Ihla na plátanie

Ihla na plátanie (Rozprávka)

Bola raz ihla na plátanie, taká jemná, až sa nazdávala, že je ihlou na vyšívanie. „Pozrite len, čo držíte!" hovorila prstom, keď ju chytili. „Nestrafte ma! Ak spadnem na zem, ľahko sa môže stať, že ma už nik nenájde, taká som jemná!"

„Všetko má svoje hranice!" hnevali sa prsty a stisli ju okolo pása.

„Pozrite, idem so sprievodom!" povedala ihla na plátanie a ťahala za sebou dlhú cvernu, ale bez uzlíka.

Prsty šli s ihlou do kuchárkinej pantofle, na ktorej bol odtrhnutý zvršok a teraz ho chceli prišiť.

„To je potupná práca!" zapišťala ihla na plátanie. „Tadiaľ neprejdem, zlomím sa, zlomím!" - a potom sa naozaj zlomila. „No, nehovorila som?" povedala ihla na plátanie. „Som príliš jemná!"

„Teraz už je nanič," hovorili si prsty, ale predsa ju museli držať. No kuchárka kvapla na ňu lak a zapichla si ju do šatky.

„Ľaľa, teraz som ozdobnou ihlicou!" zvolala ihla na plátanie. „Vedela som, že nadobudnem vážnosti. Kto voľakým je, ten je vždy na dačo súci!" Od radosti sa zasmiala, ale len v duchu, veď na plátacej ihle nikdy nevidieť, že by sa smiala. Nadúvala sa pýchou, ani keby sa viezla v koči a obzerala sa pritom na všetky strany.

„Môžem sa vás spýtať, vy ste zo zlata?" opýtala sa ihla na plátanie špendlíka, ktorý jej bol susedom. „Vyzeráte nádherne a máte vlastnú hlavu, ale zdá sa mi primalá. Musíte hľadieť, aby vám narástla. Nemožno každého z jednej strany nalakovať!" Plátacia ihla sa vypla tak hrdo, že vypadla zo šatky rovno do šafľa, z ktorého kuchárka práve vylievala špinavú vodu.

„Teraz sa dáme na cesty!" povedala si ihla na plátanie. „Len aby som sa nestratila!" A to sa jej i stalo.

„Som príliš jemná pre tento svet!" povedala, keď sa ocitla v jarku. „Zostalo mi však sebavedomie, a to je vždy isté potešenie!" Ihla na plátanie sa vzpriamila a nestrácala dobrú náladu.

Nad ňou všeličo plávalo, drevká, slamky, zdrapy z novín. „Pozrimeže, ako si plávajú. Nevedia, čo sa skrýva pod nimi! Ja sa tu skrývam, ja som tu! Ľaľa, tam pláva drevko a nemyslí na nič iné na svete ako na ,drevká'. Veď samo je drevkom. Tamto sa zasa nesie slamka, hľaďme, ako sa nadnáša, ako sa krúti. Nemysli toľko na seba, ľahko sa udrieš! - Tuto plávajú noviny! Dávno sa zabudlo, o čom sa v nich píše, a predsa sa rozťahujú! - Ale ja si tu sedím trpezlivo a v tichosti! Viem, kto som, a taká aj zostanem!"

Jedného dňa sa čosi prekrásne zalesklo celkom blízko nej. Ihla na plátanie sa nazdala, že je to diamant. Bol to len črep z fľašky. Pretože sa tak leskol, ihla na plátanie sa mu prihovorila, predstavila sa ako ozdobná ihlica! „Všakže ste diamant?" - „Áno, som čosi také!" odvetil črep. Obe veci si navzájom mysleli, že sú ozajstné drahocennosti, a potom sa zhovárali o tom, aký je svet pyšný.

„Veru, ja som bývala v škatuľke u istej slečny," povedala ihla na plátanie, „a tá slečna bola kuchárkou. Ale také namyslené tvory, ako tých päť prstov, som nikdy nevidela. Boli len na to, aby ma držali, vybrali ma zo škatuľky a znovu ma do nej vložili!"

„Mali na sebe dáky lesk?" opýtal sa črep z fľašky.

„Lesk!" povedala ihla na plátanie. „Vôbec nie. Jediné, čo mali, bola pýcha! Bolo to päť bratov z jednej rodiny, stále sa vypínali. Stáli vždy vedľa seba, hoci neboli rovnako vysokí. Krajný, palec, bol krátky a tučný, vybočoval z radu a mal na chrbte len jeden kĺb, takže sa mohol iba raz zohnúť. Pritom vravel, že človek, ktorému ho odseknú, nemôže byť vojakom. Maškrtník-ukazovák sa pchal do sladkých i kyslých vecí, ukazoval na slnko i mesiac, a keď kuchárka písala, pritláčal pero. Prostredník pozeral ostatným cez hlavu. Prstenník mal na bruchu zlatý prsteň a malíček-hráčik, nerobil nič a tým sa vychvaľoval. Nafúkanci to boli a nafúkancami zostali, a tak som spadla do šafľa!"

„A teraz sa tu ligoceme!" povedal sklený črep. Vtom sa nahrnulo do jarku toľko vody, že vystúpila ponad brehy a strhla so sebou črep.

„Hľaďme, teraz postúpil," povedala ihla na plátanie, „a ja som tu zostala sedieť, lebo som prijemná; v tom je moja hrdosť!" Zasa tu ležala vypätá s mnohými neskromnými myšlienkami.

„Zdá sa mi, že som sa zrodila zo slnečného lúča, taká som jemná! Ba som presvedčená, že pod vodou ma hľadá slnko. Ach, som taká jemná, že ani vlastná mať ma nemôže nájsť; keby som mala svoje staré oko, čo sa mi zlomilo, myslím, že by som sa rozplakala! - Ba vlastne nie! - plakať je nejemné!"

Jedného dňa sa hrabali v jarku uličníci. Našli tam staré klince, drobné peniaze a podobné veci. Bolo to nechutné, ale bavilo ich to.

„Jaj!" zvolal chlapec, ktorého práve pichla ihla. „Aj tu je čosi!"

„Nie som čosi, som slečna!" ohradila sa ihla, ale nik ju nepočul. Lak z nej opadal a sčernela. Čierne veci však vyzerajú tenšie, a tak sa nazdala, že je ešte jemnejšia než predtým.

„Tuto sa plaví škrupina z vajca!" povedali si chlapci a zapichli ihlu na plátanie do škrupiny.

„Biele steny a sama čierna!" povedala si ihla na plátanie „to k sebe ide! - Len aby som nedostala morskú nemoc, lebo by som sa zlomila!" Ale morskú nemoc nedostala a nezlomila sa.

„Proti morskej nemoci je dobrý oceľový žalúdok. A potom myslím si, že som čosi viac ako človek! Ja som si už svoje vytrpela! Čím jemnejší tvor, tým viacej vydrží!"

„Prask!" vzdychla škrupina, keď sa cez ňu prevalilo vozové koleso. „Ú, ako to tlačí," stenala ihla na plátanie, určite mám morskú nemoc, zlomím sa, zlomím sa!" Ale nezlomila sa, hoci cez ňu prešiel voz s celou fúrou. Ležala tam pri ceste - a nech si tam leží ďalej!