O Dlhom, Širokom a Žiarookom – Božena Němcová

O Dlhom, Širokom a Žiarookom – Božena Němcová

Bolo to za oných čias, keď mačky nosili črievice, žaby chodili v čepcoch, osly štrngali po ulici o- strohami a zajace sa naháňali za psami. Vtedy žil v jednej krajine kráľ a ten mal dcéru utešenej krásy a veľkého umu. Prichádzali k nej na vo- hľady kniežatá a králi z ďalekých krajín, ale ona žiadneho nechcela, až nakoniec vyhlásila, že si vezme len toho, kto pri nej po tri noci bude strá- žiť a nenechá ju utiecť. Ten chýr sa rozniesol široko-ďaleko a kniežatá a králi prichádzali, aby si ju zaslúžili, lenže žiaden ju ustrážiť nedo- kázal a svoju smelosť musel zaplatiť smrťou. Povesť o tej princeznej sa doniesla až do krá- ľovského hradu ďaleko za hranicami, k ušiam mladého kráľoviča Matúša, šuhaja pekného ako jeleň a bystrého ako sokol. Len čo Matúš počul o krásnej princeznej, vyskočil na svoje rýchle nohy a hneď, že ju pôjde strážiť. Darmo mu otec bránil, darmo prosil, zakazoval, Maťúš neustúpil, až napokon ho otec musel predsa len pustiť.

Matúš si nabral peňazí, k boku pripäl ostrú šabľu a takto samotinký sa pustil do sveta skúsiť junácke šťastie.

Na druhý deň dohonil na hradskej človeka, čo kráčal napred akosi bez chuti. Matúš sa k nemu pridal a spýtal sa ho, kam ide.

„Do sveta, skúsiť šťastie!“ odvetil pocestný.

„A akého si remesla?“ pýtal sa ďalej Matúš.

„Remeslo nemám žiadne, ale viem, čo nikto iný. Ja som Široký a svoje brucho doká- žem rozšíriť tak, že sa v ňom skryje celá čata vojska,“ a hneď sa rozšíril tak, že mu nestačila hradská.

„No, si ty ale chlap! A nešiel by si so mnou? Aj ja idem do sveta skúsiť šťastie,“ pove- dal Matúš, ktorému sa chlapík zapáčil.

„Čože by nie, pôjdem,“ odvetil Široký a šli ďalej. O kus ďalej stretli akéhosi vyziable- ho človeka, vysokého ako žrď.

„Kam ideš, človeče?“ spýtal sa ho Matúš, lebo mu prišiel zvláštny.

„Do sveta,“ odvetil opýtaný.

„A akého si remesla?“

„Remeslo nemám žiadne, ale viem, čo nikto iný. Ja som Dlhý a dokážem sa natiahnuť až k oblakom, a keď kráčam, každým krokom prejdem míľu cesty,“ povedal ten človek a hneď sa začal naťahovať až do samých oblakov, a ako urobil krok, urazil míľu.

„No, si ty veru chlap!“ zvolal Maťúš, „a nešiel by si s nami?“

„Čože by som nešiel, pôjdem,“ odvetil Dlhý a šli ďalej.

Došli až k lesu, kde uvideli človeka klásť do hranice drevo. Pristavili sa pri ňom a Matúš sa ho spýtal, kto je a načo mu bude to drevo.

„Ja som Žiarooký a to drevo si chystám na oheň!“ povedal ten človek, uprel oči na tú kopu dreva a tá sa žiarom jeho očí zakrátko vznietila a rozhorela plameňom.

„Nuž, si ty ale chlap! A nešiel by si s nami do sveta skúsiť šťastie?“

„Ej, veruže idem,“ odvetil Žiarooký a pridal sa k ostatným.

Matúš bol rád, že našiel takých spoločníkov, a preto ich cestou aj dobre choval, len Širokého nedokázal nasýtiť. Po niekoľkodennej chôdzi prišli do mesta, kde bývala tá krásna princezná. Vtedy Matúš svojim druhom vyjavil, čo hodlá robiť, prehováral ich ku pomoci a sľuboval im hojnú odmenu, keby sa mu podarilo princeznú získať. Všetci traja mu pomoc ochotne prisľúbili. Kúpil im teda slušný odev, a keď ich zaodel, šiel sa do zámku ohlásiť u kráľa, že so svojimi služobníkmi chce princeznú po tri noci strážiť. Svoj kráľovský stav však neprezradil.

Kráľ ho privítal, a keď vypočul jeho žiadosť, povedal: „Nuž, len si to dobre rozvážte. Ak vám princezná zuteká, všetci štyria budete o hlavu kratší!“

„Zuteká, nezuteká, preda len budeme strážiť!“ odvetil Matúš.

„Dobre teda, keď tak chcete, odvediem vás ku svojej dcére,“ povedal kráľ, a s potuteľ- ným úsmevom ich viedol do spálne princeznej.

Matúš užasol nad krásou kráľovskej devy, a ona tiež švárneho šuhaja vítala so zaľúbe- ním. Keď kráľ odišiel, zaľahol Široký dvere, Dlhý a Žiarooký si sadli k oknu a Matúš si prisadol ku krásnej dievčine, začal sa s ňou zhovárať a pritom pozoroval každý jej pohyb. Chovala sa pokojne a po nejakej chvíli povedala:

„Len si trochu privriem oči,“ a sadla si na lôžko a zadriemala.

Keď Matúš videl, že drieme, oprel si lakeť o stôl, hlavu o dlaň, a po chvíli sa aj jemu oči zavreli. Žiarooký a Dlhý zaspali tiež, a Široký medzi dverami chrápal, ako keď ore- chy presýpa. Len čo to spozorovala princezná, ktorá spánok len predstierala, premenila sa na červené jabĺčko a prekĺzla pod uchom Širokého, skotúľala sa zo zámku na dvor a zo dvora stále ďalej.

V tej chvíli sa ale Matúš zobudil, a keď nevidel princeznú, zavolal rýchlo na druhov, že je princezná preč. Žiarooký hneď vystrčil hlavu z okna, a pretože mal nielen pálčivý, ale i bystrý zrak, hneď videl červené jabĺčko gúľať sa po zelenej lúke ďaleko od zámku. Ukázal ho Dlhému, ten sa natiahol z okna, jabĺčko vzal, stiahol sa zase do izby a podá- val ho Matúšovi. Kým ho ten stihol chytiť, premenilo sa zase na princeznú.

Kráľ sa nemálo čudoval, keď ráno vošiel do izby a princeznú videl sedieť vedľa Matú- ša. Nebolo mu to milé, ale čo naplat, musel mlčať a navyše junákov ešte uhostiť. A to veru nebola maličkosť, lebo Široký na posedenie zjedol dva voly, vypil štyri okovy ví- na a stále mal hlad a smäd, a vždy ešte musel zhltať trochu kamenia, aby sa doplnil.

Keď nastal druhý večer, odobral sa Matúš so svojimi druhmi do spálne princeznej, kráľ však predtým tajne dcéru napomenul, aby lepšie využila svoju chytrosť a nedala sa chytiť.

Ako prvú noc, uložili sa mládenci i druhú: Široký ku dverám, Žiarooký a Dlhý k oknu a Matúš si sadol vedľa krásnej dievčiny. Príjemne sa spolu bavili dlho do noci a kráľo- vič z nej nespustil oka, no nebadal nič podozrivé. Keď bolo k polnoci, princezná pove- dala:

„Len si trochu privriem oči,“ a sadla si na lôžko a zadriemala.

Matúš zmĺkol, a keď videl, že princezná podriemkáva, oprel si lakeť o stôl, hlavu o dlaň a po chvíli sa aj jemu oči zatvorili. Len čo princezná spozorovala, že Matúš i jeho spoločníci zaspali, premenila sa na holubičku a vyletela von oknom, pritom však krí- delkom zavadila Dlhému o šticu a ten sa hneď prebudil. Nebol by však holubičku dos- tal, ba ani by ju nevidel, nebyť Žiarookého. Ten po nej hneď zajastril svojím bystrým zrakom, a keď mu padla do oka, pustil na ňu žiar, že jej hneď klesali krídelká a musela si sadnúť na strom. Vtedy sa Dlhý natiahol, chytil ju a potom podával Matúšovi, ktorý sa medzitým zobudil. Kým ju však mohol vziať, premenila sa opäť na princeznú.

Ak sa kráľ čudoval prvé ráno, čudoval sa druhé ešte viac, keď videl princeznú sedieť vedľa Matúša. Ale čo už, musel mlčať, keď už to tak dopadlo, a musel aj druhý deň hostí nachovať.

Keď nastala tretia noc, dohováral kráľ svojej dcére, aby využila všetok dôvtip a neda- la sa preľstiť neurodzenými chasníkmi.

Keď išli večer k princeznej, aj Matúš napomínal svojich druhov: „Nože dnes dajte dobrý pozor, bračekovci, lebo keď nám to krásne dievča zuteká, budeme zajtra – veď viete – všetci o hlavu kratší!“

„Neboj sa, pane, veď my ju ustrážime,“ ubezpečovali ho druhovia.

Keď vošli k princeznej, každý zaujal svoje miesto a Matúš si sadol k princeznej. Však on najradšej bol pri nej a bavil sa s ňou, a bol by s ňou rád zostal naveky, keby len stále neutekala.

„No, už len raz ju ustrážim a bude moja,“ pomyslel si v duchu a pevne si zumienil ne- zaspať. Keď bolo k polnoci, šepla princezná, že jej oči ťaží spánok a už neprevravela, len si ticho ľahla na lôžko a zatvorila oči, akoby spala. Matúš si oprel lakeť o stôl, hlavu o dlaň a díval sa na princeznú. Díval sa na ňu dlho, ale čo už, napokon spánok premohol aj jeho sokolie oči a zaspal on i jeho priatelia. Len princezná nespala a kradmo všetko pozorovala. Len čo strážcov uvidela spať, vstala, premenila sa na mušku, vyletela ok- nom na dvor, tam sa premenila na rybku a ponorila sa do studne na samé dno. Možno by ju tentoraz nenašli, keby ako muška neprefrnkla Žiarookému cez nos, čím sa zobu- dil, a keď sa rozhliadol vôkol, videl, kam sa princezná skryla. Spustil krik a hneď sa všetci štyria hnali na dvor. Studňa bola veľmi hlboká, ale Dlhý sa natiahol, a keď dosia- hol dno, šmátral po rybke, ale nemohol ju nájsť, akoby jej tam ani nebolo.

„Vyjdi von, sám sa spustím dolu!“ zavolal Široký na Dlhého. Dlhý sa teda vytiahol zo studne a Široký sa tam spustil a svojím veľkým telom studňu zaľahol tak, že všetka voda vystúpila navrch. Rybku ale vidno nebolo.

„Tak vylez von, ja ju hneď vydurím,“ zavolal na Širokého Žiarooký.

Široký sa vysúkal zo studne, voda opadla a Žiarooký sa nahol a žiar svojich očí pustil do studne. V okamihu vrie voda silným varom od samého dna a varom sa dvíha vyššie a vyššie, kypí, a hľa, jedna vlna sa prevalí cez obrubu studne a z nej vypadne rybka. Len čo dopadla na zem, premenila sa na princeznú. Matúš k nej rezko priskočil, chytil ju do náručia a privinul k sebe, ďakujúc svojim druhom za pomoc.

Kráľ sa nemálo podivil a rozhneval, keď ráno vošiel do spálne dcéry a našiel ju v Ma- túšovom náručí. Lenže dcéra mu povedala:

„Už si ma dostrážil, už som po práve i po svojej vôli jeho“ – lebo sa jej švárny šuhaj napospol veľmi zapáčil.

Lenže kráľovi nebolo po vôli, aby jeho dcéru dostal taký niktoš a nechcel ju silou- mocou pustiť. Nuž ale šuhaj bol v práve, kráľa sa nepýtal, nevestu si jednoducho vzal a pod záštitou svojich junákov zámok opustil. Keď sa to kráľ dozvedel, hneď za nimi vyslal čatu vojska a prísne rozkázal, aby sa bez princeznej nevracali, ak nechcú prísť o hlavy.

Matúš so svojou nevestou a druhmi už urazili hodných pár míľ cesty, keď tu princezná káže Žiarookému, aby sa obzrel, či niekto nejde za nimi. Žiarooký sa obzrel a hneď oznamoval, že na dve míle cesty vidí prichádzať čatu vojska.

„To sú vojaci môjho otca!“ vraví princezná. Keď sa vojsko priblížilo na míľu cesty, strhla si z hlavy šatku, hodila ju do vetra za seba a povedala: „Koľko je v nej nitiek, toľko nech je stromov!“ a v tom okamihu stál za nimi hustý les. Kým sa vojsko lesom predralo, uprchlíci už urazili kus cesty a odpočívali.

Tu zase vraví princezná Žiarookému, aby sa pozrel, či niekto nejde za nimi. Žiarooký sa obzrel a hneď zvestoval, že sa vojsko predralo lesom a že sa ženie za nimi. „Nás ale nedohonia!“ povedala princezná, pustila na zem slzu a povedala: „Staň sa riekou!“ V tej chvíli prúdila za nimi široká rieka. Kým sa vojsko cez ňu prebrodilo, boli už ďaleko.

„Obzri sa, Žiarooký, či sa už vojsko prebrodilo,“ povedala princezná, keď zase odpo-

čívali.

„Ej, veď je tá zberba už za nami!“ zvolal Žiarooký.

„Keby tak bola tma!“ zaželala si princezná, a len to dopovedala, natiahol sa Dlhý do oblakov a čapicou zakryl polovicu slnka, takže hneď na strane, kde bolo vojsko, na- stala číra tma. Matúš so svojimi však ďalej kráčal po svetle. Keď sa zas vzdialili hod- ných pár míľ, odkryl Dlhý slnko, nasadil si čapicu a kráčal za nimi, čo krok, to míľa. Už boli blízko Matúšovho rodného mesta, keď tu sa už vojsko za nimi ženie útokom.

„Len si vy choďte do mesta, ja ich tu napravím na správnu cestu,“ ozval sa Široký. Šli teda do mesta, zatiaľ čo sa Široký postavil pred bránu, rozšíril sa a otvoril ústa do- korán. Vojsko sa nechcelo vrátiť domov bez princeznej a hnalo sa jedným cvalom k mestu, aby ho dobylo mocou, a ako pokladali otvorené ústa Širokého za bránu, všetci do nich vbehli. Široký zatvoril ústa a valil sa za ostatnými ku kráľovského zámku, až sa pod ním otriasala zem. Zo zámku mu v ústrety znel radostný jasot a krik, že sa vrá- til mladý kráľ Matúš a priviedol si krásnu nevestu.

„Nuž, braček, kdeže máš vojsko?“ spýtal sa ho Matúš, keď prišiel do zámku.

„Kdeže by bolo, tu!“ odvetil Široký a tľapkal sa po ohromnom bruchu, „len by som ich už rád vypustil, lebo to nie je ľahká strava!“

„No tak ich vypusť z väzenia!“ smial sa Matúš a na to podívanie zvolal celý zámok. Široký sa postavil pred zámok, oprel ruky v bok, zakašlal, a to ste mali, ľudkovia, vidieť ten zhon. Bolo to do popuku! Jeden cez druhého skákali vojaci von a utekali, čo im dych stačil. Jeden, ten posledný, mu v hrdle uviazol, ale Široký kýchol a vojak letel až za deviatu medzu.

O niekoľko dní sa slávilo hrdé veselie, na ktorom bol aj otec princeznej. Poslali k nemu Dlhého, a pretože tam bol skôr, než sa domov vrátilo vojsko, zachránil ich od sľúbenej smrti, lebo otca udobril správou, že sa jeho dcéra dostala za mocného kráľa. Svojim druhom sa Matúš bohato odmenil a oni uňho zostali už navždy.