Slncový kôň

Slncový kôň (Rozprávka)

Bola raz jedna krajina, smutná ako hrob, temná ako noc, lebo do nej slnce nikdy nezasvietilo. Tam by ju boli ľudia sovám a netopierom prepustili, keby kráľ nebol mal jedného koňa so slncom na čele, z ktorého sa sypali jasné blesky na všetky strany ako z naozajstného slnca. Toho koňa vodili po krajine, a kadiaľ s ním šli, svietilo sa ľuďom ako vo dne. Len keď už zašli za horu, privalila sa hustá tma, že by ju mohol krájať.

Naraz slncový kôň zmizol. Hustá hmla zaľahla už teraz na celú krajinu. Ľudia sa nemohli ani hnúť, nie to ešte obrobiť si polia alebo si voľačo zarobiť. Všetci treli neslýchanú biedu a sám kráľ stŕpal, čo bude z jeho krajiny. Takto veru nemohli obstáť. Nuž sa kráľ i s vojskom vychytil hľadať slncového koňa.

Po biede sa dotmolil na hranice kráľovstva, kde už z druhej krajiny začalo presinievať. Ale čože, keď sa i to svetielko len biedne prelamovalo cez husté hory, ktorým nebolo konca-kraja.

Šli už len ďalej, až prišli k jednému ošarpanému samotnému domčeku. V domčeku sedel za stolom človek a čítal-čítal z roztvorenej knihy. Keď sa mu kráľ pozdravil, vstal hore a povedal:

„Práve čítam o tebe, že ideš hľadať slncového koňa. Ale márne sa namáhaš, ty ho nikdy nedostaneš. Nechaj to radšej na mňa, lebo ja som veštec. Dopravím ti ho načas a tvoja krajina bude ako prv. Len či mi dáš na pomoc jedného sluhu, ktorého si vyberiem? Ty musíš ešte dnes domov, lebo ťa tam treba, aby krajina ani v tme nebola bez hlavy."

„Ej, veru sa ti bohato odmením, keď mi to vykonáš a mňa i mojich poddaných zachrániš," povedal kráľ a pristal hneď na všetko. A bez meškania sa vrátil s celým vojskom, odkiaľ prišiel.

Pri veštcovi ostal iba sluha, ktorého si sám vybral. Usadil ho do kúta a sám si sadol za stôl a čítal-čítal v tej veľkej knihe až do neskorého večera.

Ale na svitaní už boli na ceste a šli dlho, dlho. Prešli šesť krajín a zastali iba v siedmej, a to rovno pod kráľovským zámkom. Kraľovali tam traja bratia, synovia jednej strigy. Mať im vyhľadala za ženy tri sestry, tak ako oni boli traja bratia. Veštec kázal sluhovi učupiť sa tam dakde pod bralo. Sám sa premenil na zelené vtáča a vletel na oblok najstaršej nevesty. Tak dlho doň dubkal a okolo poletoval, kým mu len neotvorila. A ona rada vtáčaťu, hladká ho a hovorí:

„Ach, potvora, veruže si milé! Keby môj muž bol doma, veru by aj on mal radosť. Ale ten príde iba večer, išiel si poobzerať tretinu krajiny."

Veštcovi nebolo treba viac vedieť. Ale vtom vpálila do izby stará striga a len ak zaškrtiť, tak zaškrtiť vtáča.

„Ešte by ťa tu skrvavilo!" vraví neveste.

A už siahala po ňom prstami ako hrabľami. Ale vtáča sa chytro premenilo na človeka, a kým sa tie obadali, poď on von dvermi!

Premenil sa zase na zelené vtáča a vyletel do obloka strednej nevesty. Dubkal doň, kým mu len neotvorila. A tá tiež rada vtáčaťu, hladká si ho a hovorí:

„Ach, potvora, veruže si milé! Keby môj muž bol doma, veru by aj on mal radosť. Ale ten príde iba na druhý večer, išiel si poobzerať dve tretiny krajiny."

Veštcovi ani tu nebolo treba viac vedieť. Ale vtom vpálila do izby stará striga a len ak zaškrtiť, tak zaškrtiť vtáča.

„Ešte by ťa tu skrvavilo!" vraví neveste.

A už dočahovala prstami ako hrabľami. Ale vtáča sa chytro premenilo na človeka, a kým sa tie obadali, poď on von dvermi!

Premenil sa ešte raz na zelené vtáča a vyletel do obloka najmladšej nevesty. Dubkal doň, kým mu len neotvorila. A tá ešte len bola rada vtáčaťu! Hladká si ho a hovorí:

„Ach, potvora, veruže si milé! Keby môj muž bol doma, veru by tiež mal radosť. Ale ten príde iba na tretí večer, išiel si poobzerať všetky tri tretiny kráľovstva."

Veštec už vedel všetko, čo chcel vedieť. No ešte len tu mal zle pochodiť! Stará pripálila ako besná a len-len že ho neschmatla. Ale on sa razom premenil na človeka a poď von! Mali ho vidieť!

Dobehol k sluhovi a kázal mu ísť do mesta, aby nakúpil potravy na tri dni. Sám sa ponáhľal strmým krokom za mesto do hory, lebo vedel, že by baba nežartovala, ak by ho tam dakde dopadla. Sluha dobehol za ním celkom zadychčaný, že vraj tam po meste veľký zhon za akýmsi ujdeným človekom. Ešte dobre, že jeho nezlapali.

Teraz už išli ďalej, až k jednému mostu, cez ktorý museli babini synovia prechodiť, keď sa vracali domov. Veštec prehodil cez most brvno a potom už čušali tam až do večera.

Večer bolo už zďaleka počuť konský dupot. To sa vracal najstarší kráľ. Na moste sa mu kôň potkol o to brvno.

„Ej, čo za oplan prevalil tu to brvno!" zvolal rozhnevaný kráľ.

„Ja som ti ho prevalil! Čo chceš so mnou, že mi nadávaš do oplanov!" vyskočil veštec spod mosta.

„To chcem, že mi za to kožou zaplatíš!" vytiahol kráľ meč na veštca.

Vytiahol ho aj veštec a rúbali sa mečmi. A veštec zronil kráľa. Mŕtveho priviazal potom o koňa a koňa pošibal, aby zaniesol pánovo telo domov. Sám sa utiahol pod most k sluhovi a čušali tam zase až do druhého večera.

Večer sa vracal domov druhý kráľ a na moste sa potkol o brvno.

„Ej, čo za oplan mi zavalil do cesty to brvno?" zvolal rozhnevaný.

„Ja som ti ho zavalil! Čo chceš so mnou, že mi nadávaš do oplanov?" vyskočil veštec spod mosta.

„To chcem, že mi za to a za tú preliatu krv zaplatíš!" vytiahol kráľ meč na veštca. Vytiahol ho aj veštec a rúbali sa mečmi. A veštec zronil kráľa. Mŕtveho priviazal o koňa a koňa pošibal, aby zaniesol pánovo telo domov. Sám sa utiahol zase pod most a čušali tam až do tretieho večera.

Na tretí večer letel najmladší kráľ na tom slncovom koni. Ten sa nepotkol, ale preliata krv sa kráľovi začervenela pred očami.

„Ej," zvolal, „čo za zločinec mi tu do cesty krv prelial!"

„Ja som ju prelial a je to krv tvojich bratov!" vyskočil doňho veštec s holým mečom.

Rúbali sa, ale nič nezdolali, iba čo meče polámali. Tu povie veštec:

„S mečmi už nič nevykonáme. Ale vieš ty čo? Premeňme sa na kolesá a spusťme sa proti sebe tu z týchto strání do doliny."

„Dobre," odpovie kráľ. „Ja budem vozárske koleso a ty len také ľahšie."

„Ej, nie tak! Ty budeš ľahšie a ja vozárske!"

Kráľ pristal aj na to.

Hneď vyšli na tie vrchy a pustili sa ako kolesá dolu stráňami proti sebe. Vozárske koleso sa rozbehlo a tresk do ľahšieho, že sa to hneď rozsypalo. Z vozárskeho kolesa vyskočil veštec a zvolal:

„Už si tam, ja som vyhral!"

„Len pomaly, pán brat!" zvolal kráľ a postavil sa pred veštca. Ešte si mi len prsty polámal. Ale vieš čo? Premeňme sa na plamene a páľme sa! Ja budem červený plameň a ty belasý."

„Ej, nie tak," povie veštec. „Ty budeš belasý a ja červený!"

Kráľ pristal aj na to.

Premenili sa hneď tam pri moste na plamene a jeden druhého nemilosrdne pálili. Pálili sa dlho, a predsa z toho ak nič, tak nič.

Kde sa vezme, tu sa vezme, príde ta starý žobráčik.

„Starý otec," zavolá belasý plameň, „donesteže vody a zalejte tento červený plameň, dám vám grajciar!"

Starký sa pobral a niesol už tú vodu. A červený plameň chytro vykríkne:

„Starý otec, ja vám dám groš, ak tú vodu vylejete na tento belasý plameň."

Starý otec urobil tak, lebo nebodaj aj uňho platil groš viacej ako grajciar.

Ani sa nenazdali, a bolo po kráľovi. Červený plameň sa premenil na človeka, chytil slncového koňa za kantár a vysadol naň. Žobráčikovi sa za posluhu pekne poďakoval, zavolal sluhu a pustili sa ďalej svojou cestou.

Šli, šli. Ale ani stará striga nemeškala, len čo tých dvoch mŕtvych pochovala. Nedala nič na nevesty, čo ako horko nariekali. Zaiskrila očami, dupla nohou, sadla na ohreblo, schytila tie tri pod pazuchy – a poď s nimi do povetria!

A naši pútnici sa len poberajú vždy ďalej a ďalej, šírymi horami, holými pustatinami, bez jedenia, bez pitia, lebo im už potrava dávno vyšla. Strašný hlad trápil najmä veštcovho sluhu. A tu, kde predtým nikde ani plánočky, prídu zrazu ku krásnej zarodenej jabloni. Sluha bežal vopred, že si z konárov až k zemi nachýlených naberie aj na cestu.

„Netrhaj, netrhaj!" kričí naňho veštec. „Počkaj, ja z koňa lepšie dočiahnem."

Priskočil veštec na koni a mocne zaťal mečom do jablone. Červená krv z nej vystrekla a jabloň sa zvalila.

„Vidíš," vraví veštec, „takto by si ty tu ležal, keby si zahryzol čo len do jedného jablka. Lebo toto bola najstaršia kráľovná, ktorú nám striga postavila do cesty, aby nás otrávila jablkami. Ale je už po nej, poďme smelo ďalej."

Nemuseli ďaleko ísť a prišli k studničke, čistej ako zlato.

„Ej," rečie sluha, „ale sa už aspoň napijem, azda tak aj hlad oklamem."

„Počkaj," povie veštec, „sám ti načriem!"

Začrel do studničky, ale mečom, ktorý vrazil do nej až po rukoväť. Studňa hned zovrela červenou krvou.

„Vidíš, takto by si pochodil. Lebo toto bola stredná kráľovná, ktorú nám striga postavila do cesty, aby nás smädných otrávila. Ale už je po nej, len teda smelo a rezko ďalej!"

Zas nemuseli ďaleko ísť, prišli k utešenému ružovému kru. Sluha si myslel, že už aspoň k tým ružiam privonia, keď tu ani jesť, ani piť. Ale veštec ešte len teraz skočil k ružiam a pozrážal všetky mečom. Červená krv striekala z nich na všetky strany.

„Toto je, vidíš, najmladšia kráľovná," vraví veštec. „Mala nás otráviť vôňou. Ale už je po nej a striga môže tam dakde puknúť od jedu. Tá sa už k nám neopováži."

„Ej, veď sme už aj dosť prestáli," hovorí sluha. „Veru nám je zaslúžený ten slncový kôň!"

„Zaslúžený sem-tam," vraví veštec, „ešte je ten nie náš!"

„Ej, to by už veru nebolo po spravodlivosti!"

„No len no, počkaj!" odpovedá mu veštec.

Sotva dopovedal, kde sa vezme, tu sa vezme, beží proti nim malé chlapča s kantárom v hrsti. Keď prebiehalo popri koňovi, zaštrkotalo tým kantárom. V tej chvíli bol veštec zo slncového koňa na holej zemi a na koni už cválalo to malé chlapča.

„Či som ti nepovedal, že sme na holom?" riekol veštec.

„Tak je, tak," prisviedčal smutný sluha. „Nuž ale čože je to za chlapčiska? Kto by v ňom hľadal toľké šibalstvo? Ej, keby som ťa dostal do hrsti!" hrozil za ním päsťou.

„A veď, ak len to chceš, bež za ním!" vraví mu veštec. „Ale vieš čo? Darmo by si sa unúval, toho by si ty nikdy nedostal. Poviem ti dačo lepšie. Uberaj sa ty len pekne domov, čoskoro už prídeš na také miesto, kde sa ti dostane voľačo aj pod zuby. No a ja mám čas dohoniť ťa, keď slncový kôň bude zase môj."

Rozišli sa a veštec sa vychytil naspäť za malým čarodejníkom. Dohonil ho nezadlho a potom sa už uberal pomaly za ním, len ako voľajaký pocestný. Vtom sa chlapča obzrie a zavolá:

„Dobrý človek, odkiaľže ste vy?"

„Z ďalekej krajiny," odpovedal mu veštec.

„A kde idete?"

„Nuž idem si hľadať dáku službu."

„A či sa rozumiete okolo koní?"

„Akože by som sa nerozumel, veď som i sám mal koňa."

Zaradovalo sa chlápä a veštec sa stal od tej chvíle čarodejníkovým sluhom. Prišli do čarodejníkovho zámku. Veštec zaviedol slncového koňa do stajne a statočne si ho tam riadil, naozaj ako svojho. A čarodejník hútal už teraz len o jednom: ako by dostal ešte aj krásnu kňažnú z mora, keď už má slncového koňa. A veruže musel byť do toho veľmi zahútaný, keď pri všetkých čarodejstvách ani toľko nevypátral, čo to má za sluhu. Ba sa naňho ešte i zveril s koňom i so všetkým. Raz ti ho len zavolá k sebe a vraví mu:

„Ty, sluha, si taký obratný. Ak mi nedovedieš kňažnú, čo býva v zámku uprostred mora, nuž si syn smrti!"

A to vám, hľaďteže, bol ten zámok vystavaný na takom topoli, čo siahal až do neba, a prístup k nemu nikde. Ale pán sa nestará, ako sluha vykoná príkaz, len aby poslúchol a čím skôr bol tu aj s nevestou.

Veštec si zadovážil loď, naplnil ju drahým tovarom, najmä stužkami, ručníkmi a šatami jedno nad druhé krajšími. Tie najkrajšie na lodi vyvesil, a tak pristál pri zámku, vystavanom na tom vysokom topoli uprostred mora. Sotva to zahliadla kňažná, už poslala slúžku, či je to všetko na predaj.

„Veru na predaj a na výber," vraví veštec. „Len nech sa páči kňažnej dolu, vyberie si po vôli a dám lacno."

Spustila sa kňažná na loď, preberala sa medzi utešenými stužkami a ručníkmi a vyberala si do vôle. Ani nezbadala, že loď už prudko vesluje a doháňa brehy. Iba keď chcela von, zvedela, čo sa stalo.

„Viem už," vraví veštcovi, „komu ma vezieš. Ale ak si dobrý, nenechaj ma tam dlho. Zaveď ma radšej k tomu kráľovi, ktorému vedieš slncového koňa."

„A veď i sám tak hútam, že by tebe lepšie tam pristalo. A to sa aj stane, ak len vyzvieš, v čom spočíva čarodejníkova moc."

Už boli dohovorení a veselo pristáli pri brehu. Čarodejné chlapčiatko ich tam čakalo a tľapkalo, skákalo od radosti, že má kňažnú. A ona ešte k tomu pekne okolo neho. Štebotala ako lastovička, kým jej len nevyjavil, že veru tam v horách za zámkom stojí veľký strom, pod stromom sa pasie jeleň, v tom jeleňovi je kačica, v tej kačici zlaté vajce.

„A v tom vajci, hľaďže, duša moja, v tom je všetka moja moc, lebo je to moje srdce. Ale ty to nikomu nepovedz a bude nám hej! Budeme sa nosiť na slncovom koni!"

Lenže kňažnej sa s chlapčiatkom nechcelo ani na slncovom koni nosiť. Keď zaspal, išla k veštcovi a všetko mu vyrozprávala. Veštec išiel do hory, pod veľkým stromom zastrelil jeleňa, vypáral z neho kačicu a z kačice vajce. Vajce vypil – a bolo po čarodejníkovej moci. Ostal slabý naozaj ako dieťa, lebo všetka jeho sila prešla do veštca. Veštec posadil kňažnú na slncového koňa a tak ju viedol ku kráľovi.

Keď došli na hranice tmavého kráľovstva, našli tam veštcovho sluhu, lebo sa mu nechcelo zo svetla do tmy. Ba sa aj bál pred kráľa s takým nijakým chýrom. Ale teraz vďačne sprevádzal kňažnú i on. A keď sa zo slncového koňa rozlietli blesky do tmavej krajiny, hrnulo sa im v ústrety všetko ľudstvo. I sám kráľ letel ako na krídlach. Len nevedel, či skôr obzerať slncového koňa a či pozerať do tváre krásnej kňažnej, čo sedela na ňom. Bolo tak všetko dobre: veštec doviedol nielen slncového koňa pre tmavú krajinu, lež aj driečnu nevestu pre mladého kráľa. Bolo tu vítania, bolo tu radosti! Milého veštca nosili na rukách, obsýpali chválami, nevedeli sa mu dosť naďakovať.

Kráľ mu chcel prepustiť polovičku kráľovstva, ale veštec nič neprijal.

„Pre mňa je," riekol napokon, „len môj domček a moja kniha. Čo som z nej pre teba vyčítal a tebe doviedol, to si maj a šťastne kraľuj!"

Odobral sa a odišiel.