Jež a zajac

Jež a zajac (Rozprávka)
Verte, či neverte, ale jež vyhral raz stávku nad zajacom.

Počúvajte, ako sa to stalo:

V jedno nedeľné ráno, bola práve žatva, stál jež pred svojím príbytkom, preťahoval sa a vytriasal z tela posledné driemoty.

Slnko svietilo na čistom nebi, nad strniskami povieval lahodný vánok, v povetrí spieval škovránok a všetko na zemi sa tešilo zo života.

Ježko si len tak pre seba trocha falošne pospevoval, jeho žena hrmotila s riadom a upratovala chyžku.

- Idem do poľa, obzriem, ako nám rastie kaleráb, - zavolal jež žene a privrel dvere.

Došiel po trnku, čo rástla na medzi, a chcel prejsť ku kalerábovým hriadkám, keď zbadal zajaca. Ten sa zas vybral obzrieť si neďaleké kapustnisko s beláskavými hlávkami.

- Pekné dobré ráno, pán zajac! - pozdravil sa mu jež.

Ale zajac horenos ledva mu na pozdrav odpovedal, iba čo precedil pomedzi zuby: - Čo sa potĺkaš tak zavčasu ráno po poli?

Keď mu jež odpovedal, že sa vybral na prechádzku, zajac mu posmešným hlasom radil, aby si svoje krivé nôžky šanoval na užitočnejšiu robotu.

A to ježa ukrutne zamrzelo. Všeličo zniesol, ale na svoje nohy nedal dopustiť.

- Vari ty máš lepšie nohy? - zazrel na zajaca.

- To si myslím! - chvastal sa zajac.

- Uvidíme! - na to ježko. - Bežme opreteky a uvidíš, že ťa predbehnem!

- Ty žartuješ! - smial sa zajac. - S takými nohami!? Ale nedbám, ak chceš, môžeme to oprobovať. A o čo sa stavíme?

- O zlatý dukát, - navrhol jež.

- Dobre, - pristal zajac. - Staň si tuto do brázdy a môžeme hneď začať.

- Nemám až tak naponáhlo, - povedal jež. - Hladný som, aj smädný. Najsamprv zabehnem domov, a keď sa posilním, vrátim sa na toto miesto.

Zajac súhlasil a jež po ceste rozmýšľa: Spolieha sa na svoje dlhé nohy, ale ja mu prejdem cez rozum!

- Žena, schystaj sa! - volá už vo dverách. - Stavil som sa so zajacom o zlatý dukát, že ho predbehnem, ale pôjdeš aj ty so mnou!

- A načo? Vari si rozum potratil, keď sa chceš pretekať akurát so zajacom?

- To je už moja starosť! - zahriakol ju. - Chytro sa schystaj a ideme!

- A teraz dávaj pozor, čo ti poviem, - vraví jež žene idúcky.

- Pretekať sa budeme na tamtotej dlhej roli. Zajac pobeží v jednej brázde, ja v druhej. Začneme odhora. Ty sa len pričupíš tuto dolu v brázde, a keď sem zajac dobehne, zakričíš: Ja som už tu!

Keď došli na dolný koniec, jež ukázal žene, kam si má kvoknúť, a sám kráčal na horný koniec role, kde ho už čakal zajac.

- Tak čo, začneme? - opýtal sa.

- Pusťme sa do toho! - vypol sa jež.

Nato si stal každý do svojej brázdy, zajac odrátal: - Raz, dva, tri! - a rozbehol sa ako víchor po roli.

Aj jež zo tri razy poskočil, no potom sa prikrčil v brázde a ostal tam ticho sedieť.

Keď zajac dotrielil na dolný koniec, zakričala ježova žena:

- Ja som už tu!

Zajaca ani čo by vodou oblial. Myslel si, že pred ním stojí sám jež, lebo so ženou sa na seba podobali ako vajce vajcu. Iba čo si pomyslel: Voľačo tu nie je v poriadku. No aj tak navrhol:

- Bežme ešte nazad!

A zasa letel ako víchor, dobre mu uši v tom vetre neodfrkli.

Ježova žena si spokojne kvokla do brázdy. Keď zajac dobehol na horný koniec, jež mu z brázdy zavolal:

- Ja som už tu!
Zajac, zadychčaný a nazlostený, skríkol:

- Poďme ešte raz!

- Nedbám, - uškrnul sa jež. - Môžeme behať, kým len chceš!

Tak behal zajac hore-dolu sedemdesiattri ráz a strašne sa čudoval, že jež ešte vždy vládze.

Ale sedemdesiaty štvrtý raz už zajac nedobehol. Naprostred role odpadol a viac nevstal. Jež si vzal zlatý dukát, zavolal na ženu a spokojní pobrali sa domov.

Od toho času dolu potokom už veľa vody pretieklo, veľa ráz dozrel na hriadkach kaleráb a na kapustnisku sa zavili beláskavé hlávky, ale ani jeden zajac sa viac nepustil s ježom opreteky.