Slávik I

Slávik I (Rozprávka)

V Číne, ako iste viete, je cisárom Číňan a všetci ľudia, ktorých má okolo seba, sú Číňania. Veľa rokov už pominulo od udalosti, o ktorej budem teraz rozprávať. Preto hodno si ju vypočuť prv, ako sa zabudne! Cisárov zámok, to bola najväčšia nádhera na celom svete. Bol celý celučičký z jemného porcelánu, veľmi drahocenného a veľmi krehkého, všetci si museli dávať pozor na každom kroku. V cisárovej záhrade rástli najčudesnejšie kvety. A pri tých najkrajších boli priviazané strieborné zvončeky, ktoré zvonili, aby nikto neprešiel popri nich bez povšimnutia. Veru, v cisárovej záhrade bolo všetko nanajvýš dômyselné. Záhrada sa rozprestierala tak ďaleko, že ani sám záhradník nevedel, kde sa končí. Človek šiel a šiel, dostal sa do prekrásneho lesa s vysokými stromami a hlbokými jazierkami. Les sa tiahol až k moru, ktoré bolo belasé a hlboké. Veľké lode sa plavili priam popod konáre stromov. V tých stromoch žil slávik. Spieval tak utešene, že aj chudobný rybár, ktorý mal toľko starostí, ticho zastal a počúval ho, keď sa v noci poberal vyťahovať siete. „Bože môj, aké je to krásne!" povedal. Musel sa však starať o svoje veci, a na vtáčika zabudol. Na druhú noc, keď slávik zasa spieval a rybár vyšiel na more, povedal si tak isto: „Bože môj, aké je to krásne!"

Zo všetkých krajín sveta prichádzali ľudia do cisárovho mesta a obdivovali ho. Cisárov zámok i záhradu chválili, ale keď začuli slávika, všetci hovorili: „To je predsa len najväčšia krása!"

Ľudia sa vrátili domov, o všetkom rozprávali a učenci napísali veľa kníh o meste, o zámku a záhrade, ale nezabudli ani na slávika a jeho ocenili najvyššie. A tí, čo vedeli písať vo veršoch, napísali najkrajšie básne, všetky o slávikovi v lese, pri hlbokom jazierku.

Knihy nastúpili púť po celom svete a niekoľko sa z nich dostalo raz aj k čínskemu cisárovi. Sedel v zlatom foteli, čítal a čítal. Každú chvíľu pokyvoval hlavou, lebo mal radosť z prekrásnych opisov svojho zámku, mesta a záhrady. „Ale slávik je predsa len zo všetkého najkrajší!" vravela kniha.

„Čože!" začudoval sa cisár. „Slávik! Veď o ňom vôbec nič neviem! Že by bol taký vták v mojom cisárstve, a ešte k tomu v mojej záhrade ? Nikdy som to nepočul! O takej veci sa musí človek dočítať!"

Zavolal si svojho rytiera, ktorý bol taký vznešený, že keď ho niekto nižšie postavený oslovil alebo sa ho na niečo spýtal, odpovedal mu len ,,F-f-f!", a to v čínskej reči nič neznamenalo.

„U nás máme vraj nanajvýš pozoruhodného vtáka, menom slávik!" povedal cisár. „Vraví sa, že to je vrcholný zjav v celej mojej obrovskej ríši! Prečo ste mi o ňom nikdy nič nepovedali?"

„Nikdy som ešte nepočul, že by ho niekto spomínal!" povedal rytier. „Nebol predstavený pri dvore!"

„Chcem, aby dnes večer prišiel ku mne a zaspieval mi!" povedal cisár. „Celý svet vie, čo mám, len ja to neviem!"

„Nikdy som nepočul, že by ho niekto bol spomínal!" bránil sa rytier. „Obzriem sa po ňom a nájdem ho!"

Kde ho však nájsť? Rytier behal hore-dolu po všetkých schodoch, po sálach a chodbách. Nikto z ľudí, ktorých stretol, nepočul o slávikovi. Vrátil sa k cisárovi a povedal, že si to iste len tí, čo napísali knihy, vybájili. „Vaše cisárske veličenstvo nesmie veriť všetkému, čo je tam popísané! To sú výmysly a čary, ktorým sa hovorí čierne umenie!"

„Ale knihu, v ktorej som to čítal," povedal cisár, „poslal mi všemocný cisár japonský, preto v nej nemôže byť klamstvo. Chcem počuť slávika! Dnes večer tu musí byť! Teší sa mojej najväčšej milosti! A keď tu nebude, dám celému dvoru po večeri naklopať bruchá!"

"Tsing-pe!" vzdychol rytier a zasa behal hore-dolu po všetkých schodoch, po sálach a chodbách. S ním behalo pol dvora, lebo neradi by si boli nechali naklopať bruchá. To bolo vypytovania na čudesného slávika, ktorého poznal celý svet, len pri dvore o ňom nik nevedel.

Napokon stretli v kuchyni malú úbohú slúžtičku. Povedala im:

„Ach, bože, slávik! Dobre ho poznám! Veru, ako len vie spievať. Každý večer môžem zaniesť zo stola trocha zvyškov domov mojej úbohej chorej mame. Býva na pobreží. A keď prichádzam z domu, som unavená a odpočívam. Vtedy počujem spievať slávika. Slzy mi pritom vbehnú do očí; je to také krásne, ani keby ma mama bozkávala!"

„Kucháročka!" povedal rytier. „Zaistím ti stále miesto v kuchyni a povolenie vidieť cisára jesť, len nás zaveď k slávikovi. Dnes večer musí spievať cisárovi."

Tak šli všetci do lesa, kde slávik obyčajne spieval. Vybralo sa s nimi pol dvora. Ako tak šli, začala zrazu bučať krava.

„Ó!" zvolali panoši, „už ho máme! Aká zvláštna sila sa skrýva v takom malom zvieratku. Naisto sme ho už kdesi počuli!"

„Kdeže, to len kravy bučia!" vysvetlila im slúžtička. „K slávikovi máme ešte ďaleko!"

Vtom zakŕkali žaby v močiari.

„Prekrásne!" povedal čínsky zámocký kňaz. „Už ho počujem, znie to ani chrámové zvončeky."

„Ó nie, to sú len žaby!" povedala slúžtička. „Myslím si, že ho už čoskoro začujeme!"

Tu začal slávik spievať.

„To je on!" povedala slúžtička. „Čujte, čujte! A tamto sedí!" ukázala na malé sivé vtáča vysoko v konároch.

„Je to možné?" čudoval sa cisárov rytier. „Takto som si ho vôbec nepredstavoval! Vyzerá celkom jednoducho! Iste stratil farbu, keď zočil toľkých vznešených ľudí!"

„Sláviček!" zavolala slúžka. „Náš milostivý cisár si želá, aby si mu zaspieval!"

„Veľmi rád!" povedal slávik a rozospieval sa až radosť.

„Ako keby sa sklené zvončeky rozozvučali!" povedal rytier.

„Pozrite len na to malé hrdielko, čo dokáže. Čudné, že sme ho nikdy predtým nepočuli! Pri dvore bude mať ohromný úspech!"

„Mám ešte raz zaspievať cisárovi?" povedal slávik, lebo sa nazdal, že cisár je s nimi.

„Môj znamenitý sláviček!" povedal cisárov rytier. „Mám to nevýslovné potešenie pozvať vás na dnes večer na dvornú slávnosť. Tam očaríte jeho cisársku milosť svojím milým spevom!"

„Môj spev sa najlepšie vyníma v prírode," mienil slávik. Ale šiel s nimi ochotne, keď počul, že si to želá cisár.

V zámku bolo všetko v plnej nádhere. Porcelánové steny a dlážka sa jagali vo svetle tisícich a tisícich zlatých lámp!

Na chodbách boli vystavené najkrajšie kvety, ktoré utešene zvonili. Ľudia tu behali a bol tu prievan. Ale to nič, aspoň zvonili všetky zvončeky, že si ani vlastného slova nik nepočul.

Uprostred sály, kde sedával cisár, postavili zlaté bidielko, na ktorom mal sedieť slávik. Bol tu celý dvor, i malej slúžtičke dovolili stáť za dverami, lebo teraz dostala titul naozajstnej kuchárky. Všetci boli v plnej paráde a hľadeli na malého sivého vtáčika, ktorému cisár pokynul.

Slávik spieval tak krásne, že cisárovi sa oči zarosili a slzy mu tiekli po lícach. Tu sa slávik rozospieval ešte krajšie, až jeho spev zaliehal priamo do srdca. Cisár sa rozradostil a vyhlásil, že slávik dostane rad zlatej papuče, ktorý bude nosiť okolo krku. Slávik túto poctu s vďakou odmietol, cítil sa už dostatočne odmenený.

„Videl som slzy v cisárových očiach, a to je pre mňa najvyššia odmena. Cisárove slzy majú zázračnú moc!" Slávik potom spieval ďalej sladkým, ľúbezným hlasom.

„To je najutešenejší spôsob zaliečania!" vraveli všetky dámy, a keď sa im niekto prihovoril, vždy si nabrali do úst vody, aby mohli klokotať: Nazdali sa, že aj ony sú sláviky. Ba aj lokaji a chyžné vyhlásili, že sú spokojní, a to už čosi znamená, lebo ich je vždy najťažšie uspokojiť. Hej, slávik mal naozaj úspech.

Slávik mal zostať pri dvore, mal dostať vlastnú klietku a právo vyjsť si na vychádzku dva razy cez deň a raz v noci. Sprevádzalo ho dvanásť sluhov a každý držal jednu hodvábnu stužku pripevnenú na slávikovej nohe. Z takejto prechádzky nebola nijaká radosť.

Celé mesto rozprávalo o čudesnom vtáčikovi, a keď sa stretli dvaja známi, prvý sa nepozdravil inak ako: „Slá-!", a druhý mu na to odpovedal: ,,-vik!", potom si obaja vzdychli a hneď si rozumeli. Ba aj jedenásť kramárskych detí dostalo po ňom meno, ale ani jedno nevydalo poriadny tón.

Jedného dňa dostal cisár balík, na ktorom bol nápis: Slávik.

"Tu máme novú knihu o našom chýrnom vtáčati!" povedal cisár. Ale nebola to kniha, bolo to malé umelecké dielo, uložené v skrinke. Bol to umelý slávik, ktorý sa mal podobať živému. Mal na sebe plno diamantov, rubínov a zafírov. Keď ho natiahli, spieval umelý vták jednu z piesní ozajstného slávika. Pritom pohyboval chvostom, ktorý sa trblietal striebrom a zlatom. Na hrdielku mal stužku s nápisom: „Slávik japonského cisára je len úbožiak proti slávikovi cisára čínskeho."

„To je nádherné!" vzdychli všetci. Ten, čo priniesol umelého vtáka, dostal hneď titul hlavného cisárskeho nadnosiča slávikov.

„Teraz nech zaspievajú spolu, bude to prekrásne dueto!"

Zanôtili spoločne, ale nezhodli sa, lebo ozajstný slávik spieval svojím spôsobom a umelý vták podľa valčekov. „Nemôže za to," povedal hlavný dvorný hudec, „presne sa drží taktu, celkom podľa zásad mojej školy!" Umelý vták spieval teda sám. Vedel práve tak obšťastniť ako naozajstný vták. Okrem toho bolo sa ešte na čo dívať: trblietal sa ako najdrahšie náramnice a najpestrejšie brošne.

Triatridsať ráz spieval tú istú pieseň, a predsa sa neunavil. Ľudia ho chceli počuť opäť. Cisár však mienil, že teraz by už mal zasa spievať aj živý slávik. - Ale kdeže je? Nikto nespozoroval, že otvoreným oblokom vyletel do svojich zelených lesov.

„Nuž ale čože sa to stalo!" namrzel sa cisár. Všetci dvorania hrešili a hovorili o slávikovi, že je najnevďačnejšie stvorenie. „Ale lepšieho vtáka predsa len máme!" povedali a umelý vták musel zasa spievať. Štyriatridsiaty raz počuli už tú istú pieseň, ale ešte ju nevedeli naspamäť, pretože bola veľmi ťažká. Hlavný dvorný hudec vtáka nezvyčajne chválil, všetkých presviedčal, že je lepší než ozajstný slávik, a to nielen čo do šiat s množstvom skvostných diamantov, ale i znútra.

„Veď len uvážte, vážené panstvo a jeho cisárska milosť predovšetkým! Pri ozajstnom slávikovi nikdy nevieme vopred, čo očakávať, ale u umelého je vopred všetko isté! Bude to tak a tak, a nie inak! Môžeme si všetko ujasniť, môžeme si ho otvoriť. Ľudským rozumom pochopiť, ako sú valčeky poskladané, ako sa pohybujú a ako nasleduje tón za tónom!"

„I my uvažujeme celkom tak!" povedali všetci. Hlavný dvorný hudec dostal potom povolenie na budúcu nedeľu predstaviť vtáka ľudu. „Nech všetci počujú, ako spieva," povedal cisár. Ľudia ho počuli a tak sa rozveselili, že vyzerali, ani čo by sa podgurážili čajom, ako sa po čínsky vraví. Všetci povedali: „Ó!", vystrčili do vzduchu ukazováčik, ktorému sa vraví aj „maškrtník", a prikyvovali. Chudobní rybári, čo počuli spievať ozajstného slávika, vraveli: „Znie to pekne, ba aj sa to na slávičí spev ponáša, nuž ale, nevieme, čosi tomu chýba!"

Ozajstného slávika vyhostili z krajiny a z ríše.

Umelý vták dostal miesto na hodvábnej poduške pri cisárovej posteli. Všetky dary, čo dostal, zlato a drahokamy, ležali okolo neho. Čo do titulu povýšili ho na „Vysokého cisárskeho pevca na nočnom stolčeku" v hodnosti prvého po lavici. Cisár pokladal za vznešenejšiu tú stranu, na ktorej mal srdce, a srdce má na ľavej strane i sám cisár. Hlavný dvorný hudec napísal o umelom vtákovi päťadvadsať zväzkov. Boli veľmi učené a obsiahle a boli v nich zhrnuté najťažšie čínske slová. Takže všetci ľudia vraveli, že ich čítali a rozumeli im, lebo inak by ich pokladali za hlúpych a naklopali by im bruchá.

Tak to šlo celý rok. Cisár, dvor i všetci ostatní Číňania poznali naspamäť každý trilok zo spevu umelého vtáka, ale práve preto sa im tak páčil. Sami s ním mohli spievať, a aj spievali. Uličníci spievali: „Ti-ri-ri-klo-klo-klo!" a cisár spieval takisto! Bolo to veru nádherné!

V jeden večer, keď umelý vták práve najlepšie spieval a cisár v posteli počúval - ozvalo sa zrazu vo vtákovi, ,puk!'', čosi v ňom poskočilo, ,,vŕŕ", všetky kolieska zahrkotali a hudba prestala.

Cisár vyskočil z postele a dal si zavolať svojho osobného lekára, ale akože on mohol pomôcť! Potom poslali po hodinára, ktorý po dlhých riešeniach a nekonečnom prezeraní ako-tak dal slávika do poriadku. Upozornil, že s ním treba veľmi šetrne zaobchodiť, lebo má celkom vydrané ložiská. Nie je možné ich nahradiť novými s istotou, že bude naďalej hrať. Bol z toho veľký zármutok! Iba raz do roka mohli nechať umelého vtáka spievať, i to bolo preňho úmorné! Tu predniesol hlavný dvorný hudec kratšiu reč, plnú vyberaných slov o tom, že teraz je to práve také dobré ako predtým. A potom to i muselo byť také dobré ako predtým.

Prešlo päť rokov a celú krajinu postihol veľký smútok, lebo všetci predsa len ľúbili svojho cisára. Teraz ochorel a vravelo sa, že mu už dohára svieca. Preto zvolili nového cisára. Ľudia stáli na ulici a vypytovali sa cisárovho rytiera, ako sa darí chorému.

„F-f-f!" povedal a pokrútil hlavou.

Studený a bledý ležal cisár vo svojej veľkej, nádhernej posteli. Celý dvor sa nazdával, že zomrel, a každý bežal pozdraviť nového cisára. Komorníci odbehli o tom porozprávať a zámocké slúžky sedeli vo veľkej spoločnosti pri káve. Vo všetkých sálach a chodbách boli koberce, aby nebolo počuť kroky. Preto tu bolo ticho, nevýslovné ticho. Ale cisár ešte nezomrel. Zmeravený a bledý ležal vo svojej nádhernej posteli s dlhými zamatovými záclonami a ťažkými zlatými strapcami. Horný oblok bol otvorený a mesiac svietil na cisára i na umelého slávika.

Úbohý cisár temer ani nedýchal, zdalo sa mu, akoby mu ciačo zaľahlo na prsia. Otvoril oči a videl, že na jeho prsiach sedí smrť s jeho zlatou korunou na hlave. V jednej ruke drží cisárovu zlatú šabľu a v druhej jeho nádhernú zástavu. Vôkol neho, zo záhybov veľkých zamatových záclon, vykúkali čudné hlavy. Niektoré boli ohyzdné až strach, iné dobrotivo milé.

Teraz, keď sedela cisárovi smrť na srdci, hľadeli naňho všetky jeho dobré i zlé skutky. A takto vraveli:

„Pamätáš sa?" šepkali skutok za skutkom. „Pamätáš sa?" a potom mu toho narozprávali toľko, až mu pot vystúpil na čelo.

„Na to som nikdy nepomyslel!" povedal cisár. „Hudbu, hudbu, veľký čínsky bubon," volal nešťastný, „aby som to nemusel počúvať!"
Skutky rozprávali ďalej a na všetky ich reči smrť prikyvovala ako pravý Číňan.

„Hudbu, hudbu," kričal cisár. „Ty ľúbezný zlatý vtáčik, zaspievaj že, zaspievaj!" volal na umelého slávika. Dal som ti zlato a skvosty. Sám som ti zavesil okolo krku svoju zlatú papuču, zaspievaj že, zaspievaj !"

Ale vtáčik bol ticho, lebo ho nemal kto natiahnuť a inak nespieval. Smrť ďalej pozerala svojimi veľkými prázdnymi očnými jamkami, a bolo ticho, strašné ticho.

Vtom, celkom pri obloku, ozval sa prekrásny spev. To si na vetvu sadol malý živý slávik. Počul, že cisár sa má zle, a preto mu prišiel zaspievať, aby ho potešil a dodal mu nádeje. Ako tak spieval, prízraky okolo postele boli čoraz bledšie a bledšie. V cisárovom slabom tele začala prúdiť krv živšie a živšie. Ba smrť sa sama započúvala a riekla: „Pokračuj, sláviček, nože pokračuj!"

„Iba ak mi dáš tú nádhernú zlatú šabľu! Daj mi tú prekrásnu zástavu! Daj mi aj cisárovu korunu!" povedal slávik.
Smrť mu dala za jedinú pieseň všetky skvosty. A slávik spieval ďalej, spieval o tichom cmiteri. Tam kvitnú biele ruže a vonia orgován a čerstvú trávu pozostalí polievajú slzami.
Smrť zrazu zatúžila po svojej záhrade a vytratila sa oblokom ako studená biela hmla.

„Vďaka ti, vďaka, ty nebeský vtáčik!" povedal cisár. „Dobre ťa poznám. Teba som vyhostil z krajiny a z ríše! A predsa si svojím spevom odohnal od mojej postele zlé prízraky. Smrť si mi odlákal zo srdca! Ako sa ti len odmením?"

„Už si sa mi odmenil!" povedal slávik. „Keď som po prvý raz spieval, z očí ti vypadli slzy, a na to nikdy nezabudnem! To sú skvosty, čo oblažujú spevákovo srdce! Ale teraz spi, aby si bol zdravý a silný! Zaspievam ti."

Slávik zaspieval - a cisár sladko usnul, príjemným a blaživým spánkom.

Ráno keď sa cisár zobudil, zdravý a svieži, slnko mu svietilo do oblokov. Nikto z jeho sluhov k nemu ešte neprišiel, lebo všetci sa nazdali, že zomrel, ale slávik mu stále spieval.

„Navždy musíš zostať pri mne!" riekol mu cisár. „Spievať budeš, len keď sa ti zachce, a umelého vtáka rozbijem na márne kúsky."

„Nerob to!" povedal slávik, veď ti slúžil, pokiaľ len vládal! V zámku nemôžem bývať. Dovoľ mi však prísť, keď budem mať vôľu. Po večierkoch budem sedávať na konári pod oblokom. Budem ti spievať, aby si bol veselý, a aby si sa i zamyslel. Budem ti spievať o šťastných ľuďoch i o tých, čo trpia. Budem ti spievať o zlom i dobrom v tvojej ríši, i o tom, čo pred tebou taja. Malý speváčik zalieta ďaleko, až k chudobným rybárom, pod sedliacke strechy, ku každému, čo je ďaleko od teba a od tvojho dvora. Tvoje srdce ľúbim väčšmi ako korunu, a predsa dýcha z tvojej koruny čosi posvätné! - Prídem ti zase zaspievať - ale jedno mi musíš sľúbiť - !"

„Všetko!" povedal cisár, ktorý sa sám obliekol do cisárskych šiat a teraz tu stál, držiac ťažkú zlatú šabľu na srdci.

„O jedno ťa prosím! Nepovedz nikomu, že máš malého vtáčika, ktorý ti všetko povie. Tak to bude lepšie!"

Slávik odletel.

Sluhovia prišli pozrieť na mŕtveho cisára; zastali zarazení, keď im cisár povedal:

"Dobré ráno!"