Modrofúz

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 448 slov
Počet zobrazení: 1 339
Tlačení: 145
Uložení: 165
Modrofúz (Rozprávka)
Bol raz jeden muž, ktorý mal v meste i na vidieku pekné domy, plno zlatého a strieborného náčinia, drahocenný nábytok a koče celé zo zlata. Mal však na nešťastie modré fúzy a bol preto taký mrzký a strašný, že každá žena či dievčina radšej pred ním utiekla. Jedna jeho susedka, urodzená šľachtičná, mala dve dcéry-krásavice, a on ju poprosil, aby mu jednu dala za manželku, nech vraj sama rozhodne, ktorú. Ale ani jedna ho nechcela, každá ho strkala druhej, lebo nemali odvahu vziať si muža s modrou bradou. Odrádzalo ich aj to, že bol už viac ráz ženatý, a nik nevedel, kam sa jeho ženy podeli.

Modrofúz sa chcel s krásavicami bližšie zoznámiť a pozval ich aj s matkou, s troma či štyrmi najlepšími priateľkami a s niekoľkými mládencami zo susedstva do jedného zo svojich vidieckych domov. Zostali tam celých osem dní. Prechádzali sa, chodili na poľovačky a rybačky, tancovali, veselili sa a hodovali. Ani len za celý ten čas nespávali a po nociach kadečo vystrájali. Modrofúz napokon mal, čo chcel, lebo mladšej dcére sa odrazu videlo, že modrá brada domáceho pána nie je až taká hrozná a že je to veľmi slušný človek. Len čo sa vrátili do mesta, bola svadba.

Na sklonku mesiaca Modrofúz povedal žene, že musí v súrnej veci najmenej na šesť týždňov odcestovať a že ju prosí, aby sa počas jeho neprítomnosti dobre zabávala. Nech si vraj pozve priateľov, a ak sa im bude páčiť, nech idú spolu na vidiek a nech im vo všetkom urobí po vôli.

„Tu, hľa, sú," povedal, „kľúče od dvoch veľkých siení, tieto sú od zlatého a strieborného náčinia, ktoré často nepoužívame, tieto tu sú od mojich nedobytných pokladníc so zlatom a striebrom, tieto od skrinky s klenotmi a toto je hlavný kľúč od všetkých obytných miestností. A tu je ešte jeden malý kľúčik od izby na konci veľkej galérie v byte na prízemí. Otvorte si všetko, čo len chcete, choďte si, kam chcete, ale do tejto izby nesmiete vstúpiť. Zakazujem vám to veľmi dôrazne, lebo ak by ste ju predsa otvorili, nič na svete vás nezachráni pred mojím hnevom."

Žena sľúbila, že presne zachová všetko, čo jej rozkázal. Muž ju objal, nastúpil do koča a vydal sa na cestu. Susedky a priateľky nečakali, až po ne mladomanželka pošle, lebo horeli netrpezlivosťou prezrieť si všetko Modrofúzovo bohatstvo. Kým bol doma, neodvážili sa prísť, lebo modrá brada im naháňala strach. A hneď sa aj pustili prezerať komnaty, izby, šatníky, jedny krajšie a bohatšie ako druhé. Napokon prišli aj do siení a nevychádzali z údivu nad počtom a krásou nástenných kobercov, postelí, pohoviek, skríň, stolov, okrúhlych stolíkov a zrkadiel, v ktorých sa videli od hlavy po päty. Jedny mali rámy hladké, iné strieborné či pozlátené. Všade bola neslýchaná krása a nádhera a návštevníčky jednostaj všetko vychvaľovali a závideli priateľke, aké má šťastie. Ona sa však pri pohľade na toľké bohatstvo vôbec netešila, lebo už netrpezlivo čakala, kedy pôjde otvoriť izbu v byte na prízemí.

Zvedavosť ju poháňala čoraz väčšmi, až napokon nehľadela ani na to, že je neslušné opustiť spoločnosť. Zostupovala malým skrytým schodišťom s toľkým chvatom, že dva či trikrát si div nezlomila väzy. Keď prišla k dverám izby, na chvíľočku zastala. Pripamätala si mužov zákaz a rozmýšľala, aké nešťastie by ju mohlo stihnúť, ak neposlúchne. Nevládala však mocnému pokušeniu odolať, vzala kľúčik a s trasúcimi sa rukami dvere odomkla.

Spočiatku nevidela nič, lebo obloky boli zatvorené. Po chvíli už rozoznala, že celá dlážka je pokrytá sadnutou krvou a že sa v nej odrážajú telá mŕtvych žien, pripútaných pozdĺž steny. (Boli to napospol ženy, s ktorými sa Modrofúz oženil a ktoré potom jednu po druhej zabil.) Myslela, že zomrie strachom, a kľúčik od izby jej vo chvíli, keď ho vyťahovala zo zámky, vypadol z ruky. Horko-ťažko sa spamätala, zdvihla kľúčik, zamkla dvere a vošla do svojej izby, aby sa trochu upokojila. Bola však veľmi rozrušená a vôbec sa jej to nedarilo. Zrazu zbadala, že na kľúčiku je krv. Dva či trikrát ju zotierala, ale krv nie a nie zmiznúť. Márne ju zmývala, márne drhla pieskom a štrkom, kľúč bol stále krvavý, lebo naň pôsobili čary a nijakým činom sa nedal očistiť. Keď krv zotrela z jednej strany, hneď sa zjavila na druhej.

Modrofúz sa vrátil z cesty ešte v ten večer. Povedal, že dostal list a v ňom správu, že pokonávka, kvôli ktorej cestoval, sa už priaznivo vybavila. Žena sa mu tak i onak usilovala prejaviť radosť nad skorým návratom. Hneď na druhý deň si pýtal od nej kľúče a ona mu ich trasúcou sa rukou podávala. Muž sa ľahko dovtípil, čo sa stalo/

„Ako to, že tu nie je kľúč od dolnej izby?" spýtal sa prísne Modrofúz.

„Asi som ho nechala hore na stole," odvetila žena.

„Už aj mi ho prineste!" riekol Modrofúz.

Darmo sa pokúšala nejako vykrútiť, napokon musela kľúčik priniesť. Modrofúz sa mu prizrel a riekol:

„Prečo je na kľúči krv?"

„Neviem," odvetila úbohá žena, bledá ani smrť.

„Vy teda neviete," riekol Modrofúz, „ale ja to viem! Chceli ste do tej izby vojsť. No dobre, pani, pôjdete tam a zaujmete miesto vedľa tých, ktoré ste tam videli."

Žena sa s plačom hodila mužovi k nohám a prosila o zľutovanie. Bolo vidieť, ako veľmi želie, že neposlúchla. Jej zármutok a krása by bola pohla aj kameňom, ale Modrofúz mal srdce tvrdšie než skala.

„Musíte zomrieť, pani, a hneď!" riekol.

„Ak mám zomrieť," odvetila žena s očami plávajúcimi v slzách, „dožičte mi chvíľu času, aby som sa pomodlila."

„Dám vám polovičku zo štvrťhodiny," povedal Modrofúz, „ale ani o chvíľočku viac."

Keď žena osamela, zavolala sestru a riekla jej:

„Sestra Anna (tak sa jej sestra volala), choď, prosím ťa, hore na vežu a pozri sa, či ešte nejdú moji bratia. Sľúbili, že ma dnes navštívia. Ak ich uvidíš, daj im znamenie, aby sa ponáhľali."

Sestra Anna vystúpila na vežu a úbohá trpiteľka jej podchvíľou volala:

„Anna, sestrička Anna, čo vidíš? Ide už niekto?"

A sestra odpovedala:

„Nevidím nič, iba prach sa v lúčoch slnka skvie, iba trávička sa zelenie."

A Modrofúz už držal v ruke veľký nôž a na plné hrdlo kričal:

„Poď dolu, lebo si pôjdem po teba."

„Ešte chvíľočku, prosím vás," odvetila žena a vzápätí tíško volala:

„Anna, sestrička Anna, čo vidíš? Ide už niekto?"

A sestra odpovedala:

„Nevidím nič, iba prach sa v lúčoch slnka skvie, iba trávička sa zelenie."

„Zíď chytro dolu," kričal Modrofúz, „lebo pôjdem po teba!"

„Už idem" odvetila žena a potom znovu volala:

„Anna, sestrička Anna, čo vidíš? Ide už niekto?"

„Vidím mračno prachu, je čoraz bližšie," odvetila sestra Anna.

„Sú to moji bratia?"

„Beda, sestrička, je to kŕdeľ oviec."

„Tak ty nezídeš dolu?" kričal Modrofúz.

„Ešte chvíľočku," odvetila žena a hneď nato zvolala:

„Anna, sestrička Anna, čo vidíš? Ide už niekto?"

„Vidím," odvetila sestra, „dvoch jazdcov, ale ešte sú ďaleko.
Buď bohu chvála," zvolala o chvíľu, „sú to naši bratia. Kývam im, ako vládzem, aby sa ponáhľali."

Vtom Modrofúz skríkol, až sa zatriasol dom. Úbohá žena zišla dolu a celá uplakaná a rozstrapatená sa mu vrhla k nohám.

„To ti nepomôže," povedal Modrofúz, „musíš zomrieť!"

Nato ju jednou rukou chytil za vlasy, druhou zdvihol nôž a chystal sa jej odseknúť hlavu. Úbohá žena sa k nemu obrátila a s hasnúcimi očami ho prosila, aby jej daroval ešte chvíľočku na rozjímanie.

„Nie, nie!" povedal Modrofúz. „Poruč dušu bohu!" a zdvihol ruku...

Vtom ktosi zabúchal tak mocne, že Modrofúz sa zháčil. Brána sa otvorila, vošli dvaja jazdci a s tasenými mečmi sa hnali na Modrofúza. Modrofúz v nich spoznal bratov svojej ženy, jedného dragúna, druhého mušketiera, a útekom sa pokúšal zachrániť. Ale bratia mu boli v pätách a chytili ho skôr, než dobehol na schody. Prebodli ho mečom a mŕtvolu nechali na zemi.

Úbohá žena, skoro taká mŕtva ako jej muž, nevládala už ani vstať a objať si bratov. Ukázalo sa, že Modrofúz nemal nijakých dedičov a jeho žena sa stala paňou celého imania. Časť podarovala sestre a vydala ju za mladého šľachtica, ktorého mala Anna už dávno rada. Za ďalšiu čiastku kúpila pre oboch bratov kapitánske hodnosti. Zvyšok si ponechala a vydala sa za statočného muža, pri ktorom zabudla na zlé časy, ktoré prežila s Modrofúzom.



Ponaučenie



Zvedavosť čaro má, ale je vrtošivá,

zármutok neraz v sebe skrýva.

Radosť je na chvíľu, sotva si kto z nej lizne,

či žena a či muž, chytro ju veru stratí.

Má ju - a už mu mizne

a draho za ňu platí.



Iné ponaučenie



Poniektorí rozumkári, čo vedia, jak svet sa krúti,

tvrdia, že je zabudnutý

navždy tento príbeh starý.

Dnes už nie sú takí strašní muži,

každý verne ženičke len slúži.

Žiarlivci a mosúri

pradú doma ako kocúry.

A že akej farby majú muži bradu?

To je jedno - nech len dobre pradú!
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.048