Opica Kančil a vápenica

Opica Kančil a vápenica (Rozprávka)

Opica Kančil išla popri sedliakovom dome. Nazizla do dverí a zbadala čerstvý banánový koláč zakrútený do banánových listov. Ihneď sa jej začali zbiehať slinky. Sedliak so ženou pracovali na ryžovisku, nuž vošla dnu a koláč vzala. Trošičku poodhmula banánové listy a idúcky začala jesť. Odhŕňa listy väčšmi a väčšmi a pchá hlavu hlbšie a hlbšie. A odrazu – ani nevedela ako – spadla do sedliakovej vápenice.

Bola veľmi prekvapená, keď sa tam našla. Jama bola hlboká. A hoci bola opica dobrá skokanka, z vápenice vyskočiť nemohla. Nakoniec si sadla, aby porozmýšľala. Ako rozmýšľala, všimla si, že drží pred sebou banánový list.

– Tuhan, Tuhan! – povedala, čo znamená, bože, bože!

Práve vtedy šiel okolo diviak Babi a nazrel do jamy.

– Kto to tamdolu spomína Tuhana? – opýtal sa.

Kančil neodpovedala, len hľadela do roztvoreného listu, gúľala očami a tvárila sa, že číta.

– Počúvajte, počúvajte! – vykríkla. – Dnes nastane súdny deň! Zachránia sa iba tí, čo sa uchýlia do tejto svätyne!

– Odkiaľ vieš, že dnes nastane súdny deň ? – spýtal sa diviak.

– Nepočul si? – spýtala sa Kančil nevľúdne a pokračovala: – Vo svätej knihe sa píše, že dnes bude koniec sveta a zachránia sa len tí, čo sa ukryjú vo svätej vápenici.

– Naozaj? – opýtal sa Babi.

– Neveríš slovám stvoriteľa Tuhana? – prísne sa opýtala Kančil.

– Verím! Idem do jamy za tebou!

– Beda! – povedala opica Kančil. – Neopováž sa! Sem môžu vstúpiť iba čistí.

– Ja som čistý.

– Nie, ty stále kýchaš. Vo svätej jame sa nesmie kýchať.

– Nekýchnem, prisahám!

– Tu vo svätej knihe sa hovorí, – čítala Kančil z banánového listu, – že toho, kto kýchne, musia vyhodiť von, aby nepoškvrnil svätyňu.

– Ja nekýchnem, – povedal diviak a skočil do jamy. Vtedy nazrel do jamy tiger Mačan.

– Kto to tamdolu spomína Tuhana? – opýtal sa.

– Je súdny deň! – odpovedal diviak. – Kančil to vyčítala zo svätej knihy!

– Prečo ste sa sem schovali? – spýtal sa tiger. A Kančil čítala:

– Prežijú len tí, ktorí sa ukryjú vo svätej vápenici.

– Preto sme tu, – povedal diviak.

– Ach, teda idem za vami! – riekol tiger.

– Nie, nie, poškvrnil by si svätyňu! – povedal diviak. – Ty stále kýchaš!

Kančil čítala ďalej: – Toho, kto kýchne na svätom mieste, musia ostatní vyhodiť von.

– Ja nekýchnem, – povedal tiger a skočil dolu. Kančil čítala ďalej. Do jamy nazrel slon Gadža.

– Kto to tamdolu číta sväté písmo?- spýtal sa. – A prečo sedíte vo vápenici?

– Dnes nastane súdny deň, – odpovedali tiger s diviakom naraz, – zachránime sa iba my, lebo sedíme na svätom mieste.

– Idem za vami, – povedal slon.

– Nie, nie, ty si priveľký a často kýchaš! – kričali. – Aj najmenšie kýchnutie poškvrní svätyňu.

– Nebudem kýchať. Idem, – riekol slon a tiež skočil do vápenice.

Ako tak vospolok čakali na súdny deň, Kančil neprestala behať očami po banánovom liste. Odrazu zdvihla hlavu a pozrela na slona Gadžu.

– Choď von! – povedala. – Zdá sa, že si chcel kýchnuť!

– Nie, nechcel! – vykríkol Gadža. – Pozri, stojím si na chobote, takže nemôžem kýchnuť. – A naozaj stál na chobote.

Kančil sa ďalej tvárila, že číta.

Potom zrazu pozrela na tigra Mačana a povedala: – Čo som to počula?

– Ja som nekýchol. Iba som ňuchal, – povedal Mačan.

O chvíľu opica ospanlivo zažmurkala a vzápätí sa chytila za nos.

– Nie, nie! To sa nesmie stať! – skríkla. Zdržiavala sa, ako mohla. A potom to prišlo: „Hapčíííh!"

– Ona kýchla! – zarevali ostatné zvieratá. – Ona poškvrnila svätyňu! Zneuctila slová Tuhana!

A všetci spoločne veľmi nahnevaní chytili opicu a vyhodili ju z vápennej jamy.