Oslia koža

Oslia koža (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ, najmocnejší a najvznešenejší vládca, akého kedy nosila zem. V čase mieru bol samá dobrota, no počas vojny vládol kruto a v šírom svete nebolo nikoho, kto by sa mu bol vzoprel. Susedia sa ho obávali, ale v jeho krajine vládla spokojnosť, ľudia nažívali v zhode a láske a v blahodarnej tôni pokoja umenie len tak prekvitalo.

Kráľovná bola ľúbezné, utešené stvorenie, verná družka svojho manžela, cnostná, ušľachtilá a dobrotivá, takže kráľ bol šťastnejším manželom než vládcom. Mali iba jednu dcéru, ktorá každého očarila spanilým zjavom a prívetivosťou, a rodičia vôbec neželeli, že nemajú ďalšieho potomka.

Rozsiahle siene a komnaty paláca žiarili nádherou a prepychom, všade čulo pobiehali dvorania, lokaji a služobníctvo, na stenách, vo výklenkoch i v osobitných salónikoch sa skveli obrazy a sochy a v krásnej záhrade vôkol kráľovského sídla sa jarabeli pestré hriadky najľúbeznejších kvetov. V stajniach spokojne erdžali kone: veľké i malé, parádne tátoše i skromné poníky, všetky bohato ošírované ohlávkami i kantármi, ktoré sa jagali hodvábom a zlatom.

Na najkrajšom mieste však stál osol a vystavoval na obdiv svoje veľké uši. Každý sa tomu čudoval, no sotva zvedel, aké je to zázračné zviera, v duchu uznal, že čestné miesto mu prislúcha právom. Kráľovský osol nerobil nijakú nečistotu a namiesto trusu vypúšťal do podstielky toliare z číreho zlata. Stačilo každé ráno do stajne prísť a zlaté toliariky pozbierať.

No ako to už v živote býva, nebesám sa zavše zunuje zahŕňať priazňou svojich vyvolencov a navštívia ich trápením, ako keď sa v utešený dníček z ničoho nič strhne kúrňava a jasné slnko zastrie čiernym mrakom. Tak nečakane sa do dobrej kráľovnej zahryzla zlá choroba a po troške jej ujedala zo zdravia i krásy. Skormútený kráľ neľutoval ničoho, len aby nemoci zabránil a vyrval z jej spárov milovanú ženu, no každým dňom sa iba trpko presviedčal, že bohatstvo a moc nad nemocou nemá moci. Vychýrení lekári, mastičkári i kadejakí šarlatáni si v paláci podávali kľučku, no choroba sa sťa požiar neúprosne šírila ďalej, až napokon každý poznal, že tu už nieto rady ani pomoci.

Aj kráľovná vedela, čo ju čaká, a keď nadišla jej posledná hodinka, povedala kráľovi:

„Sľúbte mi, pane, skôr než naveky zatvorím oči, že po mojej smrti viac nepomyslíte na ženbu ..."

„Najdrahšia moja," odvetil kráľ, „mučíte ma svojou rečou. No ak chcete sľub, dám vám ho s ľahkým srdcom, lebo kým budem žiť, a to vám prisahám, inú ženu už nikdy nebudem mať rád!"

„Verím vám," riekla kráľovná. „Váš sľub je mi ďalším dôkazom lásky, horúcej a vernej až po hrob. No pre pokoj mojej duše a vám pre útechu mi jednako len sľúbte, ak by vám raz smutno bolo samému, že zahoríte plamom vášne iba k takej žene, čo ma dobrotou i krásou prevýši."

Kráľ pokladal svoju manželku za najušľachtilejšie, najľúbeznejšie a najmúdrejšie stvorenie, a preto jej so slzami v očiach sľúbil, čo si želala.

Kráľovná v manželovom náručí skonala a kráľ sa pohrúžil do hlbokého smútku. Dňom-nocou sa z jeho komnaty ozýval plač a kvílenie a všetci, čo ho počuli, si vraveli, že toľkými slzami si kráľ svoj smútok raz-dva vyplače a bolestná rana sa mu skoro zacelie.

A naozaj.

Neminulo veľa času a kráľ sa rozhodol, že ďalej už nebude sám ako prst a že si na púť životom zvolí družku. Lež kde nájsť ženu krásnu a múdru, obdarenú pôvabom duše i tela, ľúbeznejšiu a milšiu než bola kráľovná?

Kráľ však pamätal na prísahu a verne sa jej chcel pridŕžať. Rozkázal dvoranom a radcom, aby vyslali poslov do všetkých miest i dedín a usilovne hľadali pre kráľa súcu nevestu. No ani v paláci, kde bolo veľa krásnych i múdrych dvorných dám, ani v celom meste či na vidieku, ba ani v susedných krajinách poslovia nenašli dievčinu, ktorá by bola po vôli ich kráľovi.

Iba jedno jedinké stvorenie očarúvalo svet nevídaným pôvabom, múdrosťou a milotou - mladučká princezná. Všetci boli dokonca zajedno v tom, že kráľova dcéra je ešte krajšia, než bola nebohá kráľovná. Ani otcovmu zraku neuniklo, v aký utešený kvet sa rozvila jeho dcérenka. Potajme na ňu hľadieval z okna, keď sa prechádzala po zámockej záhrade, bedlivými očami ju skúmal, keď jedli spolu za kráľovským stolom, až zrazu poznal, že sa do nej zaľúbil.

„Je spanilejšia, umnejšia a milšia," presviedčal sám seba, „neporuším slovo, ktoré som dal kráľovnej." Takto sa v duchu utešoval a viac sa nebránil pochabému ošiaľu, ktorý sa v ňom prudko rozhorel.

„Ožením sa s dcérou!" vyhlásil svojim ministrom a radcom a nič nedbal na ich zdesenie. Ba našiel si na kráľovskom dvore aj zástancov, čo mu jeho voľbu schválili.

Keď potom princeznej povedali, že sa s ňou chce oženiť vlastný otec, horko zaplakala. Kormútila sa v svojej izbietke, máčala tvár horúcimi slzami, až sa napokon rozhodla, že sa pôjde požalovať krstnej materi. Bola to dobrá a múdra víla, ktorá niesla malú princeznú na krst, a teraz bývala bokom od svetského ruchu v neveľkej jaskynke, bohato zdobenej perleťou a koralmi.

V dávnych blažených časoch žili totiž bytosti, ktoré mali čarodejnú moc a neraz boli ľuďom na dobrej pomoci. Aj táto víla sa vyznala v svojej robote a dobre vedela, čo sa robí v paláci. Vedela aj to, že kráľova dcéra si k nej príde po radu, a už ju pred jaskynkou čakala.

Keď princezná prišla a krstnej matke porozprávala, čo ju trápi, víla jej povedala:

„Nič sa neboj, dcérenka, a spoľahni sa na mňa. Tvoj otec sa nebodaj spochabel, to sa mužom v jeho veku stáva, no počúvnuť ho by bol veľký nerozum. Vzoprieť sa mu nesmieš, božechráň, lebo by ťa mocou prisilil. Naoko privoľ, ale hneď si chystaj zbraň. Predstieraj pred ním márnivosť a z rozmaru si pýtaj to i to. A kým kráľ bude plniť tvoje želania, môžbyť aj zmúdrie. Žiadaj si od svojho kráľovského otca, aby ti dal ušiť šaty, ktoré budú mať farbu času. Oplýva síce nesmiernym bohatstvom i mocou, no takým darom sa ti sotva zavďačí."

Princezná sa poďakovala za dobrú radu, vrátila sa domov a trasúcim sa hlasom povedala otcovi, že sa za neho vydá, ale nech jej dá najprv zhotoviť šaty, ktoré budú mať farbu času.

„Farbu času?" čudoval sa kráľ. Nikdy o takom dačom nechyroval, ale nestrácal hlavu. Dal si zavolať najlepších kráľovských krajčírov a riekol im, že ak pre princeznú v krátkom čase neušijú také a také šaty, budú visieť.

Kráľovským krajčírom sa veru nežiadalo odvisnúť, a sotva svitol druhý deň, šaty priniesli. Belaseli sa najbelasejším blankytom, ako keď sa na oblohe zažíhajú zore a oblaky pozlátené prvým lúčom slnka ju zdobia zlatým trbletom.

Princezná onemela údivom nad ich nevídanou krásou a v srdci sa jej striedal zármutok a radosť. Dobrá víla však bola v tvŕdzi naporúdzi a tichučko jej pošepla:

„Pýtaj si, dcérka, mesiačikové šaty, aby boli jasné sťa v noci svit luny. Uvidíš, že túto prosbu ti otec nesplní."

Princezná predniesla kráľovi druhé želanie.

„Mesiačikové šaty?" spýtal sa vládca, akoby nebol dobre počul, no vzápätí si predvolal svojho čipkára.

„Dávam vám rozkaz urobiť pre princeznú šaty, ktoré by žiarili sťa drahocenný skvost a jemnosťou a krásou by zatienili mesiac v úplnku. Poponáhľajte sa a majte na pamäti, že vám ide o hlavu."

Keď sa minul stanovený čas, kráľovskí čipkári priniesli princeznej mesiačikové šaty. Zrkadlil sa v nich striebristý svit luny, až všetko vôkol zažiarilo trblietavým jasom, že aj hviezdy na oblohe sa zachveli a zbledli závisťou. Princeznú tak uchvátilo čarokrásne rúcho, že by už vari privolila otcovi, no dobrá víla bola nablízku a chytro krstniatku pošepla:

„Žiadaj si, dcérka, slniečkové šaty. Povedz, že si želáš, aby žiarili sťa jasné slnko na nebi. Uvidíš, že túto prosbu ti kráľ nesplní."

Dcéra pokľakla pred otcom tretí raz a so stiesneným srdcom žiadala, aby jej dal ušiť šaty, ktoré by sa krásou vyrovnali slniečku.

„Slniečkové šaty?" žasol kráľ. Čoraz väčšmi horel túžbou, aby si princeznú priviedol pred oltár, a trpezlivo načúval, aký vrtoch jej zas zišiel na rozum. Potom sa rezko zvrtol a zavolal si majstra klenotníka, čo pre palác brúsieval diamanty a drahé kamene. Rozkázal mu, aby pre princeznú zhotovil drahocenné rúcho, ktoré by sa jagalo zlatom a briliantmi. Nech nádherou a jasom oslní každého, kto sa naň pozrie, tak ako slnko oslepuje človeka, keď chce na poludnie zhliadnuť jeho zlatú tvár.

Tak vravel kráľ a na dôvažok ešte majstrovi povedal:

„Ak verne nesplníš môj rozkaz, tak vedz, že ťa čakajú ťažké muky a napokon ťa dám skrátiť o hlavu."

Ani klenotník nechcel byť o hlavu kratší. Neminul týždeň a priniesol kráľovskej dcére nevídané rúcho, ktoré hýrilo živým trbletom a jasom. Slniečkové šaty boli také utešené, akoby sa na nich stretlo tisíc malých slniečok. Ani jasný boh slnka Foibos nehľadí do jagavejšej žiary, keď sa v zlatom koči vezie po nebeskej báni a občas sa pozrie na trblietavé slniečko.

Princezná videla, že ju už nič nezachráni a po toľkých skvostných daroch musí kráľovi privoliť, no krstná mať sa nevzdávala nádeje. Odviedla dievčinu bokom a poradila princeznej, aby si od otca pýtala kožu toho zázračného somára, čo už roky trúsi rýdze zlaté dukáty a zapĺňa nimi pokladnice kráľovského paláca.

„Uvidíš, že osla sa otec nevzdá a zvíťazíme nad jeho tvrdošijnou hlúposťou," povedala napokon krstná mať a potisla princeznú pred kráľa.

Bola to múdra víla, veľa v živote skúsila a poznala, no netušila, že keď sa raz v srdci muža rozhorí prudká vášeň, aj zlato sa mu stane iba hŕstkou popola. Kráľ ani chvíľočku neotáľal a sluhovia ešte v ten deň priniesli princeznej do komnaty kožu zo zázračného zvieraťa.

Keď kráľovská dcéra videla na skvostnom podnose osliu kožu, horko zaplakala. Nič ju viac na svete netešilo a v trpkých dumkách sa chystala predstúpiť pred kráľa a povedať mu, že sa stane jeho manželkou.

No víla ani teraz nezložila ruky do lona. Povedala princeznej, že kto má čisté svedomie, ten si nemá prečo zúfať. Kázala jej, aby len smelo oznámila kráľovi, že sa za neho vydá.

„A ty sa, dcérka, zatiaľ hotuj na cestu," vravela víla. „Tajne ujdeš do ďalekej krajiny, neboj sa, veď ja ti pri tom pomôžem, a dakde si už zarobíš na kúsok chlebíka. Oblečieš si osliu kožu - pod ňou veru nik nebude hľadať princeznú. Všetky krásne šaty, zrkadlo a šperky si vezmeš so sebou, poľahky sa zmestia sem do tejto truhlice. A tu ti dávam čarodejný prútik, ten maj stále po ruke. Keď ho budeš držať, skrinka, poputuje s tebou - neviditeľná, skrytá oku človeka. Keď však budeš chcieť, aby sa ti zjavila a otvorila, pošib prútom zem."

Tak víla dobrým slovom naúčala princeznú a ďalej bdela nad jej osudom. Kráľ zatiaľ prekypoval radosťou a vydal rozkaz chystať všetko na sobáš. Netušil, že nevestička za rannej rosy opustila palác a v oslej koži odišla do cudzej krajiny.

Keď dvorné dámy mysleli, že už je čas, aby pristrojili mladuchu, zaklopali na dvere jej komnaty. Dlho sa im nik neozýval, nuž otvorili a videli, že izba je prázdna. Hneď zburcovali sluhov, lokajov i stráže, aby princeznú hľadali v paláci a v záhrade, ale každý sa vrátil s dlhým nosom. Akoby sa pod ňou prepadla zem. Keď už vari trikrát prehľadali každý kút, s bázňou predstúpili pred kráľa a povedali mu, že princezná nebodaj utiekla. Kráľ sa už videl byť šťastným manželom a sprvu nechcel sluhom uveriť. Nuž toto je tá chvíľa, po ktorej toľko túžil a pre ktorú sa tak umáral?

Keď sa však po trúchlivej zvesti spamätal, rozkázal rytierom i sluhom, aby chytro sedlali kone a cvalom prehľadali šíre okolie. Márne sa však jazdci rozbehli cestami-necestami, po kráľovskej dcére nenašli ani stopu a v hradných sieňach sa usídlil zármutok. Všetci želeli za princeznou, no v duchu sa aj tešili, že ušla hrozbe nerovného sobáša.

Princezná v oslej koži putovala zatiaľ ďalekou krajinou a idúcky si hľadala prácu. K okoloidúcim ruky vystierala, o prístrešie a kúsok chleba prosila, no kto sa na ňu pozrel, hneď sa s hnusom odvrátil. Na zvieracej koži sa vrstvila špina, sadal na ňu prach, že veru každý, kto také čudo zazrel, radšej sa mu zďaleka vyhol. Princezná sa vliekla ďalej ako žobráčka a myslela si, že jej už vari prichodí zahynúť. Keď od hladu celkom oslabla a od únavy div neklesla, s poslednými silami prišla na majer, kde práve hľadali slúžku. Gazdiná nedbala, že dievča je ufúľané. Potrebovala pomoc na hrubú robotu: prať staré handry a čistiť sviniam válovy.

Slúžtičke vydelili v kuchyni kút, kde sama jedávala z misky, lebo ostatná čeliadka ju mala na posmech a nik s ňou nechcel sedieť pri stole. Paholci ju podpichovali, vystrájali surové žarty, vynášali sa, že sú čosi viacej, a ohŕňali nad ňou nos. Tak sa jej deň za dňom míňal v ustavičnej robote a klopote, len v nedeľu mala kúsok času iba pre seba.

Keď si za rána v chlieve všetko porobila, náhlila sa do svojej chyžky a zhodila zo seba osliu kožu. Pekne sa poumývala, šibla zem čarovným prútikom, a hneď sa jej pred očami zjavila truhlica. K obloku si postavila veľké pozlátené zrkadlo, drahým hrebeňom si prečesávala vlasy, a potom rozmýšľala, ktoré šaty si obliecť. Či belasé, čo sa trblietajú ako jasná obloha, či mesiačikové, čo striebristým svitom žiaria ani hviezdy, alebo slniečkové, čo sa jagajú rubínmi a zlatom a oslepujú oči nevídaným trbletom? Zvŕtala sa v skvostnom rúchu pred zrkadlom, zdobila sa drahocennými šperkami a kochala sa vo vlastnej kráse. Tíško si pritom prespevovala a načisto zabudla, že je len úbohou slúžtičkou, čo opatruje svine. Keď cez oblôčik videla, že sa zvečerieva, odložila všetku parádu do truhlice a celý týždeň sa znovu tešila na nedeľu.

V majeri, kde princezná slúžila, chovali pre jedného mocného kráľa rozmanité vtáctvo: berberské sliepky, kačky, perličky, chriaštele, kormorány a všakovaké iné vtáky s chutným, lahodným mäsom. Bolo ich neúrekom a radosť bolo hľadieť, ako si pyšne kráčajú po veľkých ohradených dvoroch.

Kráľov syn sa v majeri neraz zastavil, keď sa s družinou vracal z poľovačky. Lovci si posadali, oddýchli, občerstvili sa jedlom i čerstvou vodou a potom pokračovali v ceste. Princ bol udatný junák, driečny ako bájny hrdina Kefalos, o ktorom sa vravelo, že je krásny ako boh. Kráľovič bol aj chrabrý bojovník. Nejeden pluk sa triasol pred ním strachom, no v smelej hrudi mu bilo dobré a láskavé srdce.

Oslia koža, lebo tak princeznú všetci nazývali, sa mu neraz ukradomky prizerala a zakaždým sa jej pod hrubými handrami rozbúchalo srdiečko.

„Či je len milý, šľachetný a pekný!" vzdychala roztúžene. „Veruže závidím kráske, ktorú obdarúva láskou. Keby mňa obdaroval hoci len biednymi šatočkami, bola by som šťastná ako kráľovná."

Raz sa princ len tak naverímboha potuloval po majeri, až sa ocitol v pustej aleji. Na samom konci zazrel akúsi chatrč, chalúpku na spadnutie, v ktorej bývala Oslia koža. Princ podišiel bližšie a viac z rozmaru než zo zvedavosti dnu nakukol. Bola práve nedeľa a princezná sa krútila pred zrkadlom v slniečkových šatách, ktoré sa v lúčoch popoludňajšieho slnka trblietali ako drahokam.

Princ civel ako na zjavenie. Ani vo sne by sa nebol nazdal, aký poklad skrýva táto zastrčená chalúpka. Žasol nad skvostným rúchom, od ktorého sa v tmavej chyžke celkom rozvidnelo, no ešte väčšmi sa kochal krásou dievčiny. Bola sťa svieži púčik, ušľachtilá tvár a jemné črty prezrádzali vznešenosť a plachý stud korunoval jej pôvab.

So zatajeným dychom hľadel princ do izbietky a už-už sa chystal, že otvorí, no zakaždým sa zháčil. Zdalo sa mu, že sa to dáke božstvo v ten spanilý zjav prevtelilo, a trikrát s bázňou cúvol od dverí.

Zadumaný sa vrátil do paláca, no od toho dňa nebola s ním reč. Bočil od rodičov i od družiny, sám sa túlal lesom a občas sa mu z hrude vydral vzdych. Všetko ho zrazu prestalo tešiť.
Z karnevalu ušiel a zamkol sa do svojej izby, pohrdol aj bálom, zunovalo ho divadlo aj poľovačky. Ani len jesť mu nechutilo. Všetci v paláci videli, že princ ochorel, že ho kvári akýsi neduh, no nikto nevedel, ako ho vyliečiť, ako mu z duše vyhnať clivotu a zármutok.

Kráľovič sa znovu vybral do majera a spytoval sa gazdinej i sluhov, aká krásna víla to býva v chatrči konca pustej aleje. Povedali mu, že tam má chyžku Oslia koža, slúžka, čo opatruje svine, ale že od víly má ďaleko a o kráse už tobôž nemôže byť ani reči. Oblieka si vraj kožu z osla a po nej dostala aj meno.

„Mrzká je ani noc! Ktorý muž na ňu pozrie, hneď ho prejde chuť na ľúbostné pletky. Verte nám, pane, je to špata."

Tak vraveli sluhovia princovi, no kráľovič sa nedal presvedčiť. Ľúbezné črty milovanej bytosti sa mu hlboko vryli do pamäti a nič ich stadiaľ nevedelo vymazať.

Princ ďalej chradol, sužoval sa a vzdychal. Kráľovná už bola celá utrápená, že jedinému synovi nevie rady a že sa jej od žiaľu priam stráca pred očami. Na veľa prosenia napokon povedal matke, že si želá, aby mu Oslia koža upiekla koláč.

Kráľovná sa ihneď brala vyplniť princovo želanie a vyzvedala sa, kde Osliu kožu nájde. Keď potom v majeri povedala, po čo prišla, všetci ju začali odhovárať:

„Preboha, pani! Hádam to len nemyslíte naozaj. Veď Oslia koža je od špiny až čierna. Vyzerá ako krtko, čo sa hrabe v zemi. Ešte aj kuchtík, čo prikladá na oheň, je od nej čistejší."

Ale kráľovná sa nedala odradiť.

„Nech je taká, lebo onaká, koláč upiecť musí. Tak si to želá môj syn a ja jeho prosbe vyhoviem. Keby si žiadal, že sa chce najesť zlata, alebo hocičo iné, čo by bolo všetkým na smiech, aj vtedy by som mu spravila po vôli."

Keď Oslej koži povedali, že má upiecť koláč pre kráľoviča, od radosti jej poskočilo srdce. Zatvorila sa do svojej izbietky, aby ju pri práci nik nerušil, pekne sa poumývala, obliekla si strieborný živôtik, preosiala múku, pridala štipku soli, maslo, čerstvé vajíčka a zamiesila. Napokon zakúrila v peci a koláč do zlatista upiekla. Vydaril sa jej neúrekom. Mäkučký bol ako páper a rozváňal, až sa slinky zbiehali.

Ako áno, ako nie, v koláči bol aj princeznin drahocenný prsteň. Povráva sa, že sa veľmi náhlila a pri robote jej skĺzol z prsta. No tí, čo dobre poznajú tento príbeh, sa dušujú, že ho ta dala náročky. Musela vraj vedieť aj to, že sa princ na ňu cez kľúčovú dierku díva, lebo darmo tajiť, na ženu sa nemožno ukradomky pozerať - ustriehne muža v každej nestreženej chvíli.

Oslia koža vraj verila, že kráľovič prsteň nájde a tak mu dá znamenie, že aj ona na neho myslí.

Koláč princovi náramne chutil. Jedol ho tak hltavo, že prsteň div neprehltol. Keď zrazu zbadal trblietavý drahokam a zlatý ovál prstienka, ktorý bol zároveň mierkou prstíka, radosťou mu zaplesalo srdce. Chytro si vzácny darček ukryl pod vankúš a potom ďalej smútil a vzdychal. Keď jeho smúteniu a vzdychaniu nebolo konca-kraja, múdri a skúsení lekári stanovili, že princ chorie na lásku. Každý vek má svoj liek - vedeli doktori už dávno a princovi predpísali takú medecínu, že sa musí oženiť.

Všetci mu začali húsť tú pesničku poza uši, no kráľovič o svadbe ani počuť. Na veľa prosenia a dohovárania napokon privolil, ale hneď vyhlásil, že sa ožení iba s dievčinou, ktorej bude dobrý jeho zlatý prsteň.

Kráľ a kráľovná sa princovej žiadosti veľmi čudovali, no keď syn tvrdošijne trval na svojom, dali v celom kráľovstve na známosť, aby si všetky dievčatá bez rozdielu veku, stavu či rodu prišli do paláca skúsiť princov prstienok. Ktorá si ho navlečie na prst, stane sa kráľovskou nevestou.

Len čo sa chýr rozletel po krajine, hneď sa ako huby po daždi vyrojili všakovakí mastičkári, ktorí chceli chytro zbohatnúť. Svätosväte prisahali, že poznajú tajomstvo, ako prsty zmenšiť. Nejedna dievčina na ich múdre rady doplatila. Jedna si prst strúhala ako mrkev, druhá si kúštik odsekla, tretia si ho potierala akousi vodičkou, až jej načisto zliezla koža. Veľa prstov sa zmrzačilo pre prstienok, ktorý mal odvážnym dievkam pomôcť pod čepiec, aby si spolu s princom zasadli na trón.

Svitol deň skúšky a v paláci sa od včasného rána tiesnil zástup diev. Najprv si prstienok skúšali princezné, markízy a vojvodkyne, no hoci mali jemné rúčky, prsteň sa im na prst nezmestil. Potom prišli na rad kontesy a barónky, jedna po druhej si navliekali drahocenný šperk, no ani jedna ho nevedela nastoknúť. Za nimi sa ustanovili meštianske dcéry, medzi nimi aj krajčírky s peknými útlymi prštekmi, ktoré vyzerali ani stvorené pre prstienok, no ten ako začarovaný vzdoroval a ani na jedinký prst sa nenavliekol.

Nedalo sa nič robiť, prišli na rad kuchárky, slúžky, práčky, dievčiny nižšieho stavu i kadejaké pobehajky so špinavými rukami, no všetky s tou istou nádejou ako urodzené šľachtičné. Šťastie chceli skúsiť aj dievčatá s hrubými ručiskami, že skôr by prešlo lano uchom ihly než ich prsty cez otvor prstienka.

Rad sa pomaly skončil, už odišlo aj posledné dievča, iba Oslia koža sedela učupená dakde v kúte a do paláca ani neprišla. Keď sa princ na ňu pýtal, všetci vyprskli v smiech:

„Hádam jej len osud neurčil, aby sa stala kráľovnou!"

„A prečo nie?" zvolal princ a rozkázal, aby ju hneď priviedli.

Radcovia, rytieri a dvorné dámy sa uškŕňali a v duchu princovi zazlievali, že dal zavolať takú upískanú, zafúľanú slúžtičku. Oslia koža vošla do dvorany, so sklopenou hlavou pristúpila k princovi a spod špinavej zvieracej kože placho vytiahla ruku. Všetci až zhíkli, keď zazreli jej útle pršteky, a vzápätí žasli ešte väčšmi, keď jej princ prsteň zľahka natiahol.

Dvorania ju ihneď chceli zaviesť ku kráľovi, no Oslia koža poprosila o chvíľku strpenia. Rada by vraj prišla pred svojho pána a vládcu v inom oblečení. Všetci jej dali za pravdu, veď na zabrýzganú kožu hľadel každý s odporom a radšej sa od nej odvrátil.

Keď sa princezná vrátila a v skvostnom rúchu prechádzala kráľovskými sieňami, všetko zatajilo dych. Hebké plavé vlasy, posiate diamantmi, boli sťa živé svetlo, ktoré vôkol rozsieva trblietavé lúče, veľké belasé oči žiarili hrdou vznešenosťou, a na kom nežne spočinul jej zrak, bol ranený i očarený zároveň. Princezná mala spanilú postavu a útly driek, že by ju bol ľahko objal dvoma dlaňami, a z celého zjavu sálala láskavosť a dobrota. Popri jej čare hasla krása dvorných dám a ich paráda vyzerala úboho a trápne.

Starý kráľ si div oči nevyočil, keď videl, že princezná oplýva toľkým pôvabom, a kráľovná od radosti nevedela, čo prv robiť: či si objať krásnu nevestu, alebo od šťastia slziť, že jej syn sa po dlhom čase usmieva. Najväčšmi sa tešil kráľovič. Hrdo ani páv sa niesol vedľa princeznej a na všetkých hľadel šťastným pohľadom.

Nuž a keď je súci ženích a utešená nevesta, načo ďalej otáľať? Kráľ určil deň svadby a pozval na ňu vládcov zo všetkých končín sveta. Neminulo veľa času a do paláca sa začali hrnúť hostia. Hľa, tu prichádzajú králi z ďalekého východu na veľkých bielych slonoch a od bohatých darov pre nevestu sa im až prehýbajú koše. Z maurského pobrežia zavítali na svadbu černošskí králi. Všade, kadiaľ išli, narobili veľa rozruchu, ľudia sa zbiehali na diváky a nevedeli sa im vynačudovať. Mamky to hneď využili a strašili nimi roztopašné detváky. Celý palác sa len tak hmýril blízkymi i zámorskými hosťami, veď išla byť svadba, o ktorej chýr letel šírym svetom.

No ani jedno knieža, kráľ, vojvodca či monarcha neprišiel s toľkými darmi a slávou ako otec krásnej nevesty. Už dávno vytriezvel zo slepej vášne, ktorá mu sťa mora zatemnila um. Načisto sa vyliečil z hriešnej túžby a v duši mu ostala len nežná láska otcovská. Keď si po dlhom čase zazrel dcéru, s radostným plačom sa jej náhlil v ústrety a vrúcne si ju vinul na srdce.

„Buď bohu chvála, dieťa moje drahé," vravel pomedzi slzy, „že ťa zas vidím zdravú, veselú a šťastnú."

Keď princ a jeho rodičia videli, z akého slávneho kráľovského rodu pochádza mladucha, radosti nebolo konca-kraja.

Na veselie prišla aj víla, princeznina krstná mať, a svadobným hosťom porozprávala, ako statočne sa princezná od úteku z domu držala. Ešte len potom nevestu všetci obdivovali a prevolávali jej na slávu.

Nuž tak sa končí rozprávka o Oslej koži.



Povinnosť si neslobodno zanedbať,

tak poúča dieťa každá mať.

Ak aj človek zavše trpieť musí

a ústrky mnohé neraz skúsi,

napokon sa všetko zmení na radosť,

korunou je oslávená každá cnosť.



No príbeh o Oslej koži skrýva aj iné ponaučenie. Hovorí o tom, že ak raz muža strhne vášeň, zdravý rozum jej je chabým súperom. Taký zaslepenec sa neobzerá napravo ani naľavo a temným pudom obetuje hoc aj celé kráľovstvo.

Z rozprávky o Oslej koži vyčítame aj to, že každé dievča vydrží o suchej kôrke a vode, len aby sa mohlo pekne obliekať a parádiť.

Koľko ľudí - toľko ponaučení. V rozprávke si každý nájde zrnko pravdy a do srdca si ho zaseje.



Rozprávke o Oslej koži ťažko uveriť,

no kým budú žiť deti a ich stará mať

rozprávky im bude večer rozprávať,

aj ona bude žiť.