O hlúpej žene – Ľubomír Feldek

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: filomena (16)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 12.01.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 883 slov
Počet zobrazení: 337
Tlačení: 1
Uložení: 1

O hlúpej žene – Ľubomír Feldek

Jeden muž mal hlúpu ženu. Raz sa ho opýtala:

„Mužíček môj, načo ti je tá múka na povale a bravčovina v komíne?“

„Vieš, ženička moja,“ odpovedal jej muž, „tú múku, až bude treba, zamiesiš a bravčovina bude do kapusty.“

„A čo máš v tom starom hrnčeku pod posteľou?“

„To sú tekvicové jadierka. Až pôjde tadeto hrnčiar, vymeníme ich za nový hrniec.“

Lenže boli to peniaze. Muž vedel, že jeho žena by mohla vyviesť nejakú hlúposť, nuž jej tie peniaze chcel zatajiť. Keď však žena chce vyviesť hlúposť, nikto jej v tom nezabráni.

Na druhý deň muž odišiel do poľa a čo sa nestalo? Ako na potvoru šiel okolo chalupy hrnčiar s plným vozom hrncov. Len čo ho milá žena zazrela, uchytila spod postele starý hrniec, vybehla pred dom a volala za hrnčiarom:

„Hej, čakajte, voľačo s vami vymením!“

„A čo by ste chceli vymeniť?“ pýtal sa hrnčiar.

„Tieto tekvicové jadierka. Muž ich pre vás nazbieral plný hrniec, aby ste nám dali za ne nejaký nový hrnček.“

Hrnčiar videl, že to nie sú jadierka, ale peniaze, a hneď vedel, že má do roboty s hlúpou ženou. Pochválil jadierka, že sú pekné, že z nich iste vyrastú pekné tekvičky – a zložil za ne žene pol voza hrncov. Dobreže hlúpa žena nevyskočila od radosti z kože!

Hrnčiar s peniazmi odišiel a ona hrnce ponastokovala na koly v plote, jeden vedľa druhého. Iba jeden malý hrnček sa už nezmestil na plot, a tak hlúpa žena začala volať na ostatné hrnce:

„Uhnite sa, uhnite – čo nevidíte, že ten maličký nemá miesta?

Hrnce sa neuhli, nuž vzala palicu a mlátila ich, len tak lietali črepy. Keď rozbila všetky hrnce, nastokla ten maličký na plot a bola na seba hrdá, že sa o maličký hrnček tak pekne postarala. Potom šla do domu, vzala z komína mäso a všetko ho ponosila do záhrady na kapustný záhon – keď má byť do kapusty, tak nech je do kapusty. Netrvalo dlho, zbehli sa psy a bravčovinu zožrali. Rozhnevala sa hlúpa žena, vzala kyj a vyhnala psy zo záhrady. Len jedného psa – lebo to bol ich vlastný pes – chytila za uši, zatiahla do pivnice a tam ho priviazala k čapu na sude.

„Tu budeš za trest v chládku na reťazi!“

Ani to dobre nedopovedala, pes sa mykol, vytrhol čap – a už bol preč aj s reťazou. Zo suda bez čapu sa potokom valilo víno. Hneď vedela hlúpa žena, čo treba urobiť. Vybehla na povalu, zniesla odtiaľ múku a všetku ju zamiesila do vína.

Podvečer sa vrátil muž. Žena mu vybehla v ústrety a porozprávala mu, čo všetko za deň urobila a ako pekne sa jej darila robota. Mužovi dupkom vstávali vlasy, keď to počul, a rozmýšľal, čo urobiť s takou hlúpou ženou.

„Ej, žena moja, veď si ty sprostá ako baraní roh,“ povedal. „Ale aj tak ťa mám veľmi rád a trápim sa pre teba, lebo som počul, že bude vojna a že budú do nej verbovať aj ženy.“

„Jaj, beda, mužíček môj zlatý! Nechcem ja ísť do vojny – zachráň ma!“

„Neboj sa,“ povedal muž, „skryjem ťa tak, že ťa nenájdu.“

Vzal ženu pod pazuchu a zaviedol ju do hory. V hore vykopal jamu, zahrabal do nej ženu až po krk, takže jej vytŕčala len hlava. Potom natrhal machu, nazbieral lístia a ešte jej tú hlavu pekne pozakrýval. Iba na jednom mieste urobil do machu dierku, aby mala kade dýchať. Keď bol hotový, prikázal jej, aby tam pekne trčala a ani nemukla, nech by sa robilo hocičo. A spokojne šiel domov.

Neborká žena tam trčala a čušala ako peň. Prišla noc - a tu zrazu začula hlasy a uvidela svetlo. To sa vracali zo zboja zbojníci a práve na tom mieste, kde bola zakopaná, sa zastavili a ich kapitán povedal:

„Tu si porátame peniaze. Postavte sviečku na tamten peň.“

Postavili zbojníci sviečku na peň – a netušili, že to nie je peň, ale ženská hlava. Potom vysypali na pažiť hromadu dukátov a rátali a delili si ich:

„Mne jeden, tebe jeden, mne jeden, tebe jeden.“

Ako si ich tak delia, odrazu sa kdesi celkom blízko nich začalo ozývať:

„Jaj, jaj, jaj!“

To jajkala zakopaná žena – zo sviečky, čo jej stála na hlave, stekal horúci vosk a začal ju páliť, nuž celkom zabudla, že má čušať.

Zbojníci si však mysleli, že to sa spod zeme ozýva nejaká mátoha. A možno nie jedna! Nemali dobré svedomie, veď pri zbíjaní dnes zabili i jedného hrnčiara. Naľakali sa božieho trestu, zahasili sviečku – a rozutekali sa na všetky strany. Ani peniaze si nevzali, nechali ich na pažiti.

Mužovi, ako tak sedel doma sám, prišlo ženy ľúto. Celú noc nezavrel oka, iba premýšľal, ako sa jej vodí takej zakopanej, či ju tam v zemi neoziaba na nohy a či do nej nevyvŕtal dieru dáky krt. Sotva sa rozbrieždilo, už bol v hore.

Keď ho žena videla prichádzať, už z diaľky na neho radostne volala:

„Hľa, mužíček môj, koľko tekvicových jadierok som ti nazbierala za jedinú noc!“

Muž nechcel veriť vlastným očiam, keď videl na pažiti hromadu zlatých dukátov. Bolo ich oveľa viac, ako bolo v hrnci tých peňazí, o ktoré prišli.

„Ejha,“ pomyslel si. „Nie je tej mojej žene hlúposť zas až tak veľmi na škodu. Ani jej, ani mne. Stačilo ju na jednu noc vypustiť z domu – a zase sme pri peniazoch.“

Vyhrabal ženu zo zeme a šťastne si ju odviedol zas domov.

Do smrti s ňou v spokojnosti nažíval

a zisku z jej hlúposti si užíval.

Iba dobrý zámok kúpil a zavesil na dvierka,

za ktorými ukryl pred ňou tekvicové jadierka.

Slovenská ľudová rozprávka v podaní Ľubomíra Feldeka

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Pohádky Boženy Němcové



Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.029