Kováčova dcéra – Jozef Cíger Hronský

Kováčova dcéra – Jozef Cíger Hronský

Rozprávka je z knihy Slnovratka

Žil raz chudobný kováč, taký chudobný, akého viac na svete nebolo. I kladivo mal iba z dreva. A čože kováč s dreveným kladivom môže zarobiť?

Ale aj keby bol veľa zarobil, málo by mu bolo ostávalo, lebo toľko mal detí, že ani porátať ich nevedel. Keď u neho tri pecne na kúsky rozkrájali, ešte sa poslednému smidka nedostala. Napokon niežeby
bolo v dome troch pecňov, ba nenašiel sa ani jeden, nuž chudobný kováč nemohol sa na hladné deti dívať.

Pobral sa do hory, a veru si tak povedal, že sa tam zmárni.

Vybral si v hore mocnú haluz, vyhodil na haluz povraz, a či veríte, či nie, chcel sa obesiť.

Už si i povraz na hrdlo zakladal, len tu kde sa vezme, tam sa vezme, naraz len stojí vedľa neho čierna pani. Taká čierna, akoby ju priam z tmavej noci vykrojil.

• Čo tu robíš, biedny človek, keď ani nevidíš, ani nepočuješ, lebo si nepobadal, že som k tebe prišla.

• Ja už ani vidieť, ani počuť nič nechcem, – hovorí chudobný kováč, – lebo čo som dosiaľ počul i videl, nič dobré to nebolo.

• Ale sa na mrzkú vec chystáš, a to ti netreba! Len sa ty vráť domov, a ak nenakŕmiš všetky deti, nakŕmiš aspoň polovicu. I to bude niečo.

Tak ho čierna pani odhovárala, až ho celkom odhovorila, a potom zmizla. Kováč zvliekol povraz, prešiel kus hory, no žiaľ mu nedal pokoja.

Hútal, ako hútal, lebo mu prišlo na um, že i tak by si poradiť nevedel, ktorú polovicu z detí by mal nakŕmiť a ktorú nie, nuž zasa sa poobzeral, kde by bola mocná haluz.

Ale keď povraz vyhodil na haluz, kde sa vzala, tu sa vzala, čierna pani zasa tam stála.

• Čo to robíš, biedny človek, keď ani pamäti nemáš, lebo si už všetko zabudol, čo som ti vravela!

• Aj som zabudol, aj som nezabudol, ale bolo by mi ešte horšie, keby som musel jedným dávať, druhým nedávať. Radšej sa mi ani žiť nechce!

• Ale sa na mrzkú vec chystáš, a to ti netreba! Keby si sa domov vrátil, aspoň jedno dieťa by si vychoval, nuž i to by za niečo stálo.

Tak mu povedala, ani neustala, pokým ho neprehovorila, a keď zavliekol povraz, už jej tam nebolo.

Kováč zasa prešiel kus hory, lenže žiaľ mu nedal pokoja. Hútal, ako hútal, lebo mu prišlo na um, že si všetky deti rovnako má rád a to jedno by ani za svet vybrať nevedel, nuž zasa sa poobzeral, kde by
bola mocná haluz.

Ale keď povraz vyhodil na haluz, čierna pani sa mu hneď prihovárala

Čo to robíš, biedny človek, keď ti to robiť netreba! Dám ti bohatstva, koľko len chceš, ak mi sľúbiš dať, o čom doma nevieš!

Kováč sa zamyslel, či by mohol mať doma také čosi, o čom by nevedel, ale všetky kúty doma dobre poznal, nuž si pomyslel: iste to bude iba pletka, čo si čierna pani žiada. Viacej ani nerozmýšľal, sľúbil, čo sľúbil, ľahko sa mu sľubovalo, a čierna pani hneď mu nasypala plnú kapsu zlata.

• Tu máš, čo som ti sľúbila, a po to, čo si mi ty sľúbil, prídem si o sedem rokov.

Sotva to povedala, zmizla, akoby jej nebolo bývalo.

Chudobný kováč sa vytešene poberal domov. Len sa mu cesta dlhá zdala, čo sa nemohol dočkať, aby všetkých svojich potešil. Doma hneď vysypal bohatstvo na stôl a všetci ho obskočili, tak sa radovali. Kováčova žena utekala jediva nakúpiť, deti na to čakali, jedli, jedli, pokým len vládali, a potom si pochvaľovali

Jedli sme, jedli a ešte jesť budeme!

Lenže keď bolo po hostine, naraz len kováčova žena povie mužovi

A my sme ťa čakali doma s takou radosťou, o akej svet ešte nechyroval. Lebo za ten čas, čo ťa nebolo, narodila sa nám dcéra a vlasy má ako zlato a na čele zlatú hviezdu.

• Ej, o tom som nevedel! – povedal kováč a hneď mu prišlo na um, čo sľúbil v hore čiernej panej.

Vyrozprával žene, ako k bohatstvu prišiel, nabedákal sa dosť, ale čo v hore sľúbil, to odvolať nemohol. Či tak bolo, či onak, darmo mali zlatovlasú dcéru, tá už ich nebola.

No pritom ju pekne opatrovali, radi ju mali, Zlatovláskou ju volali. Len im vždy bolo ľúto, keď pred nikým nemohli povedať, či je Zlatovláska naozaj ich, alebo nie.

Na siedmy rok, len čo sa hodina i minútka minula, zahurtoval čierny koč pod kováčovým oblokom a vystúpila z neho čierna pani.

• Sedem rokov som čakala a prišla som si teraz po svoje.

• Veru i po svoje, i po naše, – hovorí kováč, – nič ti zatajiť nemôžem, ale keby si nám Zlatovlásku nechala, nebolo by nám smutno, ako nám bude.

• Ako sme sa dohovorili, tak musí byť," – povedala čierna pani, ani sa dlho nebavila, Zlatovlásku si vzala a posadila do koča.

Leteli na čiernom koči pustými poľami, hustými horami, až sa napokon v krásnom zámku zastavili. Čierna pani voviedla Zlatovlásku do zámku, povodila ju po deväťdesiatich deviatich izbách, až jej povedala

Ty tu budeš prebývať, dievka moja. Deväťdesiatdeväť izieb mi budeš opatrovať, po všetkých sa môžeš prechádzať, a ktorá sa ti najväčšmi zapáči, tam budeš bývať. Aleže do stej izby ani len nenakukni, lebo zle pochodíš! O sedem rokov prídem ťa pozrieť a do tých čias dobre sa tu mávaj!

Ako to vyriekla, už aj zmizla a celých sedem rokov sa ani raz neukázala. Zlatovláska za celých sedem rokov pokojne bývala v zámku. Prechádzala sa po deväťdesiatich deviatich izbách, vymetala, zametala, všetko pekne oriadila a do stej izby ani len nenakukla, i keď jej zavše ani spať nedalo pri premýšľaní, čo by v tej izbe mohlo byť.

Keď sedem rokov prešlo, vrátila sa čierna pani a hneď sa dozvedala

No, či si do tej poslednej izby naozaj ani nenazrela?

• Ani som nenazrela, ani som sa k nej nepriblížila, – odpovedala Zlatovláska. Čierna pani bola spokojná, lebo i tak vedela, že Zlatovláska poslednú izbu nevidela, aj sa hneď začala zasa poberať a že sa vraj vráti iba vtedy, keď sa nových sedem rokov pominie.

Aj sa míňal rok za rokom, Zlatovláska chodila po deväťdesiatich deviatich izbách, o všetky sa starala, v každej trochu bývala. Keď sa už míňa i posledný rok, naraz len počuje, že v tej poslednej izbe muzika vyhráva. Vyskočila, načúvala a muzika len raz krajšie hrala, ani čo by Zlatovlásku volala, vyvolávala. A ako sa stalo, ako nie, Zlatovláska sa ani nezdržala, stisla kľučku, a už bola dnu.

V izbe za stolom sedeli dvanásti zakliati mládenci, ani nevraveli, ani sa nehýbali, ako keby z kameňa boli.

No za dverami stál ešte jeden, iba ten sa Zlatovláske prihovoril

Vidíš, čo vidíš, ale nikomu nepovedz, čo si videla! Čo by ťa čierna pani priam na smrť mučila, ani tak slova nepreriekni, lebo beda by bolo tebe i nám, a nikto by nám viac nepomohol.

A všetko hneď zanemelo.

Len čo vybehla preľaknutá Zlatovláska z izby, už tá čierna pani pred ňou stála, už sa jej aj vyhrážala

Keby som o chvíľu skôr bola prišla, bola by som ťa tam prichytila! Zlatovláska, Zlatovláska, čo si to vykonala? Aspoň mi hneď porozprávaj, čo si videla!

Ale Zlatovláska všetko tajila, nič nevyjavila, ani na hrozby, ani na prosby nič nedala, až napokon jej čierna pani povie

Ak mi nevyjavíš, čo si v tej izbe videla, do takej studne sa dostaneš, čo ani dna nemá, a keď mne rozprávať nechceš, inému ani nebudeš!

I sotila čierna pani Zlatovlásku do studne, na nemotu ju zariekla, že sa s iným rozprávať nemohla, iba s ňou.

Keď sa Zlatovláska v suchej studni poobzerala, naveľa zazrela nejaké svetlo. Začala sa ťahať za ním, i bolo ho čoraz viac a viac, až sa napokon k svetlu celkom pretiahla a našla sa na utešenej lúke.

Lúka tam bola, lenže na lúke nič, iba korienkami a jahodami sa tu živila. Tak žila, ako žila, hocikedy sa tu i čierna pani zjavila a ako prosila, tak prosila Zlatovlásku, aby jej len vyjavila, čo v tej ostatnej izbe videla.

Ale Zlatovláska nikdy nič nepovedala.

Na tej lúke poľoval raz mladý kráľ. Ako tak poľoval, zrazu zazrel krásnu Zlatovlásku na pažiti ležať a spať. Díval sa, díval, nemohol sa prenadívať, kde sa tu vzala taká krásna panna so zlatými vlasmi a s hviezdou na čele. Díval, díval, ani sa mu už odísť nechcelo, a pekne aj dočkal, pokým sa Zlatovláska prebudila.

Potom sa jej prihovoril

Už tu dávno čakám, aby som sa ťa spýtal, kto si, čo si a ako si sa sem dostala.

Lenže Zlatovláska nemohla mu odpovedať.

Dlho sa tam mladý kráľ zabavil, ani potom neodišiel len tak, iba keď si uvedomil, že Zlatovláska je nemá, rozprávať nemôže. Veru ju pekne za ruku pojal a zaviedol do kráľovského zámku. Tak si zaumienil: či bude mať nemú ženu, alebo nie, vezme si Zlatovlásku za ženu.

Tak sa i stalo, a nie ináč.

Oženil sa kráľ a vydala sa Zlatovláska a raz im bolo lepšie ako krajšie, inokedy zasa naopak. A najveselšie im bolo, keď sa im narodil prekrásny syn, čo mal vlasy ako zlato i hviezdu na čele ako Zlatovláska. Najväčšmi sa tešil kráľ. Zďaleka navolal hostí, aby sa s ním radovali. Veru bolo veselo, ako nikdy nebolo, iba Zlatovláska bola smutná, akoby bola vedela, že sa čosi stane.

Syna si sama opatrovala, od seba ho ani nedala, ale pred samou polnocou len sa tu zjaví čierna pani a hovorí

Máš ty syna krásneho, máš, ale ak mi nepovieš, čo si videla v poslednej izbe, ráno syna mať nebudeš!

Veru sa Zlatovláska naľakala, lenže ani tak sa nepoddala, nič nevyjavila, ani slova nevyriekla, akokoľvek sa jej čierna pani vyhrážala. Napokon čierna pani musel zmiznúť a nič sa nevyzvedela.

Zlatovláska si zaumienila, že do rána ani oka nezažmúri, bude si dávať pozor na syna. Vzala ho do náručia a tak si ho strážila, veru ani nezaspala. Iba raz na chvíľočku oči prižmúrila, ale čože, keď i tá chvíľočka stačila, aby jej synček zmizol.

Keď Zlatovláska otvorila oči, už ho nemala, neostalo po ňom ani chýru ani slychu.

Nariekala Zlatovláska, rozhneval sa kráľ a dal poprevracať nielen zámok, ale celú krajinu, no nikto o zmiznutom synovi slovíčka povedať nevedel.

A keď sa to stalo, začali hneď kráľa prehovárať, že na vine musí byť Zlatovláska, tá dieťa ukryla alebo zmárnila, lebo vraj nie je ani nemá, iba sa nemou robí, aby rozprávať nemusela.

Kráľ mal Zlatovlásku veľmi rád, zlým rečiam veriť nechcel, ale našlo sa veľa svedkov, čo pred polnocou načúvali pri dverách Zlatovlásky, keď ju čierna pani prehovárala. Tí tvrdili, že do izby ani z izby živá duša nevošla ani nevyšla, ale hovor počuli, nuž i kráľ uveril, čo veriť nechcel.

Začal sa Zlatovláske vyhrážať

Ak sa neozveš a nevyzradíš, kde si syna podela, dám ťa za mestom upáliť a ľutovať ťa nebudem!

Zlatovláska plakala, slzy vylievala, no ani slovo prerieknuť nemohla. A za mestom už chystali veľkú vatru.

Vyviedli utrápenú Zlatovlásku, vyniesli na vatru, poviazali, plamene rozdúchali. A keď ju začali plamene obšibávať, tu dohrmí čierny koč a na koči čierna pani.

• Naposledy prichodím, naposledy sa ťa pýtam, či mi vyjavíš, čo si videla v tej poslednej izbe v mojom dome!

Ale Zlatovláska i teraz mlčala, nič nevyzradila.

A keď ju mal plameň chytiť, naraz tá čierna pani zahodila svoje čierne rúcho na vatru a ohňa tam viac nebolo. A čierna pani zmenila tvár na bielu, pekne sa usmiala, Zlatovlásku ako najmilšiu dcéru objímala.

• Zlatovláska moja, – povedala pani, – veru ti nastokrát ďakujem, že si nič nevyzradila, lebo tak si i mňa i mojich dvanástich synov vyslobodila, i seba si zachránila. Nože len pozri dolu cestou, či sa ti niečo nezdá!

Pozrela Zlatovláska dolu cestou a videla dvanásť bielych paríp cválať, a keď sa im ešte raz prizrela, na paripách dvanásť mládencov zazrela, čo leteli k nej.

Doleteli mládenci, pred Zlatovláskou zastali.

• Rozkazuj nám, Zlatovláska, my ti budeme slúžiť, lebo si nám i ty dobre poslúžila.

Tu sa Zlatovláska po dlhom čase prvý raz ozvala a hneď zaprosila

Nič sa mi nežiada, ani sa mi žiadať nebude, iba keby som zlatovlasého syna mala pri sebe!

• Veď sme ti syna práve priniesli, – povedali mládenci a hneď jej syna odovzdali.

Díval sa kráľ, čo sa robí, a vypočul si, ako to so Zlatovláskou bolo. Zvedel, koľko vytrpela a že najväčšmi jej mal ukrivdiť on sám. I ľúto mu bolo, čo vykonal, odprosoval Zlatovlásku a ešte lepší život jej sľuboval. Dvanástich odkliatych mládencov za bratov prijal a ich matku za svoju matku.

Lenže mládenci zasa sadali do sediel, kamsi sa poberali.

• Kam sa chystáte, kam sa poberáte? – pýtala sa ich Zlatovláska.

• Kde ideme, ta ideme, veru sme my nezabudli, že si ty kováčova dcéra, nuž ideme po kováča, aby tu bol.

Aj doviedli kováča s celou rodinou, i darovali mu zázračné kladivo, ktorým kovať neprestával. Keď sa mu pod kladivom zaiskrilo, nebola to iskra, čo odfrkla, ale opravdivý dukát, nuž žilo sa im potom všetkým dobre, žilo, až pokým sa im žiť chcelo.