Princ Bajaja – Božena Němcová

Princ Bajaja – Božena Němcová

Mladý kráľ sa raz musel rozlúčiť so svojou ženou a odísť do boja. Nedlho po jeho odchode sa krá- ľovnej narodili synovia, dvojčatá, a celá krajina oslavovala. Hneď vypravili poslov, ktorí tú ra- dostnú zvesť mali doniesť kráľovi. Chlapci boli zdraví a rástli ako z vody, len ten, čo bol o chví- ľu starší, sa mal k svetu lepšie než druhý, a tak to zostalo, aj keď povyrástli. Starší bol stále na dvore, behal, skákal a štveral sa na koníka, ktorý bol rovnakého veku. Mladší ale najradšej skac- kal po mäkkých kobercoch, tmolil sa okolo mat- ky a nikam nevychádzal, iba ak s ňou do záhra- dy. Preto ho matka mala radšej a zostal jej milá- čikom.

Chlapci už mali sedem rokov, keď sa kráľ vrá- til z boja a s nevýslovnou radosťou k sebe privi-

„Ktorý z nich je starší?“ spýtal sa kráľovnej.

Tá si myslela, že sa manžel pýta preto, aby vedel, ktorý má byť jeho nástupcom, a svojho miláčika preto podstrčila ako staršieho. Kráľ mal rád svoje deti rovnakou mie- rou, ale keď z nich už boli mládenci, počul starší nazývať mladšieho brata budúcim kráľom, a to mu prišlo tak ľúto, že ho život doma omrzel a on zatúžil odísť do sveta. Raz sa so svojou bolesťou a ľútosťou zveril svojmu malému koníkovi a hovoril mu, že by najradšej pošiel preč z domu. A tu mu koník odpovie ľudským hlasom: „Keď sa ti doma nepáči, odíď do sveta, ale bez otcovho súhlasu nechoď ani na krok. Radím ti však, aby si so sebou nikoho nebral, ani nesadal na iného koňa, než na mňa. Bude to pre tvoje šťastie.“

Princ sa začudoval, že kôň hovorí ľudským hlasom a spýtal sa ho, ako to. Koník mu odpovedal: „Na to sa ma nepýtaj, ale pokým ma budeš poslúchať, chcem byť tvojím ochrancom a radcom.“ Princ koníkovi sľúbil, že sa vo všetkom zachová podľa jeho rady a šiel sa do zámku spýtať otca, či môže ísť do sveta.

Keď svoju žiadosť predniesol rodičom, otec s tým nijako nechcel súhlasiť, ale matka bola ihneď zvoľná. Princ však od svojho predsavzatia neupustil, až napokon privolil i otec. Hneď sa mali pre princa na cestu chystať služobníci, kone a družina, no ten si to všetko zakázal a otcovi povedal:

„Otec, načo potrebujem toľkú družinu, toľko koní a ľudí okolo seba. Vezmem si len trochu peňazí a na svojom malom koníkovi pôjdem do sveta sám. Budem tak mať me- nej starostí a ťažkostí.“

Zase musel otca prosiť, kým mu to dovolil. Nakoniec bolo všetko prichystané na ces- tu, malý koník stál osedlaný pri bráne a hore sa princ lúčil s rodičmi a bratom. Všetci plakali a v posledej chvíli i matke bolo ľúto, že necháva dieťa odísť do sveta, preto mu prísne nakázala, aby sa buď o rok vrátil, alebo aspoň dal o sebe vedieť.

O nejakú hodinku s ním už koník klusal v šírom poli, ďaleko od hlavnéhom mesta. Niekto by si mohol myslieť, že sedemnásťročný kôň je už starý. Lenže tento nestarel, lebo to nebol obyčajný kôň. Srsť mal stále ako aksamit, nohy ako strunky a čulý bol ako srnka. Išli už dlho a princ ani nevedel, kam ho koník nesie, keď odrazu pred se- bou uvidel veže krásneho mesta. Vtedy koník zišiel z cesty a cez pole klusal až k jednej skale, čo stála neďaleko pekného lesíka. Keď k nej prišli, kopol nohou do skaly, tá sa otvorila a oni vošli. Dnu bola pekná, pohodlná stajňa.

„Tu ma teraz necháš,“ povedal koník princovi, „a sám pôjdeš do blízkeho mesta ku kráľovskému dvoru. Musíš sa však vydávať za nemého. Kráľ ťa prijme do služby, ale maj sa na pozore, nech sa nepreriekneš! Keď budeš čokoľvek potrebovať, príď sem ku skale, trikrát zaklop a skala sa ti otvorí.“

Princ si pomyslel, že koník je dosť múdry, aby vedel, načo mu to bude dobré, vzal si teda šaty a šiel. Prišiel do sídelného mesta, čo bolo neďaleko skaly a dal sa ohlásiť u kráľa. Ten videl, že je nemý, zľutoval sa nad jeho mladosťou a nechal ho u seba. Čosko- ro však zistil, že ho veľmi dobre môže využiť pri správe. Nech bolo v zámku čokoľvek treba, on si so všetkým vedel rady a celý deň behal po zámku a čo-to robil. A keď kráľ potreboval pisára, nebolo šikovnejšieho nad neho. Všetci ho mali radi, ale pretože bol nemý a na všetko odpovedal len „bajaja“, zostalo mu to ako meno a nikto ho už nena- zval ináč než Bajaja.

Kráľ mal tri dcéry, jednu krajšiu než druhú. Najstaršia sa volala Zdobena, druhá Bu- dinka a najmladšia Slavena. Pri tých troch dievčatách bol Bajaja najradšej a mal dovo- lené byť s nimi hoci aj celý deň. Veď bol nemý, navyše mal tvár opálenú až beda a jed- no oko nosil zaviazané. Ako by si kráľ mohol myslieť, že by sa niektorej princeznej zapáčil? Princezné ho však aj tak mali rady a všade musel chodiť s nimi. Vil im vence, prinášal kytice, stáčal zlaté nite, kreslil rôzne vtáčky a kvietky na vyšívanie, a to sa im páčilo. Tej najmladšej ale slúžil najradšej a čo urobil pre ňu, bolo vždy najkrajšie, tak- že si ju sestry žartom doberali. Slavena však bola stelesnená dobrota a od sestier všetko strpela.

Bajaja bol už pri dvore nejaký čas, keď raz zrána príde do siene, kde kráľ zvykol ra-

ňajkovať a vidí ho celého zroneného. Posunkami sa pýta, čo mu chýba.

Kráľ naňho smutne pozrel a povedal: „Milý chlapče, ty asi nevieš, aké nešťastie nám hrozí a aké trpké tri dni mi nastanú.“

Bajaja pokrútil hlavou, že nevie, a na jeho tvári bol vidieť veľký úľak.

„Teda ti to poviem, aj keď nám nemôžeš pomôcť,“ povedal kráľ. „Pred rokmi sem prileteli tri draky, jeden deväťhlavý, druhý osemnásťhlavý a tretí dvadsaťsedemhlavý. Nastala vtedy v meste taká bieda, až na hlave hrôzou vlasy vstávali. Ľudia sa schováva- li, lebo si neboli istí životom, nikde už pomaly nebolo kusa dobytka, lebo všetko sa muselo dať tým potvorám, aby sa nepustili do mesta, aj tak však požrali množstvo ľudí. Nemohol som sa už dlšie na ten nárek dívať a dal som ku dvoru priviesť čarodejnicu, aby mi povedala, čím by som tie potvory dostal z krajiny. Lež beda, keď mi oznámila, že len tým, ak drakom sľúbim svoje tri dcéry, ktoré mi práve rozkvitali. Myslel som, že si neskôr poradím, len nech ich dostanem z krajiny, a tú neslýchanú obeť som sľúbil. Kráľovná od žiaľu umrela, no dcéry o tom nevedeli. Odvtedy sa draky odsťahovali a po celé tie roky po nich nebolo ani slychu, až včera večer pribehol pastier celý bez se-

ba, že draky sú v tej istej skale zase tu a že ukrutne revú. Ja nešťastný otec, musím zaj- tra dať prvé svoje dieťa za obeť pre svoju krajinu, pozajtra druhé a potom tretie, a po- tom budem žobrákom.“ Úbohý kráľ bedákal, až si z hlavy vlasy trhal.

So smutnou tvárou šiel Bajaja k princeznám, ale na smrť sa ich zdesil! V čiernych ša- tách, tváre ako z bieleho mramoru, všetky tri sedeli vedľa seba a prežalostne plakali, že ich mladý život má skončiť takým ukrutným spôsobom. Bajaja ich začal tešiť a uka- zoval, že sa pre ne iste nájde nejaký osloboditeľ, chuderky ho však nepočuli a neprestali prelievať slzy. Rovnaký zmätok a zármutok bol po celom meste, lebo kráľovskú rodinu mal každý rád. Zámok i celé mesto boli potiahnuté čiernym súknom.

Bajaja sa z mesta potajme cez pole náhlil ku skale, kde mal zatvoreného koníka, tri- krát zaklopal, skala sa otvorila a on vošiel dnu. Pohladkal koníkovi lesklú hrivu, po- bozkal mu bielu lysinku a povedal: „Koník môj milený! Idem teraz k tebe po radu, a ak mi pomôžeš, budem navždy šťastný.“ Nato začal koníkovi rozprávať, čo sa deje v zámku.

„O tom všetkom viem,“ odvetil koník, „priviedol som ťa sem preto, aby si princeznám pomohol. Zajtra skoro ráno príď sem a ja ti poviem ostatné.“

Bajaja s veľkou radosťou bežal do zámku, kde mu mohli mať za zlé, že je taký veselý, ale našťastie ho nikto nevidel. Celý deň nevyšiel z princezniných komnát a všeličo si vymýšľal, len aby ich trochu potešil, no to sa mu nedarilo.

Na druhý deň ráno ešte za šera bol už pri skale. Koník ho privítal a povedal: „Teraz zodvihni kameň pod mojím žľabom a vyber, čo tam nájdeš.“

Bajaja ochotne poslúchol a z diery, čo bola zakrytá kameňom, vybral veľkú truhlicu. Koník mu ju kázal otvoriť, a keď to urobil, vytiahol troje krásnych šiat, meč a uzdu pre koňa. Jedny šaty boli červené, vyšívané striebrom a pošité diamantami. K tomu brnenie a prilbica z lesklej ocele a biely a červený chochol. Druhé boli celé biele, vyšívané zlatom, brnenie a prilbica zo zlata a biely chochol. Tretie zas boli bledomodré, vyší- vané striebrom a pošité diamantami a perlami, k nim chochol biely a modrý. Ku všet- kým trom bol jediný meč, ktorého pošva len tak svietila drahým kamením, rovnako ako uzda pre koňa.

„Prvé si vezmi tie červené,“ povedal koník.

Bajaja sa ustrojil, pripol si meč a prehodil uzdu koníkovi cez hlavu.

„Ale to ti vravím, nesmieš sa báť a zo mňa zliezť. Len do tej potvory sekaj a spoľahni sa na svoj meč,“ prikazoval koník, keď vychádzali zo skaly.

V zámku zatiaľ nastalo smutné lúčenie a zástup ľudu vyprevádzal úbohú Zdobenu z mesta. Už boli neďaleko osudného miesta, princezná zišla z koča, a keď videla, že má ísť ku skale, padla v mdlobách na zem. Tu však z diaľky letí kôň a na ňom sedí rytier s červeným a bielym chocholom. Prišiel až k nim, kázal, aby sa ľudia vzdialili, princez- nú odviedli a jeho nechali samotného. Každý s radosťou vyplnil jeho prízkaz, len prin- cezná nechcela odísť a chcela vidieť, ako sa to skončí.

Sotva ustúpili na blízky vrch, už sa skala s rachotom otvorila, deväťhlavý drak vylie- zol von a obzeral sa po koristi. Tu priskočí na koníkovi Bajaja, vytiahne meč a jedným švihom utne tri hlavy. Drak sa zvíjal, pľul oheň a metal sa, až mu jed striekal naširoko- ďaleko, ale princ na to nedbal a ťal, kým mu neodťal všetkých deväť hláv.

Keď drak zhynul, princ sa obrátil a uháňal, odkiaľ prišiel. Zdobena za ním s obdivom hľadela, ale spomenula si, že otec bude čakať, preto sa s celou družinou rýchlo obrátila k zámku. Ani opísať sa nedá radosť otca, keď videl dcéru živú, i radosť sestier, že azda aj im príde vysloboditeľ! Aj Bajaja pribehol a ukazoval, aby v to verili. A hoci mali pred druhým dňom strach, predsa už boli veselšie a bavili sa s ním.

Na druhý deň vyviezli Budinku. Ako prvý deň sestre, vodilo sa i jej. Len čo prišli na miesto, uvideli prichádzať rytiera s bielym chocholom a o chvíľu udatne zápasiť s osemnásťhlavým drakom, pokým potvora nepadla. Po boji zase odcválal ako prvý deň. Keď sa princezná vrátila do zámku, všetci ľutovali, že udatnému rytierovi nemôžu pre- ukázať svoju vďačnosť.

„Už viem, sestry,“ povedala Slavena, keď boli spolu, „vy ste rytiera neprosili. Ale ja si pred neho kľaknem a tak dlho budem prosiť, aby šiel so mnou, až to urobí.“

„Čomu sa smeješ, Bajaja?“ spýtala sa Zdobena, keď videla vysmiatu tvár nemého. Ale Bajaja začal po komnate skákať a dávať najavo, že sa na toho rytiera teší.

„Veď tu ešte nie je, ty blázon,“ povedala Zdobena.

Na tretí deň vyviezli Slavenu a tentoraz s ňou išiel sám kráľ. Úbohej sa srdce chvelo hrôzou, keď si pomyslela, že by osloboditeľ neprišiel a ona bude vydaná drakovi. Vtom sa však už strhol radostný krik, že ide rytier. Ako prvé dva, zabil Bajaja i tretieho draka, no on i jeho kôň div od únavy neklesli. Tu pristúpil kráľ i Slavena a rytiera prosili, aby s nimi šiel do zámku, čo on odmietal. Slavena si pred neho kľakla, chytila sa jeho rúcha a prosila tak snažne, tak ľúbezne, až sa princovi rozbúšilo srdce. Koník však sebou tr- hol a rytiera viac nebolo.

Smutná, že sa svojmu osloboditeľovi nemôže odvďačiť, vracala sa Slavena s otcom domov. Všetci mysleli, že rytiera privedú, ale nádej ich opäť sklamala.

Teraz zas boli všetci šťastní! To ale netrvalo dlho a nastal im nový zármutok. Jedné- ho dňa prišlo od susedného kráľa vyhlásenie vojny. Kráľ sa veľmi preľakol, lebo vedel, že jeho sused je oveľa silnejší. Hneď napísal listy a poslovia sa rozleteli na všetky stra- ny, aby kniežatá a veľkých pánov zozvali na kráľovský dvoru na snem. Panstvo sa čo nevidieť zišlo a kráľ im predniesol svou sťažnosť a prosil ich o pomoc, a ako odmenu ponúkol svoje dcéry. Kto by sa za takú odmenu zdráhal? Všetci sľúbili, že sa v určený deň dostavia so svojimi vojskami. Všetko sa teraz chystalo na boj a kráľ chcel viesť svoje vojsko do poľa sám. Predposledný deň kniežatá a páni prišli a poriadala sa veľká hostina, a potom sa kráľ rozlúčil s plačúcimi dcérami, Bajajovi kázal, aby dal na všetko pozor a za zvuku trúb a píšťal sa brali na bojisko.

Bajaja bol poslušný kráľovho slova a na všetko dozeral, predsa sa však nezabudol sta- rať princeznám o zábavu, aby sa im necnelo. Odrazu však vyhlásil, že je chorý, nedbal na lekára, ktorý mu chcel pomôcť a vravel, že si sám zájde po bylinky, čo ho vyliečia lepšie než všetky lieky. Princezné si len pomysleli, že je čudák a nechali ho ísť. On ale nešiel na bylinky, také na jeho bolesť aj tak nerástli inde než v jasných očiach krásnej Slaveny, on šiel ku svojmu koníkovi, aby sa s ním poradil, či má kráľovi vo vojne po- môcť. Koník ho privítal, kázal mu obliecť biele šaty, vziať meč a nasadať, že pôjdu do boja.

Vojna už trvala niekoľko dní a kráľovo vojsko pod veľkou presilou nepriateľa slablo. Na druhý deň bola stanovená hlavná bitka, kde sa malo rozhodnúť, kto z koho. Kráľ

celú noc vydával rozkazy a vyslal poslov i k dcéram s príkazmi, čo sa má stať, keby prehrali. Ráno sa zverili do božej ochrany a stavali sa do šíkov. Vo chvíli zazneli trúb- ky, začali rinčať zbrane a lietať strely, a krik a lomoz sa rozliehal po celom šírom údolí. A tu sa medzi nepriateľmi zjaví junák v bielych šatách, zlatej prílbici s bielym chocho- lom. Sedel na malom koni a v ruke držal velikánsky meč, ktorým do nepriateľov ťal tak urputne, až mysleli, že ich to kyjom zráža nejaký zlý duch. Kráľovo vojsko sa spa- mätalo a postavilo po bok statnému hrdinovi. Zakrátko nepriatelia cúvali, a keď biely rytier zabil ich vodcu, rozpŕchli sa ako stádo bez pastiera. Biely rytier však bol ľahko poranený na nohe a krv mu sfarbila biele rúcho. Keď to kráľ videl, zoskočil z koňa, roztrhol svoj plášť a sám mu krvavú ranu oviazal a prosil ho, aby s ním išiel do jeho stanu. Rytier však zase len poďakoval, popohnal koňa a bol preč. Kráľ od ľútosti div neplakal, že mu už po štvrtý raz ušiel rytier, ktorému bol za toľko vďačný. Víťaz sa vracal domov s ohromnou korisťou. V hlavnom meste ho privítali s jasotom a v zámku boli poriadané všakovaké slávnosti a radovánky.

„Nuž, môj správca!“ oslovil král Bajaju, „ako si viedol náš dom, kým som bol preč?“ Bajaja naznačil, že dobre, ale princezné sa dali do smiechu a Slavena povedala: „Mu- sím žalovať na tvojho správcu, otec, lebo bol neposlušný. Ochorel, náš lekár mu chcel dať liek, ale on vravel, že si prinesie bylinky sám. Šiel a prišiel až o dva dni, celý chro- mý a chorľavejší než predtým.“ Kráľ sa obrátil na Bajaju, ale ten sa len usmial a zatočil na päte, akoby ukazoval, že mu nič nie je.

Keď princezné počuli, že ich osloboditeľ zas pomohol otcovi v boji, len nerady privo- lili stať sa manželkami kniežat, lebo si mysleli, že by si rytier predsa len mohol po nie- ktorú prísť. Žiadna síce nevedela, či je pekný alebo nie, lebo mu nikdy nevideli tvár, ale každá si ho vysnívala ako anjela.

Kráľ bol na rozpakoch, ako to urobiť s odmenou. Každé z kniežat mu pomáhalo, čo mu sily stačili a všetci sa vo vojne držali statočne. Komu teda dať dcéry? Napokon vy- myslel spôsob, ktorý by vyhovoval všetkým, zašiel ku kniežatám a pánom a povedal im: „Milí priatelia! Sľúbil som, že tým, čo mi v boji budú pomáhať najviac, dám svoje tri dcéry za ženy. Vy ste mi však verne pomáhali všetci, a preto to chcem urobiť tak, aby som žiadnemu z vás neukrivdil. Postavíte sa do radu a každá z dcér zhodí dolu z balkóna zlaté jablko, a ku komu sa jej jablko dokotúľa, ten sa stane jej manželom. Ste s tým spokojní?“

Všetci súhlasili. Kráľ to oznámil princeznám a ony sa s tým museli zmieriť, aby otca nenechali v hanbe. Krásne sa ustrojili, každá vzala do ruky zlaté jablko a vyšla na bal- kón, pod ktorým stáli v rade kniežatá a páni. Medzi divákmi, hneď pri ženíchoch, stál i Bajaja. Najprv hodila jablko Zdobena. Kotúľalo sa, kotúľalo, a rovno k nohám nemé- ho. No Bajaja uhol a ono sa dogúľalo k jednému peknému kniežaťu, ktorý ho s rados- ťou zdvihol a vystúpil z radu. Teraz hádzala Budinka, a ako prvé, aj toto jablko sa kotú- ľalo k Bajajovým nohám, ale on ho zas tak šikovne usmernil, že sa zdalo rovno zagúľať k ďaľšiemu driečnemu pánovi, ktorý ho zdvihol a túžobne pozrel na balkón na peknú nevestu. Posledná hádzala Slavena. Tentoraz však Bajaja jablku neuhol, ale s radosťou ho zdvíhol, bežal hore, kľakol si pred princeznú a pobozkal jej ruku. Ona sa mu však vytrhla, ušla do svojich komnát a horko plakala, že si musí vziať nemého. Kráľ sa hne- val, kniežatá reptali, ale čo sa stalo, nedalo sa už napraviť.

Nasledovala hostina a po nej rytiersky turnaj, pri ktorom mala ceny rozdávať jedna z neviest. Slavena sedela pri hostine celá zarazená a neprehovorila slova. Ženícha Bajaju nikde nebolo a kráľ si myslel, že urazene ušiel. Všetci úbohú ľutovali, a keďže ju chceli trochu rozveseliť, prosili ju, aby rozdávala ceny ona a Slavena napokon privolila.

Už sedeli páni okolo zábradlia, už sokovia zápolili a jeden premáhal druhého, keď tu hlásateľ oznamuje, že vonku stojí rytier na malom koni a žiada, aby bol pripustený k turnaju. Kráľ pokynul na súhlas, a tu vojde na pláň rytier v modrom a striebornom šate, na striebornej prilbici biely a modrý chochol. Princezné by boli skoro skríkli, keď videli postavu a koňa statného osloboditeľa. Rytier sa uklonil paniam a začal sa potýkať s kniežatami, a čo ich bolo, všetkých ich premohol a stal sa víťazom. Slavena zišla k ne- mu a niesla zlatý pás, čo sama vyšívala. Rytier pred ňou pokľakol a ona mu pás povesila na krk. Ruky sa jej triasli a líca horeli, že nevedela, či to tak páli slnko, alebo ohnivý pohľad krásneho rytiera. Sklopila oči a počula len sladké slová: „Ešte ťa dnes uvidím, krásna nevesta.“

Kráľ a obe nevesty zišli dolu, aby rytiera zdržali a za všetko sa mu odvďačili, on ale letmo pobozkal Slavene ruku a zmizol. Tá myslela len na slová, čo jej pošepkal. A zas boli hody, len Slavena sedela vo svojej komnate a nechcela ísť medzi hostí.

Svietil mesiac a od skaly koník naposledy niesol svojho pána. Keď ho doniesol až k zámku, Bajaja zosadol, pohladkal mu hrivu, pobozkal bielu lysinku a koník mu zmi- zol z očí. Rytier nerád stratil verného druha, ale čakala ho za to sladká náhrada.

alternatíva (ako Šternberk):

Svietil mesiac, a od skaly koník naposledy niesol svojho pána. Keď ho doniesol až k zámku, koník povedal:

„Teraz zosadni a urob, o čo ťa požiadam.“

„Ty si môj dobrodinec, a preto milerád splním tvoju žiadosť.“

„Od tejto chvíle ma už viac nebudeš potrebovať, vezmi preto meč, a za všetky dobro- dinia, čo som ti preukázal, mi zotni hlavu.“

„Ako môžeš odo mňa žiadať čosi také kruté?“

„Ak to nespravíš, musím sa zas sto rokov trápiť, kým nájdem nového osloboditeľa.“ Bajaja vzal teda svoj meč a s plačom koníkovi zoťal hlavu. Z mŕtveho tela vyletela biela holubička, trikrát mu nad hlavou zamávala krídlami a vzniesla sa k hviezdnej ob- lohe.

Smutne rytier kráčal do zámku, lebo nerád stratil verného druha, ale čakala ho sladká náhrada.

Slavena sedela zadumaná a myslela, že rytier už sotva príde, keď tu komorná otvorí dvere a vraví, že s ňou chce hovoriť Bajaja. Slavena neodpovedala, len hlavu zaborila do vankúšov. Vtom ju niekto vezme za ruku, ona zdvihne hlavu a vidí pred sebou krás- neho hrdinu, svojho osloboditeľa.

„Hneváš sa na svojho ženícha, že sa pred ním skrývaš?“ spýtal sa Bajaja.

„Prečo sa pýtaš, veď ty nie si môj ženích,“ šepla Slavena.

„Som, princezná. Pred tebou stojí nemý Bajaja, čo ti kytice viazal, od smrti oslobodil teba i tvoje sestry a otcovi pomohol v boji. Ja som tvojím ženíchom!“

Môžete si byť istí, že sa Slavena naňho nehnevala. O hodnú chvíľu potom sa rozle- teli dvere hodovnej siene a do nich vkročí Slavena s rytierom v bielom šate a zlatej prilbici, predstavuje ho otcovi ako svojho ženícha a nemého Bajaju! Otec sa radoval, hostia čudovali a sestry po očku pokukovali. Až teraz nastalo pravé veselie a až do bie- leho rána sa pilo na zdravie zasnúbencov.

Po svadbe Bajaja so Slavenou odišiel, aby navštívil rodičov, ale ako sa zdesil, keď celé mesto našiel potiahnuté čiernym súknom. Hneď sa pýta, čo to znamená a počuje, že zomrel mladý kráľ. Náhlil sa do zámku, aby potešil svojich rodičov, čo sa mohlo podariť len jemu, lebo ho už mali za mŕtveho, keď o ňom nepočuli taký dlhý čas. Do zámku sa zase nasťahovala radosť, čierne súkno strhli a na jeho miesto prišlo červené. Bajaja sa stal kráľom vo vlastnom kráľovstve a až do smrti so svojou ženou prežíval neskalené šťastie.