Čertov švagor – Božena Němcová

Čertov švagor – Božena Němcová

Peter bol už chlapcom na ženenie, keď mu zo- mrela matka. Hovorí sa, že keď si chce pánboh z niekoho spraviť blázna, starému chlapovi vez- me ženu. To príslovie sa potvrdilo na Petrovom otcovi. Zbláznil sa a miesto ruženca si vzal mla- dú ženu. Tá mu život sladila tak, že o rok od sa- mej dobroty umrel. Odkedy bola macocha v do- me, nemal Peter veselé chvíle, ale do služby ísť nechcel, pretože si myslel, že by mu otec predsa len mohol niečo odkázať, keď mu bude až do smrti verne slúžiť.

Úbohý chlapec sa však mýlil! Macocha si jeho otca vedela dobre obchádzať, a keď starý zavrel oči, zistilo sa, že okrem pár handier Peter ne- dostal, ani čo by za nechet vošlo. Macocha mu uprela aj podiel po nebohej matke.

Keď sa to Peter dozvedel, zmocnila sa ho zlosť a ľútosť a s chuťou by bol macochu i zabil. Po chvíli si to však rozmyslel, vyšiel na povalu, vzal svoje šaty a zložil ich do truhlice. Keď bol hotový, postavil sa pred otcovu truhlicu a hovoril si: „Mám si vziať svoj podiel, alebo nemám? Nie, nevezmem si ho. Keď už ma tá zlá ženská o všetko obrala, nech si vezme aj tie handry. Ale jedno jej predsa nenechám.“ Pritom otvoril truhlicu a vybral strieborný prsteň s granátom. „Ten mi dala mamka a povedala, aby som ho dal svojmu dievčaťu. Ach, drahá mamička, keby ste mohli vstať, to by ste poze- rali na ten poriadok.“

Strčil prsteň do vrecka a zalial slzami, potom sa chopil svojej truhlice, zniesol ju dolu, vyložil si ju na široké plecia a šiel záhradou do tretieho statku. Gazdiná bola sestrou jeho nebohej matky a rada ho prijala.

Vo chvíli, keď Peter odchádzal z otcovho statku, vyprevádzala macocha dobrého zná- meho. Keď sa vrátila a slúžky jej povedali, že bol Peter doma a že si odniesol truhlicu, vyletela na povalu ako saň a všetko prezerala. Našla všetko, aj otcove šaty nechal, len prsteň, po ktorom sama bažila, bol z truhlice preč!

Chvíľku stála plná zlosti, no potom sa uškrnula, všetko zavrela, ustrojila sa a bežala na zámok k pánu vrchnému. Peter jej bol už dávno soľou v očiach, len sa nemohla zo žiadnej strany naňho dostať. Teraz išla žalovať, že ju okradol. Nedlho predtým, kým sa vydala, slúžila u pána vrchného ako slúžka, vedela teda dobre, ako to tam chodí. Najprv zašla za paňou, prehodila s ňou pár slovíčok, pani zase prehovorila s pánom, a keď vošla do kancelárie k pánu vrchnému, poklepal ju po okrúhlom pleci a spýtal sa:

„No, Dorotka, čože porábate, akože sa máte?“

„Ujde to, milostpane, len keby som sa nemusela hnevať s tým nezdareným chlapčis- kom,“ odvetila päťdenná vdova a začala pánu vrchnému prednášať svoje sťažnosti. Pán vrchný ju ako sa sluší a patrí vypočul, šnupol si tabaku, poklepal ju zase po druhom pleci a povedal:

„Nemajte žiadnu starosť, Dorotka, veď my mu napravíme hlavu, a ak si ju nedá napra- viť, máme aj iné prostriedky, aby skrotol.“

Dorotka poďakovala a s plnou dôverou sa vrátila do dediny. To bolo popoludní, a na- večer prišiel po Petra biric. Úbohý zostal, akoby doň strelil a tetka nad hlavou zalomila rukami, keď biric porúčal, aby s ním už aj dobrovoľne išiel na zámok, ináč že mu dá na nohy putá.

„Nešťastný chlapče!“ zvolala starká, „čože si vykonal? Akú hanbu to na mňa uvaľu- ješ?“

„Mlčte, tetka! Akú hanbu by som na vás váľal? Veď som pred žiadnym ani vodu ne- skalil.“

„Darmo by páni po teba s putami neposlali.“

„Ktovie, čo im to napadlo.“

Nasadil si na hlavu čapicu, cez seba prehodil huňu a rozlúčil sa s tetkou, čo tu so zop- nutými rukami stála a plakala. Peter šiel vedľa birica so sklonenou hlavou a za živý svet by sa nepozrel okolo seba. Hanba, zlosť, ľútosť, to všetko sa striedalo v jeho duši, a keby sa nehanbil, bol by plakal, až by sa hory zelenali. Keď ho biric priviedol na zámok, prikázal pán vrchný, aby ho dali do šatľavy, lebo dostal hostí a nemal ho kedy vypočúvať. Rozkaz zaraz vyplnili. Len čo sa dvere za biricom zavreli, hodil sa Peter na slamu a horko zaplakal. Horkejšie než na pohrebe vlastnej matky. Neskoro v noci zaspal, no celú noc ho desili strašné sny, v ktorých najstrašnejšou postavou bola jeho zlá macocha.

Skoro ráno bol predvolaný k pánu vrchnému a tam mu predniesli žalobu.

„Ale veď klame, milostpane!“ zvolal Peter, keď počul macochino krivé obvinenie.

„Prsteň je môj, zdedil som ho po matke. O všetko ostatné ma pripravila, a teraz sa opo- váži tvrdiť, že som ju okradol! Aby jej jazyk uschol!“

„To by mohol povedať každý,“ povedal nahnevane pán vrchný. „Povedz, kde máš prsteň, a nerob orácie, lebo ti dám vysádzať desať palíc.“

„Neradil by som nikomu, milostpane, aby sa ma krivo dotkol. Zdravé údy by si iste neodniesol.“

„Ty sa opovažuješ mi odporovať? Chopte sa ho!“

Dvaja birici chceli Petra odviesť, ale on ich tak prudko od seba odsotil, že odleteli a bezmála zhodili na zem aj pána vrchného. Pán vrchný behal po miestnosti a birici stáli ako dva psy. Peter mal zaťaté päste a tu bledol, tu červenel. Po chvíli dostal zmodrelý nos pána vrchného svoju prirodzenú pivonkovú farbu a odutá huba sa uškrnula. Pri- kázal, aby Petra odviedli, sám si sadol k stolíku a písal. Keď sa ráno prišla macocha pýtať, ako to dopadlo, povedal jej pán vrchný, že dal Petrovi biely kabát (vojenský).

Zviazaného Petra zatiaľ viezli k mestu. Ležal ako bez smyslov, a až keď ho priviezli na miesto a odovzdali, videl kde je a čo sa z neho má stať. Odjakživa mal odpor k vo- jenskému stavu, a teraz mal sám byť vojakom! Každý si domyslí, s akou chuťou zha- dzoval huňu a obliekal vojenský kabát! A ako sa mu len krútili útroby, keď ho cvičil pán desiatnik. Často škrípal zubami, zarýval prsty do zbrane, a pánu desiatnikovi by sa viedlo ako dobytku, keby si nespomenul na 'uličku', ktorej sa bál ako smrti.

Jedného dňa dostal na pár hodín voľno a vyšiel von do poľa. Dávno sa necítil taký blažený ako v tej chvíli, zhodil zo seba tesný kabátec, prevesil ho cez plece a veselo

kráčal, akoby šiel na hody. Na jednej strane poľa šlo po poli voľným krokom šesť kos- cov ako morová rana a plné klasy klonili zlaté hlávky pod ich ostrými kosami. Druhá strana bola živšia. Uprostred poľa stál rebrinák s volmi a paholok, na ktorého klobúku sa červenela poriadna kytica, naň nakladal snopy, chlapci a dievčatá viazali, jedna no- sila, druhá podávala. Z každej tváre sa pot len lial, každá mala ruky krvavé a spuchnuté od strniska a slnečného horka, ale nik na to nehľadel a všetci si podchvíľou veselo spie- vali a šantili po poli.

„Pánboh pomáhaj!“ pozdravil Peter, keď prišiel bližšie.

„Dajže Pánboh, poďte nám pomôcť!“ volali dievčatá.

Peter hneď hodil kabát na zem a pustil sa do práce, a pritom si spieval a škádlil dievča- tá. Tie sa sprvu okúňali, ale o malú chvíľu s ním jednali, akoby bol medzi nimi odjakži- va. Keď bol voz plný, položili navrch pavúz (upevňovacia žrď), jedna vyliezla hore a na predný koniec povesila veniec z klasov, nevädzí, kúkoľa a divého maku, paholok šibol volky, dievky a mládenci vzali na plecia hrable, podávadlá a iné náradie, Peter svoj kabát, a spievajúc sa všetci vydali za vozom. Doma čeľaď povedala gazdinej, ako im pán vojak pomáhal, a tá mu hneď priniesla hrnček dobrej smotany s chlebom. Peter to milerád prijal, potom im dal spánombohom a šiel, avšak nie k mestu, ale k lesu. Sln- ko už dávno zapadlo a Peter stále kráčal, až po polnoci prišiel na vŕšok, odkiaľ uvidel rodnú dedinu. Bol rád, že si bude môcť oddýchnuť, lebo celou cestou sa ani nezastavil a stále tŕpol strachom, akoby ho desiatnik držal pod krkom. V dedine ešte všetko spalo a ticho narúšal len štekot psov a spev kohútov. Pri tetkinom statku preskočil Peter cez plot do záhrady a ticho sa cez dvor zákrádal ku dverám. Čierny začal vrčať, ale Peter mu povedal: „Lež, Čierny, lež!“ a pes sa pokojne uložil, lebo spoznal hlas bývalého pána, ktorý sa s ním na poli často delil o obed.

„Tetka, otvorte!“ šepkal ticho Peter a klopal na okienko.

„Chváľ každý duch hospodina,“ drmolila tetka a urobila kríž.

„Len sa nekrižujte, tetka, a radšej mi poďte otvoriť, to som ja, váš Peter.“

„Na dovolenku ideš?“ pýtala sa starká, keď odstránila závoru.

Ale Peter neodvetil a vkĺzol do izbice. Tetka šla za ním, vzala z piecky nádobku na práchno, a keď zakresala, zapálila smolničku a posvietila Petrovi do tváre. Videla, že je celý upachtený, bez kabáta a bez čapice.

„Chlapče, ty nevyzeráš dobre, čože sa s tebou dialo?“

„Ušiel som z vojny, lebo ma tam morili. Verte, že keby som tam zostal dlhšie, tak ma obesia. Teraz mi len rýchlo dajte moje šaty, ja sa prezlečiem a zase pôjdem. Tento vo- jenský háv odpracte, aby ho u vás nikto nenašiel, keby ma tu hľadali, ale to sa nestane, lebo som čapicu hodil do rieky, aby si mysleli, že som sa utopil.“

„Panebože, čoho sa ja od teba ešte dočkám!“ križovala sa tetka a zašla do komory, kde mal Peter svoju truhlicu, potom v kozube rozložila oheň a uvarila chlebovú poliev- ku. O malú chvíľu prišiel Peter prezlečený do sedliackeho a pri jedle starkej vyrozprá- val svoje nehody. Napokon si na hlavu nasadil široký klobúk, do kapsy vzal kus chleba, rozlúčil sa s plačúcou tetkou, ktorá mu na cestu pridala dve koruny, a ako potichu pri- šiel, tak zas odchádzal. Pohladkal po chrbte Čierneho, preskočil plot, obzrel sa smutne na statok nebohých rodičov, v ktorom spala jedovatá macocha, a potom sa uberal do sveta hľadať si službu.

Pokým bol v známych končinách, po službe sa nezháňal, až keď zašiel ďalej. Zastaví sa v jednej dedine a zamieri do veľkého statku. Gazda stál na zápraží, štvrtku chleba s kusom masla v ruke a olovrantoval.

„Pochválený buď Ježiš Kristus, hospodár!“ pozdravil Peter.

„Až na veky, čo by si rád?“ pýtal sa gazda s plnou hubou.

„Či by ste nepotrebovali paholka. Prišiel som z vojny a hľadám si službu.“

„Vyslúžilý vojak? Taký mladý? Ty si bol asi pekné kvietko, keď s tebou ani na vojne nemohli vydržať! Ráno aby ležal na polici chlieb, v stole karty a za stolom dievča, to majú takí páni najradšej. Ja by som potom musel robiť paholka, a ty by si sa hral na gazdu. Len si choď spánombohom!“

Peter začínal gazdovi zlú mienku vyhovárať, ale ten ho poslal dočerta, obrátil sa a za- šiel dnu. Petrovi líca len horeli, ako sa hanbil, že ho gazda tak zhanil, ale čo mohol po- vedať? V druhej dedine si zaumienil, že pôjde žiadať o službu k správcovi a že o vojne ani nemukne, aby sa mu nepovodilo rovnako. Príde k vrátam, vezme za kľučku, ťažké dvere sa otvoria a prenikavý hlas zvonca nad nimi sa ozve po celom dome. Z kuchyne vybehne gazdiná a pýta sa Petra, čo chce.

„Chcel som sa pána správcu spýtať, či by nepotreboval paholka. Otec mi umrel, na mňa zvýšilo málo, tak musím ísť slúžiť.“

„Spýtam sa,“ odvetila gazdiná a zašla do izby, kde pán správca s dvoma hosťami hral karty.

„Vonku je sedliacky chasník a pýta sa po službe. Zdá sa byť poriadny. Na druhý týž- deň pôjde náš paholok preč, myslela som, keby ste s ním ráčili prehovoriť.“

„Teraz mi daj pokoj, nech ide dočerta. Alifer (zrušenie hry)!“ povedal pán správca, odhodil karty a gazdiná sa hnala zo dverí. Peter počul správcovu odpoveď až von, dal im teda zbohom a nevrlo tresol dverami. „Už vidím, že v dedine službu nenájdem, pôj- dem ja radšej do mesta,“ povedal si a išiel k mestu. Ale ani v meste sa mu nevodilo lepšie, lebo aj ten najbohatší kupec ho poslal dočerta a ešte mu vynadal do sedliackych chmuľov.

„Keby som vedel, kade sa ide do pekla, šiel by som tam rovnou cestou, a možno by som tam dostal lepšiu službu než u týchto nemilosrdných ľudí.“ Tak nariekal Peter v lese na trávniku, kam si celý uťahaný ľahol. Peniaze boli fuč, čo si teraz počať? Už mu aj prišlo ľúto, že ušiel z vojny. Tu ide okolo pekne oblečený pán. „Pochválený buď Je- žiš Kristus!“ pozdravil Peter a nadvihol klobúk, ale pán nič a šiel ďalej, no potom sa otočil a Petra sa spýtal, čo sa mu stalo, že vyzerá byť smutný a mrzutý.

„Kto by sa nezlostil,“ odpovedal Peter a pomaličky vstával, „veď je na svete čím ďalej tým horšie. Na troch miestach som prosil o službu a všade ma poslali dočerta. Veru by som k nemu aj šiel, keby som vedel kade.“

„A nebál by si sa ho?“ spýtal sa pán.

„Nebojím sa ani celého pekla,“ odvetil ľahostajne Peter.

„Tak sa na mňa pozri, ja som, koho hľadáš,“ povedal pán a premenil sa na čerta. Ale Petrom to ani nehlo a pokojne si ho obzeral. Nato mu čert povedal, aby šiel k nemu do služby, že nebude mať veľa práce a že sa mu povedie dobre, a ak bude poslušný, že ho o sedem rokov prepustí a štedro obdaruje. Peter podal čertovi ruku, ten ho vzal v páse, vzniesol sa s ním do povetria, a než sa Peter spamätal, boli v pekle. Tam mu dal čert

kožené šaty a zaviedol ho do jednej siene, kde stáli tri kotly, pod ktorými sa kúrilo. Čert Petrovi povedal: „Po celých sedem rokov bude tvojou úlohou prikladať pod tieto kotly. Pod prvý kotol dáš za deň štyri polená, pod druhý osem a pod tretí dvanásť. Len daj pozor, aby ti oheň nevyhasol, a nikdy sa do kotlov nedívaj, ináč ťa bez platu vyže- niem! Ak sa budeš držať mojich slov, nebudeš ľutovať.“

Keby to nebolo v pekle, mohol Peter povedať, že sa má ako v raji. Jesť a piť mal do sýtosti a práce bolo málo. Keď chcel, prechádzal sa po záhrade, keď nechcel, sadol si k čiernym kamarátom, a tí rozprávali také historky, že mohol puknúť od smiechu. Pod kotly prikladať nezabudol a veká odkrývať ho ani nenapadlo. Raz sa mu zazdalo, akoby v kotli čosi zamručalo, bežal teda za čertami, ale tí mu povedali, že to nie je ich starosť, a Peter šiel zase ku kotlu a povedal si: „Pre mňa za mňa, nech sa to tam spáli na škvarok, ja tam nenazriem.“

Raz Petrovi napadlo, že už je to dosť dlho, čo ho čert prijal do služby, a spýtal sa ho, ako dlho má ešte slúžiť.

„Zajtra vyprší sedem rokov, čo si u mňa,“ odvetil čert.

Peter bol rád, lebo sa mu poslednou dobou predsa len cnelo po svete. Na druhý deň vojde čert k nemu, práve keď prikladal, a vraví: „Peter, dnes máš odslúžené. Aby si sa nemusel vláčiť s toľkými peniazmi, vezmi si tento mešec. Kedykoľvek ho otvoríš a po- vieš: 'Meštek syp', vysype ti toľko dukátov, koľko budeš chcieť. Maj sa dobre, Peter, myslel som, že u nás ešte pobudneš, lebo na svete si aj tak veľa neužiješ. Ľudia sa ťa budú báť, lebo si sa už sedem rokov neumýval, ani si si nestrihal vlasy a nechty.“

„Ej, na môj veru, na to som ani nepomyslel. Ale to bude raz-dva, voda a nožnice všetko napravia. U vás preda len nezostanem.“

„Od tej černoty si nepomôžeš, ale dám ti dobrú radu. Zostaň zatiaľ a choď na svet ako si, a až budeš chcieť, pomôžem ti. Keby sa ťa ľudia pýtali, kto si, povedz, že si čertov švagor. A ani nebudeš klamať.“

„Ale počuj, majster čert, keď som sa ti o všetko riadne staral, teraz by si mi mohol povedať, čo je v tých kotloch.“

„Nuž sa teda pozri,“ povedal čert a odkryl prvé veko. Peter uvidel svoju macochu.

„Máš šťastie, že som to nevedel prv, lebo by som miesto dvanástich polien prikladal dvadsaťštyri," zvolal Peter zúrivo. V druhom kotli bol pán vrchný a v treťom pán de- siatnik.

„Vidíš,“ povedal čert a priložil na oheň, „v týchto kotloch sa varia bezcitné srdcia.“ Nato sa Peter s čertami rozlúčil, majster čert ho vzal na chrbát a zaniesol nazad do le- síka, kde sedel pred sedmimi rokmi. Keď zostúpil na zem, otriasol sa, strčil mešec do vrecka a šiel do blízkej dediny. Ale len čo došiel k prvej chalupe, začali deti kričať, akoby ich na nože bral, všetko sa to rozutekalo a volalo: „Mamo, tato, čert, čert!“ Ľudia vybiehali z chalúp, ale každý hneď zase schoval hlavu, križoval sa a zatváral dvere. Peter zamieril do hostinca. Keď Peter vchádzal do vrát, hostinský i jeho žena stáli na zápraží. „Spaste dušu, to je čert!“ zvolali obaja a chceli zutekať, ale v strachu a zhone vrazili jeden do druhého a obaja spadli na zem. Kým sa zas pozbierali, stál Peter pri nich a smial sa: „Piť mi dajte!“ kázal a vošiel dnu. Ale hostinský sa bál ísť k nemu, až keď sa trochu spamätal a Peter neustále žiadal pitie, zašiel do stajne, kde pasáčik viazal seno, a zavolal ho dole. Dal mu do ruky džbánik a povedal:

„Jurko, dones ten džbánik piva do šenku, sedí tam strašne zarastený človek, ale ty sa ho nemusíš báť.“

Jurko vzal džbánik a šiel, keď však otvoril dvere a zazrel Petra, pustil pivo na zem a tresol dvermi, až sa okná striali. „Chlapčisko hlúpe!“ povedal zlostne hostinský, „hneď tam choď, lebo dostaneš výprask a džbánik ti zrazím z platu.“ Jurko bol biedna sirota a hostinskému slúžil za stravu a tri zlaté ročne. Natočil teda trasúcou sa rukou piva, v duchu si spomenul na svojho patróna a otvoril dvere.

„Len poď, clapče!“ volal ho Peter, „ja ti nič neurobím, som človek ako ty.“ Uchlácholený tými slovami si Jurko dodal odvahy a pristúpil k Petrovi, ale do očí mu nepozrel a nohy sa pod ním triasli ako osika. Peter sa ho začal vypytovať odkiaľ je, u koho slúži a ako sa má. Najprv mu Jurko rozprával svoj príbeh zajakavo, ale čím ďalej tým viac sa osmeľoval, až zabudol, že je pri čertovi a bez strachu sa naňho díval a roz- prával. Peter ho ľutoval, že toľko vytrpí a kázal mu, aby sňal čapicu. Jurko poslúchol a Peter mu ju nasypal plnú dukátov.

„Čo si počnem s toľkými peniazmi?“ pýtal sa Jurko, lebo nepoznal ich veľkú cenu.

„Urob s nimi, čo chceš,“ odvetil Peter.

„Už viem, čo spravím, čosi dám Kudrnovie a Bartošovie pasáčkom, oni na zimu ne- majú topánky ani kamizolu a často plakávajú, a ostatné zanesiem pánu kantorovi. Keď mi umrela mamka, vravel, že by si ma nechal a naučil čítať a písať, len keby sám nemal toľko detí. Teraz mu dám všetky peniaze a on ma naučí čítať a písať a ja zostanem uň- ho. Bude to dosť, pán čert?“

„Ak nebude, ešte ti pridám.“

Jurko skákal po hostinci, a keď vybehol von, všetkým ľuďom to ukazoval. Hostinský, hostinská a ešte mnoho ďaľších, keď to videli a od Jurka počuli, ako sa s ním čert roz- prával a že nemá ohnivý jazyk ani rohy, ulakomili sa, dodali si odvahy a šli k čertovi prosiť o peniaze. Lenže k tomu sa Peter nemal, zostal však v hostinci na noc. Len čo zaspal, vzal ho ktosi za ruku, a keď precitol, spoznal čerta, svojho bývalého majstra.

„Vstaň a choď do sýpky, hostinský chce tú sirotu kvôli peniazom zabiť.“ Peter vysko- čil, otvoril dvere a vbehol do sýpky, práve keď hostinký chcel do chlapca vraziť nôž. Ako sa len preľakol, keď videl stáť Petra pred sebou.

„Ty hriešnik!“ volal Peter, „priprav sa, pôjdeš so mnou do pekla, kde sa budeš variť vo vriacom oleji.“

Hostinský omdlel a Peter ho odvliekol do izby. Keď prišiel k sebe, kľakol si pred Pet- ra a pre všetko na svete ho prosil, aby mu odpustil, že sa napraví.

Peter povedal: „Od tejto chvíle musíš Jurka vychovávať ako vlastného syna. Daj ho učiť a dobre s ním zaobchádzaj. Ak to neurobíš, v tej chvíli ťa odnesiem do pekla, le- bo poznám tvoje myšlienky a v okamihu som pri tebe, nech by som bol akokoľvek ďa- leko.“ Hostinský to všetko sľúbil a aj dodržal, a od tých čias bol dobrým človekom a Jurkovi pravým otcom.

Čoskoro sa o Petrovi dozvedel i knieža, že rozdáva dukáty, a odkázal mu, aby k ne- mu prišiel, no Peter ho pozval k sebe a hostinského sa spýtal, čo je to za človeka.

„Nuž, náš knieža by nebol najhorší, ale má dve dcéry po nebožke prvej žene. Tie roz- hadzujú spústy peňazí, a ak im chce vyhovieť, musí utláčať ľud, lebo je veľmi zadĺže- ný. Druhá žena mu tiež umrela a zanechala mu dcéru Angelínu. To dievča je prosto

anjel! Milá a dobrá, že by človek pre ňu skočil do ohňa. Tej aby sa do smrti dobre vo- dilo, ale tie dve keby chcel vziať čert,“ vravel hostinský, ale hneď sa plesol cez ústa, lebo zabudol, že pri ňom stojí.

„Nič si z toho nerobte, veď ja nie som čert, som len jeho švagor.“ Hostinský si ale po- myslel, že to je skoro jedno.

Keď prišiel knieža, zľakol sa, keď uvidel škaredého Petra, predsa však s ním jednal ako s najväčším pánom, zval ho k sebe do zámku a nakoniec ho prosil o nejaké peniaze. Peter kniežaťu povedal, že mu dá peňazí, koľko bude chcieť, ak dovolí, aby si vybral jednu z jeho dcér. Knieža sa zamyslel a napokon sa spýtal, ktorú by chcel.

„Ktorúkoľvek,“ odvetil Peter a sľúbil, že sa príde na nevestu pozrieť.

Knieža bol chytrý, dcéram sa ani slovkom nezmienil, že dostane peniaze, a keď sa pýtali, aká obluda je ten čertov švagor a či mu dal peniaze, odpovedal im takto: „Ak chcete udržať krajinu a mňa urobiť šťastným, musí sa jedna z vás stať jeho ženou, ináč peniaze nedostanem. Nie je až taký škaredý, a keby si ostrihal vlasy a nechty a trochu sa umyl, bol by aj pekný. Ak nezískame peniaze, opustí ma vojsko a ľud sa vzbúri.“ Staršie dve dcéry sa ofučali, oduli ústa a pyšne prehodili: „Z nás dvoch, otec, si žiadna takú obludu nevezme. My sme kniežacie dcéry a nezahodíme sa, bárs by mala pôjsť aj celá krajina.“

„Ale čo si počnem?“

„Otec, keď na tom závisí blaho tvoje i celej krajiny, ja sa obetujem.“ To s bledou tvárou ticho povedala Angelína, najmladšia dcéra.

„Moje dobré dieťa!“ povedal knieža a s plačom svoju dcéru pobozkal. Sestry sa jej však vysmiali a posmešnými slovami jej drásali srdce. „Keby to bol aspoň Lucifer, mohla by si byť kňažnou, ale jeho švagrinou, to nestojí za to.“

Angelína radšej odišla, aby nepočula bohapusté reči svojich sestier. Boli to dievčiny také prostopašné, že im široko-ďaleko nebolo roveň. Na druhý deň ráno prišiel Peter do zámku. Keď ho uvideli staršie sestry, boli rady, že na sobáš nepristali, a Angelína omdlela. Keď ju priviedli k sebe, bola biela a studená ako z mramoru. Knieža ju sám viedol k ženíchovi, ktorý si ľahko domyslel, prečo sa nevesta tak trasie a je bledá a po- vedal prívetivým hlasom: „Verím, krásna kňažná, že sa vám nepáčim, ale nebojte sa, veď ja zas budem krajší a budem vás chrániť ako oko v hlave.“

Angelína rada počúvala jeho príjemný hlas, no keď sa naňho musela pozrieť, bolo jej, akoby po nej siahla smrť. Petr to dobre videl, a preto sa ani dlho nezdržal, jej otcovi dal peňazí koľko žiadal, dohodol s ním, že o osem dní bude svadba, a potom sa hneď vzdialil. Zo zámku sa náhlil do lesíka a na plné hrdlo volal čerta. Ten, len čo ho začul, už stál pri ňom.

„Čo žiadaš, švagre?“ pýtal sa.

„Aby si ma urobil zase takým, aký som býval prv. Čo by som mal z toho, že si mi po- mohol ku kniežacej neveste, keby na mňa nemohla ani pozrieť?“

„Poď so mnou, švagrík, o chvíľu budeš štramák.“

Peter sa rýchlo chytil čerta a ten ho odniesol čertvie do ktorej krajiny a postavil ho k malej studničke. „V tej studničke sa umy a budeš krajší, než si bol predtým.“ Peter do nej skočil celý a vyliezol pekný ako obrázok. „Švagrík, ani ti tak neďakujem za tie pe- niaze ako za to, že si ma spravil takým fešákom. Teraz ma bude mať Angelínka rada.“

Od samej blaženosti padol čertovi okolo krku a obaja leteli do veľkého mesta, kde si Peter nakúpil krásneho šatstva, kočov, koní, najal služobníctvo a k neveste sa vracal ako dáky princ.

Bol deň pred svadbou, nevesta chodila po izbe ako tieň a so strachom vyzerala, či už nejde ženích. Sestry boli vyložené v okne, viedli bohapusté reči a čakali, až privezú veno. Tu ide celý rad kočov, koní a ľudstva a v čele prekrásny koč, v ktorom sedí nád- herne ustrojený mladík. Zoskočí z koča, beží nahor, a keď vojde do izby, vezme Ange- línu za ruku a prosí o odpustenie, že ju tak dlho trápil v tej hroznej podobe. „Ale o to ťa budem mať radšej, Angelínka, lebo viem, aká si dobrá.“ Že sa Angelíne pekný že- ních páčil a že mu teraz bozk neodmietla, ani netreba spomínať.

Sestry stáli pri okne ako primrazené. Odrazu ich ktosi zozadu oblapil v páse, ony se- bou trhli, obzreli sa a uvideli medzi sebou čerta. „Len sa neľakejte, nevesty moje spani- lé, ja nie som žiadny šupák, ja som sám knieža pán. Nevravel som, Peter, že budeš mo- jím švagrom? Vidíš, teraz mám miesto jednej dve.“ povedal pekelný knieža a zmizol aj s bezbožnými sestrami.

Peter bol dobrým, bohatým kniežaťom a Angelína bola svojim poddaným matkou.