Povaha – Ján Werich (bájka)

Povaha – Ján Werich (bájka)

Stál škorpión na brehu jazera a pozeral sa na ostrovček, ktorý bol neďaleko brehu. Bol skalnatý, piesčitý, vyhriaty slnkom, čo majú škorpióny rady. Lenže škorpión nevedel plávať. Čím viac si uvedomoval svoju bezmocnosť, tým krajší, ale tým vzdialenejší sa mu zdal cieľ jeho túžby.

Išla okolo žaba. Pekná, silná, zelená, so žltým bruškom, jednoducho klasická žaba.

„Kdeže ideš?“ pýta sa škorpión. „Na ten ostrovček. Zohriať si kosti a pochutiť si. Sú na ňom tučné muchy a plno všelijakého hmyzu.“

„Zober ma tam. Ja by som tam tiež chcel ísť. Lenže neviem plávať.“

„Máš smolu.“

„Zober ma na chrbát. Ja sa ťa budem držať a ty tam so mnou doplávaš. A môžeš ma zobrať aj na spiatočnej ceste.“

„Áno,“ zamyslela sa žaba. „Zoberiem ťa na chrbát a ty ma uštipneš.“

„Čo si to o mne myslíš? Prečo by som ťa mal uštipnúť? Ja sa chcem len dostať na ten ostrovček a naspäť. To by som išiel sám proti sebe, keby som ťa uštipol.“

„Čestné slovo, že ma neuštipneš?“

„Čestné slovo.“

I vzala žaba škorpióna na chrbát. A plávala. Keď boli asi v polovici úžiny, škorpión uštipol žabu. Rovno do krku.

„Čo si to za tvora!“ kričí žaba. „Ja zomriem jedom a ty sa utopíš. Dva životy si zmárnil. Čestné slovo zrušil. Čo si to za tvora?“

„Sorry, to je moja povaha,“ a utopil sa.