Majster kocúr alebo kocúr v čižmách

Majster kocúr alebo kocúr v čižmách (Rozprávka)
Bol raz jeden mlynár. Keď zomrel, zanechal svojim trom deťom skromný majetok - mlyn, osla a kocúra. Synovia sa podelili raz-dva, nevolali sudcu ani notára, ľahko by tí boli zhltli chudobné dedičstvo. Najstarší dostal mlyn, prostredný osla a najmladší kocúra.

Najmladšieho syna mrzelo, že sa mu ušlo tak málo. „Ak sa moji bratia dajú dovedna, statočne sa uživia. No ak ja kocúra zjem a urobím si z kože čiapku, zomriem od hladu."

Kocúr potajomky vypočul pána a potom mu dôstojne a vážne povedal:

„Netrápte sa, pán môj! Opatrite mi vrece, dajte mi ušiť pár čižiem, aby som mohol chodiť húštinou, a uvidíte, že ste neobišli najhoršie."

Pán si od takej reči veľa nesľuboval, no neraz videl, aké kúsky kocúr vystrája, keď chytá potkany a myši, ako sa zavesí za nohy alebo skryje do múky, akoby bol mŕtvy, a pomyslel si, že azda mu bude v jeho biede na dobrej pomoci.

Keď už mal kocúr všetko, čo si želal, obul si čižmy, vrece si prehodil cez plece, prednými labkami prichytil povraz a šiel do ohrady, kde bolo veľa zajacov. Do vreca nachystal otruby a mlieč a robil sa, že je mŕtvy. Čakal na dákeho zajačika, ktorý ešte nepoznal nástrahy tohto sveta, že vlezie do vreca a pustí sa maškrtiť.

Sotva si kocúr ľahol, mal, čo chcel. Ľahkomyseľný zajko vhopkal do vreca, milý kocúr zatiahol povraz, vybral zajaca a neľútostne ho zabil.

S korisťou sa pyšne pobral ku kráľovi, aby ho prijal. Keď mu dovolili vojsť do komnát jeho výsosti, hlboko sa kráľovi poklonil a riekol:

„Milostivý pane, tu, hľa, vám nesiem zajaca z revíru pána markíza Karabasa (toto meno sa kocúrovi najlepšie pozdalo pre jeho pána). Poveril ma, aby som sa vám zavďačil v jeho mene."

„Povedz svojmu pánovi," odvetil kráľ, „že ma potešil a že mu ďakujem."

Inokedy sa kocúr skryl s otvoreným vrecom do obilia. Keď dnu vošli dve jarabice, zatiahol povraz a milé vtáky chytil. Potom šiel s nimi ku kráľovi, ako prv so zajacom, kráľ jarabice s radosťou prijal a kocúra počastoval.
Takto z času na čas, dva či tri razy, zaniesol kocúr kráľovi zverinu z revíru svojho pána.

Jedného dňa sa kráľ chystal, že sa prevezie na koči popri rieke so svojou dcérou, najkrajšou princeznou na svete. Kocúr sa o tom dozvedel a riekol svojmu pánovi:

„Počúvnite moju radu a šťastie vás neminie. Choďte sa kúpať do rieky na miesto, ktoré vám ukážem. Ostatné je moja starosť."

Markíz Karabas urobil, ako mu kocúr radil, a vôbec sa nestaral, čo z toho vykvitne. Keď sa už kúpal a kráľovský koč sa približoval, zakričal kocúr na plné hrdlo:

„Pomoc! Pomoc! Markíz Karabas sa topí!"

Kráľ počul krik a vyklonil sa z koča. Hneď spoznal kocúra, ktorý mu neraz priniesol zverinu, a rozkázal strážcom, aby chytro šli ratovať pána Karabasa.

Kým sluhovia ťahali chudáka markíza z rieky, podišiel kocúr ku koču a povedal kráľovi, že kým sa jeho pán kúpal, zlodeji mu ukradli šaty, darmo vraj kričal, čo mu sily stačili. (Prešibaný kocúr ich skryl pod skalu.)

Kráľ hneď rozkázal dvoranom, ktorí sa starali o kráľovské rúcha, aby spomedzi jeho najkrajších šiat priniesli jedny pre pána markíza Karabasa.

Markíz bol driečny šuhaj, a v krásnych šatách vyzeral ešte onakvejšie. Kráľ sa mu jednostaj úctivo prihováral, ba aj kráľovskej dcére sa mlynárov syn náramne páčil. Keď sa markíz Karabas na ňu s nesmiernou úctou a nehou dva-trikrát pozrel, hneď sa do neho zaľúbila.

Kráľ markíza pozval, aby sa s nimi v koči previezol. Kocúr videl, že sa mu všetko darí, natešene sa poponáhľal dopredu a dedinčanom, ktorí neďaleko kosili lúku, povedal:

„Ľudkovia dobrí, ak nepoviete kráľovi, že táto lúka patrí markízovi Karabasovi, dá vás rozsekať na márne kúsky."

Kráľ sa naozaj koscov spýtal, čia je to lúka.

„Pána markíza Karabasa," odvetili kosci všetci do jedného, lebo kocúrova hrozba ich vystrašila.

„Máte tu pekný kus zeme, pán markíz," povedal kráľ.

„Z tejto lúky, milostivý pane," odvetil markíz, „beriem každý rok bohatú úrodu."

Kocúr bežal ustavične dobrý kus vpredu, a keď naďabil na žencov, takto im povedal:

„Ľudkovia dobrí, ak nepoviete kráľovi, že všetko toto obilie patrí markízovi Karabasovi, dá vás rozsekať na márne kúsky."

O chvíľu prišiel na pole kráľ a pýtal sa, komu obilie patrí.

„Pánu markízovi Karabasovi," odvetili ženci a kráľ aj markíz sa tomu potešili.

A kocúr si len ide pred kočom a každému, koho stretne, vraví to isté, a kráľ sa nemôže vynačudovať nad nesmiernym bohatstvom markíza Karabasa.

Napokon prišiel kocúr do krásneho zámku, v ktorom býval najbohatší obor na svete. Jemu patrili aj všetky pozemky, kadiaľ sa kráľ viezol. Kocúr sa najprv prezvedel, čo je to za obra a čo vie robiť. Potom sluhov poprosil, že by sa rád s obrom pozhováral. Nechcel vraj prejsť okolo zámku a nemať tú česť pokloniť sa jeho pánovi.

Obor kocúra veľmi úctivo prijal a núkal ho, aby si sadol.

„Povedali mi," vraví kocúr, „že sa viete premeniť na všetky možné zvieratá. Vraj sa môžete premeniť aj na leva alebo slona."

„Veruže viem," povedal obor chytro, „a aby ste mi verili, premením sa teraz na leva."

Keď kocúr videl pred sebou leva, tak sa vydesil, že sa naskutku vyštveral na odkvapovú rúru. Išlo mu to ťažko a bolo to aj nebezpečné, lebo teraz, keď liezol po škridliciach, čižmy mu boli nanič.

Keď sa lev o chvíľu znovu premenil na obra, kocúr zliezol zo strechy a priznal sa, že sa veru poriadne vyľakal. Potom riekol:

„Ľudia mi vraveli, ale ja tomu neverím, že sa viete premeniť aj na tie najmenšie zvieratá, napríklad na potkana alebo na myš. Ale, ako hovorím, to sa mi vidí celkom nemožné."

„Nemožné?" odvetil obor. „Uvidíte!"

A v tej samej chvíli sa premenil na myš a rozbehol sa po dlážke. Len čo kocúr myš zočil, vrhol sa na ňu a zožral ju.

Kráľ zatiaľ zbadal obrov zámok a chcel si ho pozrieť. Kocúr počul, že cez padací most hrkoce koč, a vybehol kráľovi oproti.

„Vitajte, vaše veličenstvo, v zámku markíza Karabasa."

„Akože, pán markíz?" zvolal kráľ. „Vari aj tento zámok je váš? Jakživ som nevidel krajšie nádvorie a priľahlé budovy. Nože vojdime, ak dovolíte."

Markíz podal ruku princeznej a spolu kráčali za kráľom, ktorý šiel do zámku prvý. Vstúpili do veľkej dvorany a tam - čuduj sa, svete! - ich čakala znamenitá večera. Obor si práve v ten deň pozval priateľov, ale keď hostia videli, že v zámku je kráľ, neodvážili sa vojsť.

Kráľa očarili dobré spôsoby markíza Karabasa, a jeho dcéra - tá sa do neho zaľúbila po uši. Keď si kráľ vypil päť či šesť pohárov, povedal markízovi:

„Len na vás záleží, pán markíz, či sa stanete mojím zaťom."

Markíz sa hlboko poklonil a prijal česť, ktorú mu kráľ núkal. Hneď na druhý deň sa oženil s princeznou. Kocúr sa stal urodzeným veľmožom a od tých čias chytal myši len z kratochvíle.



Ponaučenie


Keď zomrie boháč a jeho syn

stane sa dedičom zámožným,

každý mu to za šťastie ráta.

No v živote sa často stáva,

že šikovnosť a bystrá hlava

sú hodny viac než mešec zlata.



Iné ponaučenie



Ani sa syn mlynárov nenamáhal veľa,

princezná okom planúcim hneď za šuhajom mrela

a zrodil sa v nej nežný cit.

Nuž mladosť, krása, pekný šat

veľa vie v láske dokázať

a neradno ho podceniť.