Momov útek

Momov útek

Kde bolo, tam bolo, žili v jednom cirkuse malý opičiak Momo so svojimi rodičmi. Každý deň sa na neho chodili pozerať ľudia, ktorí naňho kričali a do výbehu mu hádzali rôzne veci, ktoré keď zjedol, tak ho veľmi rozbolelo bruško. Vždy im musel predvádzať rôzne predstavenia, až kým sa nemusel vrátiť do svojej klietky.

Jedného dňa prišli k Momovi rôzni cudzí ľudia, ktorí ho zobrali preč od rodičov. Potom sa cítil ešte opustenejší a sám. Presunuli ho do klietky, ktorá bola hneď vedľa leva. Toho sa všetky zvieratá v cirkuse báli. Lev ticho ležal v kúte klietky a kradmo na Moma upieral svoj pohľad. Po chvíľke ticha sa lev pomaly zdvihol zo svojho miesta, pritisol ňufák k mrežiam Momovej klietky a varovne zavrčal. Momo sa zľakol až tak, že sa prikrčil na opačnej strane a ostal tam ticho ležať. Na druhý deň, keď sa opičiak Momo znova ocitol v klietke vedľa leva, po dlhej odmlke sa ho spýtal: „Ako si sa sem vlastne dostal?“ Lev bol chvíľu ticho, potom zrúkol: „Do toho ťa nič nie je!!!“ Momo sa teda tichoo schúlil do klbka a bol hore, až kým od únavy nezaspal.

Prešli tri týždne a všetko prebiehalo ako predtým, až kým sa jedného dňa Momo nedozvedel od ostatných zvieratiek v cirkuse, že jeho rodičia zomreli, lebo už boli veľmi starí a ľudia v cirkuse ich dali utratiť, pretože už nevládali robiť rôzne cviky a predstavenia s loptičkou. Momo v klietke tíško fňukal. Keď tu zrazu sa ho lev spýtal: „Čo sa ti stalo, opičiak? Si nejaký smutný.“ „Zomreli mi rodičia,“ ticho zašepkal Momo. Lev sa naňho súcitne pozrel a povedal: „Neboj sa, opičiak, to bude v poriadku.“ Momo bol chvíľu ticho, ale potom rozhodne povedal: „Chcem z tohto príšerného miesta ujsť!

Už ma nebaví, ako tu stále musím predvádzať hlúpe predstavenia a ľudia sa mi stále len smejú! Celé dni som zavretý v tejto malej klietke.“ „Máš pravdu, opičiak,“ potichu zavrčal lev. „Kedysi veľmi dávno som bol aj ja len dieťa. Žil som so svojimi rodičmi voľný, naháňal som po savane antilopy a hral som sa so svojimi súrodencami, až kým ma nezobrali na toto príšerné miesto. Všetci sa ma boja a ja sa cítim byť taký opustený. Pomôžem ti ujsť, opičiak.“ A tak lev a opičia spolu naplánovali útek.

Trvalo im to dlho, až jedného dňa sa im to naozaj podarilo. Keď im prišiel dať tučný strážnik jedlo do klietky, tak mu Momo rýchlo odopol kľúče z opasku, kým ho lev zabával. Potom opičiak Momo rýchlo otvoril zámok na svojej klietke a vyliezol von. Potom otvoril klietky aj ostatným zvieratám, ktoré hneď po oslobodení z dlhoročného väzenia utekali von na slobodu. No vtom si to strážnik všimol a strelil unikajúceho leva do nohy. Lev sa

zvalil na zem, lebo už nevládal bežať. Opičiak sa pri ňom zastavil a snažil sa mu pomôcť. Lev na neho uprel utrápený pohľad a povedal: „Utekaj na slobodu, opičiak. Pre mňa aj tak nemá cenu niekam ísť. S touto nohou nevládzem bežať. Som starý a aj tak už o chvíľu umriem.“

„Nie!“ povedal Momo. „Ja ťa tu nenechám!“ „Bež!“ zavrčal lev, „kým nebude neskoro.“ Opičiak Momo po chvíľke váhania rýchlo prekĺzol cez brány cirkusu, ktoré ho oddeľovali od divočiny za nimi. Pomaly sa obzrel a poslednýkrát pozrel na svojho priateľa. „Choď,“ zašepkal vysilený lev.

Momo vyliezol na najvyšší strom a konečne sa cítil voľný. Díval sa z výšky a svetlá cirkusu a započúval sa do výkrikov ľudí. Napriek tomu, že bol konečne slobodný, na srdci ho ťažil smútok zo straty jediného priateľa a oboch rodičov. A tak sa pomaly otočil a zmizol v tieni šuchotajúcich listov stromov.