Černokňažník

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 650 slov
Počet zobrazení: 1 997
Tlačení: 191
Uložení: 201
Černokňažník (Rozprávka)
Bol raz jeden starý človek a ten mal jedného syna. Ale že bol starý a pritom aj veľmi chudobný, nemohol si syna vychovať. Raz, keď sa rozžiaril nad svojou psotou, takto mu povedal:


„Vidíš, syn môj, ja som už človek starý. Robiť na teba nevládzem, žobrať by nám bolo hanba a zgazdovaného nemáme nič. Ty už pomaly odrastáš, musím ťa ja zaviesť voľakde medzi ľudí a dať do služby."


„Veru, otec môj," odpovie syn, „i ja som si už tak myslel. Len ma teda zaveďte, vďačne budem u bárskoho slúžiť."


Starý vzal vatráľ, cedidlo a ostatný kúsok chleba, čo mali na svojom bydle. Tak sa vybrali z domu hľadať tú službu. Idú, idú horami, nájdu tam jedného čierneho chlapa na skale sedieť a knihy čítať. A to bol, hľaďteže, černokňažník, lenže oni o tom nevedeli. Pozdravia sa mu:


„Pamodaj šťastia!"


„Pamodaj i vám!" odpovie černokňažník. „Kdeže idete, starý, kde?"


„Hja, vediem si syna voľakde do služby. Či by ste ho vy neprijali?"


„Čože by som neprijal! Zíde sa mi na posluhu, len mi ho nechaj! A vidíš, u mňa by sa mohol voľačo aj naučiť. Čo mi dáš, ak ti ho budem aj učiť?"


„Ach, čože by som vám ja chudobný otec dal, veď sám nemám čo do úst položiť!"


„Tak vieš čo? Budem ho mať u seba sedem rokov. Po siedmich rokoch si poňho prídeš a vtedy, ak si ho poznáš, bude tvoj, ale ak nie, zadržím si ho navždy."


„No dobre," povie otec, „keď je tak, nech bude!"


A myslel si pritom: Čože by to bola za robota, aby som si syna po siedmich rokoch nepoznal!"


I nechal ho u Černokňažníka a sám šiel domov.


Černokňažník sa hneď chlapca vypytoval, či vie čítať. Ten i poznal trocha litery, ale sa obával priznať, že by mu to na zlé vypálilo. Nuž len tak odpovedal, že nevie, že kde by sa to naučil.


„No keď nevieš, tak si môj. Dám ti ja, hľadže, takúto robotu..."


S tým ho černokňažník zaviedol do jednej chyžky, kde boli samé kefy. Potom do druhej, tam boli samé knihy. A napokon do tretej, tá bola prázdna, boh v nej len jedny zavreté dvere.


„No vidíš, tuto ty budeš prebývať. Inú robotu nebudeš mať, len tými kefami čistiť a ometať tie knihy. A keď sa ti zunuje, tu máš tento prútik. Zaklopeš ním tri razy na tieto zavreté dvere, a hneď prídu tvoji rovesníci a môžeš sa s nimi hrať. Alebo keď budeš lačný, zaklopeš raz, a hneď sa ti donesie jedlo. Ja teraz pôjdem na sedem rokov na cesty. Správaj sa tu tak, aby som ťa, keď prídem, mohol pochváliť."


Milý černokňažník odišiel a chlapec ostal v dome sám ako palec. Zle mu, pravda, nebolo, lebo keď zaklopal na tie dvere raz, prišli na stôl všelijaké lakoty, a keď tri razy, nahrnula sa kopa chlapcov s hračkami. Ale jemu sa znevidelo jednostaj tie knihy čistiť. Otvoril jednu z nich a učil sa z nej čítať. Číta, koľko číta, až sa veru naučil z tých kníh všetky čarodejstvá.


O sedem rokov prišiel čarodejník domov. Všetko našiel v poriadku a chlapca pochválil.



Ale čože za ten čas chudobný otec doma? Živil sa, ako sa dalo, a ustavične len o tom rozmýšľal, ako by on poznal toho svojho syna.


„Už môže byť väčší, taký a taký," prirovnával ho k jeho rovesníkom. „Veď sa azda len nepremenil na dáku obludu?"


Po siedmich rokoch vzal vatráľ a cedidlo a šiel do tej hory.


Ako ide tou horou a už dochodil neďaleko černokňažníka, beží mu naproti pekne oblečený mládenec.


„Hľa," vraví si otec, „taký už môže byť i môj syn, lenže nebol tak pekne oblečený."


A to bol jeho syn. Keď dobehol bližšie, povie mu ten mládenec:


„No, otec, či by ste ma takto poznali?"


„Ej, trocha ťa len poznávam," prizerá sa mu otec. „No, ale si mi narástol!"


„To je ešte nič," vraví syn. „Keď prídete k černokňažníkovi, dá ma vám ináč poznávať. Ukáže vám na streche kŕdeľ holubov. Dobreže pozerajte, ja budem sedieť medzi nimi v treťom rade a trocha ovesím krídelce, tak ma poznáte."


A vtom už zase odbehol naspäť.


Starý otec šiel už veselšie ďalej, až i prišiel do černokňažníkovho domu.


„Prišiel som si po syna," hovorí.


„Nože no," riekne černokňažník, „sedem rokov minulo, to je pravda. Tak si ho len vezmi, ak si ho poznáš." A ukáže mu kŕdeľ holubov na streche. „Ale ak ho nespoznáš na prvý raz, zostane u mňa."


Starý otec sa podoprie na vatráľ a hľadí, hľadí po tých holuboch. Vtom vidí, že v treťom rade jeden spustil krídelce.


„Aha," ukáže vatráľom, „tamto je môj syn, v tom treťom rade, čo to krídelce ovesil!"


„Uhádol si!" povie černokňažník.


Otec si pýtal syna, ale černokňažník sa vykrúcal, že ho teraz nemôže dať, lebo je holubom. Kým ho zase premení na mládenca, na to mu vraj treba veľa času. Ale že ho o krátky čas pošle. S tým sa starý otec dal odpraviť a syna nechal tam.


Černokňažníka veľmi škrelo, že mu to s tým holubom nevyšlo.



Raz on odišiel voľakde po práci. Milý syn využil príležitosť, pobral čarodejnícke knihy a hybaj vnohy! Ušiel k svojmu otcovi.


„Tak si sa predsa len vyslobodil!" povie mu otec.


„Veru vyslobodil, ešte som mu aj čarodejnícke knihy pobral," odpovedal syn.


„No, len aby si za ne draho nezaplatil!"


„Ej, čože by som zaplatil, veď som ja už väčší čarodejník ako sám černokňažník. Ale viete čo, otec môj? My takto na holej dlani nevyžijeme, musíme sa dajako zaopatriť. Urobím sa ja na junca a vy ma povediete predať. Nepredajte ma ináč, len za sto zlatých. Ale keď ma predáte, nenechajte na mne povrázok, vypýtajte si ho naspäť. Ja vám zase prídem domov."


Ako povedal, tak sa stalo. Otec predal junca za sto zlatých, povrázok vzal so sebou - a syn bol doma ešte skôr ako otec.


Ked sa im tých sto zlatých minulo, povie zase syn:


„No, otec, zase sme na holom. Urobím sa ja teraz na vola, nedajte ma od sto toliarov. A keď ma predáte, zase zosnímte povrázok, ja vám prídem domov."


I po druhý raz sa všetko dobre skončilo. Syn bol prv doma ako otec.


Na tretí raz sa premenil na pekného koňa a prikázal otcovi, aby ho už teraz nedal od sto dukátov. Ale kantár, pre všetko na svete, aby na ňom nezabudol!


Otec príde s koňom na jarmok. Tu koňovi niet páru v celom jarmoku. Hneď sa okolo neho nahrnuli kupci, každý ho chcel, ale sto dukátov sa im predsa veľa videlo. Len ti tu príde k nemu bohatý pán, a to bol sám černokňažník.


„Starý, za čo dáte tú paripu?" A hneď ju pochválil, či je len pekná.


„Hja, veru tú od sto dukátov nikto nedostane!"


„A nespustíte nič?"


„Veru, pane, ani len babku!"


„No, keď je tak, už vám ich len vyplatím, lebo ja práve takú paripu hľadám."


A vysypal mu kopu dukátov.


Lež kým si tu starý zhŕňal peniaze, či sú dobré, vysadol milý čarodejník na paripu, chytil ju za kantár a už nebolo po ňom ani chýru ani slychu.


Len keď si mi tu! myslel si černokňažník. Veď ťa ja naučím miešať sa druhému do remesla!


A s tým ho popchol ešte mocnejšie. Zastavili sa iba v druhej osade pri kováčovi pred vyhňou. Tu milého koňa priviazal o stĺp a sám šiel dnu ku kováčovi:


„Kováč, kuj centové podkovy, budeme ich žeravé pribíjať tomuto koňovi."


A aj sám pomáhal kováčovi, aby bolo čím skôr. Za ten čas sa k vyhni pozbiehali chlapci z tej dediny, obzerať koňa aj pána. Jeden z nich sa priblížil k samému koňovi a tu mu ten pošepne:


„Chlapče, zosnímže zo mňa kantár."


Chlapec tak urobil, a tu sa náš kôň premenil na holuba a letel preč. Ako to černokňažník zbadal, hneď sa urobil na jastraba a pustil sa za ním. Leteli oba, kým leteli, až veru jastrab mal už holuba dochytil


Bola tam jedna kráľovská záhrada. Po nej sa prechodila smutná, zamyslená kráľova dcéra. Otec jej bol na smrť chorý a nenašiel sa nik, kto by ho vyliečil. Len tu odrazu vidí pred sebou krásneho šuhaja, ktorý ju pekne prosí, či by ho ako prsteň neprijala na svoj prst.


Kráľovej dcére sa šuhaj zapáčil, nuž neodoprela. On sa hneď premenil na krásny zlatý prsteň a ona si ho nastokla na malíček.


Vtom dal kráľ vyhlásiť, že kto ho z tej choroby vylieči, tomu dá svoju dcéru za ženu. Lekárov bolo dosť, čo by to chceli urobiť, ale nikto si už netrúfal. A tak sa nik ani neprihlásil.


Iba asi na tretí deň ráno príde ti jeden nový lekár, že on kráľa vylieči. A to bol zase ten černokňažník. Aj kráľa šťastne vyliečil a hneď žiadal, aby si s princeznou vymenili prstene na znamenie, že si ju od kráľa zaslúžil. Dosť sa ona vzpierala tak i tak, že ani nemá prsteň súci na sprstienkovanie, aby ešte pozhovel.


Ale on dobre vedel o tom prsteni, nuž jej povedal:


„Veď mi dajte len tamtoten z malého prsta, ja pristanem."


Kráľ hneď prikázal, aby mu ho dala a aby si prstene vymenili.


Tu ako kráľova dcéra zosnímala ten prsteň, spadol jej na zem a hneď sa rozsypal na proso. Ako to černokňažník videl, premenil sa na kohúta a začal to proso zobať. Už ho všetko pozobal, iba jedno zrnce sa zakotúlalo voľakde do škárky, to nemohol dostať von. Urobil sa teda na myš, že ho tak dostane von. Ale milé zrnce sa premenilo na kocúra, ten myš uchytil a rozdriapal na márne kusy. Bolo po černokňažníkovi.


Vtom už zase krásny šuhaj stál pred kráľom a kráľovou dcérou a odprosoval ich, že ich musel tak znepokojiť. Kráľ sa len čudoval, čo sa to robí, a napokon si dal všetko vyrozprávať.


„No," hovorí, „keď si ty taký majster nad majstra a mojej dcére sa páčiš, dávam ti ju za ženu."


Hneď sa spolu zobrali. Šuhaj si dal doviesť aj starého otca a po kráľovej smrti sa stal kráľom. A tak žije až dosiaľ, ak ešte nezomrel.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014