Berona I

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 367 slov
Počet zobrazení: 2 105
Tlačení: 211
Uložení: 217
Berona I (Rozprávka)
V sedemdesiatej a siedmej krajine, za červeným morom a za dubovou skalou, kde bol svet doskami obitý, aby sa zem doň nesypala, tam bol raz jeden kráľ. A ten kráľ mal jednu záhradu a v tej záhrade strom, ktorému na krásu nebolo páru v celom svete.

Či ten strom rodí dajaké ovocie, alebo či bude dakedy rodiť, o tom nik na svete nevedel. Rád by sa to dozvedel najmä kráľ. Každého, kto k nemu prišiel, zaviedol k tomu stromu, aby sa naň pozrel a povedal mu, čo myslí, kedy a aké ovocie prinesie. Ale to mu veru nevedeli povedať ani domáci ani cudzí.

Raz už potom dal kráľ zvolať z celej krajiny záhradníkov, hádačov a múdrych ľudí, aby uhádli, kedy a akým ovocím ten strom zarodí. Záhradníci, hádači a mudrci sa zišli, dlho sa na strom prizerali, ale nikto nič neuhádol. Až sa napokon ozve jeden skrčený starček:

„Akým ovocím tento strom zarodí, to nikto z nás nevie. Lebo takých stromov nieto viac na svete a ovocie z neho ešte nik z nás nevidel. Ale ja vám poviem, čo som počul o tom strome ešte ako malý chlapec. Počul som to od jedného starčeka, a dosiaľ som to nikomu nepovedal. Tento strom každú noc o jedenástej hodine pučí, o štvrť na dvanásť kvitne, o tri štvrte dozrieva zlatým ovocím a o dvanástej ho zakaždým ktosi - ja neviem kto - oberie."

Starček dopovedal a kráľ na to:

„Ej, to veru treba dostriehnuť, či je tak. A ak je tak, aj to ovocie pooberať. Veď strom je môj, rastie v mojej záhrade! Len kto by sa už teraz na to dal?"

„Ja sa na to dám," odpovedal najstarší kráľovský syn.

Ostalo pri tom, že pôjde striehnuť tie zlaté jablká hneď tejto noci.

Prišiel večer. Najstarší kráľov syn sa vybral do záhrady, vzal si so sebou vína a pečene a robil si tam dobrú vôľu. A vždy len na strom pozeral, čo sa bude robiť. Dlho nič, ani lístok na ňom nešuchol. Iba raz bije jedenásta, a tu už strom vyháňa puky. Bije štvrť, puky sa rozvíjajú do krásneho kvetu. Bije dve štvrte, kvet sa mení na malé lesklé bobuľky. Bobuľky sa navidomoči rozdúvajú a rastú, až sa o tri štvrte premenia na krásne zlaté jablká a ligocú sa ako slnce. Milý kráľovič hľadel na to s otvorenými ústami. A keď už videl celé jablká, priberal sa, že ich oberie. Len tu ako kročí k stromu, zablýska sa strašne, zahrmí, naženú sa oblaky, začne sa liať a jeho ofúkne uspávajúci vietor, takže hneď zaspal. Neprebudil sa iba ráno. A vtedy strom už stál zase pustý, o zlatých jablkách ani chýru a, pravdaže, ani o tom, kto ich v tej hrmavici pooberal.

Smutný šiel k otcovi a oznámil, ako sa mu po vodilo.

„No, keď je z teba nič," povie stredný brat, „pôjdem ja vystriehnuť, kto chodí na tú jabloň. Ja ho musím dochytiť!"

Kráľ mu to dovolil.

Keď sa mrkalo, už bol v záhrade pod stromom a ujedal si z pečienky a koláčov. Všetko bolo ticho až do jedenástej hodiny. Ako udrela jedenásta, začal strom pučiť. Udrela štvrť, puky sa rozvíjali do krásneho kvetu. Udreli dve štvrte, kvety sa premenili na malé lesklé bobuľky a bobuľky sa navidomoči rozdúvali a rástli. O tri štvrte sa všade po strome zaligotali krásne zlaté jablká. Stredný kráľovič dlho nečakal, ale sa hneď pobral na strom, že ich pooberá.

Tu sa strhne okolo stromu veľká zima, až tak opekalo. Hmla a tma zaľahla a dookola všetko samý ľad. Kráľovičovi sa za každým krokom kĺzali nohy, len tak padal na zem. Vtom podul uspávajúci vietor a on zaspal, akoby ho zarezal. Keď sa ráno zobudil, bol strom dočista obraný. Hanbil sa kráľovič predstúpiť pred otca, ale čože mal robiť! Musel vyrozprávať všetko, ako sa stalo.

Kráľ sa nad tým i čudoval, i mrzel. Strácal všetku nádej, že dakto vystriehne, kto oberá tie zlaté jablká a kde sa podievajú. Tu predstúpil najmladší syn, ktorého si nik v dome nevážil. Lebo tento kráľovič sa nevedel vychvaľovať ako jeho bratia a jednostaj sa len s píšťalkou zaoberal, na ktorej vedel utešene pískať.

„Otec," vraví najmladší, „dovoľte aj mne strážiť ten strom, keď ho už strážili moji bratia. Možnože budem šťastnejší."

„Čože by si ty, keď nezmohli nič tvoji starší bratia!" hovoril mu otec. „Daj si radšej pokoj a nedomŕzaj!"

Ale najmladší syn neprestal otca unúvať, kým len neprivolil.

Večer sa aj on vybral do záhrady s tou svojou píšťalkou. Zastal si neďaleko stromu a preberal a pískal na píšťalke, že sa len tak ozývalo. Bije jedenásť, strom začne pučiť, a on si len píska. Udrie štvrť, kvet sa mení na drobné lesklé bobuľky. Bobuľky sa rozdúvajú, rastú a o tri štvrte sa po celom strome zablyskocú krásne zlaté jablká. A on si len píska a preberá čoraz krajšie a krajšie.

O dvanástej sa urobí šust a na jabloň priletí dvanásť bielych holubov. Premenia sa na krásne paničky a medzi nimi najkrajšia je kňažná. Mladý kráľovský syn zabudol na píšťalku a zabudol aj na zlaté jablká, celý sa zadíval na tú nevídanú krásu. Krásne zlaté dievča oberalo zlaté jablká, a keď ich pooberalo, zišlo dolu k nemu a takto prehovorilo:

„Doteraz som ja chodila oberať zlaté jablká, ale teraz prišiel už rad na teba. Ja som ich oberala o polnoci a ty ich budeš na pravé poludnie."

„A kto si ty, čo si ty?" spýtal sa kráľovský syn.

„Som Berona z Čierneho mesta," odpovedala ona a hneď na to zmizla.

Milý šuhaj sa dlho díval za ňou a potom na ten strom, akoby ešte bola tam. Ale po tej už ani slychu.

Napokon sa spamätal a pustil sa domov. Keď doma zazrel otca, už zďaleka mu naradovaný volal v ústrety:

„Dostriehol som, dostriehol a všetko viem!"

Otec sa veľmi začudoval i zaradoval:

„Dostriehol si," vraví, „a kde máš zlaté jablká?"

„Zlaté jablká nemám, ale budem mať, lebo som dostriehol. Chodilo ich oberať krásne zlaté dievča, Berona z Čierneho mesta, každú noc o dvanástej. A odteraz ich už budem oberať ja, každý deň na poludnie. Tak mi uložila Berona."

Naradovaný otec potľapkal syna po pleci a chválil ho, že sa tak dobre zadržal.

Tešil sa, že bude mať zlaté jablká.

Starý kráľ sa tešil a najmladší syn oberal tie zlaté jablká každý deň na poludnie. Tak ich oberal za jeden čas. Ale vždy chodil len zamyslený a zo dňa na deň utrápenejší, a to preto, že ustavične myslel na Beronu. Sprvu sa tešieval, keď išiel oberať zlaté jablká, lebo dúfal, že ju pri nich ešte uvidí. Ale ked z toho nič nebolo, omrzeli ho i zlaté jablká. Začal otca unúvať, aby ho pustil do sveta.

Kráľ si dlho nechcel pustiť od seba najmilšieho syna. Ale naposledy ho len prepustil, že azda bude veselší, keď sa vráti. A milý kráľovič, keď už raz mal dovolenie od otca, hneď sa pobral z domu. Vzal si so sebou jedného sluhu, dobre ozbrojil jeho i seba a zaopatril sa potravou. Odobral sa od rodičov a bratov, sadol na koňa a šiel, kde ho dve oči viedli.



Naši putovníci len šli a putovali cez hory, vody a polia, cez krajiny a moria. Preputovali celý široký-ďaleký svet od konca do konca - a o Čiernom meste a krásnej Berone ani chýru ani slychu. Už sa i unavili, zo všetkého vytrovili, a predsa len ďalej putovali, že dakde aspoň chýr o nej počujú. Napokon prišli do jedného zámku.

Ten zámok patril jednej ježibabe a zlatá Berona bola jej dcéra. Keď prišli do zámku, ježibaba im vyšla v ústrety, pekne ich privítala a spytovala sa, čo hľadajú.

„Prišli sme sa," odpovedal kráľovič, „opýtať, či tu nechyrovať o Čiernom meste a Zlatej Berone."

„Ba veru chyrovať, deti moje!" odpovedala ježibaba, „oj, chyrovať. Berona sa chodí každý deň na poludnie kúpať sem do mojej záhrady. Tam sa, ak chcete, môžete s ňou aj zísť."

Ježibaba zavoňala, že to bude vohľač, preto sa k nim mala tak pekne. Ale viac nedala na sebe nič znať.

Poludnie sa približovalo a mladý kráľovič sa poberal do záhrady. Keď to ježibaba videla, zavolala sluhu nabok. Pekne sa okolo neho mala a aby vraj šiel za pánom aj on a usiloval sa prvý zazrieť zlatú Beronu. A potom aby urobil, čo mu ona prikáže, že ho za to obdaruje. Dala mu jednu píšťalku a doložila:

„Keď Beronu zazrieš, zapískni, aby tvoj pán čím skôr bežal k nej."

S tým ho poslala za pánom do záhrady.

Mladý kráľovič sa prechádzal sám po záhrade a sluha vyzeral zlatú Beronu. Udrie dvanásta a tu strepoce nad stromami dvanásť bielych holubov a premení sa na dvanásť pekných panien. Najkrajšia z nich sa ligoce medzi stromami ako slnko, zlatá Berona. Sluha sa len díval na tú krásu a temer aj zabudol, čo mu stará prikázala. Ale po chvíľke sa spamätal a zapískol. Vtom mladý kráľovič zaspal, akoby ho zarezal, a nemohol sa prebudiť. Zlatá Berona prišla k nemu, milo naňho pozrela a - odišla.

Len čo odišla, kráľovič sa zaraz prebudil. Sluha mu vyrozprával, že zlatá Berona už tam bola a milo naňho pozerala. On dorážal na sluhu, prečo ho nezobudil. Ten síce ľutoval, že sa pánovi tak povodilo, ale o píšťalke nepovedal nič.

Na druhý deň, keď sa kráľovič zberal do záhrady, ježibaba zase zavolala sluhu nabok. Dačo mu pošuškala do ucha, dačo vtisla do hrsti a podala píšťalku. Sluha už dobre vedel, z ktorej strany Berona prichodí, a hneď sa ta postavil. Keď počul strepotať holuby a zďaleka sa mu zaligotalo, zapískol na píšťalke a jeho pán zase tuho zaspal. Berona prišla ku kráľovičovi, milým aj smutným pozorom naňho pozrela a odišla. Keď sa kráľovič prebudil a počul, že Berona zas tam bola, mrzel sa aj na seba, že zaspal, aj na sluhu, že ho nezobudil. Ale čo mal robiť? Už sa raz stalo.

Umienil si teda, že na tretí deň už nezaspí, čo by čo bolo. Na tretí deň, keď sa už chýlilo k poludniu, odišiel kráľovič do záhrady. Prechodil sa sem i tam, oči si pretieral, aby len nezaspal a mohol konečne uvidieť svoje potešenie. Ale to všetko nič neosožilo, lebo stará zase sluhu zviedla.

Sotva sa medzi stromami zjavila zlatá Berona, sluha mocne zapískal, a jeho pán zaspal tak tuho, že by ho mohol na kúsky rezať. Zlatá Berona prišla ku kráľovičovi, ľútostivo na neho pozrela a povedala:

„Nevinná duša, ty spíš a nevieš, kto prekáža tvojmu šťastiu." A zo zlatých očí jej namiesto sĺz vypadli perly.

Nato sa obrátila, natrhala kvetov i so svojimi družičkami a celého ho obsypala. Ešte raz jej vypadli perly zo zlatých očí. A k sluhovi takto prehovorila:

„Povedz svojmu pánovi, aby si zavesil klobúk o jeden klinec nižšie, potom že ma dostane."

Pozrela na kráľoviča ešte raz a zmizla.

Pán sa hneď zobudil a spytoval sa sluhu, či tam ešte nebola zlatá Berona a kde sa vzali okolo neho tie kvety. A sluha mu všetko vyrozprával: ako sa naňho s plačom dívala, ako ho obsypala tými kvetmi a ako mu odkázala, že ak ju chce dostať, aby si zavesil klobúk o jeden klinec nižšie. Kráľovič sa zarmútil a hlboko zamyslel. Videl on, že už takto nič z neho nebude, a odišiel od ježibaby. Ustavične si len na tom lámal hlavu, čo znamená Beronin odkaz, ale nič nevedel uhádnuť. Až sa mu raz na ceste prisnilo, že zlatá Berona prišla k nemu a takto prehovorila:

„Pokiaľ máš pri sebe toho sluhu, mňa nedostaneš, lebo ho naviedli a on ti všetko prekazí."

Vtedy už kráľovič po troške chápal, čo má urobiť. Ale kedykoľvek prišiel na myšlienku zmámiť sluhu, zakaždým sa spätil. Popravde, ani nechcel veriť, že by ho vlastný sluha podvádzal a trápil. A tak nechal všetko len pri starom.

A tu začne sluha svojho pána čoraz väčšmi za nos vodiť a zo dňa na deň mu robiť väčšiu galibu. A keď mu pán dohováral, pustil sa doňho. To pána rozpálilo, schytí šabľu a myk šelmu po krku, hneď mu hlava odfrkla. Vytiekla z neho čierna krv a telo prehltla zem.

Náš kráľovič išiel už potom len sám, starými horami, rudnými cestami. Tu raz počuje strašný krik, že sa hory až tak ozývali. Ide za krikom a príde pekne na jednu lúčku. Tam sa bili traja čerti, ale tak, že z nich až kusy fŕkali.

„No, čože sa tak trháte?" spýtal sa ich kráľovič.

„O otcovské dedičstvo sa rujeme," odpovedajú mu. „Tuhla o túto huňu, o tieto krpce a o tento korbáč."

„Nuž ale ste vy blázni, ruvať sa o takú pletku!" povie kráľovič.

„Hja, vidíš, to nie sú len také obyčajné veci! Keď sa do tejto hune oblečieš, ani sám čert ťa neuvidí. Keď si obuješ tieto krpce, vynesú ťa do povetria. A keď pleskneš týmto korbáčom, hneď si tam, kde si pomyslíš. Každý chceme mať všetky tri veci, lebo jedna bez druhej nič nestoja."

„No, ja vás hneď podelím. Choďte všetci traja tamto na ten vrch a veci nechajte tu! Kto odtiaľ na znamenie prvý ku mne dobehne, tomu ich dám."

Blázni čerti pristali a hybaj do vrchu! Za ten čas si kráľovič chytro obliekol huňu, nohy vopchal do krpcov, pleskol korbáčom a pomyslel si, aby bol zaraz pred Čiernym mestom.

Vo chvíli preletel ponad kraje, a ani sám nevedel, iba keď už stál pred bránou Čierneho mesta.

Tu zhodil krpce aj huňu a hneď ho zazrelo jedno z tých dievčat, čo chodievali so zlatou Beronou. Bežalo oznámiť svojej panej, koho videlo. Berona nechcela veriť, lebo nemohla pochopiť, ako by sa ten sem dostal. Poslala pozrieť druhú dievčinu. Aj tá prišla s tým, že je veru tak. Poslala tretiu, i tá sa vrátila s tou istou novinou. Tu sa už vybrala pred bránu i sama Berona.

Keď ta prišla a naozaj uvidela svojho drahého, od radosti jej vypadli perly zo zlatých očí.

Ale tu dobehli aj traja čerti a skučali:

„Daj nám, čo nie je tvoje: huňu, krpce i korbáč!"

On im tie veci hodil a tí si ich pochytali a odbehli preč.

Potom sa kráľovič zvítal so zlatou Beronou. Ona ho hneď zaviedla do paláca a povodila po celom svojom panstve. A keď ho už povodila a trocha sa spolu natešili, hneď sa s ním aj zosobášila. On sa stal kráľom a ona žila s ním. A panovali šťastne a dlho - kto ho tam vie dokedy.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.024