Princ a chocholík

Princ a chocholík (Rozprávka)
Bola raz jedna kráľovná, ktorá povila také mrzké dieťa, že sa sotva dalo poznať, či má vôbec ľudskú podobu. Víla pri jeho narodení však tvrdila, že nemusí byť pekný, lebo bude náramne vtipný. Ba povedala aj to, že pomocou tohto daru môže dať osobe, ktorú bude mať z tej duše rád, toľko dôvtipu, koľko má sám.

Úbohú kráľovnú to potešilo, lebo sa veľmi kormútila, že priviedla na svet takého mrzkého skrčka. A naozaj! Sotva dieťa začalo rozprávať, navravelo toľko milých rečičiek a vo všetkom si počínalo tak múdro, že každého očarilo.

Zabudol som povedať, že chlapča prišlo na svet s chocholčekom vlasov na hlave, a preto ho nazývali Chocholík Riquet, lebo Riquet bolo jeho priezvisko.

Na sklonku siedmeho či ôsmeho roku povila kráľovná v susednom kráľovstve dve dcéry. Prvá bola krajšia ako zornička a kráľovná sa od veľkej radosti div nepominula. Tá istá víla, ktorá bola pri narodení malého Chocholíka, chcela zmierniť jej radosť a povedala kráľovnej, že malá princezná nebude mať ani zamak dôvtipu, a čím bude krajšia, tým bude hlúpejšia. Kráľovnú zvesť omráčila, no o chvíľu ju stihol ešte väčší zármutok. Druhá dcérka, ktorú vzápätí porodila, bola náramne škaredá.

„Netrápte sa, pani," povedala víla, „vašej dcére sa nestane krivda. Bude taká bystrá, že nik si ani len nevšimne, že nie je pekná."

„Dajbože!" odvetila kráľovná. „Ale nemožno pridať trochu dôvtipu mojej staršej peknučkej dcérke?"

„S duchaplnosťou, pani, nezmôžem pre ňu nič," povedala víla, „ale s jej krásou môžem urobiť všetko. Rada by som vás potešila, nuž dám vašej dcére dar, že bude môcť dať zo svojej krásy tomu, koho si zaľúbi."

Princezné rástli a spolu s nimi rástli aj ich prednosti. Všade sa hovorilo o kráse staršej a duchaplnosti mladšej. S vekom však narastali aj ich chyby. Mladšia navidomoči ošpatnievala a staršia bola zo dňa na deň hlúpejšia. Ak sa jej dakto niečo spýtal, alebo vôbec neodvetila, alebo povedala niečo náramne hlúpe. Bola pritom taká nešikovná, že nevedela na okraj kozubu postaviť štyri porcelánové šáločky - vždy aspoň jednu rozbila. Ak mala vypiť za pohár vody, určite si polovicu vyliala na šaty.

Hoci je krása pre dievča veľkým darom, jednako mladšia princezná v spoločnosti vždy vynikala nad staršou. Spočiatku sa každý náhlil k staršej, aby mohol na ňu hľadieť a obdivovať jej krásu. No čoskoro odišiel k duchaplnejšej a počúval jej ľúbezné reči, ktoré sa jej priam rinuli z úst. A čuduj sa, svete! O chvíľu neostal pri staršej nik a všetko sa zhromaždilo okolo mladšej. Staršia princezná si to všimla, aj keď bola hlúpa ako peň a bez ľútosti by bola obetovala všetku svoju krásu za polovičku sestrinho rozumu. Ba ani múdra kráľovná sa neopanovala a podchvíľou dcére vyhadzovala na oči, aká je hlúpa. Úbohá princezná sa preto div neumorila žiaľom.

Raz odišla do lesa, že si tam poplače nad svojím nešťastím, keď tu zrazu vidí prichádzať mrzkého, odporného, ale pekne oblečeného človiečika. Bol to mladý princ Chocholík. Poznal princeznú z obrázkov, ktoré kolovali svetom, a zaľúbil sa do nej. Odišiel z otcovho kráľovstva, len aby sa s ňou stretol a pozhováral. Náramne bol rád, že ju stretol takú samučkú, a veľmi úctivo a zdvorilo ju pozdravil. Keď sa jej poklonil, zbadal, že je skormútená, a povedal:

„Neviem, pani, ako môže byť krásavica ako vy taká smutná. Verte mi, videl som už veľa krásnych žien, no ani jedna sa vám krásou nemôže rovnať."

„Prosím, pane," odvetila princezná a na viac sa nezmohla.

„Krása," pokračoval princ Chocholík, „je veľkým darom, zatieni všetko ostatné. Krásny človek sa veru nemá prečo trápiť."

„Radšej by som bola mrzká ako vy, ale rozumná. Načo mi je krása, keď som hlúpa?" riekla princezná.

„Pani, nič nesvedčí o našom duchu viac, než keď si myslíme, že ho nemáme. Ten dar má totiž takú vlastnosť, že čím viac ho človek má, tým väčšmi mu chýba."

„To neviem," povedala princezná, „viem len, že som veľmi hlúpa, a preto sa vari utrápim na smrť."

„Ak vás, pani, sužuje len to, ľahko vášmu trápeniu urobím koniec."

„Hej, ale ako?" spytuje sa princezná.

„Mám takú moc," povedal princ Chocholík, „že osobe, ktorú budem mať veľmi rád, môžem dať toľko dôvtipu, koľko si bude želať. A pretože tou osobou, pani, ste vy, záleží len na vás, aby ste mali toľko rozumu, koľko len človek môže mať, pravda, ak sa za mňa vydáte."

Princezná od prekvapenia načisto stratila reč.

„Vidím," riekol princ Chocholík, „že vás moje slová priviedli do pomykova, a nečudujem sa tomu. Dávam vám rok času na rozmyslenie."
Princezná bola taká nedôvtipná a súčasne si tak vrúcne želala, aby aj ona bola múdra, že jej ani na um nezišlo, ako chytro sa rok minie, a ponuku prijala.

Len čo princovi Chocholíkovi sľúbila, že do roka a do dňa sa za neho vydá, hneď sa cítila akosi ináč. Uvedomila si, že môže neobyčajne ľahko povedať všetko, čo chce, a že to vie povedať pekne a hravo. A hneď sa aj začala s princom Chocholíkom spôsobne a vyberane zhovárať. Veľmi sa jej to darilo, až si princ myslel, že jej dal rozumu viac, než si nechal pre seba.

Keď sa princezná vrátila do paláca, na kráľovskom dvore nevedeli, čo si majú o jej náhlej a neobyčajnej premene myslieť. Dosiaľ vždy iba tárala dve na tri, a odrazu vravela veľmi múdro a duchaplne. Všetci sa tomu nesmierne radovali, iba mladšia sestra sa netešila. Keď sa už nemohla nad sestrou vynášať duchaplnosťou, vyzerala vedľa nej ako odporná špata.

Kráľ dal teraz veľa na dcérinu mienku, ba niekedy sa šiel s ňou poradiť aj do jej komnát. Keď sa chýr o krásnej a múdrej princeznej rozniesol po krajine, princovia zo susedných kráľovstiev sa ktorý pred ktorým uchádzali o jej priazeň a skoro všetci ju popýtali o ruku. Ale princeznej sa ani jeden nezdal dosť rozumný. Vypočula všetkých, ale nesľúbila sa nikomu. Lež tu sa medzi pytačmi zjavil taký mocný, bohatý, vtipný a krásny princ, že sa jej veru popáčil a nebola by dbala vydať sa za neho. Keď to otec videl, povedal jej, aby si ženícha vybrala sama a riekla rozhodné slovo.

Dcéra sa otcovi poďakovala a poprosila ho, aby jej dal čas všetko si dobre rozmyslieť. Lebo čím je kto rozumnejší, tým ťažšie sa vo vážnej veci rozhoduje.

Princezná sa išla prejsť, aby v pokoji podumala, čo robiť. Náhodou sa ocitla v tom istom lese, kde sa kedysi stretla s princom Chocholíkom. Ako si tak hlboko zahútaná ide, začuje pod nohami akýsi ruch, akoby tam pobiehalo veľa ľudí a čosi chystalo. Princezná zbystrila sluch a počula, ako ktosi vraví:

„Prines hrniec!"

A druhý:

„Daj ten kotlík!"

Tretí:

„Prilož na oheň!"

Vtom sa zem otvorila a princezná uvidela veľkú kuchyňu a v nej plno kuchárov, kuchtíkov a všakovakých pomocníkov, ako keď sa chystá veľká hostina. Potom sa dvadsiati či tridsiati pobrali do aleje, posadali si okolo dlhočizného stola a s prestýkačkou v ruke a s líščím chvostom na uchu začali pracovať, nôtiac si do taktu ľúbeznú pieseň.

Princezná na nich začudovane hľadela a spýtala sa, pre koho pracujú.

„Pre princa Chocholíka, zajtra bude mať svadbu," odvetil najhlavnejší spomedzi nich.

Princezná sa začudovala ešte väčšmi. Spomenula si, že práve takto rok sa sľúbila princovi Chocholíkovi, a div nezamdlela. Dovtedy jej to ani nezišlo na um, lebo princovi dala slovo ešte ako hlúpa, no len čo ju obdaroval dôvtipom, hneď na všetky svoje hlúposti zabudla.

Princezná sa prechádzala ďalej, no neurobila ešte ani tridsať krokov, keď sa pred ňou zjavil princ Chocholík v krásnom skvostnom oblečení, ako sa na ženícha svedčí.

„Ako vidíte, pani, dodržal som slovo, a nepochybujem, že aj vy ste prišli splniť svoj sľub a urobiť ma najšťastnejším človekom na svete, keď sa za mňa vydáte."

„Ak mám povedať pravdu," odvetila princezná, „ešte som sa celkom nerozhodla a sotva sa rozhodnem tak, ako si želáte."

„Prekvapujete ma, pani," povedal princ Chocholík.

„O tom nepochybujem," vraví princezná, „a ak by som sa zhovárala s hrubým a obmedzeným človekom, mala by som ťažkú úlohu. Povedal by mi, že princezná musí dodržať slovo, alebo: musíte sa za mňa vydať, lebo ste mi to sľúbili. Ale pretože človek, s ktorým sa zhováram, je muž skúsený a dôvtipný, verím, že ma pochopí. Viete dobre, že kým som bola hlúpym stvorením, nemohla som sa rozhodnúť vydať sa za vás. Ako môžete chcieť, aby som sa rozhodla teraz, obdarená umom, keď mi to už vtedy padlo ťažko? Ak ste naozaj vážne pomýšľali oženiť sa so mnou, konali ste neobozretne, keď ste ma vymanili z hlúposti, a teraz môžem všetko posúdiť jasnejšie než prv."

"Ak by vám muž bez ducha," odvetil princ Chocholík, „mohol vyčítať, ako vravíte, že ste nedodržali slovo, prečo žiadate, aby som tak nečinil ja, ak ide o šťastie môjho života. Bolo by vari rozumné, aby duchaplní ľudia boli v nevýhode pred hlúpymi? A to by ste si želali vy, žena s dôvtipom, ktorá toľko po ňom túžila? No ak dovolíte, hovorme o nás dvoch. Či sa vám okrem toho, že som mrzký, nepáči na mne aj niečo iné? Nie ste spokojná s mojím pôvodom, umom, povahou, spôsobmi?"

„Nie," odvetila princezná. „Všetko, čo spomínate, sa mi veľmi páči."

„Nuž ak je tak," vraví princ Chocholík, „šťastie ma neminie, lebo vy ma môžete urobiť naj driečnejším mužom na svete."

„Ale ako?" pýtala sa princezná.

„Jednoducho," odvetil princ Chocholík. „Stačí, ak ma budete mať rada a ak si to budete želať. Keby ste však o tom, čo vám teraz vravím, pochybovali, nuž vedzte, že tá istá víla, ktorá ma pri narodení obšťastnila darom urobiť vtipným človeka, ktorý sa mi bude páčiť, aj vás obdarovala mocou urobiť pekným, koho ľúbite a komu chcete prejaviť svoju priazeň."

„Nuž ak je tak," vraví princezná, „želám si z celého srdca, aby ste sa stali najmilším a najľúbeznejším princom na svete. Dávam vám zo svojho daru toľko, koľko ho mám sama."

Princezná ešte ani nedoriekla, a už jej pred očami stál princ Chocholík - najkrajší, naj súcej ši a najmilší muž sveta.

Podaktorí vravia, že tú premenu nespôsobili čary dobrej víly, ale láska. Princezná vraj premýšľala o vytrvalosti Chocholíka Riqueta, o jeho skromnosti a všetkých dobrých vlastnostiach jeho srdca a ducha, a potom sa jej už nezdalo, že má nesúmerné telo a mrzký obličaj. Chocholíkov hrb sa jej javil ako rozmar človeka, ktorý sa vypína. A ak si dovtedy myslela, že strašne kríva, teraz sa jej videlo, že tak kráča náročky, a bola očarená. Ľudia vravia aj to, že škuľavé princove oči jej teraz priam žiarili a ich nesúmernosť pokladala v duchu za známku prudkého ľúbostného vzruchu. A veľký červený nos sa jej javil ako vojenský a hrdinský.

Nech už bolo tak či onak, princezná Chocholíkovi sľúbila, že sa za neho vydá, ak s tým bude súhlasiť jej otec? Keď kráľ videl, ako si jeho dcéra váži princa, ktorého napokon aj on poznal ako rozumného, múdreho muža, s radosťou ho prijal za zaťa.

Hneď na druhý deň bola svadba, ako to princ Chocholík predvídal a ako bol na to dal rozkazy už dávno predtým.



Ponaučenie



Nie rozprávku nám tento príbeh núka,

lež pravdu, ktorú všetci vieme:

krásny je, koho milujeme,

milovaný má vždy aj ducha.