Baláž

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 325 slov
Počet zobrazení: 1 417
Tlačení: 179
Uložení: 173
Baláž (Rozprávka)
Jeden pastier mal štyri kozy a tie boli tak vyučené, že keď im zapískal, hneď sa na zadné nohy postavili a veselo tancovali okolo neho.

Každé ráno, keď stádo vyháňal, zastavil sa pri kráľovskom zámku, zapískal na píšťalke a milé kozy sa zvŕtali dookola. Tu raz kráľova dcéra vyzrela oblokom a videla ten tanec.

To sa jej veľmi páčilo a hneď sa poslala spýtať, za čo by jej tie kozy predal.

Pastier jej na to odkázal, že ich za inšie nedá, len ak ona za neho pôjde. A princezná neveľa rozmýšľala, dala mu znať, že dobre, len či vraj otec k tomu privolí. Lebo aby ste vedeli, ten pastier bol krásny šuhaj.

Ako sa z poľa vrátil, prvé mu bolo na jazyku:

- Mamo, ja by sa rád ženiť.

A matka mu na to povie:

- Dobre, syn môj, dobre, len si vyber nejakú, ktorá by sa ti páčila.

- Ja som si už vybral, - chytro sa ohlásil šuhaj. - Ja vám druhú nechcem, iba kráľovu dcéru.

- Jaj, syn môj, - zdúpnela matka, - čože to myslíš? Akože by kráľ dal princeznú za pastiera?!

- No, keď dá, dá. Keď nie, nech si ju má. Ale vy ju už len choďte pýtať!

I nepopustil a nepopustil, kým ju len nevyduril. Šla teda. Ale nebolo jej to po vôli, nuž sa len vonku pomotala a po chvíli sa vrátila.

- No, mamo, čože vám tam povedali?

- Ach, syn môj, čože by mi povedali? Veď ma tam ani dnu nepustili.

Šuhajovi sa to nezdalo:

- Mamo, vy ste tam, - vraví, - neboli. Len stúpajte znovu!

Voľky-nevoľky musela znovu stúpať. Ale i teraz sa len pomotala
vonku a po chvíli prišla zase dnu.

- No, mamo, akože je tam?

- Ach, syn môj, akože by bolo? Kráľ sa iba vyvadil so mnou a dal ma vyviesť von.

To mu vonkoncom nešlo do hlavy a namrzený povie:

- Mamo, vy ste zase neboli. Len stúpajte dúškom a nehnevajte ma toľko!

Čože mala robiť?

Vybrala sa tretí raz, a to už naozaj.

Ako do zámku prišla, dala sa u kráľa ohlásiť a ten rozkázal, aby ju pustili. Poklonila sa, ako vedela, a kráľ sa jej spýtal, čo chce.

- Ach, srdiečko moje, čože by som chcela! Môj syn by sa rád ženiť. Ale mi tak povedal, že on druhú nechce, iba vašu princeznú. Ja mu na to: „Ach, syn môj, čože to myslíš? Akože by princeznú dali za pastiera?" Ale on nič, len aby som mu ju išla pýtať, že keď ju dáte, dáte, keď nie, aby ste si ju nechali. Nuž tak, srdiečko moje, prišla som k vám na pytačky.

Kráľ sa pri tých rečiach len usmieval a napokon rečie:

- Dobre, starká, dobre. Ten váš syn musí byť hodný šuhaj, keď sa opováži moju dcéru za ženu pýtať. Ale viete, že mačku v mechu nekupujú. Tak povedzte vášmu synovi, nech on sám príde sem, aby som ho skôr videl.

Starká vytešená bežala domov a rozpovedala synovi, čo mu kráľ odkázal.

- No, mamo, - ohlásil sa šuhaj, - teraz vám už verím, teraz ste už boli!

Hneď si obliekol, čo mal najkrajšie šaty, a ponáhľal sa do zámku.

- No, syn môj, - privítal ho kráľ, - či si to ty, čo by si chcel moju dcéru za ženu?

- Veru ja, najjasnejší kráľ.

- Akože sa voláš?

- Moje meno je Baláž.

Kráľ už to meno bol počul a začne milého šuhaja od päty do hlavy očami merať. Potom sa ho spýta:

- Či si to ty ten mocný, o ktorom ide chýr, že za pasy každého pre vládze?

- To som ja, - smelo odpovedal šuhaj a postavil sa, akoby naozaj za pasy mal ísť.

- No, keď si to ty, - potľapkal ho kráľ, - dám ti svoju dcéru za ženu, ale si ju musíš skôr zaslúžiť. Či si dakedy počul o zlatej hviezde, o zlatom mesiaci a slnku a o zlatej muzike?

- Počul som, - prisvedčil Baláž.

- No, keď si počul, tak keď mi tie štyri veci vystanovíš, dostaneš moju dcéru. Akože povieš? Či sa dáš na to?

Šuhaja trochu zasvrbelo:

- Ej, najjasnejší kráľ, to je, - vraví, - nie žart. Ale keď nie je inak, poručenobohu, už len sprobujem šťastie.

- No dobre, - povie na to kráľ, - keď sa úfaš, sprobuj! Na cestu ti peniaze dám. Aj vojakov si vezmi, koľko chceš.

Ale on nechcel ani peniaze, ani vojsko.

- Len mi, - povedá, - jedného kamaráta dajte vybrať, aby mi cestou veselšie bolo.

To sa mu stalo po vôli, a tak sa s kamarátom pustil do sveta.

Zaveľa chodili sem-tam starými horami, pustými poľami, až prišli na jednu lúku a na tej lúke stál neveľký domček. Vošli dnu, ale v izbe nenašli nikoho, iba stôl s jedlami a vínom stál prikrytý pre dvoch a naľavo ležali karty. Najedli sa, napili do chuti a potom sa začali kartovať. Tu sa spamätá Baláž a zahodí karty:

- Ej, bratku, nie nám tu len jesť, piť, karty hrať, ale nám treba ísť šarkana strážiť.

Kamarát mu na to povie:

- No, len choď popredku. Ja si trochu oddýchnem a po chvíli prídem za tebou.

- Ale aby si dáko nezaspal! - prihrážal mu Baláž a medzitým nalial do pohára vína. - Hľaďže, - povedá, - keď toto víno začne vrieť, vtedy už pôjde šarkan; a keď bude naozaj vrieť, už vtedy bude bitka stáť; vtedy už príď!

S tým sa vychytil von dvermi a kamarát si ľahol. I veru pekne-krásne zaspal.

Neďaleko toho domčeka bol jeden most. Baláž prišiel tam a zastal si s valaškou v ruke. Po chvíli nastane lomoz pod mostom a spopod neho vyskočí na tátošovi trojhlavý šarkan a na pravom pleci mu sedel sokol. Ako tátoš zazrel Baláža, spätil sa a sokol zakvílil. Tu šarkan zareve strašne:



Hio, mrcina, čo tak pätíš?

A ty, sokol, čo tak kvíliš?

Hoc by hneď aj Baláž tu bol,

len hybaj!



ohlásil sa Baláž a postavil sa pred Sprobujeme sa

- Aby si veril, tu ti je! šarkana.

- No dobre, keď si tu, - povie na to šarkan, za pasy.

Vtom už bol dolu z tátoša a hneď sa oddali do seba. To víno v pohári aj zvrelo, aj do tretiny vykypelo, a kamarát len spal. Baláž mykol šarkana o zem a odťal mu jednu hlavu. Tu priletí havran a zakŕka nad Balážom:

- Krá, krá, hneď sa najem z Balážovej hlavy, a nie zo šarkanovej.

Ale Baláž mu zavolal:

- Ej, nie tak, havránku, nie! Radšej choď môjho kamaráta zobudiť. Viacej sa z troch hláv naješ ako z jednej.

Havran poslúchol i letel hneď k domčeku. Švihol pravým krídlom a vytrepal oblok. Kamarát sa zo sna schytí a tu vidí, že víno už do poly pohára vyvrelo. Skočil na nohy a bežal na pomoc Balážovi.

Už vtedy aj druhá hlava šarkanova ležala na zemi. Potom ešte tú tretiu doriadili a spopod jazyka vyňali zlatú hviezdu. Tak už jedno mali v rukách a naradovaní stúpali ďalej.

Prišli zase na jednu lúku a tam neveľký domček. I tu našli všetko pusté, iba stôl prikrytý pre dvoch a na boku ležali karty. Najedli sa, napili a potom chytili karty. Ale čosi-kamsi zahodí Baláž karty a povie: - Ej, bratku, nie nám tu len jesť, piť, karty hrať, ale nám treba ísť šarkana vartovať.

Kamarát ho i teraz posielal, aby len šiel popredku, on že si ešte trochu oddýchne a po chvíli príde za ním.

- Len aby si zase nespravil ako predtým, - povedal mu Baláž a nalial do pohára vína. - Hľaďže, brat, keď toto víno začne vrieť, vtedy sa šarkan pohne, a keď bude naozaj vrieť, už vtedy bude bitka stáť, a vtedy ani ty nemeškaj, lebo aby si vedel, dnes budeme mať čertovskejšiu robotu.

S tým sa zachytil a ešte zo dverí mu zavolal:

- Aleže ho nezaspí!

To všetko nič nestálo. Kamarát sa zvalil na lavicu a po chvíli zaspal.

Baláž s valaškou v ruke stojí pri moste a čaká. Zrazu sa strhne pod mostom lomoz a spopod neho vyskočí na tátošovi šesťhlavý šarkan. Na pravom pleci mu sedel sokol. Len čo tátoš Baláža zbadal, spätil sa a sokol zakvílil. Šarkan sa nahneval a zareval strašne:



Hio, mrcina, čo tak pätíš?

A ty, sokol, čo tak kvíliš?

Hoc by hneď aj Baláž tu bol,

len hybaj!



- Aby si veril, tu ti je, - ohlásil sa Baláž a postavil sa pred šarkana.

Šarkan skočil dolu:

- Dobre, - povedá, - keď si tu, pôjdeme za pasy.

Naraz naskutku sa chytili cez poly a začali jeden druhého zvŕtať. To tak za hodnú chvíľu trvalo, i jeden i druhý sa mocne držal. Tu sa Baláž pochlapí, stisne a podvihne šarkana i otrepe ho o zem. Potom schytil valašku, odťal mu dve hlavy. Vtedy zas priletel havran a zakŕkal:

- Krá, krá, hneď sa najem z Balážovej hlavy, a nie zo šarkanovej.

- Ej, nie tak, havránku, nie, - zavolal mu Baláž, - radšej choď môjho kamaráta zobudiť. Viacej sa zo šiestich hláv naješ ako z jednej.

Milý havran letel hneď k domčeku a vytrepal krídlom oblok. Na to sa kamarát prebral a tu vidí, že už vyše polovice vína z pohára vyvrelo.

Keď k mostu pribehol, vtedy už boli štyri hlavy dolu. Tie ostatné dvaja ľahko sfaklili a vyňali spopod jazyka šarkanovho zlatý mesiac. Boh radi, že mali už aj druhú vec v rukách, a šli ďalej.

Prišli na tretiu lúku k tretiemu domčeku. I tu si sadli k prikrytému stolu. Najedli sa, napili sa do dobrej chuti a potom chytili karty. Ale sotva sa pár ráz zahrali, vyskočil Baláž a zahodil karty.

- Hej, bratku, nie nám tu len jesť, piť, karty hrať, ale nám treba ísť šarkana strážiť.

Ale kamarát sa ani teraz nepohýna z miesta. - Choď len, - povedá, - popredku sám, po chvíli aj ja prídem za tebou, len si ešte trochu oddýchnem.

- A potom sprav zase tak, ako si už po dva razy spravil, - povie Baláž, - si mi ho ty za chlapa. Medzitým nalial do pohára vína:

- Hľaďže! Keď toto víno začne vrieť, vtedy sa šarkan pohne, a keď bude naozaj vrieť, vtedy sa už budem biť, a vtedy mi už bež na pomoc; lebo aby si vedel, teraz budeme mať s deviatimi hlavami robotu.

- No, nič sa, - vraví, - neboj, teraz už dám lepší pozor! - Ale horkýže jeho pozor, len čo Baláž vykročil, prevalil sa na lavicu a už drichmal.

Baláž sa postavil k mostu a čakal. To víno v pohári začalo vrieť. Pod mostom nastal strašný hrmot, deväťhlavý šarkan vyskočil na tátošovi a na pravom pleci mu sedel sokol. Ako tátoš Baláža zazrel, spätil sa a sokol zakvílil. Šarkan sa na to rozpajedil a zaručal:



Hio, mrcina, čo tak pätíš?

A ty, sokol, čo tak kvíliš?

Hoc by hneď aj Baláž tu bol,

len hybaj!


- Aby si veril, že je tu! - ozval sa Baláž a postavil sa pred šarkana.

- No dobre, keď si tu, - povie na to šarkan a skočí dolu. - Nazdáš sa, že keď si mojich bratov prevládal, aj mňa prevládzeš? Zaraz ty zvieš, kto som.

A naskutku sa chytil do Baláža. Ani tento nebol lenivý a ulapil šarkana. Ale obadal hneď, že v takých pazúroch doteraz ešte nebol. I veru už len málo chýbalo, že ho šarkan neprevládal.

Našťastie, ako tak jeden druhého zvŕtali, prišla Balážovi na um kráľovská dcéra a hneď raz toľkú silu v sebe pocítil. Podvihol šarkana dohora a mykol ho o zem, že sa len tak rozčapil. Potom ulapil valašku a odťal mu tri hlavy. Tu priletí havran a zakŕka:

- Krá, krá, hneď sa najem z Balážovej hlavy, a nie zo šarkanovej! Ale aj tomu zavolal Baláž:

- Nie tak, havránku, nie! Radšej choď môjho kamaráta zobudiť. Viacej sa naješ z deviatich hláv ako z jednej!

A milý havran zaletel hneď k domčeku i vytrepal krídlami oblok. To kamaráta zdurilo a videl, že víno už temer celkom vyvrelo. V. strachu, či sa už zle nestalo, pobral sa vnohy. Keď k mostu dobehol, bol rád, že je Balážovi nič. A vtedy už šesť hláv ležalo na zemi. Teraz sa ešte oddali do tých troch ostatných a potom vyňali spopod šarkanovho jazyka zlaté slnko.

- No, chvalabohu, - vzdychol si Baláž, - už máme aj tretie, ale neviem, ako ešte to štvrté dostaneme.

Motali sa sem-tam do samého mraku. Už bolo hodne tma, keď sa dostali do jednej hory, a tu našťastie zablyšťalo sa im svetlo. To tam stála malá chalúpka, v ktorej jeden staručký býval. Hneď sa za tým svetlom obrátili, a keď do chalupy prišli, poklonili sa tomu staručkému:

- Bože daj dobrý večer, pán otec!

- Bože daj i vám, - zaďakoval starý, - kdeže ste sa vy tu vzali, kde?

- Kdeže sme sa vzali, - povie na to Baláž, - chodíme svetom po svojej práci.

A potom mu vyrozprávali všetko, ako sa im doteraz vodilo. Tu sa ten starký pustí do nich:

- No, vy takí a takí, už ste mi v rukách! Vy ste mojich troch synov zabili.

- A už čokoľvek budete s nami robiť, už sme my raz tu! - povie na to Baláž.

Ale starý skrotol hneď a obrátil inak:

- No, nič sa nebojte! Tým ste dobre spravili, že ste ich pobili. Tí nikdy dobrí neboli, ale mi všetko len napriek a na zlosť robili. Naostatok ma okradli a ušli mi aj so zlatou hviezdou, zlatým mesiacom a slnkom. Dobre, keď sa to dostalo do vašich rúk. Tomu som rád. A ešte hľadáte zlatú muziku, - tú má moja žena s dievkou. Ani od tých som nikdy pokoja nemal a aj tie mi ušli. Teraz bývajú za tamtým vrchom, dvanásť míľ odtiaľto, na jednej pustatine, v samotnom dome. Ja vám dám dvanásť párov koní. Z tých za každou míľou necháte jeden pár a hľaďte tak ulahodiť, aby ste sa na pravé poludnie ta dostali. Lebo moja žena tú muziku naveky pri sebe má, len po obede zvykla aj s dievkou spať. Vtedy vyletí muzika ponad dom a tam vyhráva.

Takto vykladal starý a potom sa ešte spýtal, či jeden z nich vie strieľať.

- Ja viem, - ohlásil sa Baláž, - ale nemám pušku.

- No, nič to, - povie zase starý, - veď ti ja pušku dám a takto spravíš. Keď ta prídete a počuješ tú muziku vyhrávať, tak len vedľa nej strelíš, aby si jej neublížil, ale ju len ohlušil. Ona hneď spadne. Vy ju schytíte a utekajte cvalom, hoci všetkých dvanásť párov vystavíte. Lebo vás tie dve budú naháňať. Vráťte sa rovno sem a vbehnite tu do tejto komory. Tam za dverami visia dva kantáre. Tie dve sa budú pchať za vami kľúčovou dierkou. Ale vy len tie kantáre na ne hoďte, a potom uvidíte, čo bude.

Pocestní sa za radu poďakovali a tie veci dali do rúk starému.

- Toto si, - hovoria, - len tu pri vás necháme, načo by sme to so sebou nosili.

Potom posadali na kone a leteli. Za každou míľou nechali stáť jeden pár. Keď prišli na tú pustatinu a k tomu samotnému domu, bolo práve po obede a muzika utešene vyhrávala. Tu Baláž natiahol pušku a vystrelil vedia muziky. Tá hneď spadla na zem; schytili ju a leteli nazad.

Ale tie tamdnu zbadali, že muzika nehrá, skočili ako besné, vybehli von a hneď sa pustili za nimi. Ale tí, ako len mohli, popohýnali kone, že sa len tak v znoji zvárali. Keď doleteli na míľu, presadli chytro na druhý pár a tam tie vysilené odrazu podochli. To sa stalo pri každej míli, a keď ku chalupe starého dobehli, odkapal dvanásty pár.

Tu ich už tie dve mali dolapiť, ale oni chytro vbehli do komory a zapreli za sebou dvere. Ako sa strigy kľúčovou dierkou dnu pchali, Baláž s kamarátom hodili na ne kantáre a tie sa hneď obrátili na kobyly.

Nato sa starý ohlásil:

- Posadajte teraz na ne!

A keď vysadli, podal im po snope slamy a pritom povedal:

- Kým tieto snopy zhoria, hľaďte obehnúť celý svet, lebo len tak budete mať z nich dobré paripy!

Nato odpálil snopy, a tu milé kobyly do skoku! Ale kým tá slama horela, obehli len tretinu sveta a vrátili sa nazad.

- No, - zavolá starý, - to dáko skoro idete. Všakže ste neobehli?

- Veru nie, - prisvedčil Baláž, - tá slama nám skoro dohorela. - Zasa im dal po snope, a žeby vraj lepšie pripekali tie kobyly. Tí pripekali dosť, ale predsa neobehli ani teraz, iba polovicu sveta.

Ešte im dal po snope slamy a tu pri treťom raze obehli už celý svet.

- No, deti moje, či ste raz predsa obehli? - privítal ich starý.

- Ej, veru obehli celý, celučičký svet, - odpovedal Baláž, - ale by sme už ďalej nechceli tak behať, dobreže dušu z nás nevytriasli.

- Nič to, - povie zase starý, - to som len týmto mršinám chcel dať príučok, aby vedeli, čo je to muža a otca si zbehnúť. No, ale už budete mať z nich driečne paripy!

Potom im dal nazad tie veci, čo si u neho boli nechali.

- Toto si, - povedá, - vezmite! To je už teraz vaše a choďte zbohom. Ale cestou dajte pozor, aby ste sa niekomu nepoklonili.

Pocestní sa od starého pekne odobrali a mysleli si, že už teraz pôjdu rovno domov.

Prešli veľa míľ a ani najmenšie ich negalibilo. Tu neďaleko jednej hory stretne ich jeden maličký človiečik s dlhou šedivou bradou, a to bol Laktibrada.

Keď Baláž videl, že je to taký biedny staručký, vystúpil sa mu z cesty a pekne sa mu pokloní:

- Bože vám daj šťastia, staručký!

Neprišlo mu dáko na um, že to nemal urobiť. Tu Laktibrada naprostred cesty zastane s podopretými bokmi a:

- Hľa, hľa, ako sa mi klania; hľa, Ma, ako sa mi klania, - len toto volal.

Baláža to namrzelo:

- Ja sa mu, - vraví, - pekne pokloním a on sa ti mi bude ešte posmievať.
Skočil z koňa a chcel Laktibradu ulapiť. Ale ten chytrý vyhodil sa na koňa.

- Či ho ideš dolu? - zavolá na neho Baláž.

A Laktibrada mu nazad, že veru on nejde, ani že nepôjde, kým mu toho a toho kráľovu dcéru za ženu neprivedú. Čože mali robiť? Zobrali sa o jednom koni tú princeznú pýtať.

Ako tak idú, len vidia jedného, ako hneď dolu krížom-krážom behá.

- Čo tak beháš? - spýtajú sa ho.

- Len, - vraj, - behám a behám, a nemôžem sa dosť vybehať.

Baláž si pomyslel, že sa im ten dobre môže zísť, a povie mu:

- No, poď s nami, veď sa ty vybeháš. Ten poslúchol a šiel s nimi.
Po chvíli vidia druhého, ktorý stál na jednom mieste hore hlavou a očami na všetky strany jastril.

- Čože tak vyzeráš? - opýtali sa ho.

- Len vyzerám a vyzerám, a nemôžem sa dosť navyzerať.

- No, poď, - vravia, - s nami, veď sa ty navyzeráš.

Prišli k tretiemu, ktorý jednostaj skaly zbieral a lúčal dovysoka.

- Čože, - vravia, - tie skaly tak vo svet lúčaš?

- Ach, lúčam, lúčam, a nemôžem sa dosť nalúčať.

- No, poď, - vravia, - s nami, veď sa ty nalúčaš. Zas videli štvrtého, ako chytá skaly a pchá do seba.

- Čože, - vravia, - tie skaly tak do seba pcháš?

- Ach, len pchám a pchám, a neviem sa ich najesť, - povedal ten.

- No, poď s nami, - zavolal aj tomu Baláž, - veď sa ty naješ.

Potom sa dostali k piatemu, čo z jedného rybníka vodu do seba strebal, že už len na samom dne stála, a ešte volal:

- Jáj, ako by som pil!

- Veď, - vraj, - máš vodu pred sebou, napi sa!

- To mi málo, to mi všetko málo, - odpovedal ten.

- No, keď ti to, - vravia, - málo, veď sa ty napiješ.

Zase došli k šiestemu. Ten sedel v dvanástich bundách skrútený pri vatre, a predsa jednostaj volal:

- Jáj, zima mi, jáj, zima mi! Baláž mu povie:

- Akože by ti bola zima v toľkých bundách a ešte sa pri vatre hreješ?

- Jáj, hrejem, hrejem, ale sa nemôžem zohriať, - bedákal ten.

- No, poď, - vravia, - s nami, veď sa ty zohreješ.

Naostatok videli ešte siedmeho, čo sa chrbtom o stromy opieral
a vyvracal ich.

- Čože tak tie stromy vyvraciaš? - spýta sa ho Baláž.

- Ach, nuž len vyvraciam, a nemôžem dosť navyvracať.

I tomu zavolal:

- No, poď s nami, veď sa ty navyvraciaš.

Tak šli všetci deviati spolu a ešte v ten deň dostali sa do toho mesta, kde ich Laktibrada upravil.

Tu sa postavili pred kráľa a Baláž ho pýtal, aby prepustil svoju dcéru jeho kamarátovi za ženu. Ako to princezná počula, zľakla sa veľmi a začala kričať:

- Ja nepôjdem, ja nepôjdem, lebo ma to za Laktibradu pýtajú.

Ale kráľ neveľa počúval na jej krik:

- Dobre, - povedá, - ja ju prepustím, len si ju musíte zaslúžiť. A to takto: Mám ja tu jedného behúňa a vy vyberte spomedzi seba jedného. Obaja pobežia s listami do tretej krajiny. Keď váš skorej príde s odpoveďou ako môj, tak dostanete
princeznú.

Nato hneď napísal listy; jeden dal do ruky svojmu behúňovi
a druhý Balážovi.

- No, kdeže si ty, čo si sa tak nevedel vybehať? - zvolal Baláž.

- Tu som, - povie ten a postaví sa.

- Akože, - vraví, - myslíš, že obeháš skorej?

- Že či obehám? Veru obehám! Ale si musím skôr trochu pospať.

- Ej, čože by si teraz spal, veď kráľov behúň už šiel.

- No nič, - povedá, - skôr prídem, keď si pospím.

I veru si za hodnú chvíľu pospal a len potom sa rozbehol. Ale boli vám to za nohy! Keď sa z tej tretej krajiny vracal, stretol kráľovho behúňa, čo ešte len ta šiel. Dal Balážovi list a ten ho zaniesol kráľovi.

- Chlapi ste! - pochválil ho kráľ.

A Baláž sa spýtal:

- No, či nám ju dáte?

- Ej, skoro by ste chceli, - povie na to kráľ. - Ale pred dakoľko rokmi spadol z neba jeden znak a zastal na veži. Doteraz ho nikto nemohol vyzrieť a dolu dostať. Ak ten znak bez chyby dostanete, dám vám ju.

- Kdeže si ty, čo si sa nemohol dosť navyzerať? - zavolal Baláž.

- Tu som! - povie ten.

- No, vyzerajže ten znak na tej veži!

Tu ten zodvihne hlavu a namieri dohora okále.

- Aha, - povedá, - tam je na samom vrchovci!

Nato sa Baláž zase ohlási:

- No, kdeže si ty, čo si sa nemohol dosť nalúčať? Zalúč, ale aby
si znaku neublížil!

Ten zalúčil, znak bez chyby spadol a Baláž ho zaniesol kráľovi.

Ale kráľovi sa nevidelo ešte princeznú prepustiť.

- Mám, - vraví, - v sklepe napečeného chleba pre dva regimenty. Ak ten všetok do rána nezjete, tak nič nebude z nás.

A hneď nato ich do toho sklepu zatvoril.

- No, čože myslíš ty, čo si sa nevedel tých skál napchať, či tento chlieb do rána zjeme? - spýtal sa Baláž.

- Ej, veru zjeme, len aby nám ešte málo nebolo, - odpovedal žrút. - A vy si, - vraví, - vezmite popredku, koľko vám treba. O ostatné bude moja starosť.

Ráno prišiel kráľ pozrieť, tu sklep prázdny!

- Pojedli ste to všetko?

- Veď, - vravia, - vidíte!

- No, veru ste chlapi!

Ale keď Baláž poznovu princeznú pýtal, zase im len odsekol:

- Ej, ešte by vám skoro bolo.

Teraz ich zaviedol do pivnice, kde tristo sudov vína stálo. To aby, vraj, do obeda vypili. Tí ôsmi vypili, koľko chceli, a to zvyšné ten logaj do ostatnej kvapky vystrebal. Ešte by aj na viacej bol pristal.

Potom rozkázal kráľ do železnej pece za deväť dní jednostaj kúriť a nato zavolal tých kamarátov.

- Ak, - vraví, - do rána v tejto peci vysedíte, tak dobre, dostanete princeznú.

- No, čože myslíš ty, čo si sa nevedel zohriať? Či vysedíme? - spýtal sa Baláž.

- Oj, vysedíme, - odpovedal zmrzliak, - len aby nám ešte do rána zima nebolo.

Keď už dnu mali ísť, povie zmrzliak:

- No, bračekovia, akože chcete? Či na zimno, či na teplo?

- Ej, len radšej na zimno, - odpovedali kamaráti.

Tu ten zadúchal do pece, naraz ochladla celkom. Vošli dnu a do rána sa taká zima stala, že čeľuste zamrzli.

Ráno kráľ príde a zavolá:

- Či žijete?

- Žijeme, žijeme! - ohlásili sa z pece, - ale nemôžeme von. Kráľ musel dať čeľuste vyrúbať, tak sa dostali von.

- No, - povedá, - teraz vám už princeznú istotne dám, len si ju vyzrite a nájdite.

Baláž zavolá:

- Kdeže si ty, čo si sa nevedel dosť navyzerať? Vyzerajže teraz! Ten skrčí čelo a hľadí, hľadí:

- Veru je, - vraví, - tam za tými deviatimi múrmi.

- A ty si kde, čo si sa nevedel tie stromy dosť navyvracať? Vyvracaj tie múry!

Tu ten len sa do každého zaprel chrbtom, a všetkých deväť múrov sa vyvrátilo.

Tak už kráľ nemohol ďalej od pravdy, prepustil im princeznú.

Tá plakala a nariekala, že či sa ona má za pľuháka Laktibradu vydať. A Baláž ju tešil:

- Neboj sa, nejdeš za Laktibradu, ale tu za tohto; a už len toľko nenariekaj.

Posadili ju do koča a tí deviati šli za ňou.

Už boli blízko Laktibradu, ktorý sa z toho istého miesta ani len nepohol. Ako ich zazrel, že už idú, začal sa trmosiť a tľapkal rukami:

- Už mi ženu vezú! Už mi ženu vezú!

Ale ako to princezná počula, hneď sa spravila na kačku a vyletela z koča. Baláž sa obráti a povie:

- Kdeže si ty, čo si sa nevedel dosť navyzerať? Vyzeraj, kde odletela.

- Aha, tam je, - povedá, - za vodou, na jednom strome sedí!

- No, ty, čo si sa nevedel dosť nalúčať, zalúč do nej, ale aby si jej neublížil! A ty, behúň, pobežíš po ňu.

Ten ju pekne zronil dolu a behúň ju priviedol.

Teraz sa Baláž obrátil k Laktibradovi a povie:

- Ty starý pes, keď sme sa my pre teba museli toľko natrápiť!

Schytil ho za bradu a strepal ho z koňa na zem. Tu sa naraz na
kolomaž rozlial.

Keď sa to stalo, princezná bola rada a všetci sa vrátili k jej otcovi. Tu kamarátovi vystrojili svadbu s peknou princeznou a kamarát zostal tam.

Ale Baláž sa hneď po svadbe odobral a idúci ponechával aj tých siedmich. O dva týždne prišiel domov a naskutku sa pobral do kráľovského zámku.

- No, akože je, - spýtal sa ho kráľ, - či dačo nesieš?

- Tu je všetko, - odpovedal Baláž a vyložil na stôl zlatú hviezdu, mesiac, slnko aj muziku.

Keď to kráľ videl, potľapkal ho po pleci a pritom povedal:

- No, predsa si len chlap! Budem mať z teba hodného zaťa.

Čo sľúbil, to aj splnil: Baláž dostal princeznú za ženu. Tu
neborká mati bola rada, že nechodila darmo na pytačky do
kráľovského zámku. A tie kozičky tancúvali od tých čias pri zlatej
muzike.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016