Vtáčia hlava a srdce – Božena Němcová

Vtáčia hlava a srdce – Božena Němcová

Jedného dňa šiel poľovník na lov, dlho chodil po lese, ale nič mu neprišlo do rany. Odrazu vidí ta- kého krásneho vtáka, až mu bolo ľúto ho zastre- liť, no ľútosť netrvá dlho, vystrelí a vták z koná- ra padne. Poľovník ho vezme za nohy a nesie domov. Cestou ho stretne starenka, a keď zazrie vtáka, poľovníkovi vraví:

„Viete vy, akého vtáka to nesiete?“

„Vták ako vták, len tento má krásne perie,“ od- povie poľovník.

„Nie je to tak, milý pane, toto je vták Šťastie. Kto zje jeho srdce, ten deň čo deň nájde pod hla- vou tri dukáty, a kto zje jeho hlavu, stane sa krá- ľom.“

„Máš ma za blázna, stará?“ povedal poľovník nedôverčivo.

„Ba nie, pane, keď urobíte, ako som povedala, presvedčíte sa a spomeniete si na mňa.“ Ako to dovravela, zmizla. Poľovník uveril, že je to nejaká dobrá čarodejnica, ktorá mu predpovedala šťastie a s radosťou sa uberal domov. Fortunát a Aleš, jeho dvaja sy- novia, mu pribehli v ústrety, s krikom mu vytrhli vtáka z ruky a bežali k matke, aby sa pozrela na to krásne perie. Žena ho tiež obdivovala a pýtala sa muža, čo s ním chce robiť.

„Čo už s ním, daj ho hneď piecť. Ja ešte musím zájsť do lesa a ty ho zatiaľ priprav. Ale to ti vravím, nech sa z neho nestratí ani kúštiček, ináč s vami bude zle!“

Nato poľovník odišiel a jeho žena vtáka ošklbala a dala na ražeň. Pretože však mala vonku i po dome prácu, postavila k ražňu synov, aby točili a na vtáka dávali pozor, aby sa nepripálil. Chlapci sa postavili ku kozubu, jeden prikladal, druhý točil a pritom obaja dávali pozor na pečienku. Tu zrazu odpadne hlavička a hneď za ňou vypadne srdiečko. Chlapci oboje zdvihli a pozreli jeden na druhého, čo si s tým počať.

„No čo,“ vraví starší mladšiemu, „hádam, aby sme to zjedli, ty srdce a ja hlavu. Beztak je tá hlava samá kosť a otec ju nikdy neje, a o srdci povieme, že ten vták asi žiadne ne- mal.“

„Ja by som to rád zjedol,“ Fortunát nato, „ale otec vravel, že sa z neho nemá nič stra- tiť. Sám vieš, ako nás bije pre každú maličkosť.“

„Ale, to asi vravel len tak, aj tak dostávame srdce, hlavu a droby zo všetkej hydiny, a

či to zjeme skôr alebo neskôr, na tom nezíde.“

Fortunát mal na to srdce rovnakú chuť ako Aleš na hlavu. Čoskoro sa dal prehovoriť a srdce zjedol. Len čo to zjedli, prišla sa na vtáka pozrieť matka.

„Ach, vy bezbožníci!“ zvolala, keď videla, že je hlava preč.

„Kdeže je hlava? Iste si na ňu dostal chuť, ty huba maškrtná!“ pýtala sa nahnevane Fortunáta, ktorý nebol jej miláčikom.

„Nie, mami, ja som mal srdce, hlavu zjedol Aleš. On ma naviedol.“

„No pekne, z vtáka sa nemalo stratiť ani za máčny mak, a tá bohapustá chasa zmarí srdce i hlavu! Až príde otec, zase to odnesiem ja.“

„Poď, bratku, utečme, mamku zatiaľ zlosť prejde,“ navrhol Aleš, keď videl pred se- bou veľký výprask, vzal brata za ruku, obaja sa vykradli z kuchyne a cez pole utekali do lesa. Stále sa im však zdalo, že za sebou počujú hroziaci hlas matky a akoby už cítili metlu na chrbtoch, utekali čo im nohy stačili ďalej a ďalej, až boli celkom unavení. Keď zostali stáť, obzerali sa dookola a videli, že sú v hustom lese a okolo nich ticho ako v hrobe. Sadli si do machu, aby si trochu vydýchli.

„Pôjdeš domov?“ spýtal sa Fortunát brata.

„To by som bol blázon, aby som si šiel po výprask, radšej pôjdem, kam ma oči pove- dú,“ odvetil Aleš.

„Ale kam, kto nám čo dá? Keby som bol vedel ako to dopadne, nebol by som to srdce jedol,“ bedákal Fortunát.

„Rob ako chceš, ale ja sa domov nevrátím. Akoby mi čosi šepkalo, že nás otec priza- bije. A aké strachy, veď sa vo svete nestratíme.“

Aleš dodal bratovi odvahy a po chvíli sa obaja uberali lesom ďalej. Už sa zmrákalo, keď za lesom prišli do dediny, bez grajciara vo vrecku. Začal ich trápiť hlad a boli una- vení. Čo robiť? Naverímboha vošli do jednej chalupy a prosili o nocľah a kúsok chleba. Našli dobrých ľudí, čo ich nevyhnali, ale pozvali k stolu. Chlapci sa dosýta najedli, po- ďakovali vľúdnym hospodárom a ľahli si na slamu. Skoro ráno vstali, gazdiná im dala raňajky a oni šli ďalej. Keď ale slúžka slamu odnášala, našla v nej tri dukáty. Gazdiná s gazdom si pomysleli, že to asi boli nejakí páni a ľutovali, že im neustlali mäkšie a neuvarili niečo lepšie, no bolo už neskoro. Chlapci boli ďaleko za dedinou a nevedeli nič o tom, aké veľké sprepitné nechali hospodárovi. Zase šli celý deň, až prišli k jedné- mu dvoru, kde býval zeman. Chlapci vošli a poprosili o trochu jedla a nocľah. Len čo ich zeman uvidel, hneď sa mu zapáčili a spýtal sa ich čí sú a kam idú, a či by nechceli uňho zostať.

Bratia mu popravde všetko povedali a s radosťou privolili, že uňho pobudnú. Tak ako minulej noci na slame, ležali zase ráno pod vankúšom tri dukáty, ktoré slúžka zaniesla pánovi. Zeman sa začudoval, ale nepovedal ani slova, lebo myslel, že sa po nich budú chlapci zháňať. Ale oni nič, ani v ten deň, ani na druhý, na tretí a štvrtý. Teraz zeman videl, že jeden z nich má zrejme škriatka a zaumienil si, že keď sú takí šťastlivci, že ich dá všetkému naučiť, a potom že si ich vezme za vlastných a po smrti že im odkáže svoje statky.

Milí chlapci museli teda odísť do veľkého mesta, zeman im platil učiteľov a oni sa učili všetko, čo má vedieť vzdelaný človek. Aleš bol v učení stálejší než Fortunát, ktorý chcel byť radšej poľovníkom než nejakým pánom, ale odporovať svojmu dobrodincovi sa mu nezdalo správne. Roky plynuli ako vlny, z chlapcov vyrástli mládenci a prišiel čas, keď sa mali zo škôl vrátiť domov. Verný služobník vzal veci svojich mladých pá- nov a šiel napred, pretože bratia silou-mocou chceli ísť peši, hoci im pestún písal, aby sa vrátili domov spolu so sluhom.

Za celý čas, čo boli bratia u zemana, nedozvedel sa Fortunát, aký poklad v sebe chová. Zeman im držal služobníka o ktorom vedel, že je verný, a ten svojmu pánovi peniaze odovzdával a bratom sa o tom nezmienil. Zeman si myslel, že keby sa o tom dozvedeli,

že by sa z nich mohli stať márnotratníci, alebo by ich dokonca mohli pripraviť o život zlí ľudia. Preto ich ani nechcel pustiť do sveta, hoci ho o to veľakrát prosili. Čakal, až trochu podrastú, aby im to mohol povedať, a tak sa stalo, že Fortunát dosiaľ o dukátoch nič nevedel.

Keď teda sluha odišiel, vzali bratia každý cez plece pušku a vybrali sa z mesta, ale domov nešli. Napísali zemanovi, aby sa nehneval, že idú do sveta a že by sa s ním boli radi rozlúčili, keby sa nebáli, že im ich úmysel prekazí. Ešte mu za všetko poďakovali a sľúbili, že sa o rok vrátia.

„A čo, keby sme sa teraz išli pozrieť k rodičom?“ navrhol Fortunát.

„Prísť domov s prázdnymi rukami? Ja k rodičom nepôjdem skôr, kým nebudem veľ- kým pánom, aby som im mohol niečím prispieť,“ povedal na to Aleš.

„Máš pravdu, bratku, bolo by od nás hanebné, aby sme šli rodičom na krk, keď im nemôžeme nič priniesť. Pôjdeme teda do sveta a uvidíme, kde sa nám čo pritrafí,“ pri- stal Fortunát.

Išli už niekoľko dní a utratili skoro všetky peniaze, keď došli do veľkého mesta. Vošli do hostinca a hostinského sa pýtali, čo je v meste nového.

„Nuž len to, páni,“ odvetil hostinský, „že náš kráľ hľadá niekoho, kto sa dobre vyzná v písmach. Je už starý, má len jedinú dcéru a nikoho k ruke, čo by sa s ním staral o správu krajiny. Ten, kto by také miesto zastal, dostane vraj veľký plat.“

„Čo myslíš,“ spýtal sa Aleš Fortunáta, „žeby sme išli ku kráľovi a prihlásili sa o to miesto?“

„Pre teba by sa taká služba hodila, ale pre mňa nie,“ odvetil Fortunát. „Ak ju dosta- neš, ja pôjdem ďalej.“

Hoci by sa nerád s bratom rozlúčil, Alešovi to nedalo a šiel ku dvoru, dal sa ohlásiť u kráľa a ochotne sa podrobil všetkým skúškam. Keď kráľ videl, že je mladík dôvtipný, šikovný a že všetkému rozumie, bez ďaľšieho pýtania ho prijal za svojho prvého dvora- na. Aleš s radosťou bežal k bratovi a rozprával mu o svojom šťastí a nabádal ho, aby u neho zostal, ale Fortunát nijako nechcel pristať, poprial Alešovi šťastie a pobral sa ďa- lej sám. Čoskoro ho to však omrzelo, lebo peniaze došli, šaty sa otrhali, nohy boleli a často ho nemilosrdne trápil hlad. Keby bol vedel, ako draho platí každý nocľah a ako radi by mu ľudia za tri dukáty dali hoci desať nocľahov, nemusel sa trápiť, ale on nikdy pod hlavu nesiahol, a teda sa nič nedozvedel.

Raz navečer príde k veľkému dvoru, kde bývala jedna pani. Pomyslel si:

„Tu už azda dostanem nejakú službu a bárs by aj bola malá, prijmem ju.“

Tá pani však bola veľmi zlá, a taká skúpa, že nedala najesť ani čeľadi. Fortunáta ne- chcela prijať do služby, ba ani mu neposkytla nocľah. Ale strážny, dobrý chlap, mu predsa dal trochu slamy, aby sa mohol vyspať a uvaril mu polievku, aby sa posilnil, za čo mu Fortunát srdečne poďakoval. Keď ráno odišiel, našli v záhlaví tri dukáty, ale ne- vedeli čo s nimi, preto bežali k panej o radu. Pani sa ich povypytovala, a keď počula, že ich mal pod hlavou ten vandrovník, čo u nej žiadal službu, hneď nariadila, aby ho priviedli späť.

Fortunát poslúchol, a keď sa pani popýtala na jeho stav, domov a všetko ostatné, vzala ho do služby ako poľovníka. Bolo jej divné, že sa k peniazom nehlási a ešte divnejšie, keď ich pod jeho hlavou nachádzala deň čo deň, a také rýdze, akoby ich práve boli vy-

razili. Zašla hneď po radu k jednej žene, čo bola široko-ďaleko známa ako vedma a všetko jej povedala.

Keď čarodejnica pani vypočula, hneď jej povedala, že poľovník má v sebe srdce vtáka Šťastie, čo má tú moc, že človek deň čo deň pod hlavou nachádza tri dukáty. Zlá pani sa ulakomila a sľúbila čarodejnici veľa peňazí, keď jej k tomu srdcu dopomôže. Čaro- dejnica bola chytrá, ale aj dobrá žena, preto panej sľúbila, že k nej príde a poľovníkovi srdce v spánku vyberie. Pani sa s radosťou náhlila domov a už sa tešila na budúce veľké bohatstvo.

Keď v zámku všetci pospali, prišla čarodejnica a pani ju viedla do izbičky, kde spal Fortunát, musela však odísť a čarodejnica zostala sama. Po pár minútach vyšla, poda- la panej malé vtáčie srdce a povedala:

„Dnes je posledná noc, čo má poľovník pod hlavou peniaze. Teraz srdce zjedzte a od zatra ich budete mávať vy.“

Paní srdce zhltla a vysádzala čarodejnici sľúbenú odmenu, rozhodla sa však, že hneď ráno Fortunáta vyženie, aby niečo ušetrila, a čeľaď že dostane o diel menej jedla, aby si vynahradila, čo musela dať čarodejnici. Tá vzala peniaze a v duchu sa lakomej panej vysmiala, lebo Fortunátovi nevyňala srdce, čo v sebe nosil pre šťastie, ale mala pri sebe vtáča, to zabila, srdce vybrala a priniesla panej zjesť, aby potrestala jej lakomosť a ne- milosrdnosť.

Len čo svitol nový deň, musel sa Fortunát pratať z lôžka, dostal trochu vodnatej po- lievky a pani ho už aj hnala z dvora a nič nedbala na jeho prosby ani omluvy. Skoro s plačom šiel cez pole, lebo nevedel kam sa obrátiť. Tu vidí v šírom poli pekný háj a v ňom stromy plné takého krásneho ovocia, akoby ho vymaľoval.

„To sám pánboh ma sem priviedol, aby som sa trochu občerstvil,“ pomyslel si Fortu- nát a hneď s chuťou siahol po lahodnom jablku. Ale hľa, čo sa mu nestalo! Ako ho zje- dol, stal sa z neho osol!

„To ešte chýbalo k môjmu trápeniu, aby som bol oslom!“ vzdychol si Fortunát v oslej koži a v zúfalstve vrazil hlavou do stromu, akoby chcel urobiť koniec svojmu životu. Ale hlava bola ako z kameňa a strom sa ako na posmech len celý otriasol. Tým ale dolu spadlo druhé jablko a ako kvietok zo zelenej trávy sa na osla usmievalo, takže nemohol odolať, zohol sa preň a s chuťou ho zjedol. A zase div divúci! Vo chvíli bol z neho opäť človek! Veselo zajasal, akoby vyskočil zo škripca, sadol si do trávy a dosýta sa najedol. Potom si ľahol, zaspal a spal celú noc.

Snívalo sa mu, že k nemu prišla akási žena a povedala: „Fortunát, máš v sebe vtáčie srdce, čo má tú moc, že každý deň nájdeš pod hlavou tri dukáty. Nenechávej sa už o ne oberať.“

Žena zmizla a čoskoro nato sa Fortunát zobudil. Spomenul si na sen, zdvihne hlavu, pozrie do trávy a vskutku tam vidí ležať tri dukáty. S radosťou ich zdvihol a schoval. Nato si odtrhol niekoľko jabĺk z prvého stromu a vrátil sa naspäť k dvoru, odkiaľ ho vyhnala lakomá pani, lebo si zaumienil, že sa jej pomstí. Kým vošiel do dvora, prestro- jil sa do iných šiat, začiernil si tvár a zaviazal oko, aby ho nespoznali.

Slúžka od neho jablká hneď vzala a zaniesla ukázať panej. Pani na ne dostala chuť a kázala slúžke sa spýtať, po čom sú. Fortunát ich dal lacno, len aby ju neodradil. Len čo mu však za ne slúžka dala peniaze, uháňal odtiaľ do šíreho poľa.

Pani si s chuťou vzala jablko a žiadostivo ho zjedla, ale ejha, v tom okamihu sa z nej stala oslica. Plná úzkosti vyrazila z izby a začala po dvore skákať a kričať až hrôza. Čeľaď na ten div hľadela ako omámená, a aj keď si to pani podľa nich zaslúžila, predsa len by ju nenechali zahynúť, len nikto z nich nevedel, ako jej pomôcť. Vtom rozzúrená oslica skočila na múr, z múra dolu a zlámala si väz. Jej majetok potom zdedila chu- dobná príbuzná, ktorá s čeľaďou zaobchodila lepšie.

Fortunát zatiaľ šiel ďalej do sveta, mal teraz každý deň pod hlavou tri dukáty, a pre- to nemusel trpieť biedou a mohol si žiť ako princ, čo aj robil. Raz ide popri rieke a vidí tam ležať dlhý, machom obrastený kmeň. Unavený sa posadí, aby si odpočinul, keď tu pod sebou počuje stonať a akoby sa čosi pohlo. Vstane, pozrie na kmeň stromu, a až teraz vidí, že je to veľká ryba už obrastená machom, ktorá vzdychá a kvíli, akoby ju čosi tlačilo.

„Úbohá!“ myslí si Fortunát, „teba iste vyhodili na plytčinu veľké vlny a teraz sa nevieš dostať do vody.“

Odstránil z nej mach a blato, celou silou sa zaprel a zhodil ju do vody. Ryba sebou veselo plesla a ponorila sa na dno. Fortunát kráčal ďalej, až došiel do hlavného mesta. Omrzelo ho už chodenie svetom, a preto si zaumienil, že si nájde nejakú službu u krá- ľovského dvora. Šat mal slušný, peňazí habadej, navyše bol pekný a učený v písme, čo vtedy bola ešte vzácnosť, niet teda divu, že ho kráľ hneď prijal a urobil svojím prvým dvoranom.

Ale ako to už býva, čím väčšie šťastie, tým viac nepriateľov. Ostatní dvorania mu to nepriali, a hlavne ten, čo bol predtým u kráľa vo veľkej obľube, na Fortunáta zanevrel. Zaumienil si, že svojho soka od dvora vyženie ľsťou. Dal sa ohlásiť u kráľa a povedal mu: „Najmilostivejší kráľ a pán môj! Vo dne v noci myslím len na to, čím by som sa ti mohol zavďačiť, lebo som tvoj verný služobník a tebe celkom oddaný, aj keď si ma od seba odvrhol.“

„Povedz krátko, čo mi chceš povedať a čo odo mňa chceš,“ povedal kráľ.

„Milostivý kráľ, tvoj služobník Fortunát, ktorému nad iných dôveruješ, ťa klame. Zveril sa mi, že vie o princeznej, čo býva na čiernom jezere a krásou prevyšuje všetky princezné a kňažné na celom svete. Nikto sa k nej doteraz nedostal, on jediný vraj by si trúfal ju odtiaľ odviesť. Vravel som mu, aby sa o to teda pokúsil a tebe, kráľovská Milosť, opatril pôvabnú nevestu, on ale odpovedal, že pre teba sa do takého nebezpečia nepustí. Zaumienil som si, že ti to, milostivý pane, zjavím, aby si naňho prísne nalie- hal.“

Kráľ nepovedal ani slovo, dvorana prepustil a hneď si dal zavolať Fortunáta.

„Fortunát, ty vieš, že hľadám nevestu, a predsa si mi o tej krásnej princeznej na čier- nom jazere nepovedal? Za to by som ťa mal prísne potrestať, ale ja ti trest prepáčim, keď mi tú princeznú do troch týždňov privedieš. Ak nie, dám ťa upáliť. Pamätaj na to a choď!“

Fortunát sa po tých slovách sotva spamätal z prekvapenia, keď k nemu pristúpil ten

ľstivý klamár a povedal:

„Nie si sám, milý priateľu, to sa tu už stalo mnohým iným, že takto prišli o krk. Kráľ silou-mocou hľadá princeznú, a ak sa ti to nepodarí, bez milosti ťa upália.“

Fortunát by si bol zúfal, že sa dal do služby k takému nečestnému kráľovi! Ale už sa nedalo nič robiť, kráľ sa s ním už nechcel baviť a hodiny zatiaľ ubiehali a s nimi vyme- dzený čas. Vydal sa teda na cestu. Jazdil už celý týždeň, ale o čiernom jazere sa nedo- zvedel ani slova. Tu jedného dňa príde do vysokých hôr, cez ktoré sa s koňom len ťažko prepletal. Zrazu len obíde skalu a pred sebou vidí jazero dlhé a tmavé, akoby rozprestrel čierne súkno. Slnko tam cez vysoké hory ani nezasvietilo a dookola stálo len tiché tŕs- tie. Fortunát smutne hľadel na tmavú hladinu a hovoril si: „Ako sa, ja biedny, dostanem cez jezero? Ktože ma cezeň prevezie?“

„Ja ťa preveziem, len poď a nasadni na môj chrbát!“ zašepkalo to z vody a velikánska ryba vystrčila hlavu. „Ty si mi pomohol do vody, ja tebe pomôžem cez vodu. Až prídeš do krištáľového zámku, choď do tretej komnaty, vezmi do náručia krásnu princeznú a utekej s ňou ku mne, len nezabudni vziať aj zlatú skrinku, čo uvidíš vedľa nej na stolí- ku, ináč by s tebou bolo zle.“

Fortunát s radosťou nasadol na obrovskú rybu a tá ho zaniesla na druhý koniec jazera, kde stál krištáľový zámok, v ktorom bývala krásna princezná, dcéra jazerného kráľa, ktorý bol práve preč. Keď k nemu ryba doplávala, vyskočil Fortunát na breh a vošiel dnu. S obdivom hľadel na skvostné komnaty vykladané smaragdami a rubínmi. Ako vravela ryba, v tretej sedela princezná. Fortunát schytil zlatú skrinku, do náručia vzal princeznú a náhlil sa s ňou von, nasadol na rybu, ktorá ich oboch ako strela unášala k druhému brehu, kde čakal kôň.

„Len preč odtiaľto, ináč ťa jazerný kráľ dolapí!“ súrila ho ryba a Fortunát jej ledva poďakoval a už uháňal z hôr. A mal namále! Kráĺ sa vrátil, a keď nenašiel dcéru, roz- hneval sa, zúril a lietal po jazere, až sa rozbúrené vlny vysoko vzdúvali a ich hučanie a šum sa v horách rozliehal tak, že utekajúcemu Fortunátovi v ušiach zaliehalo, čo ho poháňalo tým viac. Princezná mala hlavu na jeho hrudi, bola tichá a zdalo sa, že jej to nie je nemilé, že ju unáša taký pekný muž. Onedlho vyšli z hôr a vtedy si Fortunát pr- výkrát voľne vydýchol a v kľude pozrel na princeznú. V jeho oku sa dalo čítať, že kraj- šiu devu ešte nevidel, no ešte búrlivejšie sa mu ozývalo srdce.

Keď už boli od hôr hodný kus cesty, zdvihla princezná hlavu a povedala: „Už sa viac do svojho zámku vrátiť nemôžem a nesmiem, som už naveky tvoja! Povedz teda, kto si a kam ma unášaš?“

Ako rád by si bol Fortunát tú perlu nechal pre seba! Ale bol poslom kráľa a chtiac- nechtiac musel s pravdou von a princeznej všetko vyjaviť. Princezná sa zachmúrila a od tej chvíle s ním už nehovorila tak vľúdne, ani sa naňho nedívala tak láskavo, čo mu bolo veľmi ľúto.

Šťastne prišli až k mestu, kde býval kráľ. Fortunátovi bolo okolo srdca, akoby mal princeznú vrátiť do krištáľového zámku pri čiernom jazere a sám nadosmrti bývať na druhom brehu.

Len čo sa kráľ dopočul, že sa Fortunát vracia s princeznou, šiel mu s veľkou slávou naproti, aby od neho prevzal nevestu. Ľstivý dvoran sa nazdal, že Fortunát musí byť nejaký čarodejník, preto od strachu radšej od dvora ušiel. Kráľ od samej radosti neve- del, ako sa Fortunátovi odvďačiť, no ten pre zármutok nemal žiadne prianie. Princeznej nebolo lepšie. S úzkosťou hľadela na starého kráľa, nepreriekla vľúdneho slova a zostá- vala v hlbokom smútku. Kráľ sa jej pýtal, čo jej chýba, čo chce, aby urobil.

„Sám povedz, či rastie kvietie na ľade?“ odvetila princezná. „Isteže si to nikdy nevi- del. Ja som mladá, ty starý, pováž, či ťa môžem ľúbiť.“

„Ach princezná, tvoje slová ma trápia. Ty ma ľúbiť nemieniš a ja svoju tvár predsa nemôžem zmeniť.“

„Bolo by to možné,“ povedala na to princezná, „keby som tu mala svoju zlatú skrinku. Je v nej divotvorná masť, ktorou keď sa niekto potrie, stane sa sedmkrát krajším.“ Kráľ si zavolal Fortunáta, povedal mu, čo žiada princezná a prosil ho, aby mu ešte za- obstaral tú skrinku.

„To bude ľahké, mám ju u seba,“ povedal Fortunát, ktorý na skrinku pozabudol, lebo nevedel, čo v nej je.

Princezná sa potešila, vzala skrinku, vybrala z nej vonnú masť a povedala kráľovi:

„Teraz si daj zoťať hlavu, ja ju potriem touto masťou a ty budeš mladý a krásny.“ Lenže do toho sa kráľovi vôbec nechcelo. Tu pred ňu predstúpil Fortunát a prosil, aby to najprv vyskúšala na ňom, aby sa kráľ presvedčil, že je to naozaj tak.

Princezná vzala meč, zoťala Fortunátovi hlavu, potrela ju vonnou masťou, nasadila mu ju späť a jej milý bol sedemkrát krajší než prv. Teraz sa kráľ už vzmužil a ochotne sklonil hlavu pod meč. Princezná mu však už hlavu nenasadila späť, ale zvolala všet- kých dvoranov a vyhlásila, že kráľ zomrel a že ich budúcim kráľom bude Fortunát, s čím boli všetci spokojní.

Teraz bol Fortunát kráľom a krásna princezná jeho ženou. Mal tiež, ako prv, každý deň pod hlavou tri dukáty, čo si teda mohol priať viac? No on predsa ešte čosi potrebo- val k šťastiu, a to, vidieť si brata a rodičov. Oznámil to žene a tá hneď súhlasila, že pôjde s ním. Zapriahli do koča, kráľ s kráľovnou doň nasadli a rýchle kone ich unášali svetom.

Keď prišli do mesta, kde bol v službách kráľa jeho brat Aleš, zostal kráľ v hostinci, v tom istom, kde bol pred niekoľkými rokmi, a pýtal sa, čo je nového.

„Len to, že máme nového kráľa. Pred časom k nám prišiel mladý, veľmi učený mla- dík, ktorého kráľ prijal do služby a vymenoval prvým dvoranom. Krajinu viedol dobre a kráľ ho mal rád ako vlastného syna, ale princezná ho ľúbila ešte viac, a tak sa stalo, že si ho pred pár týždňami po otcovej smrti vyvolila za manžela a kráľa. My z toho máme radosť, lebo je to dobrý a spravodlivý pán.“

Len čo Fortunát počul tú správu, sadol so ženou do koča a šiel na hrad, aby pozdravil brata ako kráľa. Radosť oboch bola veľká. Hneď sa slávili hody a rôzne radovánky, ktoré trvali celých osem dní. Potom bratia šli po svojich rodičov a svojho dobrodinca zemana, čo ich vychoval.

Zeman si už dávno myslel, že sa z bratov stali najskôr darební uprchlíci a vinil ich z nevďačnosti, a tu zrazu vidí oboch naraz, akoby spadli z neba, a ešte k tomu ako kráľov! S radosťou ich odprevádzal k rodičom, ktorí po celý ten čas bývali v lese a za úbohé deti sa modlili. Hlavne otec pykal za svoju nemiestnu prísnosť, za ktorú, ako myslel, bol osudom potrestaný, lebo mu nielen nedoprial dary vtáka Štastie, no ešte mu odňal i vlastné deti.

Skoro však zabudli na všetky starosti, keď im šťastní synovia padli okolo krku a žia- dali ich o odpustenie. Až od otca sa potom dozvedeli, čo bolo príčinou ich slávy.

Zeman i starí rodičia šli so synmi do ich kráľovstiev a mali sa dobre až do smrti. A králi si často pochvaľovali, že vtedy to vtáčie srdce a hlavu predsa len zjedli.