Stratený chlapec

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 769 slov
Počet zobrazení: 3 985
Tlačení: 291
Uložení: 309

Stratený chlapec (Rozprávka)

Bol raz jeden veľmi, ale veľmi bohatý pán. Mal toľko bohatstva, že ani sám nevedel, koľko mu je počtu. Ale čože mu bolo zo všetkého, keď nemal potomka, ktorému by to svoje bohatstvo poručil. A úfať sa mu tiež veľmi nemohol, lebo veru už bol viacej starý ako mladý.

Ale naveľa, naveľa sa jeho pani predsa cítila. Nádej bola veľká a prípravy na krstenie ešte väčšie. Ako sa už dieťa malo narodiť, prisnilo sa pánovi, že to bude chlapec. Ale že ho musia varovať, aby sa do dvanásteho roku nedotkol zeme, lebo že hneď zmizne.

Dobre. Narodil sa chlapec, pekný, utešený. Pán dal hneď a hneď obstarať deväť pestúnok, ktoré ho mali rad-radom varovať. A prísne im pohrozil, aby ho len nepoložili na zem, ba aby sa mu nedali zeme nikdy ani dotknúť.

Pestúnky statočne zachovávali pánov rozkaz. Chlapcovi už chýbalo do dvanástich rokov len dakoľko dní, a ešte sa zeme ani nedotkol. Ustavične ho iba na rukách nosili, alebo v pozlátenej kolíske kolísali. Pán už robil prípravy na bohatú hostinu, ktorou chcel osláviť jedináčikovo vyslobodenie spod ťažkej sudby.

Tu sa naraz strhne na dvore veľký krik. Pestúnka, čo chlapca práve vtedy držala na rukách, chcela chytro zvedieť, čo je to za krik. Všetečnica, zabudla sa! Položila chlapca na zem a díva sa ako teľa na nové vráta na tých, ktorí sa tam hašterili a robili hurhaj.

Krik sa utíšil, varovkyňa chcela chlapca vziať zase na ruky. Ako sa predesila, keď ho nikde v izbe nenašla, to sa nedá ani vypovedať! Rozpamätala sa na pánov rozkaz a dala sa do hrozného plaču. Pozbiehalo sa okolo nej všetko, čo len v dome malo nohy. Priletel aj pán a spytuje sa, čo je a či sa chlapcovi nič nestalo. Varovkyňa sa triasla od ľaku a strachu ako osika. Na mnohé dopytovanie už potom horko-ťažko predsa len povedala, čo a ako sa stalo.

Zarmútil sa pán neslýchane, že všetka jeho nádej takto nečakane stroskotala. Hneď a hneď rozposlal sluhov na všetky strany, aby chlapca hľadali. Rozkazoval, prosil, sľuboval veľké odmeny, dukáty sypal ako grajciare. Dosť oni hľadali, ale chlapca nikde nájsť nemohli. Stratil sa, akoby sa prepadol, akoby ho nikdy ani nebolo.

O dáky čas zbadal zarmútený pán, že v jednej z jeho najkrajších svetlíc každú noc o polnoci voľačo hrmoce a žalostne narieka. Pozoroval to za istý čas, a keď to neprestávalo, nadišla ho veľká vôľa prezvedieť sa, čo by to mohlo byť. Ba aj to mu prišlo na um, či to nebude jeho stratený chlapec. Vyhlásil teda, že dá tristo zlatých tomu, kto v tej svetlici prenocuje čo len jednu noc.

Tristo zlatých je pekný peniaz, pre chudobného človeka hotová pomoc. Nuž veru sa našlo hodne takých, čo sa na to podobrali. Ale keď prišla dvanásta a začalo to hrmotať, každý sa vyľakal. Pomyslel si, že ani za tristo zlatých sa nehodno zahrávať so životom. I nemohol sa pán prezvedieť, čo to hurtuje a plače, či jeho chlapec a či dáka potvora.

Neďaleko panského dvora bývala jedna mlynárska vdovica s troma dcérami. Nebožiatka boli veľmi chudobné a živili sa veru len tak po psote. Povesť o hrmote a plači a o tristo zlatých dostala sa aj do ich chudobného domčeka. Tu prerečie najstaršia dcéra k utrápenej materi:

„Mamka moja, čo máme vždy len biediť? Vari sprobujem šťastie, pôjdem cez noc strážiť, azda voľačo dostriehnem. Tých tristo zlatých by sa nám veľmi zišlo, však?"

Matka pokrútila hlavou, zamyslela sa. Ale naostatok, že sa naozaj tak biedne živili, dovolila dievke ísť.

Išla teda mlynárkina najstaršia dcéra k bohatému pánovi a rozpovedala mu, čo chce.

„Ty by si mala vôľu ísť strážiť?" prerečie pán. „Dobre, dievka moja, dobre, sprobuj šťastie!"

„Veru sprobujem," odpovie tá naradovaná, že jej dovolil. „Ale by som vás pekne prosila, keby ste rozkázali, aby mi dali niečo so sebou. Uvarila by som si večeru. Lebo som veru od rána nemala nič v ústach."

Pán hneď zavolal kuchárku a rozkázal, aby jej dala niečo na uvarenie. Kuchárka zaraz doniesla všeličo aj na tri večere. Mlynárkina dievka si vzala nadostač strovy, omasty, múky, soli a dreva na oheň. Zapálila voskovú sviecu a Šla do tej svetlice. Tam si rozložila na kozube oheň, pristavila hrnčíčky, prestrela na stôl, aj posteľ si odostlala. Varila, varila a ani nevedela, ako jej ubehol čas.

Bije dvanásta. Tu začne čosi po chyži hrmotať a jajkať. Mlynárkina dcéra sa v strachu díva po svetlici a prezerá ju z kúta do kúta. Ale nikde nič, ako na dlani - a len hrmoce a jajká. Zrazu hrmot i jajkanie prestanú a pred ňu sa postaví krásny chlapec. Spytuje sa prívetivým hlasom:

„Pre koho to varíš?"

„Pre seba," odpovie ona.

Zarmútil sa krásny chlapec, pozrel po nej smutným okom a nanovo sa spytuje:

„A pre koho si to prestrela?"

„Pre seba," odpovie zase ona.

Krásny chlapec sa ešte väčšmi zarmútil, aj slzy mu zahrali v sivých očiach.

„A pre koho si to odostlala?"

„Pre seba," odpovedala aj po tretie mlynárkina dcéra.

Tu krásneho chlapca zaliali slzy, zalomil rukami a zmizol.

Ráno vyrozprávala mlynárkina dcéra pánovi všetko, čo vedela. Iba to, že sa chlapec zarmútil nad jej odpoveďami, si zadržala pre seba. Za to, že prenocovala v tej svetlici, odčítal jej pán sľúbených tristo zlatých.

Na druhú noc sa vybrala prostredná sestra a staršia ju poučila, čo má robiť a ako odpovedať. Tá robila podľa toho. Šla k pánovi a pán jej dovolil. Nabrala si strovy, omasty, soli, dreva, zapálila voskovicu, založila oheň, prestrela na stôl, odostlala posteľ a čakala. Keď sa chlapec ukázal a spytoval: „Pre koho to varíš, pre koho si to prestrela, pre koho si to odostlala?", zakaždým odpovedala: „Pre seba, pre seba, pre seba!" Chlapec sa zase, tak ako včera, rozplakal, zalomil rukami a zmizol.

Ona ráno všetko pánovi vyrozprávala, len to zamlčala, ako sa chlapec rozplakal. A pán odčítal i jej sľúbených tristo zlatých.

Na tretí deň povie najmladšia sestra:

„Ej, sestry moje, keď sa vám tak dobre vodilo, že ste doniesli po tristo zlatých, pôjdem aj ja skúsiť šťastie."

Matka, keď videla, že sa dvom starším nič nestalo, dovolila aj najmladšej, hoci ju i najradšej mala a hoci už teraz pri tom peknom zárobčeku netrpeli núdzu. Aj najmladšia, ako i jej sestry, pýtala si najprv dovolenie u pána, vzala si dačo na uvarenie, zapálila voskovicu a večerom sa odobrala do tej svetlice. Tam založila na kozúbku oheň, pristavila hrnčíčky, prestrela na stôl, odostlala posteľ a čakala v strachu i v nádeji, kedy sa už privalí polnoc.

Zrazu udrie dvanásta. Tu začne po svetlici hrmotať a jajkať. Mlynárkina najmladšia dcéra sa díva v strachu po tej svetlici, prezerá ju z kúta do kúta. Ale nikde nič, ako na dlani, len hrmoce a jajká. Zrazu hrmot i jajkanie prestanú a pred ňu sa postaví utešený chlapec. Spytuje sa prívetivým hlasom:

„Pre koho to varíš?"

Keď tak hľadela na krásneho chlapca, inak si rozmyslela ako jej sestry, a povedala:

„Pre seba varím, ale ak chceš, môže byť aj pre teba."

Zarmútené chlapcovo čelo sa vyjasnilo a on sa opýtal:

„A pre koho si to prestrela na stôl?"

„Pre seba som prestrela, ale ak by si mal vôľu, aj pre teba."

Ako to povedala, cez tvár krásneho chlapca preletel ľahký úsmev.

„A pre koho si to odostlala?"

„Pre seba, ale ak by sa ti páčilo, aj pre teba."

Tu chlapec celkom uradovaný zatľapkal rukami a vraví:


„Ach, dobre, dobre si urobila, že si ani na mňa nezabudla. Ale počkaj chvíľku, počkaj ešte, prosím ťa. Idem sa odobrať od svojich dobrodincov, čo ma dosiaľ opatrovali."

Vtom zavial teplý vetríček a naprostred svetlice sa otvorila hlboká priepasť. Náš pekný mládenček sa len tak potichučky do nej spúšťal. Mlynárkina najmladšia dcéra sa mu chytila za koniec kabáta a pustila sa za ním, kde on to asi pôjde. Nový svet roztvoril sa im tam pred očami. Napravo tiekla zlatá rieka, naľavo sa ligotali zlaté vrchy a naprostriedku sa pred nimi rozkladali zelené lúčiny, krásne, tisícorakými kvetmi posiate. Chlapec išiel chodníčkom popredku a mlynárkina dcéra dakoľko krokov za ním, len tak na prstoch, aby ju dáko nezbadal.

Ako tak idú, prídu k striebornej hore. Sotva sa k nej zblížili, vybehli všelijaké zvieratá. Hrnuli sa k mládenčekovi, vyskakovali okolo neho a on si ich rad-radom prívetivo hladkal. Mlynárkina dcéra si za ten čas odlomila v tej hore halúzku a zakrútila ju do šatôčky, aby vraj mala pamiatku.

Šli ďalej a prišli zas k druhej hore, tá bola zlatá. Keď sa k nej približovali, vyletelo nevídané množstvo všelijakých utešených vtáčikov. Krásne vyspevovali, okolo mládenčeka obletúvali, na plecia a na hlavu mu sadali. On ich ešte naposledy prívetivo hladkal. Mlynárkina dcéra si zas odlomila halúzku a zakrútila do šatôčky, lebo si pomyslela: Ktovie, či by mi sestry uverili, keď im budem rozprávať, kde som bola a čo som videla.

Keď sa krásny mládenček poodberal od všetkých svojich dobrodincov, vrátil sa tým istým chodníčkom, ktorým prišiel. A mlynárkina dcéra zas potichu za ním. Keď prišli k tej diere, chytila ho za konček kabáta a vyletela s ním do svetlice, z ktorej pred chvíľou odišli.

„No, už som sa odobral," preriekol chlapec, „teraz si už môžeme aj zavečerať."

Mlynárkina dcéra položila na stôl, čo navarila. Sadli si a obidvaja sa do chuti najedli. Keď sa už najedli, prehovoril chlapec:

„A teraz by sme sa mohli vari uložiť."

I uložili sa pekne-krásne do odostlanej postele. Ale mlynárkina dcéra položila medzi seba a neho striebornú a zlatú halúzku.

O chvíľu tichý sen zatvoril obidvom oči.

Na druhý deň bolo už slnce hodne vysoko, a mlynárkina dcéra sa ešte nehlásila u pána. Pán bol už netrpezlivý, no ešte čakal hodný čas. Ale keď ani potom nedávala o sebe znať, pomyslel si, či sa jej azda zle nepovodilo. A šiel pozrieť, čo je, ako je. Ale dvere boli tuho zamknuté.

Zamknuté dvere dal pán vylomiť. A - kto vypovie jeho radosť! Na posteli našiel svojho strateného syna a mlynárkinu dcéru. Práve sa preberali zo sna na ten hrmot. Otec sa radoval ako dieťa. Hneď rozkázal porobiť prípravy na veľkú hostinu a povolať všetko panstvo, aby prišli a radovali sa s ním.

Ale syn, keď zočil pri sebe dve halúzky, so začudovaním riekol mlynárkinej dcére:

„Či si ty bola so mnou až tam dolu? No keď si mi taká verná, znaj, že si ma vyslobodila. A z týchto halúzok budeme mať dva kaštiele."

Tu vzal tie dve halúzky, vyhodil ich von oblokom a v tej chvíli sa vystavili dva veľké kaštiele, jeden zlatý a druhý strieborný. V nich potom mlynárkina najmladšia dcéra a vyslobodený krásny mladý pán bývali a bývajú až dosial, ak ešte nezomreli.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.015 s.
Zavrieť reklamu