Žabka

Žabka (Rozprávka)

V ktorejsi dedine žil muž so ženou, obrábali malý vinohrad a boli by nažívali v pokoji a spokojnosti, keby ich nebola trápila jedna vec. Čas sa míňal, z roka na rok ostarievali a boli stále sami.

– Keby sme tak mali dcérku... Aspoň takú malú ako žabka, aby sme sa mali s kým potešiť, – vzdychla si raz žena, keď si vystierala chrbát pri robote vo vinohrade.

Slniečko sa už chýlilo k západu, nuž pobrali sa s mužom domov. Ale aké prekvapenie ich tam čakalo! V chalúpke na stole sedela malá zelená žabka. Želanie sa im vyplnilo.

Žabka chodievala s otcom každý deň do vinohradu a matka im nosila obed. Neraz si posťažovala, že jej už nohy akosi neslúžia, keď má vyjsť hore kopcom do vinohradu. Keď to žabka počula, povedala:

– Mamka moja, vidím, že už nevládzete. Dajte mi košík, dnes ja zanesiem obed tatkovi!

– Dcérka, akože chceš niesť košík, keď ani rúk nemáš?

– Len mi priviažte košík na chrbát, – vraví žabka, – a viac sa už nestarajte!

– Ak nasilu chceš, oprobuj teda, – pristala žena. Hrnček s jedlom uložila do košíka a priviazala ho žabke na chrbát.

Keď žabka došla k vrátkam do vinohradu, nemohla ich otvoriť, nuž zavolala na otca. Ten odviazal košík s obedom, sadol si do trávy a jedol.

Žabka ho prosila, aby ju vysadil na čerešňu, čo neďaleko stála. Sedela na konári a dala sa do spevu. A spievala takým utešeným hláskom, že sa to rozliehalo po celom okolí.

V tom čase šiel tade na poľovačku mladý princ. Zastal a hodnú chvíľu počúval krásny spev. Potom zašiel do vinohradu a pýtal sa starého muža, kto to tak krásne spieval.

– Neviem, – vykrúcal sa vinohradník. – Nikoho som nevidel, ani nepočul, iba vrany tadeto leteli.

– Vyzraď mi, kto to tak utešene spieval! – nástojil princ.

– Ak je to chlapec, bude mojím priateľom, ak je to dievča, bude mojou nevestou.

Ale vinohradník sa hanbil priznať, že to spieva jeho žabka. Princ vysadol teda na koňa a šiel domov.

Aj na druhý deň šla žabka s obedom do vinohradu, tatko ju vysadil na čerešňu a dala sa do spevu. A čo sa nestalo! Princ išiel aj toho dňa tou istou cestou na poľovačku, aby počul krásny spev a dozvedel sa, kto to spieva. Žabka spievala na čerešni tak utešene, že aj vtáci stíchli a počúvali. Princ vošiel zase do vinohradu a pýtal sa, kto to spieval.

– Neviem, – odpovedal vinohradník tak ako včera.

– A ktože ti priniesol obed?

– Sám som bol doma, – odpovedal starý muž. – Ale od únavy sa mi doma nechcelo jesť, nuž som si priniesol jedlo sem.

– Prekrásny bol ten spev, prezraď mi, kto to spieval! Ak je to chlapec, bude mojím priateľom, ak je to dievča, bude mojou nevestou.

– Rád by som ti povedal, milý princ, ale sa bojím, že ťa zarmútim.

– Nič sa neboj, len mi to vyzraď!

Tak mu vinohradník porozprával, že to na čerešni spieva zelená žabka, jeho dcéra.

– Choď po ňu a povedz jej, aby nám zaspievala, – vraví princ.

Žabka prišla a začala spievať. Spievala tak čarokrásne, že sa princovo srdce chvelo od radosti. Keď dospievala, povedal jej:

– Staň sa mojou nevestou! Zajtra majú na kráľovský zámok prísť nevesty mojich starších bratov. Tej, ktorá donesie najkrajší kvet, odovzdá môj otec kráľovstvo. Príď aj ty do zámku a dones kvet, čo sa ti najväčšmi zapáči.

– Nedbám, keď tak chceš, milý princ, – súhlasila žabka, – ale musíš mi poslať bieleho kohúta, aby som mala na čom prísť.

Princ sa vrátil domov a hneď jej poslal bieleho kohúta.

Žabka si ešte v ten deň vyprosila od slniečka slniečkové šaty. Na druhý deň ráno si sadla kohútovi na chrbát a slniečkové šaty vzala so sebou. Ale keď došli k mestskej bráne, stráž ich nechcela pustiť. Žabka im pohrozila, že si pôjde sťažovať, tak ju pustili.

Len čo žabka prekročila mestskú bránu, premenila sa na čarokrásnu dievčinu a kohút na bieleho tátoša. Dievčina si obliekla slniečkové šaty, vysadla na koňa a šla do kráľovského zámku. Namiesto kvetu držala v ruke pšeničný klas.

Princ neveril vlastným očiam, keď uvidel to krásne dievča. Kráľ pristúpil najsamprv k neveste najstaršieho syna a opýtal sa jej, aký kvet doniesla. Ukázala červenú ružu. Nato sa obrátil k neveste prostredného syna. Podala mu voňavý klinček. A napokon pristúpil k neveste najmladšieho syna, a keď mu dievčina podala zlatistý pšeničný klas, povedal:

– Ty si nám priniesla najkrajší a najužitočnejší kvet. To je znak, že bude z teba dobrá gazdiná. Načo by nám boli všetky kvety a všetka krása, keby nebolo pšenice? Staň sa ženou môjho najmladšieho syna a ja vám odovzdám kráľovstvo.

Tak sa žabka stala kráľovnou a vedno s princom panovali spravodlivo po dlhé roky.