Dobrý strelec

Dobrý strelec (Rozprávka)
Boli traja synovia u jedného otca. Dvaja starší si vždy iba šable brúsili, aby sa nimi vysekali hoci aj z pekla. A ten tretí robil vždy iba kuše a strieľal z nich, aby vraj zastrelil hoci aj čerta.

Raz sa najmladšiemu prisnilo, že spí pod holým nebom. A tu prišiel k nemu starý človiečik, zobudil ho a dal mu do ruky list.

„Tu máš," hovorí, „toto písmo ti dosvedčí, že bude z teba dačo, ak sa len nebudeš báť vo svete ničoho a nikoho."

Sen zmizol. Ale ráno šuhaj vedel, čo to bol za sen, keď si našiel v ruke list. Postavil sa pred otca, aby ho pustil do sveta. Keď o tom počuli bratia, postavili sa aj oni so svojimi šabľami, o nič horší ako ten s kušou. Otec by najradšej nepustil od seba ani jedného. Ale synovia nechceli od svojho upustiť, nuž naostatok povedal:

„Urobte si, deti moje, ako sa vám páči."


Tu tí dvaja vzali svoje paloše, ten tretí svoju kušu. Otec ich požehnal na cestu a mať len-len že sa za najmladším neutopila v slzách.

Ľúto bolo aj našim mládencom za domom, za otcom a mamkou. Ale ako raz zašli na vŕšok, hneď si veselšie poskočili. A už len išli, išli. Prišli k jednému hostincu. To bol hostinec kráľovský a hostinský mal od kráľa taký rozkaz, aby každému pocestnému dal zadarmo jesť a piť. Vošli dnu aj oni a riadne sa občerstvili. Potom tým rezkejšie kráčali ďalej.

Ako idú, tak idú, až raz prídu do veľkých bučín, kde nevideli preletieť ani vtáča, ani letáča. Nadchodil už aj večer, a bučiny sa nemíňali, ba hora bola ešte hustejšia. Neprichodilo im už inak, iba tam prenocovať. Nahotovili si dreva, aby bolo dosť na celú noc. A prikázali si, že kto bude strážiť, nesmie v noci na bratov zavolať, čo by sa čo s ním robilo. Ani ráno nesmie o tom povedať ani slovo, lebo príde o hlavu. A komu zhasne oheň, toho že voľky-nevoľky rozsekajú na kusy.

Dobre. Nazháňali toho dreva, nakládli, podpálili a plameň im blčí hore do neba. Dvaja mladší si ľahli spať a spia. Najstarší si sadne k ohňu a meč položí k sebe. Tu i tu prikladá, tu i tu podriemkava, ale to Ust v hore zašuchoce, to i sova zahukoce a spať mu nedá. Zrazu počuje, že sa hora láme. Obzrie sa a vidí, že to trojhlavý drak horu drúzga, fukoce a ide na neho. Zdesil sa veľmi a len-len že nezavolal na bratov.

Ale, vraj, budem kričať, prídem o hlavu. Dám sa mu pridláviť, skapem tu aj s nimi. Ej, to sa bohdá nestane!

Ako už drak začal syčať a oheň sypať, náš šuhaj smelo pochytil paloš - a šuch! Padla drakovi hlava. A šuch! Padla mu druhá. A šuch! Padla i tretia hlava. Ešte pochytil drakovo telo a odvliekol nabok do húštiny. Jazyky z hláv povyťahoval a schoval do kapsy. Pribehne k ohňu a ten už takmer zhasol. A na nebi sa už brieždilo! Chytro rozfúkal oheň a zobudil svojich. Pobrali sa a neriekli ani slova, ani ako ste spali, ani ako sa ti vodilo, lebo taký bol príkaz.

Idú, idú, a bučiny sa nemíňajú. Večer ich zašiel ešte vo väčších horách. Obnovili si medzi sebou príkaz, a keď už vatra blčala do neba, dvaja si ľahli spať. Stredný si sadol k ohňu na stráž a meč položil k sebe. Tu i tu prikladá, tu i tu ho nadchodia driemoty, ale to list zašuchoce, to i sova zahukoce a spať mu nedá. Zrazu počuje, že sa hora láme. Obzrie sa a vidí, že to šesťhlavý drak horu drúzga, fukoce a ide na neho. Zdesil sa a len-len že nezavolal na bratov.

Ale, vraj, budem kričať, prídem o hlavu. Dám sa mu pridláviť, skapem tu aj s nimi. Ej, to sa bohdá nestane!

Tu ako drak začne syčať a oheň sypať, náš šuhaj smelo schytí paloš - a šuch! Odfrkli drakovi odrazu dve hlavy. A ešte raz šuch! Odpadli mu druhé dve. A tretí raz šuch! Odleteli z trupu posledné dve hlavy. Pochytil drakovo telo a odvliekol ho do húštiny. Jazyky z hláv povyťahoval a schoval do kapsy. Ale z ohňa ostala už ledva iskierka a už sa aj brieždilo na deň. Chytro rozdúchal oheň a zobudil svojich. Pobrali sa a neriekli si ani slova o tom, akú kto mal noc.

Idú, idú, a zázračné bučiny sa nemíňajú. Večer ich tam nadišiel ešte v trikrát hustejších horách, kde už nevideli ani nebo nad sebou. Svoj príkaz obnovili ešte prísnejšie a rozložili vatru. Keď už plameň blnkal do neba, dvaja starší si ľahli spať a najmladší strážil. Kušu položil vedľa seba. Tu i tu prikladá na oheň, tu i tu nadchodia ho i driemoty, ale to hora zašuchoce, to i sova zahukoce a spať mu nedá. Zrazu sa láme hora! Pozrie a vidí, že sa to rúti na neho drak s dvanástimi hlavami. Nečakal ten, kým sa drak dorúti, ale chytil kušu a prask! prask! šíp za šípom, kým drakovi všetky hlavy nepoodstreľoval. Telo odvliekol do húštiny, jazyky povyťahoval a schoval do kapsy.

Lenže keď sa vrátil, z ohňa už ani iskierka! Poprehŕňal všetok popol, ale už aj ten vychladol. Inak si nemyslel, len že ho bratia na kusy rozsekajú, keď sa prebudia. Ale, vraj, kým spia, mal by som predsa dačo urobiť! I vydriapal sa na vrcholec najvyššieho stromu a pozerá na všetky strany, či by dakde v tých šírych, zázračných horách nebol oheň. Zôkol-vôkol nič, iba z jednej strany sa voľačo zablyšťalo, ale to bolo veľmi ďaleko.

A už kde je, tam je, pomyslí si. Život mi visí na vlásku, tak musím to svetlo vyhľadať a ohňa doniesť. Zošmykol sa zo stromu a pustil sa v tú stranu po svojom rozume.

Ako ide, stretne noc.

„Čo si ty za stvora?" pýta sa jej.

„Ja som noc," rečie mu tá.

„A či ešte dlho budeš trvať?"

„Nie veru, už by malo svitať."

„Ej, to by bolo! Veď by sa mne tým činom zmrklo na večnosť! Poď so mnou." zahrmel na ňu.

Ale noc začala utekať. On nelenivý schytil z pleca kušu a podstrelil jej nohu. Noc už potom ledva kľuckala a vliekla sa za ním ako tieňava.

O chvíľku začne noc ujúkať:

„Jaj, jaj, jaj!"

„Čo sa ti stalo?" spýta sa jej.

„Jaj, tamto ide deň, zaženie ma!"

Naozaj, belelo sa tam voľačo medzi stromami. Náš strelec schytil kušu a strelil. Dobre mieril, lebo podstrelil nohu aj dňovi. Hneď ten zastal. A strelec k nemu:

„Bože daj dobrý večer!"

A deň mu na to: „Vari sa ti sníva? Či nevidíš, že je už deň?"

„Bol by ti, keby si nebol v mojej moci. Ale teraz mi tu budete obidvaja aj s nocou."

S tým pripútal o strom z jednej strany noc a z druhej deň, aby tam boli, kým on svoje nevykoná.

Pustil sa znova len tou nocou, veď to už malo byť neďaleko, kde sa mu zablyšťalo to svetielko. A pozri ho len! Horí tam veľká vatra a okolo nej dvanásti obri. Už sú po večeri a ten dvanásty práve dopíja svoj pohár.

Ej, a mne vari nemá nič zvýšiť? pomyslí si náš strelec. Natiahol kušu a odstrelí obrovi pohár od úst, ešte aj s kúštikom nosa.

Obri hneď poskákali na rovné nohy, kto to, čo to? Lebo v tých horách okrem nich nikdy nežil nijaký človek. Hneď by boli našli aj toho.

Ale on sa im sám postavil pred vatru.

„Tu som vám, keď ma chcete mať!"

„Či si ty ten strelec, čo odstrelil ten pohár?"

„A ktože by druhý? Tu, hľa, moja kuša!"

„No, keď si ty ten strelec, nič ti neurobíme, lebo my už dávno len na takého čakáme."

Sprisahali ho medzi seba a rozpovedali mu všetko, prečo a načo to robia.

Bol tam neďaleko jeden zakliaty zámok, v ktorom bolo zlata ako blata. K tomu bohatstvu sa títo obri chceli dostať. Ale im to nebolo súdené, lebo v zámku mali čierneho psíčka, ktorý neprestajne behal po múroch, každého zďaleka začul a zabrechal tak, že hneď všetkých v zámku pobudil. A to by ešte nebolo nič. Obrí by hádam premohli všetkých, čo v zámku bývali. Lež do zámku nebolo dvier, nebolo brány. Mohli sa vtiahnuť dnu len po jednom, a to cez oblôČik, ktorým zámockí vyhadzovali smeti. Nuž o tomto sa teraz radili s naším šuhajom.

„Ty zostrelíš najprv toho psíka," vravia mu, „a my ťa potom vydvihneme k oblôčiku. Chlapík si tenký, ľahko sa pretiahneš. V zámku bude všetko spať, keď ich psík nezobudí. Poobzeráš teda všetko bez prekážky, rozpovieš nám a povťahuješ nás dnu tým oblôčikom."

Šli k zámku. Šuhaj dobrý strelec strelil čiernemu psíkovi rovno do hrtana, práve keď rozďavoval pysk, že na nich zabreše. Ten dvanásty obor ho potom vydvihol ako hrušku k samému oblôčiku. Ľahko mu bolo vtiahnuť sa dnu, lebo bol šuhaj svižký, že by ho mohol prestrihnúť.

Chodí si on po zakliatom zámku a všetko obzerá. Bolo tam toho zlata naozaj ako blata, ale on sa ho ani nedotkol. On iba to chcel zistiť, či je v zámku dáka živá duša, čo by ju bolo treba zachrániť pred obrami. Ani nemusel dlho chodiť. Prišiel do jednej izby, tam spalo šesť služobníc. Prešiel potichu a vošiel do druhej izby. Aj tam toľko komorníc a tiež v tuhom sne, akoby ich porezal. Vošiel aj do tretej izby, a to bola krásna svetlica. Naprostred svetlice stál zlatý stôl a na ňom pohár vína. Oproti stolu bola zlatá posteľ a nad posteľou visel na stene zlatý meč. V posteli spala utešená princezná.

Meč mu najväčšmi udrel do oka a šiel, že ho zosníme. Ale on tým mečom nevládal ani hnúť.

Ej, myslí si, či som tak zoslabol, že už ani meč neudvihnem?

Probuje ešte raz, zase nič.

No veď je tu pohár vína, potúžim sa.

Ako vypil ten pohár vína, priam akoby mu za sto chlapov sily nalial. Prikročil k stene a teraz už zosňal ten meč ako pierce a opásal si ho.

„No a teraz," rečie, „môžeme už do roboty!"

Ako tíško prišiel, tak tíško sa zase vykradol von k oblôčiku, kde čakali naňho obri.

„Ako je, čože je?" spytujú sa ho.

„Všetko je dobre," vravel im. „Zlata je tu ako blata a všetci spia, akoby ich porezal. Len poďte a berte!"

Tu sa obri začali po jednom ťahať dnu oblôčikom do zámku. Ale ako ktorý nadstrčil oblokom hlavu, náš šuhaj ju každému odťal tým mečom a telo vtiahol dnu. Vládal už teraz, keď mu z toho pohára pribudlo sily za sto chlapov. Len čo padla hlava poslednému obrovi, tu v celom zámku akoby tisíc ľudí ožilo. Strhol sa veľký zhon a krik: kto tam bol, kto vypil víno, kto odniesol zlatý meč?

Nášmu šuhajovi nebolo čo čakať, kým ho tam dochytia, keď vieme, aká mu bola hodina a aký príkaz s bratmi. Vyskočil von oblôčikom a ponáhľal sa ta, kde mal už dávno byť. Keď prišiel k vatre, čo si kládli tí obri, iba si vzal ohňa a bežal ďalej. Prišiel na to miesto, kde mal zviazaných noc s dňom. Tí zle-nedobre naňho, kde mešká toľké prenáramné časy! Či nevie, že by celý svet šiel naopak, ak by to malo tak trvať!

„No, len mi nehundrite poza uši," povie im, „veď už spravím s vami poriadok!"

Rozviazal ich. Noc postrčil na tú stranu, kadiaľ mal ísť sám, a deň na opačnú.

„Tak choďte, aby ste sa nikdy viac nezišli!" prihrozil im. A poskočil si za nocou, lebo tá sa veru ponáhľala.

Keď dobehol k vatre, už sa brieždilo, ale bratia ešte spali. Mal teda čas oheň založiť, vatru rozvatriť, že blčala až do neba. Potom bratov zobudil. Tí povstávali a vravia:

„Ej, bratku, či to bola ukrutne dlhá noc!"

On im na to:

„A mne ešte dlhšia ako vám!"

Ale viac neriekli ani slova, aby sa neprevinili proti príkazu. No tamtí šípili, že sa už muselo voľačo viac stať, keď sa bratovi blýska popri boku zlatý meč. Vymotali sa potom voľajako z tých hôr a šli pekne-rúče naspäť, odkiaľ boli prišli. Najmladší to hneď spozoroval, ale neriekol nič. A starší by už neboli dbali, kadiaľ najkratšie domov.

Mysleli si, že už majú v kapsách jazyky z drakov, a tak sa už majú čím preukázať. Bola teda radosť nad radosti, keď zvedeli, kde sú, keď došli zase k tomu hostincu, kde sa zastavili na začiatku cesty.

„No, či pôjdeme i teraz dnu?" spytujú sa tí starší.

„Akože by sme nešli," povie najmladší, „veď je to hostinec pre pocestných. A viete, že tu pán kráľ darmo dáva."

Vošli teda dnu a hostinský ich ešte len teraz veselo uvítal, že mu budú rozprávať, kde a ako chodili. A pred najmladším zosňal čiapku a usadil ho na prvé miesto, keď videl, že sa mu po boku blýska zlatý meč. Pošuškal voľačo svojmu sluhovi a vypravil ho preč, čo títo ani nezbadali. Potom ich už častoval najlepšími jedlami a nápojmi.

Pri dobrom vínku sa naši šuhaji rozveselili. A tu sa rozviazal jazyk najprv najstaršiemu.

„A veď som ja," hovorí, „nechodil nič po nič po svete. Keď som strážil v tú prvú noc, viete, tam v tých zázračných bučinách, vyrútil sa na mňa drak s troma hlavami. Čo myslíte, čo som urobil? Ani som nemukol, ako bol príkaz, len som pochytil paloš, draka som zrúbal a telo odvliekol do húšťavy. Ak neveríte, tu sú dračie jazyky z tých hláv!"

I vyložil z kapsy tri dračie jazyky.
„Čo len tri jazyky," ozval sa stredný, „to je nič. Ja ich mám až šesť!"

A vyložil aj on svojich šesť jazykov.

„Keď ste sa už vyzradili," povie napokon najmladší, „nech je tak. A nech je aj po príkaze, ktorý ste aj tak sami vymysleli a sami aj prestúpili. Počujte už teda aj moje zlé a dobré. Pozrite, tuto je dvanásť dračích jazykov," a porozkladal ich po celom stole. „A tuto zlatý meč," vytiahol ho a švihol, že povetrie až tak zacvendžalo a zaligotalo sa v štyri strany sveta.

„A k tomu meču ako si prišiel?" spytujú sa bratia.

„No, veď to vám rozpoviem, lebo s drakom sa i mne vodilo len tak ako vám. Ale o tomto meči sa dá povedať trocha viac."

Tu im rozpovedal celú svoju aj ich dlhú noc a čo sa v nej prihodilo. Nestačil ani dobre dokončiť, už hrmeli popred hostinec zlaté kráľovské koče. V prednom sa viezol kráľ so svojou dcérou a za nimi kráľovské dvoranstvo.

„Čo to? Čo to?" spytujú sa všetci.

Iba hostinský mlčal. Lebo on mal príkaz zaraz poslať sluhu ku kráľovi, len čo dôjde do hostinca pocestný so zlatým mečom. To aj urobil, keď bratia prišli, a vypravil sluhu do zámku.

Najmladší brat, ako raz hodil okom po princeznej, hneď poznal, že je to tá istá, čo spala pod zlatým mečom. Trocha ho aj premklo, kde sa tu teraz vzala i s kráľom.

Kráľ vstúpil do hostinca a rovno na najmladšieho s otázkou.

„Či si ty ten šuhaj, čo pred chvíľou blýskal zlatým mečom? Povedz, veď sme to videli až do zámku!"

„Najjasnejší pán kráľ, ja som to a zlatý meč je tu!" povedal šuhaj smelo.

„Ale ako si k nemu prišiel?" spytuje sa ďalej kráľ.

„Takto a takto," rozpovedal šuhaj všetko ešte raz.

„To sa navlas zrovnáva s tým, ako má byť a ako bolo," povedal kráľ. „Iba to jedno, či si ty ten pravý a či si meč nedostal len tak zboku. A to sa hneď ukáže. Lebo ten, kto dostal tento meč a vošiel do zámku, musí byť veľmi dobrý strelec, keď toho psíka nočnou hodinou zostrelil z múru. Poď teda, preukáž sa! Ak zostrelíš tamto z môjho zámku zlatú makovicu, ty si ten naozajstný!"

Vyšli pred hostinec a dívali sa. Náš dobrý strelec vzal kušu a šíp, namieril a už zlatá makovica sfrkla z vrcholca zámku.

Kráľ ho hneď pojal za ruku a vyhlásil ho za vysloboditeľa svojej jedinej dcéry a za svojho syna. Požehnal ich ako svoje deti a oddal im hneď pol kráľovstva aj s tým dosial zakliatym, ale teraz už odkliatym zámkom. A po jeho smrti pripadlo na dobrého strelca celé kráľovstvo.

On ho aj vedel hájiť, keď len mal svoju kušu a víťazný zlatý meč. Popri ňom bolo dobre aj jeho rodičom, aj bratom, aj všetkým statočným ľuďom!