Stará pouličná lampa

Stará pouličná lampa (Rozprávka)
Počuli ste už niekedy rozprávku o starej pouličnej lampe? Nie je nijakmimoriadne zábavná, no keď sme už na ňu natrafili, tak si ju vypočujte.

Bola raz jedna statočná stará pouličná lampa, ktorá už dlhé-predlhé roky slúžila, no prišiel čas, že musela odísť do dôchodku. Posledný večer visela na stĺpe a osvetľovala ulicu. Cítila sa ako stará baletka, ktorá vie, že tancuje posledný večer a že od zajtra bude už len vo svojom byte, opustená a zabudnutá. Lampa mala hrôzu pred zajtrajškom, lebo vedela, že najprv sadostane na radnicu, kde si ju prezrie starosta a členovia mestskej rady a posúdia, či sa ešte dá alebo nedá použiť. Tam sa rozhodne, či ju dajú ešte na daktorý most, aby tam svietila, alebo voľakde na vidiek do továrne.

Alebo ju odnesú rovno na pretavenie a potom sa môže stať všeličím.

No mučila ju myšlienka, či si aj potom bude pamätať, že bola pouličnou lampou.

Tak či onak, rozhodne sa bude musieť rozlúčiť s lampárom a jeho ženou, ktorých považovala takmer za rodinu. Stala sa lampou vtedy, keď sa on stal lampárom. Vtedy sa lampárova žena cítila priveľmi vznešená a na lampu pozrela len vtedy, keď popri nej išla večer - nikdy nie cez deň.

No zato v posledných rokoch, keď už zostarli všetci traja - lampár, jeho žena i lampa -, obsluhovala ju aj lampárka: lampu čistila a nalievala do nej olej.

Títo manželia boli statoční ľudia, lampu nikdy neobrali ani o jedinú kvapku. Dnes je na ulici posledný večer a zajtra sa dostane na radnicu. Stále ju prenasledovali tieto dve čierne myšlienky a iste si viete predstaviť, ako slabo preto horela. Ale myslela aj na iné veci. Koľkým posvietila na cestu a koľko toho videla - určite aspoň toľko, čo starosta a členovia mestskej rady dokopy. Ale to by nikdy nevyslovila nahlas, lebo to bola statočná a láskavá lampa a nikoho by nechcela uraziť, a už rozhodne nie vrchnosť.

Spomínala na veľa vecí a občas sa v nej plameň rozhorel, akoby si želala, aby aj na ňu spomínali. „Raz tu podo mnou stál taký pekný mladý človek,"premýšľala, „veru, je to už veľa rokov. Prišiel s listom, bol to ružový papier, taký pekný, ach, taký pekný, so zlatým okrajom a krasopisne napísaný ženskou rukou. Dva razy ho prečítal, pobozkal a potom zdvihol ku mne oči, ktoré vraveli: ,Som najšťastnejší človek na svete!' Veru, len on a ja sme vedeli, čo sa dočítal v prvom liste od milej. - Spomínam si aj na iné oči, je to čudné, ako tie myšlienky skáču. Raz išiel po ulici krásny pohreb.

Pekná mladá žena ležala v rakve na zamatovom pohrebnom voze, bolo tam veľa kvetov a vencov a svietilo toľko pochodní, že som sa pri nich celkom strácala. Celý chodník bol plný ľudí, všetci šli v pohrebnom sprievode.

No keď sa pochodne stratili z dohľadu a obzrela som sa, voľakto plakal pri mojom stĺpe. Nikdy nezabudnem na tie žalostné oči, čo na mňa hľadeli."

Veľa takýchto spomienok mala stará lampa, ktorá dnes večer svietila naposledy. Vojak na stráži vie, kto bude jeho nástupcom, a môže mu povedať niekoľko slov. Ale lampa to nevedela, hoci by mohla všeličo poradiť o daždi a nepohode, o tom, ako mesiac svieti na chodník a z ktorej strany fúka vietor.

Na doske cez priekopu pri chodníku sa hlásili traja, čo si mysleli, že ona sama prideľuje svoj úrad nástupcovi. Jedným z nich bola sledia hlava, ktorá svieti v tme. Myslela si, že by to bola veľká úspora oleja, keby sa dostala na stĺp. Druhým záujemcom bolo práchnivé polienko, ktoré takisto svieti a vždy lepšie než rybia hlava, ako samo vravelo. Okrem toho bolo posledným kúskom zo stromu, ktorý kedysi zdobil les. Tretím kandidátom bola svätojánska muška. Kde sa tu vzala, to lampa nevedela, no muška bola tu a svietila. Ale práchnivé polienko i sledia hlava prisahali, že svätojánska muška svieti len v určitých obdobiach, preto si ju netreba všímať.

Stará lampa povedala, že nikto z nich nesvieti tak, aby mohol byť pouličnou lampou. Nikto jej však neveril, a keď počuli, že ona sama úrad neprideľuje, povedali, že ich to veľmi potešilo, lebo lampa je už priveľmi vetchá a stará, aby mohla sama niekoho vybrať.

Vtom sa prihnal vietor spoza rohu, zasvišťal v lampe a povedal jej:

„Počul som, že zajtra odídeš! Je to už posledný večer, čo ťa tu vidím? Teda ti musím dať nejaký darček! Prefúkam ti hlavu tak, aby si si nielen zreteľne pamätala všetko, čo budeš počuť a vidieť, ale aby si ju mala takú jasnú, že uvidíš aj to, čo sa bude rozprávať alebo čítať v tvojej prítomnosti."

„Ach, to je úžasné!" odvetila stará lampa. ,Veľmi ti ďakujem! Len aby ma nepretavili na niečo iné!"

„To sa iste nestane," povedal vietor. „A teraz ti prefúkam pamäť. Ak dostaneš viacero takých darov, potom budeš mať celkom príjemnú starobu."

„Len aby ma nepretavili!" opäť vzdychla lampa. „A či mi aj potom môžeš zaistiť pamäť?"

„Stará lampa, buď rozumná!" zaskučal vietor. Vtom vyšiel mesiac.

„Čo dáte vy?" spýtal sa vietor.

„Ja nedám nič!" povedal mesiac. „Teraz ma ubúda, a lampy mi aj tak nikdy nesvietili - ja svietim im." A schoval sa za mrak, aby ho ďalej neotravovali. Tu spadla rovno na lampu kvapka vody. Vyzerala, akoby odkvapla zo strechy, ale tvrdila, že spadla z mraku ako dar, možno zo všetkých najlepší.

„Natečiem do teba, aby si raz v noci, keď sa ti zachce, celá zhrdzavela a mohla sa rozpadnúť na prach." No lampa to za dobrý dar nepokladala a rovnako zmýšľal i vietor. „Nemáš nič lepšie, nemáš nič lepšie?" skučal tak hlasno, ako len mohol. Tu spadol žiarivý meteorit a urobil dlhý svetelný pás.

„Čo je to?" zvolala sledia hlava. „Nespadla hviezda? Vidí sa mi, že vletela do lampy! Nuž ak sa uchádzajú o úrad aj tak vysoko postavení, potom sa s ním môžeme hneď rozlúčiť!" A už sa i pobrala preč a s ňou aj ostatní. Ale stará lampa svietila neobyčajne jasne: „To je prekrásny dar!" povedala.

„Jasné hviezdy, ktoré som vždy tak obdivovala a ktoré svietia tak žiarivo, ako ja nikdy svietiť nedokážem, hoci som sa o to vždy usilovala, si všimli mňa, úbohú starú lampu. Poslali mi výnimočný dar. Všetko, na čo si spomeniem a čo zreteľne uvidím, uvidia i tí, ktorých mám rada. To je to ozajstné potešenie. - Keď sa o svoju radosť nemôžeme podeliť s ostatnými, je to radosť iba polovičná."

„To je myšlienka hodna úcty!" povedal vietor. „Lenže asi zabúdaš, že k tomu všetkému je potrebná aj sviečka. Lebo ak sa v tebe nezažne sviečka, s tvojou pomocou nikto nič neuvidí. Na to hviezdy nemysleli. Zrejme nevedeli, že všetko, čo svieti, musí mať aspoň jednu sviečku.

Ale už som ustatý!" vravel vietor. „Pôjdem si odpočinúť!" A ľahol si spať.

Nasledujúci deň... Vlastne, nasledujúci deň môžeme pokojne preskočiť.

Teda ďalší večer už lampa ležala vo foteli - a kde? U starého lampára.Poprosil „tridsaťšesť radných pánov", aby si za dlhé roky vernej služby starú lampu mohol nechať. Smiali sa mu, keď o to žiadal, ale dali mu ju. Teraz ležala lampa celkom pri teplých kachliach a akoby pritom vyrástla, zapĺňala celý fotel. Starí ľudia práve večerali a vľúdne hľadeli na vyslúžilú lampu, ktorej by boli radi urobili miesto pri stole.

Bývali v pivnici, meter pod zemou. Kto išiel do izby, musel prejsť dláždenou predsieňou, ale bolo tu teplo, lebo dvere mali dobre utesnené. Vyzeralo to tu pekne a čisto. Mali závesy okolo postelí i na malých oblôčikoch, kde boli položené dva zvláštne kvetináče. Priviezol ich námorník Christianz Východnej či Západnej Indie. Boli to dva hlinené slony, ktoré mali namiesto chrbtov hlinu a z tej vyrastali rastliny. V jednom rástla prekrásna pažítka, to bola ich zeleninová záhradka. Na stene visel veľký farebný obraz „Viedenský kongres", na ktorom mohli vidieť všetkých kráľov a cisárov odrazu! Veľké bornholmské hodiny s ťažkými olovenými závažiami robili tik-tak a stále šli popredu, ale to je vždy lepšie, ako keby meškali, vraveli starí manželia.

Teraz večerali, a ako sme už povedali, stará lampa ležala vo foteli celkom pri starých kachliach. Bolo jej, akoby sa celý svet obrátil naruby. Ale keď na ňu starý lampár pozrel a začal rozprávať, čo všetko spolu zažili v daždi a pľušti, za jasných krátkych letných nocí i vo fujavici, keď bolo príjemné vrátiť sa do pivničného bytu, cítila sa stará lampa zase vo svojom živle, jasne videla všetko pred sebou. Veru, vietor jej hlavu pekne prefúkal.

Starí manželia boli dobrí a usilovní, nikdy ani na chvíľu nezaháľali.

V nedeľu popoludní si vzali nejakú knihu, najradšej cestopis, a starček čítal nahlas o Afrike, o veľkých lesoch a divých slonoch, čo tam žili. Starenka počúvala a pokukovala po hlinených slonoch, čo používali ako kvetináče.

„Takmer si to viem predstaviť!" vravela. A lampa si vrúcne želala, aby zapálili sviečku a dali ju do nej, potom by starenka videla presne všetko tak, ako to vidí lampa: vysoké stromy, husté konáre vpletené do seba, nahých černochov na koňoch a celé stáda slonov, ako širokými nohami dupú tŕstie a kríky.
„Čo mi pomôžu všetky moje schopnosti, keď nieto voskovej sviečky!" vzdychala lampa. „Majú iba olej a loj a to nestačí!"

Jedného dňa sa dostala do pivničného bytu celá hŕba ohorkov zo sviečok.

Najväčšími sviečkami svietili a malými si žena voskovala nite, keď šila. Teraz mali voskové sviečky, ale nikomu nezišlo na um, aby dali čo len jediný kúsok do lampy.

„Hliviem tu so svojimi vzácnymi schopnosťami!" vzdychala lampa. „Je vo mne všetko, a nemôžem sa o to s nimi podeliť! Nevedia, že biele steny by som zmenila na prekrásne tapety, na bohaté lesy, na všetko, čo si zaželajú! Nevedia to!"

A tak lampa stála vyčistená a pekná v kúte, kde každému padla do oka. Ľudia vraveli, že je to haraburda, ale starí manželia si to nevšímali, mali lampu radi.

Jedného dňa - starý lampár mal práve narodeniny - prišla starenka k lampe, trošičku sa usmiala a povedala: „Urobím mu slávnostné osvetlenie!"

V lampe zapraskalo, lebo si myslela: „Už mi svitá!"

No nedostala sa do nej sviečka, ale olej, ktorý horel celý večer. Teraz lampa už vedela, že dar, ktorý jej dali hviezdy, je najlepší zo všetkých, ale pre tento život ostane iba mŕtvym pokladom.

Potom začala snívať - veď kto má také schopnosti, môže sa mu snívaťaj vo dne, že starí manželia umreli a ju mali teraz pretaviť.

Bála sa celkom tak, ako keď sa mala dostať na radnicu, aby sa o nej vyjadrilo „tridsaťšesť radných pánov".

No hoci sa mohla rozpadnúť na hrdzu a prach, kedykoľvek si to zaželá, stále to neurobila. Dostala sa do taviacej pece a premenila sa na najkrajší železný svietnik, do ktorého sa vkladá svieca. Mal podobu anjela s kyticouv rukách a svieca bola zastrčená v prostriedku. Svietnik sa dostal na zelený písací stôl v útulnej izbe, kde bolo veľa kníh a krásne obrazy. Izba patrila básnikovi a všetko, na čo si spomenul a čo napísal, sa v nej hneď aj zjavilo.

Izba sa menila na hlboké temné lesy, na slnečné lúky, po ktorých si pyšne vykračuje bocian, na lodnú palubu vysoko nad vzdúvajúcim sa morom!

„Aké ja mám schopnosti!" vzdychla si stará lampa, keď sa zobudila.

„A pritom som už takmer zatúžila po tom, aby ma pretavili!

Ale nie, to sa nesmie stať, pokým starí manželia žijú! Majú ma radi.

Som im ako vlastné dieťa, umývajú ma a dávajú mi olej! A mám sa dobre ako „Kongres", ktorý je taký výnimočný!"
Odvtedy už bola spokojná a to si statočná stará pouličná lampa zaslúžila.