Cap s očami sklenými a rohami zlatými

Cap s očami sklenými a rohami zlatými (Rozprávka)

Žila raz starká-starenka. Zorala pole a zasiala na pole ovos. Utešený ovos jej narástol - hustý a vysoký!

Vybrala sa starenka na pole obzrieť ovos. A čo vidí - na jej poli sa poneviera cap, žerie ovos, dlávi ovos. Pribehla starenka k nemu a vraví mu:

- Von, cap, z ovsa! Von, cap, z ovsa!

Ale cap sa ani nehne:

- Nepribližuj sa, striga-stariga! - hovorí. - Ja som cap s očami sklenými a rohami zlatými. Keď ťa durknem, hneď ducha vypustíš!

Čo mala starenka robiť? Odišla a plače.

Oproti nej ide medveď:

- A čo ty, starká, nariekaš?

Rozpovedala mu starenka o svojom nešťastí:

- Ako nemám nariekať! Do ovsa sa mi nanosil cap, a vyhnať ho z neho neviem!

- Ale, starká, už len toľko neplač! Poďme - ja ho vyženiem!

Prišli k ovsu a medveď zavolal:

- Von, cap, z ovsa! Von, cap, z ovsa!

Ale cap sa ani nehne:

- Nepribližuj sa, medvedisko-chlpánisko! Ja som cap s očami sklenými a rohami zlatými. Keď ťa durknem, hneď ducha vypustíš!

Naľakal sa medveď a ušiel.

Starenka odišla a plače.

Oproti ide vlk:

- A čo ty, starká, nariekaš?

Rozpovedala starenka vlkovi o svojom nešťastí:

- Ako nemám nariekať! Do ovsa sa mi nanosil cap, a vyhnať ho z neho neviem!

- Poďme, starká, ja ho vyženiem!

- Akože ho ty vyženieš, keď ani medveď ho nevyhnal?

- No len poďme, ukáž mi toho capa.

Prišli k ovsu a vlk zavolal:

- Von, cap, z ovsa! Von, cap, z ovsa!

A cap na to:

- Nepribližuj sa, vlčisko-dorafané chvostisko! Ja som cap s očami sklenými a rohami zlatými. Keď ťa durknem, hneď ducha vypustíš!

Vlk sa naľakal a ušiel.

A starenka zase len odišla a plače.

Oproti beží líška:

- Prečo, starká, plačeš?

Rozpovedala starenka o svojom nešťastí aj líške:

- Ako nemám plakať! Do ovsa sa mi nanosil cap, a nie a nie ho vyhnať: Medveď ho vyháňal - nevyhnal, vlk ho vyháňal - nevyhnal...

- No poďme, ja ho vyženiem!

Prišli k ovsu a líška zakričala:

- Von, cap, z ovsa! Von, cap, z ovsa! Ale cap sa ani nehne:

- Nepribližuj sa, líška, lebo ťa chmatnem zblízka! Ja som cap s očami sklenými a rohami zlatými. Keď ťa durknem, hneď ducha vypustíš!

Naľakala sa líška a ušla.

Odišla starenka a zase plače, zase narieka.

Oproti skacká zajac:

- A čo ty, starká, nariekaš?

Rozpovedala starká aj zajacovi o svojom nešťastí:

- Ako nemám nariekať! Do ovsa sa mi nanosil cap, a nie a nie ho vyhnať: medveď ho vyháňal - nevyhnal, vlk ho vyháňal - nevyhnal, líška ho vyháňala - nevyhnala...

- No poďme, starká, ja ti pomôžem!

Prišli k ovsu a zajac zavolal:

- Von, cap, z ovsa! Von, cap, z ovsa! A cap vraví:

- Nepribližuj sa, zajac ušatý-chlpáň pyskatý! Ja som cap s očami sklenými a rohami zlatými. Keď ťa durknem, hneď ducha vypustíš!

Naľakal sa zajac a ušiel.

Ide starenka a zas len plače.

Oproti letí včela:

- Prečo, starká, plačeš?

Rozpovedala starká o svojom nešťastí aj včele:

- Ako nemám plakať! Do ovsa sa mi nanosil cap, a vyhnať ho z neho neviem!

- Poďme, ja ho vyženiem!

- Kdeže ho ty vyženieš! Už medveď ho vyháňal - nevyhnal, vlk ho vyháňal - nevyhnal, líška ho vyháňala - nevyhnala, zajac ho vyháňal - nevyhnal, akože ho ty, taká maličká, vyženieš?

- Poďme, starká, ukáž mi toho capa.

Zaviedla starká včielku k ovsenému poľu.

Včielka letela rovno k capovi a uštipla ho do nosa. Ale vám ten zabľačal! Ale vám ten fujazdil!

Od tých čias nechodil viac cap na starenkin ovos.

A starenka si žila-nažívala a dobre sa mala.