyslyšali naše želanie, to je naše dieťa.“

Ale kráľ zostal ako omráčený. Spomenul si, na čo sa upísal krvou a začal horko narie- kať. Kráľovnej, ktorá nič netušila, bolo čudné, že sa kráľ takto správa, a preto sa nesme- lo opýtala, prečo plače. Na jeho šťastie sa však začal od prístavu rozliehať hluk a krik a služobníci pribehli so správou, že priplával kráľov bojový koráb. Kráľ bol rád, že sa vyhol nepríjemnej odpovedi a pobádal kráľovnú, aby s ním išla na breh. Nechcel úbohú

matku zarmútiť a radšej znášal bolesť sám. Všemožne sa potom snažil to prvé stretnutie kráľovnej vyhovoriť, čo sa mu sčasti podarilo. Ľud uvítal kráľa s jasotom a hneď nato sa zase hodovalo a rozdávali dary.

Od tej chvíle však nikto nevidel kráľa veselého. Jediný pohľad na jeho milované dieťa ho hneď nútil k slzám. Kráľovnú veľmi trápilo, že sa jej manžel nechce zveriť a vše- možne sa snažila, aby sa dopátrala príčiny. A kto môže niečo odoprieť milovanej žene? Napokon i náš milý kráľ to strašné tajomstvo žene zveril. Bola to pre ňu rana, keď sa dozvedela o nešťastí, čo ich dieťaťu hrozí, hneď si však spomenula na slová vodnej pa- nej, aby sa s dieťaťom držala pri vode, tam že ho od zlého ochráni. Nemala sa s tým síce nikomu zveriť, ale ako sa mohla zdržať, keď vedela, že tými pár slovami na smrť zarmúteného muža poteší? Povedala mu preto len toľko, čo ho mohlo utešiť ohľadne dieťaťa. Nato si manželia zaumienili, že budú dieťa čo najbedlivejšie strážiť, a hlavne v osudnom roku že sa s ním nikdy nebudú vzďaľovať od vody. Lenže kto ujde svojmu osudu!

Čas bežal a chlapec rástol, a tak nastal i ten rodičmi s obavami očakávaný rok. Jedné- ho dňa sa obaja náhodou nevedomky od princa vzdialili a Milostín sa vydal do záhrady a do zámku, kam chodil len málokedy. Len čo však vošiel do záhrady, spustil sa z obla- kov veľký orol, schytil chlapca do svojich pazúrov a zmizol s ním v povetrí. Keď dieťa nenašli, nastal plač a nárek úbohých rodičov, no napokon sa utešovali, že ho ukryla vodná pani, aby ho ochránila.

Orol zatiaľ princa unášal cez hory a doly, až s ním priletel k vysokej skale, navrchu ktorej stál hrad a pod ňou nízka chalúpka. Pri tej nechal Milostína stáť a sám odletel k hradu. Princ nevedel, čo sa to s ním stalo, ani čo s ním bude ďalej a začal nariekať. Tu vyšla z chyžky starenka, v jednej ruke niesla mlieko, v druhej ovocie.

„Neplač, chlapče, a radšej jedz, čo ti tu nesiem. Až sa posilníš, niečo ti poviem.“ Prívetivá reč starkej a hrozný hlad donútili Milostína k jedlu. Keď sa najedol, sadla si starká na lavičku vedľa neho a povedala mu:

„Počuj, holúbok, tamto na tej skale stojí hrad a v ňom býva moja dcéra, čo ťa dala uniesť. Ten orol bol jej manžel. Ona sama má tri dcéry, dve staršie vlastné a schovanku. Najstaršia sa volá Drčna, lebo jej celý deň ide huba ako mlynské kolo, druhá sa volá Treperenda, lebo ohovorí a pretrasie celý hrad a narobí len samé mrzutosti. Tá tretia, môj miláčik, sa volá Kráska, lebo je najkrajšia na svete a nadto rozumná a milá. Ich matka je veľmi zlá, a ak chceš, aby sa ti viedlo dobre, musíš sa jej, ako i dvom starším dcéram, veľmi zaliečať. Ale Kráska ti neuškodí. O tomto čase sa vnučky chodia kúpať. Choď len za moju chalúpku, tam opodiaľ uvidíš rybník. Pri brehu sa skry v húští a ča- kaj, až dievčence prídu. Daj pozor, kam Kráska odloží šaty, a až bude v rybníku, ticho sa prikradni a rýchlo ich odnes. Až sa bude po nich zháňať, nedávaj jej ich bez výmeny. Tak, už vieš, čo máš robiť a teraz choď.“

Milostín poslúchol radu dobrej starkej, a keď zašiel za chalúpku, naozaj uvidel široký rybník dookola obrastený hustou vrbinou. Šiel na breh a tam sa v húští ukryl. Netrvalo dlho a počul šepot a hovor dievčat. Vystrčil hlavu, aby videl, kam tá najkrajšia z nich odkladá šaty, a potom sa zas rýchlo schoval, aby ho nezbadali. Dievčatá sa vykúpali a išli sa obliecť. Drčna i Treperenda svoje šaty našli, len Kráska hľadala darmo. Čudovali sa, kto jej ich mohol odniesť.

„Tu s tebou ktosi stvára žarty, alebo ti ich naostatok schoval vodník. No, my na teba

čakať nebudeme, pohľadaj si ich sama,“ povedali sestry a odišli.

Kráska chodila od krovia ku kroviu a stále hľadala šaty, keď odrazu počula šuchot a ako strela bola vo vode. Tu vystúpil z húštia Milostín a šiel priamo k miestu, kde Krás- ka stála. Tá sa podivila, kdeže sa tam vzal ten švárny šuhaj s jej šatami v rukách.

„Prosím ťa, mládenec, to sú moje šaty, vráť mi ich!“ zavolala na Milostína.

„S radosťou,“ odvetil, „ale čo mi dáš za ne? Zadarmo ich nedostaneš.“

„Nič iné nemám, len túto šnúru perál,“ povedala Kráska a ukázala na krk belší než perly. „Tých by som sa však nerada vzdala, lebo sú mojou najdrahšou pamiatkou.“

„Od koho ich máš, že sú ti také drahé?“

„Je to už pätnásť rokov, čo ma terajší rodičia po jednej búrlivej noci našli medzi tros- kami korábu, čo vlny vyhodili na breh. Bola som asi ročné dieťa zabalené v tenkých plienkach a na krku som mala tieto perly. Preto sú mi najdrahšou pamiatkou.“

„A nedáš mi ich, ani keď ti poviem, že ma sem poslala tvoja starká?“

„Moja dobrá starká? A kto si ty?“

Keď jej Milostín všecko rozpovedal, sňala perly z krku a podala mu ich. Nato on sňal prsteň na šnúrke a dal ho Kráske, ktorá si ho povesila miesto perál. Potom sa s ňou mi- lo rozlúčil a vrátil sa do chalúpky. Odkedy uvidel Krásku, už sa mu necnelo ani z polo- vice ako prv. S veselou tvárou vošiel k starenke do chalúpky.

„Tak ako si pochodil?“ spýtala sa ho.

„Dobre, starká, dobre,“ odvetil Milostín a ukázal jej perly.

„Si šťastný chlapec. Teraz môžeš ísť smelo do hradu, lebo Kráska ťa bude chrániť. Ak v niečom budete potrebovať moju pomoc, viete, kde som.“

Len čo to dopovedala, prišli po Milostína dve staršie dcéry a odviedli ho k čarodejnici. Nevidel tam zlato ani striebro, ako v otcovskom zámku, všetko bolo vykladané čiernym mramorom, a miesto početného služobníctva stálo len kde-tu zopár veľkohlavých trpa- slíkov. Vnútri im prišla naproti zhrbená, škaredá starena. „Ach, ako môžem mať tu ba- bu rád!“ pomyslel si Milostín. Tu sa k nemu pritočila Kráska a očkom mu naznačila, aby sa nemračil. Rýchlo teda vyjasnil tvár, pristúpil k babe a vľúdne ju pozdravil. Ona si ho premerala od hlavy po päty a povedala:

„Len pekne poslúchaj a nebudeš sa tu mať zle. Až si odpočinieš, dám ti prácu.“

Po takom láskavom privítaní zas baba odišla, sprevádzaná veľkým čiernym kocúrom. Milostínovi bolo v tom tmavom hrade úzko a spomenul si na svoju dobrú matku a lás- kavého otca a slzy mu po lícach padali ako zrnká hrachu. Kráska si domyslela, prečo smúti, nechala ho vyplakať a až po chvíli k nemu podišla a povedala:

„Vidíš, Milostín, keď budeš plakať a smútiť, budeš to tu mať oveľa ťažšie. Na všetko zabudni a buď veselý, ja s tebou budem rada a budem ťa zabávať, ako sa len bude dať.“ Milostín si dal povedať a už o niekoľko dní si každý v hrade dobrého, veselého a prí- vetivého mládenca obľúbil. Kráska mu pomáhala pracovať a zabávala ho počas voľna, takže ani nezbadal, ako ubiehali dni, mesiace, ba i roky. Od starkej bola dobre vyučená v čarodejníckom umení, a nikdy sa z toho tak netešila ako teraz, keď tým mohla princo- vi spríjemniť mnohé chvíle. Vedela dobre, že stará čarodejnica s Milostínom nezamýš- ľa nič dobré, len zatiaľ nevypátrala čo. Jedného dňa zašla ku starkej a spýtala sa aj na to, čo sa má stať s princom.

„Nuž, dievča zlaté,“ odvetila starká, „jeho osud je smutný, poviem ti to, len nesmieš nič vyzradiť. Dobre poznáš svoju pestúnku, aká je zlá, skúpa a chtivá zlata. Dlhý čas skúmala, ako by sa dalo zariadiť, aby ušla smrti. Napokon sa od mocných démonov dozvedela, že musí dobrovoľne získať nevinného dvadsaťročného mládenca z kráľov- ského rodu a tomu po tri dni zadávať prácu. Ak ju vykoná, ona nad ním stratí všetku moc, ale ak nie, má na tretí deň o polnoci nazbierať devätoro bylín, mládenca zabiť, jeho teplú krv a srdce zmiešať s bylinami a z toho uvariť nápoj nesmrteľnosti. Aby si bola istá, že má nevinného chlapca, hľadela sa princa zmocniť v útlom veku, čo sa jej u Milostínovho otca ľsťou i podarilo. Dala potom princa uniesť, aby ho tu dochovala. To jej však nebude nič platné, lebo my sa musíme všemožne pričiniť, aby ho nesprevo- dila zo sveta. Ty jediná ho môžeš zachrániť.“

„Ach, ja by som to rada urobila, len keby som vedela ako.“

„Len vyčkaj, až príde vhodný čas.“

Milostín nemal ani potuchy, čo s ním stará striga zamýšľa, a vždy sa k nej správal vľúdne ako ku všetkým ostatným. Čím však bol starší, tým viac sa mu pobyt v čiernom hrade protivil a držala ho tam len Kráska, ktorú čoraz viac ľúbil. Napriek jeho nechuti roky plynuli tak rýchlo, že mu už do dvadsiatky chýbali len tri dni. Už nastal čas, ktorý Kráska s hrôzou očakávala. Zašla teda k starkej, aby sa poradila, čo robiť.

„Večer sa premeň na myšku, zalez pod posteľ pestúnky a počúvaj, čo chce robiť.“ To Kráska večer aj urobila.

„Čo len dám zajtra Milostínovi za prácu, aby ju nevykonal?“ hútala stará čarodejnica nahlas, a po krátkom premýšľaní sa rozhodla: „Pošlem ho na drevo.“

Myška, rada že vie, čo milého čaká, vykradla sa von a náhlila sa k nemu.

„Až ťa zajtra stará pošle do lesa, nič si z toho nerob, ja ti prídem na pomoc.“ Keď ráno Milostín vstal, vošla k nemu čarodejnica a povedala:

„Teraz pôjdeš so mnou do lesa, tam ti pridelím prácu.“

Dala mu drevenú sekeru, pílu a motyku a on išiel za ňou. Keď zašli hodný kus od hra- du, baba zastala a povedala:

„Kam až dovidíš, ten kus lesa musíš do večera zrúbať, kmene narezať a narovnať do siah. Ak to nebude hotové, bude s tebou zle.“

Milostín po tých slovách zostal stáť ako skamenený. Ona sa však oňho nestarala a hneď odišla. Čo si mal počať s dreveným náradím? Sadol si do trávy a čakal na Krásku. Keď slnko stálo najvyššie, priletela biela holubička a posadila sa vedľa neho. Chcel ju vziať do ruky, ale vtom už objímal Krásku.

„Teraz ma pusť,“ povedala, „a zostaň sedieť, kým za teba nespravím prácu.“

Asi o minútu sa začali storočné stromy váľať, neviditeľné ruky kmene rezali, štiepa- li a rovnali do siah, a prv než sa Milostín najedol, bolo všetko hotové. Kráska milému nakázala, aby o tom nikomu nepovedal ani slova a v podobe holubičky zase odletela. Stará čarodejnica sa veľmi čudovala, keď večer prišla po princa a videla, že je s prácou hotový. Nevravela však nič. Doma sa spytovala, kto bol pri Milostínovi, no nikto o ni- čom nevedel. Musela mlčať. Navečer letela od chalúpky k zámku malá muška, a rovno do komôrky, kde spávala stará.

„Kam ja toho chlapca pošlem?“ dumala nahlas čarodejnica a po chvíli povedala: „Zaj- tra bude loviť ryby.“

Nato muška odletela k Milostínovi, aby ho potešila a pripravila na druhý deň.

Ráno zas prišla k Milostínovi baba a kázala mu, aby šiel s ňou. Dala mu drevenú mo- tyku, lopatu a rýľ. Prišli k jednému rybníku, kde zastali.

„Tu,“ povedala stará a ukázala na veľkú lúku vedľa rybníka, „vykopeš jamu, rybník do nej stiahneš a v ňom potom musíš vyloviť zlatú a striebornú rybu.“

Ako baba odišla, Milostín sa len bezstarostne posadil na zem a myslel na Krásku. Bol by blázon, aby sa púšťal do práce s dreveným náradím. Napoludnie zas priletela holu- bička a princ sa potešil.

„Nič sa neboj, všetko za teba spravím.“

Nato robila svoje čary. Akoby v zemi rylo tisíc krtov, začali sa dokola po lúke tak dl- ho robiť jamky, až na mieste lúky bola hlboká jama, potom ešte prietok z rybníka, a už jedným prívalom tiekla voda do jamy. Netrvalo dlho a bola plná. Nato Kráska roztiahla sieť a vo chvíli sa v nej hádzala zlatá a strieborná ryba. Dala ich princovi a zase kázala, aby ju neprezradil.

Ak sa prvý večer baba podivila, čudovala sa druhý večer ešte viac, keď uvidela všetko hotové. Už nevedela, čo si má o tom myslieť, lebo keď sa doma spytovala, nevedel nikto, že by niekto princovi pomáhal.

Navečer potom muška počúvala znova. „Buď rozumie čarám, čo ale nie je možné, alebo má škriatka, čo mu pomáha,“ mudrovala stará. „Ale zajtra bude musieť jazdiť, a to sotva zvládne.“

Len čo to Kráska počula, náhlila sa k starkej po radu a od nej k svojmu milému.

„Zajtra budeš jazdiť,“ povedala mu, „ale nestrachuj sa, prvý kôň bude Drčna a druhý Treperenda. Aby sa s tebou nemohli vysoko vzniesť, obtoč okolo seba túto červenú šatku a budeš ťažký ako olovo. Až z nich zlezieš, zaraz odskoč, a keď na teba budú chŕliť oheň, mávni trikrát touto bielou šatkou a nič ti neublíži. Ten tretí kôň budem ja. Vtedy šatky odhoď za seba, lebo ja ti neuškodím.“ Nato odišla.

Druhý deň ráno zavolala stará Milostína na dvor a kázala vyviesť bieleho koňa.

„Na tom koni musíš v povetrí sedemkrát obletieť môj hrad,“ povedala princovi.

Ten mal okolo seba omotanú červenú šatku, preto s chuťou vyskočil na belka, no ten sa s ním sotva vládal pohnúť z miesta, a keď kúsok zaklusal, padol na zem. Milostín hneď uskočí, a keď kôň začne od zlosti po ňom kopať a pľuvať oheň, trikrát mávne bielou šátkou a oheň zhasne.

„To je veru nanič kôň,“ povedal, „ak nemáte lepšieho, s jazdou to nedopadne dobre.“ Tu priviedli hnedého. Lenže to bolo ako s prvým. Čarodejnica už bola celá rozzúrená a konečne dala priviesť vraníka. Princ zatiaľ hodil šatky za seba, vyskočil na koňa a ten sa s ním vzniesol do povetria ako vták. Keď sedemkrát obletel zámok, spustil sa zase na dvor.

„To je koník,“ povedal, keď z neho zoskočil, „na tom je jazda ako na krídlach.“ Baba behala po dvore ako zlá saň. Keď videla, že je jej nádej zmarená, zavrela Milos- tína do pivnice a postavila na stráž Drčnu a Treperendu. Kráska by ho bola rada oslobo- dila, ale bála sa prezradenia, lebo nebola dosť mocná, aby sa merala so starou. Išla sa teda poradiť k starkej. Zamyslená však miesto k chalúpke došla k rybníku. Tu sa jej odrazu chcelo spať, sadla si preto pod strom a zaspala. Len čo zavrela oči, uvidela pred sebou stáť pani v priesvitnom zelenkavom šate.

„Ja som tvoja matka,“ povedala nežne a sklonila sa k nej. „Chcem teba i Milostína odtiaľto vyslobodiť. Postaraj sa, aby si ho pred polnocou priviedla sem. Tu potom na- močte prsteň a perly do vody a ukáže sa vám loďka, do ktorej skočte. Nech sa okolo vás deje čokoľvek, ničoho sa nebojte. Len čo loďka prirazí k brehu, vyskočte a pokojne choďte svojou cestou, lebo striga viac nebude mať nad vami žiadnu moc.“ Nato ju po- bozkala na líce a zmizla.

Kráska sa zobudila. Pretože však nevedela, či to nebol len sen, zašla ku starkej a prosi- la ju, aby jej poradila.

„Choď len domov,“ radila starká, „a nejako oklam Drčnu a Treperendu, aby sa vzdia- lili. Čo máš robiť ďalej, už vieš.“

Až teraz Kráska uverila, s plačom sa rozlúčila so starkou, čo jej bola ako vlastná mat- ka a navždy odišla z chalúpky. Keď tak cestou premýšľala, ako by strážkyne od Milos- tína dostala, napadlo ju, že sú obe nevlastné sestry veľmi maškrtné a to hneď využila.

„Ach dievčatá,“ povedala, keď k nim prišla, „bola som u starkej a práve chystala veče- ru. Čosi také dobré ste ešte nejedli.“

„Načo nám to vravíš, keď si z toho nič neužijeme?“

„Prečo nie, starká vám obom schovala najlepšie kúsky, môžete si ísť po ne.“

„Čo ťa napadá! Veď vieš, koho tu musíme strážiť.“

„Veď on vám neujde, a za tú chvíľku nebude tak zle, ja ho tiež ustrážim.“

Mali síce pred matkou strach, ale maškrtnosť zvíťazila. Odovzdali väzňa Kráske a rýchlo odbehli. Len čo sa uistila, že sa hneď tak nevrátia, otvorila Milostínovi dvere, a ani mu neodpovedala na otázky, len sa s ním náhlila k rybníku. Keď prišli na breh, na- močila prsteň a on perly, a v okamihu sa pred nimi hojdala zdobená loďka. Obaja do nej rýchlo skočili a zmizli pod vodou. Okolo loďky bolo rýb a iných vodných tvorov, len sa to tam nimi hemžilo, ale žiadny im neuškodil. Nevedno koľko hodín tak pod vodou plávali, kým sa loďka opäť vynorila na povrch. Odrazu sa len našli na mori, ale Krásku obišla hrôza, keď sa obzrela a za sebou uvidela druhú loďku, v ktorej sedela nahnevaná čarodejnica. Leteli po morskej hladine ako šíp, ale babizňa im už bola v pä- tách. Tu sa strhol náramný vietor, more burácalo a ponad loďky sa prevaľovali vlny ako domy. Odrazu všetko stíchlo, oni pristáli pri brehu, rezko vyskočili z loďky a tá ihneď zmizla. Pozerali po mori, kam sa podela striga, ale nevideli nič, len trosky roz- bitej loďky. Milostín a Kráska poďakovali v duchu víle, že vyviazli z takého nebezpe- čia a putovali ďalej. Dlho-predlho museli chodiť, kým našli pricovo rodné mesto. Me- dzi kráľovským mestom a zámkom bola rieka, cez ňu most a neďaleko mosta stál mlyn, pri ktorom zostala Kráska s princom stáť.

„Ty mi daj moje perly,“ povedala mu, „a ja ti vrátim prsteň. Musíš ho mať, aby ťa ro- dičia spoznali.“

„A ty, Kráska, so mnou nepôjdeš?“ spýtal sa princ zarmútene.

„Teraz nie, prídem, až po mňa pošleš. Sľúb mi však, že dvakrát dvanásť hodín svoju matku nepobozkáš. Ak to splníš, bude s tebou dobre a skoro sa uvidíme, ak nie, budeš nešťastný a ktovie, kedy sa stretneme.“

Síce neľahko, no uprimne to svojej osloboditeľke sľúbil, hoci nevedel, čo matke po- vie. Nato sa rozlúčili. Princ šiel k zámku, Kráska k mlynu. Mlynár práve obchádzal okolo, aby opravil, čo kde treba, keď k nemu pristúpila Kráska.

„Pán otec, nepotrebovali by ste slúžku?“

„Prečo sa pýtate, mladá?“

„Že by som k vám išla do služby, keby ste ma chceli.“

„Vy asi nie ste odtiaľto, keď u mňa chcete slúžiť.“

„Máte pravdu, prichádzam z ďaleka. Mala som tu tetu, a keď mi rodičia umreli, roz- hodla som sa, že pôjdem k nej, aby mi obstarala nejakú službu, no žiaľbohu je aj ona mŕtva. Ja sa už nemôžem vrátiť, a tak si musím nájsť službu sama.“

„Je mi vás ľúto, panenka, ale aby som k vám bol úprimný, moja žena je veľmi zlá a máloktorá slúžka u nej vydrží dva týždne.“

„Ak nejde o nič iné, tak sa nebojím, lebo viem robiť všetko, prácu ľahkú i ťažkú a pani mlynárke sa iste zavďačím.“

„Poďte teda so mnou.“

Keď prišli do predsiene, prikolísala sa im oproti mlynárka.

„Čo si to vedieš za fiflenu?“ vítala ich nie práve milým tónom.

„No, len pomaly, keď nevieš, o čo ide,“ odsekol mlynár.

„Je to tvoja nová slúžka, beztoho si ráno jednu vyhnala, a preto ti hádam príde vhod.“ Mlynárka našpulila hubu, podoprela ruky o mäsité boky a prezerala Krásku odhora dolu.

„Vyzerá súca, zdá sa.“

„Len si ma podržte a uvidíte, že nebudete ľutovať,“ sľubovala Kráska.

Mlynárka, ktorá bola v duchu rada, že dostala slúžku, sa nedala dlho prosiť. A vskutku bola spokojná. Len čo niečo prikázala, už to bolo hotové, len čo ju niekam poslala, už bola zase naspäť. Všetko jej robila po vôli tak, že sa na ňu nemohla nikdy hnevať. Ale nielen mlynárka, ale každý, kto ju videl, ju musel mať rád, lebo bola vždy veselá a ku každému prívetivá.

Nie tak dobre sa však viedlo princovi. Keď odišiel od Krásky, šiel do zámku a dal sa ohlásiť u svojho otca. Starý kráľ zostal radosťou celý bez seba, keď mu Milostín ukázal prsteň a presvedčil ho, že je naozaj jeho synom a obaja potom bežali k matke. Tá ho chcela hneď pobozkať, no on sa odvrátil a prosil, aby mu odpustila, že ju nesmie boz- kať, kým neprejde dvakrát dvanásť hodín, lebo ho viaže sľub. Kráľovnú zarmútilo, že si vlastného syna, pre ktorého preliala toľko sĺz, po toľkých rokoch ani nesmie poboz- kať, ale jeho sľub jej bol svätý. Uťahaný po ceste si želal trochu odpočinúť a rodičia ho hneď odviedli do spálne a ani sa veľmi nevypytovali. Keď zaspal, kráľovnej to ne- dalo, aby sa nešla pozrieť na syna, ktorý bol taký krásny, že na ňom mohla oči nechať. A nutkalo a lákalo ju to tak dlho, až sa už nemohla zdržať a zľahka ho pobozkala. Myslela, že to nemôže škodiť, keď on sám o tom nevie. A predsa to uškodilo. Keď sa princ zobudil, nevedel o ničom, čo sa s ním kedy dialo. Až vtedy matka zistila, že uro- bila chybu. Milostín chodil po zámku ako s otupenou mysľou, nič ho netešilo, nič ne- mrzelo a tak to s ním trvalo skoro celý rok. Otec sa tým trápil, pýtal sa, radil u skúse- ných ľudí, ale nikto nevedel rady. Nakoniec mu napadlo, že ho ožení. Sám mu teda vy- bral krásnu princeznú a všetko dohodol. Milostína to ale vôbec netešilo, ani keď o tom počul, ani keď prišla princezná. Starý kráľ sa už skoro bál, že to nevestu odradí, ale tej viac išlo o to, aby sa stala kráľovnou, a teda si z toho nič nerobila. Tri dni pred svadbou a tri dni po svadbe sa mali konať veľké hody a všelijaké radovánky. Deň pred svadbou

sa poriadal hon, na ktorý sa schádzal dlhý rad hostí. Kráľ, Milostín a nevesta išli na ko- ňoch vpredu. Museli prejsť mestom, a teda najprv cez most. Keď prišli doprostred mos- ta, nemohli ísť ďalej, lebo kone zostali stáť ako prikované, a nech by ich aj boli utĺkli, nemohli sa hnúť z miesta. Starý kráľ zoskočil z koňa a chcel most prejsť pešky, no ne- šlo ani to. Nevedel, čo si má o tom myslieť. Nikde nebolo vidno človeka, len pod mos- tom pláchala prádlo mlynárova slúžka.

„Hej, dievča,“ zavolal na ňu kráľ, „čo sa to stalo, že nemôžeme prejsť cez most?“

„Keby ste ma dnes pozvali k hodovnému stolu, pomohla by som vám.“

„Ktože si?“ spýtal sa začudovane kráľ.

„Mlynárova slúžka,“ odvetila Kráska.

„Ak to dokážeš, máš moje slovo, že dnes s nami budeš hodovať.“

Nato sa Kráska mosta dotkla a kone mohli ísť ďalej. Kráľovi však stále nešlo z hlavy, čo je to za čudnú dievku. Sem-tam sa na ňu vypytoval, ale každý ju len chválil. Hneď ako prišiel domov z honu, povedal o tom kráľovnej a tá bola ešte dychtivejšia tú nezvy- čajnú slúžku vidieť. Poslali teda po ňu. Už všetci sedeli pri stole, len vedľa Milostína bolo prázdne miesto pre mlynárovu slúžku. Tu otvorí sluha dvere a do nich vkročí deva v nádhernom drahocennom šate a taká krásna, že na nej mohli všetci oči nechať.

„Milostivý kráľ, prichádzam, aby som vám pripomenula dané slovo. Som mlynáro- va slúžka,“ povedala kráľovi.

Kráľ ani ostatní nechceli očiam veriť, že by to mohla byť slúžka, predsa však vstali a ochotne ju doviedli na voľné miesto. Ale Milostín si ju nevšímal a hľadel si len dobrého jedla. Keď bolo po hostine, poručil kráľ, aby každý niečo porozprával alebo zaspieval. Každý ochotne návrh prijal, a keď sa už všetci vystriedali, prišiel rad na Krásku, aby obveselila spoločnosť. Spravila im po vôli, ale nie piesňou, ani rozprávaním, lež vzala jadierko z jablka a prešla doprostred siene. Tam urobila kruh a jadierko doň hodila. O chvíľu zo zeme vypučala zelená ratolesť, rástla stále vyššie a vyššie, až z nej bol strom- ček. Tu sa na ňom urobil púčik, z ktorého, po rozpuku, sa usmievalo jablko červené ako krv. Kráska ho odtrhla, napoly rozkrojila, polku si nechala a druhú dala Milostíno-

1. Ten ju od nej ľahostajne prijal a zjedol. No len čo to urobil, vyskočil a padol Kráske okolo krku. Hostia mysleli, že je počarený tým kúzelným jablkom, ale keď potom s Kráskou pristúpil k rodičom a podrobne vyrozprával, čo sa s ním kedy dialo, uverili, že je pri zdravom rozume. Nemohli teda ináč, než požehnať ich sobášu. Keď prvá ne- vesta mrzuto odišla domov, nastúpila na jej miesto Kráska a na druhý deň sa honosne a hlučne slávila svadba. Mlynára s mlynárkou pozvali tiež.

Navečer šla Kráska do záhrady a zamyslená došla až k vode. Myslela na matku a ešte raz by bola rada videla jej milú tvár. Napadlo ju, že by sa jej mohla zjaviť, keby perly namočila do vody. Keď to urobila, voda sa rozostúpila a Kráska uvidela matku, ktorá na ňu kývla. Zišla do vody a padla jej do náručia. Ako tam v hlbine bolo krásne! Keď zišli až dolu, viedla ju vodná pani do svojho krištáľového paláca. Strieborný a zlatý piesok pokrýval cestičky, po ktorých sa vznášali zelenokaderavé víly. Keď Kráska vo- šla dnu, uprostred chladnej siene na zelenom koberci posiatom ľaliami a ružami uvidela ležať krásneho muža. Bol mŕtvy.

„To je tvoj otec,“ povedala smutne vodná pani, keď Kráska podišla k nemu, a vy- rozprávala jej celý príbeh svojej lásky. Kráska s plačom počúvala.

„Ty však budeš šťastná“ končila vodná pani svoju reč, „a tvoj rod bude panovať dlho v sláve a šťastí. Ja vám budem vždy nablízku, aby som vás svojou mocou chránila od zlého.“

Kráska ešte raz pobozkala matku, pohliadla na bledé otcove líca a sprevádzaná vod- nou paňou uberala sa z krištáľového paláca. Matka zeleným prútkom zase rozdelila vo- dy, aby Kráska mohla vyjsť na zem suchá.

Keď sa vrátila domov, svojmu mužovi, ktorý ju už všade zháňal, rozprávala kde bola, a spolu dobrej panej vzdali tichú vďaku.

Na druhý deň trvali radovánky až do noci a nakoniec sa plavili aj na loďkách po vode. Vtedy sa prihnala veľká vlna a mladým manželom, ktorí stáli na kraji lode, položila k nohám skrinku. Začudovane ju otvorili – bola plná klenotov. Bolo to veno mladej krá- ľovnej, ktoré bolo hodno viac, než celé kráľovstvo. Obaja dlhé roky panovali slávne a šťastne, a po nich ich deti, ako im to predpovedala vodná pani.