Šternberk – Božena Němcová

Šternberk – Božena Němcová

Bol raz jeden veľmi chudobný rybár, ktorý mal veľa detí. Raz zrána vyšiel na lov a už dlho se- del s udicou v ruke, no neulovil ešte ani rybič- ku. Tu zrazu vidí z blízkeho rákosia vyletieť velikánskeho vtáka a vzniesť sa do povetria. Rýchlo zabočí s loďkou k rákosiu, aby našiel hniezdo, a ako tak hľadá, počuje nad sebou vo- lať: „Nájdeš, ale nekaz!“ S údivom pozrie za hlasom a vidí toho vtáka mávať krídlami a od- lietať. Hľadá teda ďalej, až nájde hniezdo plné veľkých vajec. Hneď ich jedno po druhom vez- me a naloží do loďky. Bolo ich deväť. Rád by bol ešte ulovil aj zopár rýb, ale vajcia zaberali skoro celú loďku, takže v nej sotva mohol stáť, preto sa obrátil domov. Jeho deti stáli na brehu, a keď zazreli loďku, volali na matku, že otec

vezie večeru. Ako sa však deti s matkou podivili, keď otec prirazil k brehu a miesto rýb vyberal z loďky vajcia. „Prepána, kdeže si nabral tie vajcia?“ pýtala sa rybárka mu- ža. A rybár jej rozprával o príhode s veľkým vtákom. Z večere nebolo nič a vajcia ulo- žili za pec.

Na druhý deň si rybár privstal a vyšiel na lov, aby vynahradil, čo zameškal predošlý deň. Keď príde na miesto, opäť vidí toho vtáka vyletieť z rákosia a volať: „Nájdeš, ale nekaz!“ Zabočí teda do rákosia a v hniezde zase nájde deväť vajec. Naloží ich do loďky a ide domov. Rybárku už hnevalo, že muž miesto lovu vyberá vtáčie hniezda a od zlosti vzala vajcia a každým za pec poriadne tresla, hoci jej rybár kázal, aby s nimi zaobchá- dzala opatrne. Napodiv sa vajciam vôbec nič nestalo.

Tretí deň šiel rybár znova na lov a ani nevedel ako, zase sa ocitol pri rákosí. Tu vyletí ten istý vták a volá: „Nájdeš, ale nekaz a budeš šťastný.“ Ide teda na známe miesto a zase nájde deväť vajec. Vezme aj tie, ide domov a cestou premýšľa, čo sa z nich asi vyliahne. Doma ho ale žena privítala zle-nedobre, a keby vajcia sám neodniesol za pec, bola by ich od zlosti potĺkla. Čo robiť, aby si ju opäť udobril? Deň nato vyšiel na lov a o pár hodín sa vrátil s loďkou plnou rýb. Vtedy sa na domácom nebi zase vyjasnilo, ako keď vyjde slnko.

Najprv sa chodili na vajcia občas dívať, čoskoro však na ne zabudli, akoby ich v izbici ani nebolo.

Jedného dňa rybár sedel a opravoval siete, rybárka chodila za domácou prácou a deti sa vonku hrali. Tu za pecou čosi treskne, akoby strelil, a kým rybár skočil, aby sa po- zrel, čo sa kde stalo, vyskočilo spoza pece roztomilé chlapča. Rybár s úžasom hľadí na hosťa, ktorý, ako sa mu zdalo, pred ním navidomoči rástol. Tu to strelí druhý, tretí, štvrtý raz, a tak až dvadsaťsedemkrát po sebe, a po každom tresku vyskočí spoza pece chlapec ako buk. Rybár lomil rukami, keď videl tú chasu obskakovať okolo seba a rásť ako hríby. „To je to potvorské šťastie, čo mi ten vták sľúbil?“ zabedákal úbohý rybár.

„Keby som bol vedel, čo trčí v tých vajciach, všetky by som ich hodil do vody.“

„To by ale nebolo múdre, otec!“ ozval sa ten najčipernejší, „my ti predsa prinesieme šťastie. Choď do mesta, daj sa ohlásiť u kráľa a povedz, že k nemu prídeme, len aby nám poslal šaty a dosť jedla, a potom nachystal nejakú prácu.“

„A keď mu to pekne prednesiem, dá ma kráľ vyhodiť zo dverí.“

„O to sa nestaraj, len choď a odkáž, čo som povedal.“

Rybár sa obliekol a šiel. Vonku stála rybárka s deťmi celá vystrašená, lebo po toľkom praskote a tresku v chalupe sa tam bála vojsť. Keď jej muž rozprával o božom dopuste- ní, začala síce trochu šomrať, ale predsa sa išla na tých nezvaných synov pozrieť. Ry- bár sa zatiaľ uberal k mestu.

Keď prišiel do zámku, dal sa ohlásiť u kráľa a hneď ho pustili ďalej. „Čo žiadaš?“ opýtal sa kráľ.

„Milostivý kráľ! Mám dvadsaťsedem synov a tí ma k vám posielajú, aby ste im dali šaty a jedlo a nachystali pre nich prácu, že k vám prídu do služby.“

„A prečo sa o nich nepostaráš sám?“

„Mám päť svojich vlastných a nemám im čo dať jesť, k tým dvadsiatimsiedmim som prišiel až dnes.“ A rozpovedal kráľovi celú príhodu. Ten sa tomu veľmi začudoval a hneď prikázal, aby dvadsaťsedem šiat a hojnosť jedla naložili na voz a odviezli do ry- bárovej chalupy. Rybárovi potom kázal, aby k nemu synov hneď poslal, čo on milerád sľúbil.

Keď sa chlapci obliekli a na stole uvideli jedlá z kráľovského stola, prizvali rybárovu rodinu, aby sa najedla s nimi. Pri stole sa rybár spýtal: „Ktorýže z vás je najmladší?“

„Ja,“ ozval sa ten najkrajší a najväčší z nich.

„To ty si ma poslal ku kráľovi?“

„Áno, ja.“

„Zato budete všetci poslúchať najmladšieho,“ povedal rybár, „a vždy sa riadiť podľa jeho slov, lebo vidím, že má z vás všetkých najbystrejší rozum.“

Ten príkaz sa bratom veľmi nepáčil, zo synovskej poslušnosti však otcovi sľúbili, že budú vždy poslúchať najmladšieho. Nato sa rozlúčili a odišli do kráľovského zámku. Na druhý deň im kráľ pridelil veľkú lúku, aby ju pokosili, seno usušili a narovnali do kôp. Chlapci vzali kosy a šli. Keď kosí dvadsaťsedem vrtkých koscov, ide to rýchlo od ruky, a preto aj bola lúka do večera skosená. Aby im však nejaký škodca neprišiel na seno, zostali na lúke cez noc a najmladší prikázal, aby jeden z nich strážil.

Ten ale miesto stráženia spal a do rána bolo seno roznesené po celej lúke a podupané, že mali celý deň čo robiť, aby ho zase narovnali do kôp. Večer najmladší určil, aby strážili štyria, a aby sa nedali premôcť spánkom, ale dali dobrý pozor, kto im to seno rozhadzuje. Keď sa však blížilo k polnoci, prišla na nich driemota a o chvíľu spali ako ostatní. Do rána bolo seno zase rozhádzané po celej lúke a podupané. Všetci sa mrzeli na škodcu, čo im pridáva takú zbytočnú prácu, najmladší sa však ešte viac hneval na strážcov, a preto keď prišiel večer, poslal všetkých spať, že bude strážiť sám. Šťastne sa zdržal spania až do polnoci, keď tu sa priženie celé stádo vraných koní a začne po sene dupať a na kopytách ho roznášať po lúke. Kým ale dobehol k bratom, aby ich zo- budil, pritočil sa k nemu vychudnutý malý belko a ľudským hlasom prehovoril: „Vítam ťa, Šternberk, už dlho som na teba čakal.“

„Aké mi to dávaš meno? A ako to, že ma poznáš. Kto si?“

“Dobre ja poznám tvoje meno, a kto som, to ti povedať nesmiem. Ak ale chceš po- slúchať moje rady, budem tvojím ochrancom.“

„Ak mi budeš dobre radiť, prečo by som neposlúchol.“

„Pozri, tam behá dvadsaťšesť bujných vraných koní, ja jediný medzi nimi som biely, malý a vyziabnutý. Zobuď svojich bratov a povedz im, nech si každý chytí jedného, ty si však ponechaj mňa a neboj sa, že budeš ukrátený.“ Keď to belko dopovedal, vbehol medzi stádo.

Šternberk (budeme ho už tak volať) šiel k bratom, zobudil ich a kázal, aby si každý chytil jedného koňa. Vyziabnutého bieleho nechcel nikto a zostal teda jemu. Ráno urovnali seno, a pretože už bolo suché, vrátili sa ku kráľovi, kone však nechali pred mestom. Kráľ im dal veľa peňazí a nateraz ich poslal domov, čomu sa veľmi netešili. Za mestom nasadli na kone a išli k rybárovi. Ten sa ich najprv zdesil, keď mu však každý vysypal do lona za hrsť zlatých mincí, bol spokojný. V noci, keď bratia videli, že Šternberk tvrdo spí, vykradli sa von a tam sa dohodli, že mu ujdú, lebo sa im už ne- páčilo poslúchať rozkazy najmladšieho. Ako povedali, tak urobili, nasadli na kone, a kým vyšlo slnko, boli už ďaleko od chalupy. Keď sa ráno Šternberk zobudil, myslel, že sú bratia už hore a chystajú si kone, vybehol teda von, no belko tam stál sám a bratov nikde.

„Kdeže sú moji bratia?“ spýtal sa koníka.

„Ušli ti, môj pane, a budú už pekne ďaleko.“

„Ach, tí falošníci!“ zvolal Šternberk nahnevane.

„Nič si z toho nerob, najedz sa a potom vysadni na mňa, veď my ich dohoníme.“

Po raňajkách sa Šternberk navždy rozlúčil s dobrým rybárom, sadol na koňa a vydal sa do sveta.

Bratia zatiaľ sedeli na čistine vo veľkom lese, obedovali a so smiechom si hovorili, čo asi povedal brat, keď vstal a uvidel tam stáť len tú svoju mršinu. Odrazu zaerdžia pasú-ce sa kone a všetky bežia na jedno miesto. A koho to bratia nevidia z tej strany prichá-dzať? Vyziabnutého belka a na ňom brata Šternberka. So strachom mu vyšli naproti a prosili ho o odpustenie. Keď im odpustil, išli spolu ďalej. Urazili už hodný kus cesty, keď tu pri strome uvideli uviazaného a hladom zmoreného chrta.

„Choďte niektorý a odviažte toho psa,“ povedal Šternberk bratom.

„Kto by ho odväzoval, nechaj ho tak, ktovie, prečo je uviazaný.“ Šternberk teda sám zoskočil z koňa a chrta oslobodil.

„Až ti bude najhoršie, spomeň si na mňa,“ povedal chrt a zmizol v húští. Šternberk sa v duchu začudoval neobyčajnému zvieraťu, bratom však o tom ani nemukol.

Zase prešli hodný kus cesty, a tu uvideli za nohu uviazaného orla s ovisnutou hlavou a zvesenými krídlami.

„Choďte niekto a odviažte toho orla, aby nepošiel hladom.“

„Eh, čo nás po ňom, keď si taký dobrotivý blázon, odviaž ho sám.“ A Šternberk zosadol a orla odviazal.

„Až ti bude najhoršie, spomeň si na mňa,“ povedal orol a zmizol v húštine. Šternberk sa začudoval neobyčajnému vtákovi, bratom ale nepovedal nič.

Keď sa dostali z lesa, prišli k rybníku, a tu uvideli velikánskeho kapra, ako sebou

sem-tam hádže v blate. Šternberk zoskočil z koňa, vzal kapra a pustil ho do vody.

„Až ti bude najhoršie, spomeň si na mňa,“ zašepkal kapor a rýchlo odplával.

„To sú veru zvláštne zvieratá,“ pomyslel si Šternberk.

Išli zase ďalej, až prišli k veľkému mestu, kde počuli, že sa kráľ chystá tiahnuť proti nepriateľovi.

„Pre toho bude dvadsaťsedem statných vojakov vítaná pomoc,“ povedal Šternberk bratom, „a preto navrhujem, aby sme sa uňho dali ohlásiť.“

Bratom sa rada páčila, išli s ním do zámku a dali sa ohlásiť u kráľa. Len čo kráľ zra- kom preletel ten rad mladých, ako jedle urastených junákov, s radosťou ich prijal do služby. Šternberk sa mu ale páčil najviac, a preto ho hneď menoval dôstojníkom. Bra- tov to veľmi škrelo, ale čo mohli Šternberkovi povedať, keď videli, že on sa do tej hod- nosti vôbec nenúkal. Dohovorili sa teda, že sa kráľovi pomstia.

Na druhý deň tiahli do poľa. Keď došlo k bitke, vyhrávala najviac strana, kde bojo- val Šternberk na svojom belkovi, a kde stáli bratia, tam sa prehrávalo. Kráľ pobadal ich nedbalosť, prihnal sa k Šternberkovi a posťažoval sa mu. Ten dobre poznal svojich bratov, aby vedel príčinu, a preto kráľovi povedal:

„Milostivý pane, keby aj oni boli dôstojníkmi ako ja, iste by bojovali s väčšou chu-

ťou.“

„Myslíš vážne, čo vravíš?“

„Len to urobte a uvidíte, že hovorím pravdu.“

Kráľ zašiel k Šternberkovým bratom a povedal im, že ich všetkých urobí dôstojníkmi, ak budú udatne bojovať. To im hneď dodalo chuti a aj oni vyhrávali tak, že sa ich priči- nením vojna šťastne skončila. Kráľ poďakoval Šternberkovi, a pretože si ho chcel pri dvore udržať, spravil ho najvyšším dvoranom a na jeho prosbu povýšil do hodností aj jeho bratov. Ale veľmi to nepomohlo, lebo tí mu šťastie ďalej závideli a čakali len na príležitosť, aby sa ho mohli zbaviť. Tá sa im čoskoro naskytla.

Kráľ mal prekrásnu obrazáreň, ktorú bratia ešte nevideli. Šternberk teda poprosil krá- ľa, aby im ju ukázal, čo rád urobil. Medzi obrazmi bol jeden, čo predstavoval dievčinu krásnu ako anjel. Šternberk sa spýtal, čí je to obraz.

„To je dcéra jedného mocného kráľa, ktorú som si chcel vziať za manželku, ale pred svadbou sa stratila a nikto nevie, kam sa podela. Hoci som sľuboval hory-doly tomu, kto by ju našiel, každý sa vrátil s nezdarom.“

„Keby sa o to pokúsil Šternberk, iste by ju našiel,“ povedal jeden z bratov a ostatní mu prisviedčali.

„Pol kráľovstva by som dal za to, aby som sa o nej dozvedel, ale preto by som Štern- berka predsa len nerád stratil.“

„Milostivý kráľ, nech je tvoja nevesta hoci kraj sveta, máš moju ruku, že ti ju prive- diem, aj keby ma to stálo život,“ povedal Šternberk kráľovi, lebo sa nechcel nechať pred bratmi zahanbiť, hoci dobre vedel, čo pri tom návrhu zamýšľali. Kráľ odporoval, ale nádej, že opäť uzrie krásnu pannu, premohla náklonnosť a priateľstvo, a tak k Štern- berkovmu odchodu privolil.

Kým sa však Šternberk schystal na cestu, šiel sa poradiť so svojím najlepším priate- ľom a radcom, s vyziabnutým belkom, ktorý dostával to čo ostatné kone, a predsa ne- bol o nič tučnejší než prv.

„Môj pane,“ povedal koník, keď sa mu Šternberk zveril, „veľa si naložil na svoje ple- cia, ale ničoho sa neboj, s mojou pomocou všetko zvládneš a tvoji nehodní bratia neuj- dú odplate. Najprv však daj zhotoviť zlatú črievičku a tú vezmi so sebou. Cestou ti po- viem, kde je princezná.“

Keď si Šternberk zaopatril zlatú črievičku, dostal od kráľa peniaze a vydal sa s koní- kom na cestu. Vedel, že ten najlepšie vie, kam sa obrátiť, nechal ho preto ísť podľa ľu- bovôle. Jazdili už mnoho dní krížom-krážom cez hory a doly, až prišli k veľkému ne- prehľadnému jazeru. Tam koník zastal.

„Teraz zlez,“ povedal Šternberkovi, „a počkaj, až sa bude princezná prevážať po jaze- re, a keď uvidí človeka, pripláva sem. Až sa ťa bude pýtať, čo tu robíš, povedz, že si kupec z ďalekých krajín a že máš najrôznejšie drahé klenoty, medzi nimi aj zlatú črie- vičku. Ona ju bude chcieť vidieť, ty jej ju ukáž, a keď si ju bude prezerať, schyť ju do náručia, nasadni na mňa a ja vás odnesiem.“

Šternberk sa posadil na breh a koník sa pásol opodiaľ. O chvíľu uvidel po jazere plá- vať loďku, ktorá onedlho prirazila k brehu a na breh vyskočila krásna panna, v ktorej Šternberk hneď spoznal tú anjelsky krásnu tvár, čo videl v kráľovskej obrazárni. Vstal a pristúpil k nej.

„Čo hľadáš, človeče, v tejto pustine?“ spýtala sa ho milým hlasom.

„Som kupec z ďalekých krajín a už dlho cestujem po svete. Dnes som so svojím koní- kom zišiel z cesty, a keď som došiel až sem, chcel som si trochu odpočinúť.“

„A čo máš v tom uzlíku?“

„Drahocenné veci, krásna panna, hlavne však krásne vypracovanú zlatú črievičku.“

„Mohol by si mi ju ukázať?“

„Milerád, mám však iba jednu.“

„Mne jedna stačí, lebo som jednu stratila. Len či ju obujem.“

„Môžeš si ju skúsiť, krásna pani,“ povedal Šternberk, vyňal schránku s črievičkou a podal ju princeznej.

Ako si ju obúvala, podišiel belko bližšie a Šternberk vzal náhle princeznú okolo pá- sa a vysadli naňho. Koník s nimi uháňal, len sa tak za nimi prášilo. Princezná sa ani nehnevala, že ju unáša taký pekný kupec, zato čarodejnica, u ktorej bola zatvorená a ktorá ich videla, zúrila a vysielala za nimi všemožné hrôzy. Keď zrazu pred nimi začali krížom-krážom šľahať modré blesky, padali roztrieštené stromy a ukrutné potvory vy- strkovali zo všetkých strán hlavy a prenasledovali ich, preľaknutá princezná pevne ob- jala Šternberka a tvár schovala na jeho hrudi. Ale Šternberk se nebál, len k sebe tesnej- šie privinul svoju milú korisť a dôveroval svojmu druhovi. A belko ho nesklamal! Šťastne ich preniesol cez všetky hrôzy a až ďaleko za čarodejným lesom si odpočinul. Cestou domov rozprával Šternberk princeznej Velenke, kto ho po ňu poslal a kam ju vezie. Velenka nevravela nič, no v duchu ju to trápilo, lebo bývalého ženícha nemala príliš v láske, zato o to viac si zaľúbila Šternberka. Keď prišli do kráľovského mesta, prijal ich kráľ s veľkou slávou a radosťou. Od tej chvíle bol Šternberk jeho najlepším priateľom a spoluvládcom. To ale bolo bratom veľmi proti mysli a vo dne v noci vy- mýšľali, ako by sa ho zbavili, no na nič neprišli.

Raz vojde kráľ so Šternberkom do Velenkiných komnát, v ktorých bývala ako nastá- vajúca kráľovná, a nájdu ju smutne sedieť pri okne a spievať. Kráľ si sadol k nej a po

chvíli sa spýtal, kedy budú sláviť svadbu. Šternberka pichlo pri srdci a s úzkosťou čakal na odpoveď.

„Nemôžem sláviť svadbu skôr, kým tu nebudem mať svoju truhlicu so svadobným šatom, a tá je u jednej čarodejnice, tristo míľ ďalej, než som bola!“

Kráľ bolestne hľadel na Šternberka, akoby ho prosil o pomoc, a ten tomu pohľadu rozumel!

„Zájdem po tú truhlicu, pani moja!“ povedal Velenke.

„Nie, neposielaj Šternberka, zahynie!“ prosila princezná kráľa.

Čo však kráľovi záležalo na tom, že priateľovi hrozí nebezpečie života, veď mu to chcel splatiť zlatom a slávou!

Šternberk, rád, že môže Velenke niečím poslúžiť, bežal k belkovi a pýtal sa na radu.

„Ak budeš múdry a opatrný,“ povedal koník, „všetko šťastne vykonáš. Len sa skoro schystaj na cestu a pôjdeme.“

Šternberk si nabral peňazí, a keď sa rozlúčil s kráľom a krásnou Velenkou, ešte v ten deň opustil mesto. Šli dlho, kým ušli tristo míľ, ale napokon koník zastal neďaleko jed- ného čierneho zámku a Šternberkovi povedal:

„To je zámok, kde býva čarodejnica, čo prechováva truhlicu princeznej. Choď tam a požiadaj ju, nech ti ju vydá. Nebude to chcieť urobiť, kým si nezajazdíš na troch ko- ňoch. Tie tri kone budú jej dcéry. Nič sa neboj a buď opatrný. Až jej budeš vracať po- sledného, uvidíš, že má v ruke prútik, ktorým ťa bude chcieť šibnúť. To však nedopusť, vrtko sa uhni, prútik jej vezmi a rýchlo ju ním šibni sám, potom vezmi truhlicu a poná- hľaj sa ku mne.“

Potešený slovami osvedčeného radcu, šiel Šternberk do zámku. Keď zaklopal na brá- nu, otvorila mu stará baba a pýtala sa, čo chce.

„Princezná Velenka, nevesta môjho kráľa, tu má truhlicu so svadobným rúchom a po- siela ma po ňu,“ odpovedal Šternberk.

„Je pravda, že tu má truhlicu, ja ti ju však nevydám skôr, kým si nezajazdíš na troch koňoch.“

„Len najprv prines truhlicu, a potom priveď kone.“

O malú chvíľu vyniesla čarodejnica na dvor zdobenú truhlicu, a potom sa pobrala do stajne. Prvý kôň bol ryšavý. Keď naňho Šternberk vysadol, začal vyhazovať a kopať až hrôza. Šternberk ho ale dobre zvládol a nedal sa zhodiť, ani keď s ním vyletel zo zámku a ako zbesilý vystrájal po poli. Odrazu len pod ním kôň zmizne a v podobe za- jaca trieli cez pole. „Kiež tu mám chrta!“ vzdychne preľaknutý jazdec, a len čo to vy- pustí z úst, ženie sa za zajacom chrt rýchly ako vietor, lapí ho za chrbát, beží s ním naspäť a položí ho Šternberkovi k nohám so slovami: „To máš za to, že si ma v lese odviazal.“ Nato zmizne. Šternberk chytil prešibaného zajaca za uši a doniesol ho ška- redej babe nazad. Tá celá nahnevaná zašla do stajne a vyviedla hnedáka. Ak robil prvý zle, robil druhý ešte horšie. Šternberk však už bol chytrejší, a keď sa s ním kôň prehnal po poli, naraz pod ním zmizol a v podobe krkavca sa vzniesol do povetria, rýchlo po- myslel na orla. V tom okamihu sa za krkavcom ženie veľký orol, schmatne ho do pazú- rov, prinesie Šternberkovi a povie: „To máš za to, že si ma v lese odviazal.“ Nato zmi- zol. Baba mohla puknúť od jedu, keď jej Šternberk hodil krkavca k nohám. Beží teda a privedie vraníka. Ten bol najhorší. Vyletel so Šternberkom zo zámku ako zlá saň,

soptil a zúril, hrabal a kopal až hrudy lietali na tri siahy, a nakoniec pri blízkom rybníku skočil do vody. Šternberk si spomenul na rybu, a o malú chvíľu vyplával kapor, vyhodil mu vraníka zmeneného na rybu a povedal: „To máš za to, že si ma nenechal zhynúť.“ Šternberk vzal rybu a vrátil sa k babe.

Tá mu s bleskami v očiach vybehla oproti a povedala: „Pusť rybu a vezmi si truhlicu!“ Šternberk ale zazrel prútik, čo čarodejnica schovávala. Ako sa zohýna, aby truhlicu zdvihol, chce baba priskočiť a šibnúť ho prútikom, on sa však rýchlo uhne, prútik jej vytrhne a sám ju šibne – a baba skamenie. Šternberk si prútik schoval, vzal truhlicu a bežal k belkovi, ktorý už čakal pri bráne a radostne pána vítal. Obaja sa šťastne a bez nehody dostali domov.

„Milý Šternberk!“ povedala Velenka, keď jej dával truhlicu, „čo mi je platná truhlica, keď k nej nemám kľúčik?“

„A kde je ten kľúč?“ spýtal sa kráľ, celý rozmrzený novou prekážkou.

„Ten kľúč je v jednom zámku ešte o tristo míľ ďalej.“

Kráľ sa bál Šternberkovi niečo povedať, no ten sa sám ponúkol, že po kľúčik zájde, z čoho sa kráľ, a ešte viac bratia, nemálo radovali. Zase zašiel Šternberk ku koníkovi po radu.

„Len sa vychystaj, môj pane, ja ťa tam odnesiem, ale nezabudni si doma prútik.“

Na druhý deň, keď si Šternberk trochu odpočinul, vysadol na milého belka a šiel po kľúč. Keď ušli ďaľších tristo míľ, zase prišli k jednému zámku.

„Pri vrátach uvidíš štyri spiace levy, šikovne sa postav, aby si prútikom všetky naraz šibol cez oči. Ony skamenejú a ty môžeš smelo vojsť dnu. Uprostred nádvoria uvidíš ďaľšieho leva, čo je silnejší než tie prvé štyri spolu. Ten má v papuli kľúč od tej truhli- ce. Aj on bude spať, potichu sa prikradni a prútikom ho šibni cez oči. Keď skamenie, vezmi mu kľúč a príď ku mne. Len daj pozor, nech sa ani jeden z nich nezobudí, ináč je s tebou zle.“

Šternberk vzal prútik a šiel. Prišiel k vrátam a uvidel tam spať štyri ukrutné levy, ktoré jednou ranou skameneli. Potom vošiel na nádvorie, kde naprostriedku ležal veľký lev, ktorému z papule trčal zlatý kľúčik. Opatrne ho obišiel a rýchlo šibol cez oči. Lev ska- menel a kľúč mu vypadol z papule. Šternberk ho zdvihol a náhlil sa k belkovi. Bolo už načase, lebo sa strhla preukrutná búrka a blesky mu šľahali okolo očí ako ohnivé šípy. Belko uháňal a čoskoro boli za čarodejnou hranicou, kde sa už ničoho nemuseli báť. O niekoľko dní prišli domov. Keď Šternberk odovzdal Velenke kľúč, vzala ho a kázala mu, aby aj s kráľom išli za ňou. Vošla do komnaty, kde stála truhlica, zlatým kľúčikom ju otvorila, ale namiesto šiat z nej vytiahla široký meč.

„Teraz si kľaknite,“ povedala užasnutým mužom, „a ja vám obom zotnem hlavy. Kto- rý z vás je ušľachtilej krvi, ten zas obživne a toho si vezmem.“

Šternberk nemal čo stratiť, a preto si bez rozmýšľania pred Velenkou kľakol. Kráľ ale klesal na kolená s veľkou nechuťou, a pohla ho k tomu len silná viera vo svoju ušľachti- lú krv. Čo sa však nestalo! Šternberk obživol, a kráľ zostal mŕtvy.

O chvíľu vyviedla Velenka Šternberka z komnaty a predstavila ho ľudu ako svojho manžela a nastávajúceho kráľa. V celej krajine bolo len dvadsaťšesť sŕdc, čo sa nete- šili, a to boli Šternberkovi bratia. Zahniezdila sa v nich nesmierna zášť proti šťastnému bratovi a prisahali, že si nedajú pokoj, kým ho nezničia. Aby ho zabili sami, na to ne-

mali dosť odvahy. Čoskoro sa však našlo, čo potrebovali. Dopočuli sa, že pár hodín cesty odtiaľ býva čarodejná baba. Zašli k nej, požiadali ju o pomoc a sľúbili jej veľa peňazí. Tá sa nedala dlho prosiť a pomoc im sľúbila.

Krátko nato vylákali bratia Šternberka na lov. Škoda, že vtedy belka nechal doma, le- bo ho nerád zbytočne obťažoval, ale pre samé náhlenie sa s ním ani nerozlúčil, čo ino- kedy robieval. A to bola veľká chyba!

Večer prišli lovci naspäť, ako sa zdalo veľmi zarmútení. Šternberk medzi nimi nebol.

„Vraj sa stratil,“ to aspoň rozprávali ničomní bratia kráľovnej, a hoci ho vraj skoro celý deň hľadali, predsa po ňom nenašli ani stopy. To bolo náreku a plaču od všetkých dvo- ranov. Najväčší žiaľ však mala Velenka. Tá rozoslala poslov na všetky strany, aby sa pýtali po jej milom a hľadali ho, ale všetci sa vrátili s nezdarom. Bratia si mysleli, že keď odstránia Šternberka, budú si môcť robiť, čo sa im uráči, ale v tom sa prerátali. Velenka ich nemala rada a nenechala im žiadnu moc. Jedného dňa celá zarmútená vyj- de na nádvorie, a tu vidí belka a jedného z bratov, ktorý káže, aby tú mršinu zo zámku vyhnali, že robí v stajni len hanbu. Aj keď Velenka nevedela, koľko dobrého belko Šternberkovi preukázal, mala ho rada už preto, že jej milého šťastne vyniesol z toľkých nebezpečí. Nahnevaná pokarhala brata za ten nevľúdny rozkaz a sluhovi prikázala, aby belka odviedol nazad do stajne. Potom sa vrátila do zámku, nabrala sladkostí a šla do koniarne a dala ich belkovi do čistého žľabu. Ale koník nežral, len smutne pozrel na Velenku a povedal:

„Ďakujem ti, pani moja, že si ma nedala vyhnať zo zámku. Už dlho som na teba čakal, no ty si nechodila a v zármutku na si mňa zabudla. Mám ti veľa čo povedať.“ Velenka sa podivila, keď na ňu belko prehovoril, hneď sa však spamätala a povedala:

„Je pravda, milý belko, že som už dlho pri tebe nebola, ale veď vieš, že od tej nešťast- nej chvíle, čo sa Šternberk stratil, od zármutku ani neviem, čo robím.“

„To verím, pani moja, aj mne sa cnie, a preto som po tebe túžil, aby sme mohli ísť poňho.“

„Čo hovoríš? – Ísť poňho! – Ty vieš, kde je? Ó, poď rýchlo a zanes ma k nemu!“

„Upokoj sa a vyčkaj noci. Vo dne by nás videli jeho bratia, a keby nás stíhali, mohli by všetko pokaziť. Až sa zotmie, prikáž slúžkam, aby nikomu nezjavili, že nie si do- ma, potom príď sem a pôjdeme.“

Velenka natešená vyšla zo stajne, aby sa pripravila na večernú jazdu. Len čo noc rozo- strela čierne rúcho, prikázala verným slúžkam, aby ju každému zapreli a ponáhľala sa k belkovi. Ticho ho vyviedla zo zámku, nasadla naň, a už letkom uháňali tmavou no- cou. Keď svitalo, zastal belko pri jednom lese a Velenke povedal:

„Čo ťa v tom lese prvé poteší, to vezmi so sebou. Kým padne noc, odnesiem ťa k jed- nej studničke, tam zosadneš, pôjdeš k nej a to, čo si prinesieš z lesa, trikrát pokropíš vodou. Nech uvidíš čokoľvek, nič si nevšímaj a predtým ani potom neprehovor jediné- ho slova. Potom príď ku mne a vrátime sa.“

Keď Velenka vošla do lesa a odpočívala pod stromom, začula nad sebou smutný, no prekrásny spev. Hlboko do srdca sa vkrádali túžbyplné zvuky a bolo jej, akoby počula sladký hlas Šternberka. Potešená sa obzerá po spevákovi a uvidí nad sebou slávika, čo bol taký krotký, že sa dal ľahko chytiť a prítulne zobal Velenke ruku, akoby jej ďako- val. Pamätlivá belkových slov, vzala ho Velenka so sebou.

Šli potom až do neskorej noci, kým belko znova zastal. Velenka zosadla a asi po sto krokoch prišla k malej studničke. Bolo jasno ako vo dne, len čo však siahne do vody a slávika prvýkrát pokropí, začne sa blýskať a hrmieť a zdvihne sa víchor. Nič si však z toho nerobí a smelo siahne do vody druhýkrát. Tu sa na ňu zo studničky škerí ukrutná dračia papuľa a chŕli oheň. Velenka však bez bázne aj tretíkrát naberie vody a slávika ňou pokropí. Zrazu sa vyjasní, slávik zmizne a pred ňou stojí Šternberk. Skoro by bola od radosti skríkla, no spomenie si na belkove slová, položí prst na ústa, vezme Štern- berka za ruku a mlčky a bez obzretia sa s ním náhli ku koníkovi. Sprava, zľava ich pre- nasledovali ohavné potvory, ale blažení manželia na to nedbali a nasadli na belka, ktorý sa s nimi na druhý deň šťastne vrátil domov.

Ničomní bratia sa zatiaľ o všetkom dozvedeli, a pretože mohli ľahko uhádnuť, čo s nimi bude, usúdili, že spravia najlepšie, keď ujdú. Kým sa kráľ Šternberk vrátil do svojho zámku, boli už za horami. Spýtal sa teda belka, či by ich dohonil, a keď ten pri- svedčil, vzal svoj čarovný prútik, nasadol znova na koníka a pustil sa za ušlými bratmi. Zastihol ich na lúke, kde unavení sedeli okolo veľkého ohňa. Vzal prútik, a ako ich ob- chádzal, každého ním šibol, a zaraz tam sedelo dvadsaťšesť kamenných sôch. Čarovný prútik potom hodil do praskajúceho ohňa, a v tej chvíli z neho vyrástla vysokánska ska- la a nevďačných bratov zakryla. Keď sa vracali naspäť a blížili sa ku kráľovskému síd- lu, belko povedal:

„Teraz zosadni, milý Šternberk, a urob, o čo ťa požiadam.“

„Ty si môj dobrodinec, a preto milerád splním tvoju žiadosť.“

„Od tejto chvíle ma už viac nebudeš potrebovať, vezmi preto meč a za všetky dobrodi- nia, čo som ti preukázal, mi zotni hlavu.“

„Ako môžeš odo mňa žiadať čosi také kruté?“

„Ak to neurobíš, musím sa zase sto rokov trápiť, kým nájdem nového osloboditeľa.“ Šternberk teda vzal meč a s plačom belkovi zoťal hlavu. Z mŕtveho tela vyletela biela holubička, trikrát krídlami zamávala Šternberkovi nad hlavou a vzniesla sa k modrej oblohe.

Smutný kráčal domov, ale radostné jasanie ľudu a láskavé objatie drahej manželky jeho smutnú tvár čoskoro vyjasnilo. Všetkými obľúbený, panoval potom dlhé roky múdro a spravodlivo. A keď ako starký hojdal na kolenách vnúčatá, najradšej im rozprával o vernom belkovi.