Nové priateľstvo

Nové priateľstvo

Maxo sa spokojne usadil na zošitoch, ktoré mám rozložené na písacom stole. Zasmiala som sa a zdvihla som mu aspoň chvost, aby som videla zadanie úlohy. Keby to moja mama videla, veľmi by sa hnevala. Nepáčil sa jej zlozvyk nášho Maxíka, vynucovať si pozornosť všetkými spôsobmi. Keďže ja som ho nevyháňala, náš milovaný Maxík bol čoraz drzejší.

Mamka mi stále pripomínala, že pri učení sa mám zatvoriť v izbe a nerozptyľovať sa. A zvieratá nemajú čo robiť na stole a podobne. Lenže teraz tu mama nebola a náš Maxík bol kráľ. Spod labiek sledoval príklady z matematiky. Určite ma veľmi ľutoval, keď videl, ako sa trápim so slovnými úlohami. Keď mi už veľmi zavadzal pri výpočte posledného príkladu, odsunula som ho. Moja túžba mať matematiku už za sebou bola taká silná, že som si neuvedomila, ako silno som odsotila jeho dvojkilové telíčko.

Dopadol, chvalabohu, mäkko – na posteľ. Aj tak na mňa zlostne zazrel a zaštekal . Vytočil urazene hlavu k stene , aby mi naznačil, že sa hnevá . Ale aspoň som mohla dokončiť všetko, čo som potrebovala. Spokojná som skočila na posteľ, tesne k Maxovi. Spustila som si svoju obľúbenú pesničku zo slúchadiel. On akože ešte stále urazený sa nenápadne dotkol labkou môjho stehna. Ešte stále vytočený, akože len tak sa ma dotkol prednou labkou. Takto ešte chvíľu trucoval a potom šup a jedným skokom na moje kolená. Hlavu dával presne pod moju ruku, prosebnými a zároveň rozkazovačnými očami mi dával najavo, čo by som asi tak teraz mala robiť. Chvíľu som sa tvárila nechápavo. Potom som sa zľutovala a začala ho škrabkať za uškom, hladkať po malom chrbátiku až zadriemal.

Moja starká zakaždým hovorieva, že zvieratá nepatria do bytu. Ale s kým mám tráviť voľný čas, keď som naučená, vonku je pod psa a rodičia v práci? Mirka, moja super kamoška, má doma dvojčatá, takže o zábavu a voľný čas má postarané. Veľmi jej závidím, ja mám doma len veľkého brata. Mamka o ďalšom súrodencovi nechce ani počuť. Tak zostáva len ten náš malý boh. Takto si on užíva svoju vládu celých päť rokov.

Tieto Vianoce sa ale niečo v jeho miláčikovskom živote zmenilo. Bol tu Štedrý večer. Darčeky sa nenápadne vyskytli pod stromčekom. Sviečky na stole svietili a večera rozvoniavala. Sadli sme si k štedrovečernému stolu, Maxík, samozrejme, blízko nás pri svojej štedrovečernej miske. Všetci sme si pochutnali na vianočných dobrotách. Dokonca aj Maxík spokojne vrtel chvostíkom a to má kráľovsky jazýček – hocičo mu nevonia. Po večeri sme sa pobrali všetci spoločne k vianočnému stromčeku. Maxo všetky balíčky ovoňal, ale nepozastavoval sa, až na jeden. Pri ňom zastal, dlho ovoniaval a potom začal zlostne pobehovať. Snažil sa škatuľu

otvoriť. Všetci sme spozorneli , hlavne ja. Netušila som, čo ho mohlo tak rozrušiť. Takto nevyvádzal ešte ani jeden rok. Zakaždým si obišiel všetky darčeky pod stromčekom a bez záujmu sa vyvalil na pohovku. Tento rok bolo jeho správanie veľmi čudné. To ma prinútilo ešte rýchlejšie porozdávať všetky balíčky, aby som sa dostala k škatuli s čudným obsahom. Pri mne v pozore stál náš milovaný Maxo a nedočkavo vrtel chvostíkom. Opatrne som odlepila vrchnú časť podozrivej deravej krabice.

Nevedela som si predstaviť, čo tam môže byť, čo nášho vodcu a pána Maxa tak vytáča. Pretože ďalšie domáce zvieratko bolo neprípustné pre moju mamu. Stále hovorila: „ Len cez moju mŕtvolu.“ Nedávalo mi to zmysel. Pomaly som ju roztvorila a opatrne nakukla do vnútra. V tej chvíli mi bolo všetko jasné. Z rohu na mňa pozerali dve krásne čierne očičká. Keďže škatuľa bola dosť vysoká náš šampión nemal šancu skočiť do nej, aj keď sa o to pokúšal. Bolo mi jasné, že ak chcem zistiť, komu tie oči patria, musím môjho Maxíka odpratať do bezpečia. Škatuľu som otvorila úplne a vo svetle vianočných sviečok som videla krásnu bielo-ryšavú guľku. Bolo to krásne morské prasiatko. Jeho očká hovorili: „Skryte ma, bojím sa.“

Brat doniesol dobre schovanú klietku aj z jeho brlôžkom s dreva. Opatrne sme ho do klietky vložili a klietku postavili do bezpečnej výšky. Keď už bol nový člen v bezpečí, otvorili sme nášmu malému nedočkavcovi dvere od izby. Ten ako zmyslov zbavený začal behať okolo obsadenej klietky. Tak sme ju opatrne zložili na jemu viditeľné miesto. A on v tom momente,

hop labkami rovno na klietku. Nový obyvateľ celý vystrašený vbehol do nového domčeka úplne do rohu. Nebolo nič vidieť, len počuť silné a tenké kvíkanie. Mamka rezignovala pri pohľade na chlpatú guľôčku. So mnou mykne zakaždým, keď sa prebehne po svojej veľkej klietke. Ocko robí všetko pre to, aby si na seba títo dvaja miláčikovia zvykli. Maxo pri každom pohybe a šuchnutí v klietke už je pri poličke a poskakuje ako capko. Ešteže tak vysoko neskáče. No asi chvíľu potrvá, kým si na seba všetci zvykneme. A ešte dlho asi bude musieť náš Maxinko skákať, kým pochopí, že nie je jediným stredobodom vesmíru a o lásku sa treba deliť.