O labuti – Božena Němcová

O labuti – Božena Němcová

V jednej krajine panoval kráľ, ktorý mal krásneho a veľmi dobrého syna, ktorého mal nadovšetko rád a čoskoro mu chcel odovzdať vládu. No krá- ľovná, jeho macocha, to nechcela dopustiť, lebo túžila vládnuť sama. On bol jej jedinou prekáž- kou k moci a zato ho nenávidela. Dobre vedela, že u kráľa by jej zaliečanie ani lesť nepomohli, hľadala preto pomoc prostriedkami, ktoré boli oveľa hroznejšie. Jej čierne srdce sa však neštíti- lo ničoho.

Neďaleko hlavného mesta bývala v lese stará čarodejnica, široko-ďaleko známa pre svoje ča- ry a tajné umenie. Kráľovná sa uchýlila k nej a v prestrojení sa k nej vybrala. Keď prišla na ur- čené miesto, uvidela jaskyňu, ktorej vchod strá- žili dva draky. Keď zbadali kráľovnú, hneď na

ňu z papúľ a očí chrlili oheň, ona sa ich však nezľakla a do jaskyne na babu hlasno za- volala. Tá o malú chvíľu vyšla a za ňou dve mačky, dve sovy a iné podivné tvory.

„Čo žiadaš, kráľovná?“ spýtala sa. Kráľovná sa podivila, že ju baba spoznala, a pove- dala:

„Veľa som už počula o tebe i tvojom umení, a preto by som ťa chcela požiadať o po- moc vo veci, na ktorej mi veľmi záleží a za ktorú sa ti kráľovsky odmením.“

„Ak je to, čo žiadaš, v mojej moci, tak ti vyhoviem,“ odpovedala baba a už sa nemohla dočkať sľúbenej odmeny.

„Viem,“ vravela kráľovná, „že máš známosť najtajnejších vecí, preto by asi bolo zby- točné ti vravieť, že mám syna nezvyčajnej krásy, ktorého nenávidím a ktorého by som sa rada zbavila, pretože mi hatí cestu k trónu. Ak ho dokážeš premeniť na nejaké zviera a vyhnať od dvora, dám ti, čo budeš chcieť.“

„To je veru ťažká vec,“ odvetila čarodejnica po dlhom premýšľaní, „ale pokúsim sa. Zajtra napoludnie za tebou prídem do zámku.“

Spokojná s odpoveďou, kráľovná z lesa odišla.

Na druhý deň už netrpezlivo čakala v komnate, keď napoludnie prišla čarodejnica, neviditeľná pre všetkých ostatných. Opierala sa o čiernu, hadovito stočenú palicu a krá- ľovnej povedala:

„Najprv musím mať zopár princových vlasov.“

„To nebude ľahké,“ povedala kráľovná a zamyslene sa prechádzala po komnate, po chvíli ale zašla do záhrady, kde sa princ obvykle napoludnie zdržiaval, a kde práve pod stromom spal. Keď ho uvidela, potešila sa šťastnej náhode a bežala to povedať babe, ktorá bez meškania spiacemu princovi opatrne odstrihla niekoľko vlasov. Pretože však bol princ taký krásny, že ho aj tomu tvrdému čarodejníckemu srdcu bolo ľúto, rozhodla sa, že mu neuškodí naveky, ako chcela kráľovná. Keď sa vrátila do zámku, zavrela sa v jednej miestnosti a tam robila svoje kúzla. Princ pokojne spal, keď sa mu odrazu pri-

snilo, že sa k nemu pristúpi škaredá stará baba, dotkne sa ho čiernou palicou a vraví:

„Premeň sa na krásnu bielu labuť s citom človečím. Tvoj spev nech je taký ľúbezný, že kto ťa počuje, každý si ťa obľúbi. Ak v tej podobe získaš srdce najkrajšej princeznej a ona kvôli tebe pohrdne mocným princom a vezme si ťa za manžela, budeš vyslobode- ný, a tá, čo je príčinou tvojho zakliatia, sa v tej chvíli zmení na škaredého pavúka. Vy- desený tým strašným snom sa princ prebudil a s hrôzou zistil, že je skutočne premenený na labuť a pláva po jazere. Začal nariekať takým bolestným spevom, až sa všetci zo zámku zbehli a labuť počúvali. Prišiel i sám kráľ a s pocitom bolesti počúval ten labutí spev. Nemal, ubohý, ani zdanie, že je to jeho vlastný milovaný syn. Zakliaty princ sa lúčil s domovom a plával ďalej, lebo nechcel zostať doma, ale nevedel, kam ísť.

Kráľ sa zatiaľ zháňal po synovi, lež márne, nikde ho nebolo. Po celom kráľovstve na- stal nárek a plač. Kráľ sa rozhodol spýtať starej čarodejnice, či nevie, kam sa podel je- ho syn. Tá mu povedala pravdu, len mu zatajila, že to spôsobili spolu s kráľovnou. Kráľ nariekal a nechcel odložiť smútok, kým jeho syn nebude vyslobodený.

Ten zatiaľ plával ďalej a ďalej, až prešiel z jazera do veľkej rieky, kde videl množstvo vtákov, ktoré si rozprávali, kde boli a čo videli. Tu si spomenul, že baba vravela, že ak nájde najkrajšiu princeznú, čo si ho obľúbi a vezme za manžela, že bude vyslobodený. Zaumienil si teda hľadať pannu, ktorá by bola najkrajšia na svete. Vmiesil sa preto me- dzi vtáky a vypytoval sa ich, či niektorý z nich nevie o takej princeznej, ale ani jeden nevedel povedať nič určité. Vedeli síce o krásnych princeznách, ale žiadna z nich sa nedala nazvať najkrajšou. Plával teda ďalej, až doplával k moru, kde lietalo množstvo lastovičiek. Spýtal sa jednej, či ona nevie o takej panne.

„Počula som o jednej,“ zaštebotala, „čo je najkrajšou na celom svete, len neviem, kde býva.“

„Ja ti to poviem,“ zavrkal divý holub, ktorý ich počul. „Viem o tej krásnej princeznej, občas tam pobývam a vždy z jej ruky dostávam to najlepšie. Ak chceš, ukážem ti k nej cestu.“

Labuť bola plná radosti, že sa dozvedela o kráske, čo by ju mohla vyslobodiť. Sivý holúbok sa spolu s labuťou vzniesli do povetria a odleteli. Leteli dlho, kým sa dostali do krajiny, kde s otcom bývala tá krásna princezná. Jedného dňa zrána však holúbok radostne zatrepotal krídlami, lebo uvidel kráľovský zámok.

„Sme tu, tam v tej záhrade je rybník, kde sa zdržiava vodné vtáctvo, a na tých krás- nych stromoch zase sedávame my. Popoludní príde princezná a prinesie nám hojnosť potravy. Spusťme sa do záhrady, tam ju počkajme.“

Ako povedal, tak urobili. Keď už kráľovská labuť plávala po hladine krištáľového rybníka, začala spievať. Lyda, kráľova dcéra, práve pozerala z okna.

„Čo je to za ľúbezne bolestný hlas?“ vravela si, „kto to tak prekrásne spieva?“ Tu priletel k oknu holúbok a zaďobkal zamyslenej princeznej na plece.

„Ale, ale, kde si sa tu zase vzal? Máš hlad?“ A podávala mu jedlo, ale holub poletoval

ďalej a ďalej a lákal princeznú za sebou do záhrady, až prišla k rybníku.

„Ach, to je prekrásna labuť,“ zvolala, zabudla na holúbka a bežala k labuti a podávala jej sladké zrná. Princ žasol nad jej krásou a cítil, ako mu pod snehobielym perím bije srdce. Nebol síce zvyknutý na takú potravu, ale z jej ruky by bol prijal všetko.

„Spievaj, krásna labuť, zaspievaj ešte,“ prosila Lyda.

Labuť sa nedala núkať, prívetivo na ňu pozrela krásnymi očami a začala spievať tak ľúbezne, až bolo Lyde divne okolo srdca. Ani nemohla uveriť, že je to vtáčí hlas. A prišiel i sám kráľ a tiež sa podivil tomu prekrásnemu spevu. Od tej chvíle princezná najradšej sedala pri rybníku a bavila sa s labuťou, a tá rozumná a zaľúbená labuť sa tiež nikomu inému nedala pohladiť než jej, a ani nikomu inému nespievala. A keď vyš- la z vody a ležala princeznej pri nohách, ba i na kolenách, a červeným zobákom bozkala jej biele ruky a ružové ústa, Lyda si želala, aby nebola labuťou.

Dlhý čas už trávil princ na krásnom ostrove, keď tu jedného dňa prišla Lyda k nemu a začala sa veľmi žalovať.

„Spievaj, milá labuť, spievaj, aby si zahnala bôl z môjho srdca. Ach, len pomysli, že si mám vziať princa, ktorého nedokážem ľúbiť!“

Vtedy sa princ-labuť veľmi preľakol a smutným spevom prejavoval svoj žiaľ. Onedl- ho za Lydou prišiel jej ženích, krásny a bohatý princ. Len čo ho zakliata labuť zbadala, začala tak čudne a zúfalo kričať, že si musel zapchať uši a hneď utiecť. Lyda jej však srdečne ďakovala.

Večer sedela princezná pri okne a rozmýšľala, ako by sa nemilého ženícha zbavila, lebo už na druhý deň s ním mala byť buď zasnúbená, alebo navždy odísť z otcovské- ho domu. Tu ju z jej premýšľania vytrhol sivý holúbok ďobnutím do pleca.

„Dám ti dobrú radu,“ povedal jej, „zajtra si za manžela vyvoľ svoju bielu labuť. Uro- bíš dobre – vyslobodíš krásneho princa.“ Nato odletel.

Princezná sa nestihla spamätať z prekvapenia, keď tu zase počula bolestný labutí spev a v srdci pocítila, že to vskutku nemôže byť len nerozumný vták. Na lôžko ulíhala upo- kojená.

Labuť však plávala a nariekala celú noc, lebo prišiel čas, keď sa malo rozhodnúť o jej vyslobodení. Zaumienila si, že ak si princezná vyvolí princa, tak radšej zhynie, lebo bez nej a v tejto podobe by bol jej život hrozný. Ako sa rozodnievalo, nastal po celom zámku veľký zhon a hluk, prichádzali hostia a všade sa robili prípravy na zasnúbenie. Len princezná na to nemyslela. Keď sa priblížila určená hodina a ona už čakala v bie- lom šate, ozdobená drahými kameňmi a perlami, prišiel po ňu otec a ženích, tiež v samom zlate a striebre, aby ju viedli do veľkej siene.

„Nie tu,“ povedala, keď tam prišli, „poďme k rybníku, tam vám poviem svoje rozhod- nutie.“

Šli teda do záhrady a k rybníku. Labuť sa preľakla, lebo myslela, že sa s ňou Lyda prišla rozlúčiť, ale tá povedala:

„Otec, nemôžem si vziať ženícha, ktorého si mi určil, a radšej od teba odídem, ak bu- deš trvať na svojom. Dovoľ ale, aby som si do svojho vyhnanstva smela vziať túto la- buť a s ňou sa zasnúbiť.“

Kráľ si myslel, že dcéra prišla o rozum, tá však privolala labuť k sebe a zovrela ju do náručia.

„Ty si môj ženích a nastávajúci manžel.“

Ako to povedala, privinul ju k sebe krásny mládenec a miesto červeného labutieho zobáka ju bozkávali jeho ružové pery. Všetci zmeraveli, Lyda však v duchu vrúcne ďa- kovala holúbkovi za dobrú radu.

Keď sa princ z jej náručia vymanil, pristúpil ku kráľovi a všetko mu rozpovedal, ako sa to s ním stalo. Kráľ tomu sprvu nechcel veriť, ale keď dcéra začala prosiť a princ sa sám ponúkol ako rukojemník, ak by kráľ chcel k jeho otcovi vyslať posla, napokon predsa privolil. Odmietnutý ženích nemeškal a hneď sa vzdialil.

Zasnúbenie sa slávilo hlučne a skvostne. V noci, keď princ prišiel do svojej spálne, našiel na okne sedieť holúbka. „Ty dobrý vtáčik,“ povedal mu, „len tebe za všetko vďa- čím, povedz kto si, lebo viem, že nie si obyčajný vták a rád by som sa ti odvďačil.“

„Bol som v službe u tvojho starého otca,“ povedal holúbok, „a keď zomrel, prešiel som k jednému čarodejníkovi, ktorý mi dal za ženu svoju dcéru a naučil ma svojmu umeniu. Na tvoj rod som však nemohol zabudnúť, a preto som sa po jeho smrti aspoň usadil blízko mesta, kde býva tvoj otec. Často som ťa vídal a odvrátil od teba mnohé nešťastie. To posledné som však odvrátiť nedokázal, lebo to nebolo v mojej moci. Keď však stará čarodejnica, obmäkčená tvojou krásou, urobila pri tvojom zakliatí výnimku, zaumienil som si, že ju pomôžem splniť, čo sa aj podarilo. Tvoja matka sa už premenila na pavúka, a len čo ťa uvidí na tróne, od zlosti pukne. Otca som už o všetkom vyro- zumel a už ti je na ceste oproti. Buď šťastný a niekedy si na mňa spomeň.“ A kým sa princ stihol spamätať, bol preč.

Na druhý deň sa mladí manželia rozlúčili s kráľom a išli naproti princovmu otcovi. Na polceste sa s ním stretli a on s veľkou radosťou uvítal syna i dcéru. Keď prišli do- mov, princ bol hneď zvolený za kráľa. A ako holúbok predpovedal, v komnate kráľov- nej škaredý pavúk od zlosti pukol. Mladý kráľ vyslal slávne posolstvo po Lydinho otca, a keď prišiel, slávili sa hlučné a radostné hody. Nový kráľ pritom nariadil, že na večnú pamäť jeho vyslobodenia sa v celej krajine nesmie zabiť žiadny holub. V kráľovskom rybníku sa tiež odvtedy chovalo mnoho labutí, ktoré kráľovná sama kŕmievala, no žiadna nevedela tak prekrásne spievať ako zakliaty princ.