Múdry zlatník – Božena Němcová

Múdry zlatník – Božena Němcová

Radoš mal osemnásť rokov, keď mu zomreli ro- dičia. Nezostávalo mu iné, než ísť do služby. Pomyslel si: keď už musím slúžiť, pôjdem do veľkého mesta a dám sa do služby tam, veď už zastanem kus práce. Zbalil si veci a šiel. Neďa- leko mesta ho pozdravilo Múdro s Rozumom a od tej chvíle bol vraj taký múdry a rozumný, akoby študoval na školách, a všetko, čo vzal do rúk, sa mu darilo. Chodí Radoš po pekných uli- ciach, a tu mu do oka padne nádherný a skvost- ný zlatnícky krám, v ktorom pri práci sedí mno- ho tovarišov. To sa mu veľmi zapáčilo a uzmys- lel si, že nepôjde do služby, ale že sa bude učiť zlatníkom. Hneď vojde do dielne, slušne po- zdraví majstra a poprosí, aby ho prijal za učňa.

„Nuž, aj by som ťa prijal,“ zdráhal sa majster,

„ale ty si už trochu pristarý do učenia. Kým sa vyučíš, budeš mať pomaly dvadsaťšesť. A iste za každý rok učenia chceš rok odpracovať.“

„Pravdaže, pán majster, ja žiadne peniaze nemám, aby som mohol za učenie platiť. Ale budete so mnou spokojný a napremárnim vám ani chvíľku,“ povedal Radoš.

„Zostaň teda,“ povedal majster, určil mu miesto pre jeho veci a na spanie. Keď si Radoš odložil veci, hneď sa mal k pridelenej práci. Najprv sa mu ostatní tovariši smiali, že je nemotorný, ale čoskoro zmĺkli. Čo vzal Radoš do ruky, to sa mu podarilo, a čo sa iní učili dva roky, to on vedel za týždeň. Za čtrnácť dní už robil také pekné prstene, náušnice a náramky, že bola radosť na ne pozrieť.

„Veru neviem,“ vravel majster svojej žene, „čo si mám o Radošovi myslieť. Buď je už vyučený a len zo mňa ťahá rozumy, alebo sa narodil na šťastnej planéte.“

„Nie, never tomu, že by ťa chcel klamať, on je priam živá pravda,“ zastávala sa maj- strová učňa, čo jej bol vždy poruke.

O štyri týždne bol vyučený, stal sa tovarišom a majster si ho veľmi obľúbil. Raz sa s majstrom prechádzal po meste, ktoré bolo veľké a sídlil v ňom kráľ, keď tu na bráne vidí na kôl narazenú hlavu. Pýtal sa majstra, čo to znamená a majster mu začal rozprá- vať:

„Náš kráľ má jedinú dcéru, dievča také krásne, že mu niet páru. Od dvanásteho roku však nerozpráva, ale či je chorá a či z vlastnej vôle, to zatiaľ nik nezistil. Čo tu už bolo lekárov a iných učených pánov, ale žiadny ju nepohol k reči. Ona si číta, jazdí, prechá- dza sa, vytvára krásne veci, ale to všetko robí mlčky. Pred troma rokmi sa tu zjavila múdra veštica a tá povedala, že je princezná Libena pod čarovnou mocou, a tá že bude trvať tak dlho, kým sa nenájde mládenec, čo by ju priviedol k reči. Kráľ dal preto vy- hlásiť, že kto by jeho dcére prinavrátil reč, či bude prostý alebo vznešený, že mu ju dá za ženu. Hrnuli sa hneď všelijakí ľudia, hlásili sa u kráľa a obťažovali princeznú, no neuzdravili ju. Kráľ sa na to veľmi hneval a princezná ešte viac, preto sa uchýlila do

svojich komnát a ani z nich nechcela vyjsť. Kráľ teda vyhlásil, že kto sa prihlási, že chce princeznú uzdraviť a nedokáže to do troch dní, že príde o hlavu. Zhon ustal, a až po nejakej dobe sa prihlásil švárny mladý pán, ktorému kráľ dovolil, aby sa pokúsil o uzdravenie princeznej. Tri dni vraj kľačal pred Libenou a neustále prosil, aby naňho prehovorila aspoň slovko, no ona sa ani nepohla, a tak na tretí deň prišiel o hlavu, čo je tu teraz pre výstrahu vystavená. Od tej doby sa neprihlásil nikto, a je to už piaty rok, čo je princezná nemá.“

Radoš sa tomu veľmi podivil a krásnej Libeny mu bolo ľúto. Bol už rok u svojho majstra, ktorý ho chránil ako oko v hlave a už sa aj so ženou radil, že ak Radoš zosta- ne stále takým dobrým chlapcom, že si ho vezme za vlastného, lebo nemali deti.

Jedného dňa prišiel kráľovský dvoran a objednal u majstra pre princeznú šperky. Mali byť také krásne, aké ešte nikto nevidel, a len z tých najdrahších kameňov. Majster to sľúbil, lenže keď posol odišiel, škrabal sa za ušami a nevedel, ako to urobiť a komu tú prácu prideliť.

„Čože sa vám stalo, pán majster, že ste taký smutný?“ spýtal sa Radoš. A keď sa mu majster zveril, povedal: „Nermúťte sa, pán majster, tu prácu si vezmem sám, kráľ so mnou bude iste spokojný.“

„A myslíš, chlapče, že zastaneš prácu, na ktorú si ja sám netrúfam? Ako by som ti mohol dať skaziť toľko zlata a drahých kameňov?“

„Dajte mi teda len niečo na skúšku, a ak sa vám to bude páčiť, potom ostatné.“

S tým bol majster spokojný, dal mu zlato a kameň a Radoš sa hneď pustil do práce. Ako sa len starý zlatník začudoval, keď mu Radoš priniesol hotový prsteň. Tomu nebo- lo v celom kráme páru. S radosťou mu dal majster potrebné zlato a drahé kamene, aby zhotovil aj ostatné šperky. Radoš si dal na všetkom čo najviac záležať, a keď bol hoto- vý, vyrobil aj striebornú šperkovnicu, a keď všetko do nej uložil, doniesol ju majstrovi. Keď sa majster na ten skvost pozrel, Radoša objal a povedal: „Chlapče, odo dneška si majstrom ty, ja ti nemám viac čo porúčať, lebo si ma ďaleko predčil.“

Bola to veru práca, akú by dokázal málokto. Človek nevedel, čo má obdivovať skôr, či kráľovský diadém, či útly náhrdelník alebo skvostné náušnice, náramky, či iné drob- nosti. Boli tam nitky ako upradené pavúkmi a lupene a kvietky ako vyrastené zo zeme.

„Chlapče, čím sa ti mám za to odvďačiť?“ pýtal sa blažený majster svojho tovariša.

„Len tým, že mi dovolíte, aby som to smel sám zaniesť kráľovi.“

To mu majster rád spravil po vôli a Radoš šiel do kráľovského hradu. Keď sa ohlásil, že nesie kráľovi objednané šperky, hneď ho pustili pred kráľa. Hlboko sa uklonil a po- dal kráľovi striebornú skrinku. Len čo kráľ otvoril vrchnák, tvár sa mu rozjasnila a so zjavným zaľúbením si šperky prezeral.

„Vieš mi, mládenec, povedať, kto robil tu prácu?“ spýtal sa kráľ prívetivo.

„Ja sám, najmilostivejší kráľ!“ odvetil Radoš.

„Ejha, mladý muž, to si teda taký šikovný umelec, akého som ešte nepoznal. Ak ti môžem prejaviť nejakú milosť, len žiadaj,“ ponúkol kráľ Radošovi, ktorý od radosti div neplakal.

„Najmilostivejší kráľ! Počul som, že sa každý môže pokúsiť navrátiť reč princeznej. O to by som sa chcel pokúsiť i ja, a preto by som Vašu kráľovskú Milosť prosil, aby som smel ísť k nej.“

Tak prosil Radoš kráľa a so strachom čakal na odpoveď.

„Pravdaže k nej smieš ísť a pokúsiť sa ju uzdraviť, ale bolo by mi ľúto, keby si to ne- dokázal, lebo iste vieš, čo ťa potom čaká.“

„Viem, najmilostivejší kráľ, a ak to nedokážem, rád sa podrobím smrti.“

Kráľ zavolal svojho dvorana a kázal mu, aby Radoša odviedol ku princeznej a nechal ho tam samého. Tajne mu však dal znamenie, aby počúval, čo sa bude diať. Dvoran ho viedol cez množstvo komnát až do siene, kde bolo ako v raji – množstvo kvetín, stro- mov, čalúnov, zlata, striebra a kobercov. A to všetko bolo zaliate slnečným svetlom, čo maľovanými oknami vrhalo pestré tiene na bielu mramorovú podlahu. V čele siene visel od stropu nadol ťažký záves, ktorý dvoran zľahka rozhrnul a Radošovi pokynul, aby vošiel.

Bola to malá izbička, skvostne a tak pohodlne a pôvabne zariadená a upravená, že človeku bolo akosi milo, len do nej vkročil. Ale najkrajšia bola princezná Libena. Se- dela pri okne a vyšívala zlatom. Keď Radoš vstúpil, jej pekná tvár sa ani nepohla a ani na okamih naňho nepozrela. Zdala sa byť taká bez života ako obraz, čo v zlatom ráme visel na stene a predstavoval ju ako malé dieťa. Radoš sa princeznej uklonil, postavil sa pred jej obraz a povedal: „Rozhodni sám, obraz krásny, urputný spor, čo sa vedie na tomto hrade. Rezbár vyrezal pannu, krajčír jej ušil šaty a rečník jej dal reč. Komu tá panna patrí?“

„Komu inému by patrila, než rečníkovi, čo jej dal reč?“ prehovorila princezná a zase ticho šila ďalej.

Radoš s poklonou vyšiel z izbičky, ale závistlivý dvoran kráľovi oznámil, že mu prin- cezná neodpovedala ani slovkom a Radoš musel zostať v hrade, kde sa ale nemal zle. Majster nevedel, čo si má myslieť, keď mu sluha priniesol peniaze za šperky a odka- zoval, že sa tovariš vráti až na tretí deň.

Druhý deň Radoša opäť uviedli k princeznej do izbičky, a ako predošlý deň, postavil sa pred obraz a opýtal sa: „Rozhodni sám, obraz krásny, urputný spor, čo sa vedie na tomto hrade. Rezbár vyrezal pannu, krajčír jej ušil šaty a rečník jej dal reč. Komu však patrí, keď ju každý chce?“

„Včera som ti povedala, že patrí rečníkovi,“ odvetila opäť princezná.

Dvoran, ktorý počúval, Radošovi neprial, aby mohol byť kráľom, a zase kráľovi pove- dal, že princezná neprehovorila. Radoš opäť musel zostať v hrade.

Ale na tretí deň šiel počúvať sám kráľ. Radoš vošiel do izbičky a zase sa obrazu spýtal:

„Rozhodni sám, obraz krásny, urputný spor, čo sa o pannu vedie na tomto hrade. Rez- bár ju vyrezal, krajčír jej ušil šaty a rečník jej dal reč. Komu teda patrí?“

„Už dvakrát som ti povedala, že patrí rečníkovi, prečo ti to nestačí?“ povedala Libena a vstala od stolíka. Vtedy kráľ skočil do izbičky a s plačom dcéru bozkával. Nato vzal Radoša za ruku a povedal: „Mládenec, ty si ma urobil šťastným otcom a vrátil mi všet- ku radosť, staň sa aj mojím synom a kráľom, lebo uznávam, že si múdry nad iných.“

„Môj najmilostivejší pane,“ odpovedal Radoš, „ako môžem byť kráľom, keď som len nízkeho rodu a neviem, ako sa pri dvore správať. Krásna princezná ma asi ťažko bude chcieť za manžela.“

„Ty svojou múdrosťou si ma vyslobodil z čarov a ja nikoho iného, za manžela ne- chcem,“ povedala Libena a podala Radošovi ruku, ktorú vrúcne pobozkal.

Po meste sa hneď rozhlásilo, že je princezná uzdravená a že jej vysloboditeľom je prostý zlatnícky tovariš. Hneď sa do hradu náhlil aj starý majster, aby sa presvedčil, či je to vskutku tak, a keď ho Radoš s radosťou predstavil kráľovi ako svojho dobrého majstra, ďakoval v duchu starec pánubohu, že mu zoslal takého učňa.

Po nejakom čase bola svadba a kráľovská nevesta sa skvela v šperkoch, čo jej vlastno- ručne zhotovil ženích.

Radoš panoval múdro ako pred ním žiadny kráľ a ľud mu každý deň blahorečil. Mal niekoľko synov, z ktorých každý sa musel v mladosti niečomu vyučiť a nikdy nedostal hodnosť bez zásluhy. Či ich však tiež pozdravilo Múdro s Rozumom, to sa už nevie.