Opica Kančil a vápenica

Opica Kančil a vápenica (Rozprávka)
Opica Kančil išla popri sedliakovom dome. Nazizla do dverí a zbadala čerstvý banánový koláč zakrútený do banánových listov. Ihneď sa jej začali zbiehať slinky. Sedliak so ženou pracovali na ryžovisku, nuž vošla dnu a koláč vzala. Trošičku poodhmula banánové listy a idúcky začala jesť. Odhŕňa listy väčšmi a väčšmi a pchá hlavu hlbšie a hlbšie. A odrazu - ani nevedela ako - spadla do sedliakovej vápenice.

Bola veľmi prekvapená, keď sa tam našla. Jama bola hlboká. A hoci bola opica dobrá skokanka, z vápenice vyskočiť nemohla. Nakoniec si sadla, aby porozmýšľala. Ako rozmýšľala, všimla si, že drží pred sebou banánový list.

- Tuhan, Tuhan! - povedala, čo znamená, bože, bože!

Práve vtedy šiel okolo diviak Babi a nazrel do jamy.

- Kto to tamdolu spomína Tuhana? - opýtal sa.

Kančil neodpovedala, len hľadela do roztvoreného listu, gúľala očami a tvárila sa, že číta.

- Počúvajte, počúvajte! - vykríkla. - Dnes nastane súdny deň! Zachránia sa iba tí, čo sa uchýlia do tejto svätyne!

- Odkiaľ vieš, že dnes nastane súdny deň ? - spýtal sa diviak.

- Nepočul si? - spýtala sa Kančil nevľúdne a pokračovala: - Vo svätej knihe sa píše, že dnes bude koniec sveta a zachránia sa len tí, čo sa ukryjú vo svätej vápenici.

- Naozaj? - opýtal sa Babi.

- Neveríš slovám stvoriteľa Tuhana? - prísne sa opýtala Kančil.

- Verím! Idem do jamy za tebou!

- Beda! - povedala opica Kančil. - Neopováž sa! Sem môžu vstúpiť iba čistí.

- Ja som čistý.

- Nie, ty stále kýchaš. Vo svätej jame sa nesmie kýchať.

- Nekýchnem, prisahám!

- Tu vo svätej knihe sa hovorí, - čítala Kančil z banánového listu, - že toho, kto kýchne, musia vyhodiť von, aby nepoškvrnil svätyňu.

- Ja nekýchnem, - povedal diviak a skočil do jamy. Vtedy nazrel do jamy tiger Mačan.

- Kto to tamdolu spomína Tuhana? - opýtal sa.

- Je súdny deň! - odpovedal diviak. - Kančil to vyčítala zo svätej knihy!

- Prečo ste sa sem schovali? - spýtal sa tiger. A Kančil čítala:

- Prežijú len tí, ktorí sa ukryjú vo svätej vápenici.

- Preto sme tu, - povedal diviak.

- Ach, teda idem za vami! - riekol tiger.

- Nie, nie, poškvrnil by si svätyňu! - povedal diviak. - Ty stále kýchaš!

Kančil čítala ďalej: - Toho, kto kýchne na svätom mieste, musia ostatní vyhodiť von.

- Ja nekýchnem, - povedal tiger a skočil dolu. Kančil čítala ďalej. Do jamy nazrel slon Gadža.

- Kto to tamdolu číta sväté písmo?- spýtal sa. - A prečo sedíte vo vápenici?

- Dnes nastane súdny deň, - odpovedali tiger s diviakom naraz, - zachránime sa iba my, lebo sedíme na svätom mieste.

- Idem za vami, - povedal slon.

- Nie, nie, ty si priveľký a často kýchaš! - kričali. - Aj najmenšie kýchnutie poškvrní svätyňu.

- Nebudem kýchať. Idem, - riekol slon a tiež skočil do vápenice.

Ako tak vospolok čakali na súdny deň, Kančil neprestala behať očami po banánovom liste. Odrazu zdvihla hlavu a pozrela na slona Gadžu.

- Choď von! - povedala. - Zdá sa, že si chcel kýchnuť!

- Nie, nechcel! - vykríkol Gadža. - Pozri, stojím si na chobote, takže nemôžem kýchnuť. - A naozaj stál na chobote.

Kančil sa ďalej tvárila, že číta.

Potom zrazu pozrela na tigra Mačana a povedala: - Čo som to počula?

- Ja som nekýchol. Iba som ňuchal, - povedal Mačan.

O chvíľu opica ospanlivo zažmurkala a vzápätí sa chytila za nos.

- Nie, nie! To sa nesmie stať! - skríkla. Zdržiavala sa, ako mohla. A potom to prišlo: „Hapčíííh!"

- Ona kýchla! - zarevali ostatné zvieratá. - Ona poškvrnila svätyňu! Zneuctila slová Tuhana!

A všetci spoločne veľmi nahnevaní chytili opicu a vyhodili ju z vápennej jamy.