Kto je hlúpejší? – Božena Němcová

Kto je hlúpejší? – Božena Němcová

Jednému domkárovi nezostalo z celého majetku viac, než jedna sliepka. Poslal ženu na trh, aby ju predala.

„A za koľko?“ spýtala sa.

„No, čo sa platí na trhu.“

Žena vzala sliepku a šla. Pri meste stretla jed- ného gazdu.

„Strýčko, kúpte si sliepku!“ volala naňho.

„A za čo by bola?“

„No, čo sa platí na trhu.“

„Na trhu platia groš.“

„Nuž, tak je za groš.“

Gazda dal žene groš a ona mu dala sliepku. Za- šla do mesta, za grajciar kúpila mešec, za ďaľší povrázok a jeden grajciar dala do mešca. Ten si potom zavesila na palicu, tú dala na plece a šla

domov. Domkár preukrutne hromžil, keď mu žena priniesla utŕžený peniaz, ale pomaly sa mu to rozležalo v hlave a povedal: „Teraz ťa nezbijem. Pôjdem do sveta, a ak nenáj- dem nikoho hlúpejšieho než ty, až potom ťa zbijem.“

Vybral sa teda do sveta. Jedného dňa príde do mesta, postaví sa pred kaštieľ, z ktoré- ho okna vyzerala pani, začne skákať a dvíhať ruky i hlavu k nebu. Pani sa chvíľu naňho díva a potom pošle sluhu, aby sa spýtal, čo to ten človek robí?

„Čo by som robil, chcem ísť do neba. Ja som sa tam s jedným kamarátom pobil a on ma zhodil dolu. Teraz nemôžem nájsť dieru nazad do neba.“

Sluha bežal naspäť a od slova do slova panej všetko zopakoval. Pani hneď poslala po domkára.

„Ty si bol v nebi?“ spýtala sa ho, keď k nej prišiel.

„Pravdaže bol, a zase tam pôjde,“ odvetil domkár.

„Nepoznáš tam môjho synčeka?“

„Čoby som nepoznal, sedí tam na peci.“

„Ach bože, na peci? Bol by si taký dobrý a vzal mu tam na šesť tenkých košieľ plátna, tuhľa týchto tristo zlatých, aby netrpel núdzou, a povedal mu, nech nesmúti, že tam čo- skoro za ním prídem?“

„Len mi to dajte, milerád všetko vybavím.“

Paní mu dala plátno i peniaze a on 'šiel do neba'. Za mestom sa posadil k plotu a plátno i peniaze zastrčil do nohavíc. Len čo domkár odišiel, prišiel domov domáci pán a pani mu hneď rozprávala, čo poslala synčekovi.

„Eh, ženská pochabá! Kto to jakživ počul, aby niekto spadol z neba, a keď spadol, aby sa tam zase dostal? Tá líška prefíkaná ťa oklamala.“

Pani opísala, ako ten človek vyzeral a pán sadol na koňa a uháňal za ním.

Domkár ešte stále sedel na rovnakom mieste. Keď videl prichádzať pána, prikryl hru- du suchej zeme svojím velikánskym klobúkom.

„Prosím vás, sused, nevideli ste ísť okolo nejakého človeka s uzlíkom?“ pýtal sa pán.

„Ba videl, ozlomkrky bežal tamto k lesu. Bol to cudzí, tí sú kujoni. A čože vyviedol, milosťpane?“

Milosťpán sa mu so všetkým zveril.

„To je ale ničomný oplan, ošialiť takú paniu! Ale vy ste celý uhnaný. Pozrite, ja by som sa aj sám za ním pustil, len keby mi tuná niekto posedel. Mám tu pod klobúkom vzácneho vtáka, nesiem ho jednému pánovi do mesta ako dar a bojím sa, aby mi neule- tel.“

„No, chvíľu tu zostanem sedieť. Keď toho zlodeja poznáte, vám bude ľahšie ho chy- tiť,“ povedal pán, zliezol z koňa a podal uzdu domkárovi.

„Len vás prosím, milosťpane, aby ste pod ten klobúk nesiahali, vták by mohol uletieť a ja by som sa nedoplatil.“

Pán sa posadil ku klobúku a milý domkár sa vyšvihol na koníka a šiel s darmi domov. Milosťpán chvíľu sedel a čakal, ale keď čas ubiehal a ten človek sa stále nevracal, tak ho to omrzelo. Myslel si, že vezme vtáka aj s klobúkom domov, a domkár že si po to môže prísť k nemu. Nadvihne teda poľahúčky klobúk, strčí podeň ruku a chňap! – vy- tiahne suchú hrudu. Preklínal šibala na večné veky celou cestou domov, kde stŕžil po- riadny posmech. Domkár však, keď sa k blížil k dedine, už zďaleka volal na ženu: „Nič sa neboj, žena! Už ťa nezbijem. Našiel som ľudí ešte hlúpejších, než ty.“