Železník

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 841 slov
Počet zobrazení: 1 865
Tlačení: 197
Uložení: 229
Železník (Rozprávka)
Bola jedna mať a mala jedného syna. Nemali nič, iba slivkový sad a dva voly. Nastala zima a oni museli vyrúbať aj ten sad, aby sa dajako zohriali. Keď prišla jar, zapriahol syn voly, zoral sad a nasial maku, aby sa voľajako uživili. Ale keď mak dozrieval, všetky vtáčiky na ňom sedeli. Iste by im ho skazili, keby syn nevytiahol dakde z kúta kušu, čo mu ostala po otcovi. Nuž s tou kušou tam striehol. Raz, ako tak strežie, spustí sa mu na mak mladý jastrab. Janko pochytí kušu a prask! Odstrelil jastrabovi krídlo.

„Hej, varovčík, prečo si mi odstrelil krídlo?" ozve sa jastrab.

„A ty si mi prečo kváril mak?" ozval sa naspäť varovčík.

„Prečo som kváril, preto som kváril, bol som hladný!" povie zase jastrab.

„Ale to vedz, že je môj otec kráľom všetkých jastrabov. Ak mi to krídlo nevystrábiš, zhrnú sa ti sem všetky jastraby. Aj mak ti skazia, aj oči ti vyďobú."

„No, veru je to zle-nedobre, jastrabík môj! Počkaj, zanesiem ťa k materi."

I zaniesol ho k svojej materi.

A tu mať, mala tá roboty, kým kdejaké zelinky poznášala a to krídlo obložila. Kým stolára vyhľadala, čo mu ho do doštičiek zapravil, aby sa zrástlo. Naveľa-naveľa sa jastrab vystrábil. Ale boli preč aj dva voly, lebo pahltný jastrab naveky len mäso pýtal. A keď syn nemohol varovať, vtáci im vyzobali aj všetok mak. Ostali už ako na holej dlani.

„Ej, braček-gazdíček, my takto nevyžijeme," povie jastrabík, keď už mohol poletovať.

„A akože vyžijeme?" opytuje sa Janko. Lebo tak ho volali, syna tej matere.

„Nuž takto vyžijeme: My dvaja pôjdeme k môjmu otcovi, aby ti dal dáku vynáhradu za to, že som ti strovil tie voly. A tvoja mater bude zatiaľ u kráľa na zámku pece kúriť, aby sa voľajako uživila.

Mater teda ostala na zámku pece kúriť a títo dvaja sa pobrali svetom. Jastrabík poletoval popredku a Janko sa držal už len za ním. Prišli až k moru. Mladý jastrab hneď preletel, ale Janko ostal na brehu rumádzgať, lebo nemohol ďalej.

„Nerumádzgaj, nerumádzgaj," zavolal mu jastrabík z druhého brehu. „U môjho otca sa nájde aj na to spôsob, ako by človek prešiel cez more."

A hneď ta letel a nezadlho priletel s jednou červenou plachtou. Tú plachtu prestrel na more a ona ich oboch preniesla na druhý breh.

Keď už boli na druhom brehu, povie jastrabík:

„No, braček-gazdíček, teraz je už všetko dobre. Najsamprv ti darúvam túto červenú plachtu, aby si mohol putovať aj cez moria. A teraz ťa zavediem na tamtú horu k môjmu otcovi. Ten ťa iste naprázdno neprepustí. Zavedie ťa do troch podzemných komôr. V prvej budú samé července, v druhej strieborné a v tretej zlaté peniaze. Z každých ti bude ponúkať, ale ty neber! V tej tretej komore bude za dverami stará truhlica. Tú si vypýtaj, s tou sa ponáhľaj domov. Bude ti, ako ti ešte nikdy nebolo."

Jastrab kráľ sa potešil synovi i Jankovi, keď sa mu tam postavili a všetko rozpovedali. Hneď zaviedol Janka do tých komôr a ponúkol mu, aby si len bral. Ale Janko nič, pýtal si iba starú truhlicu, čo sa povaľovala v tretej komore za dverami.

„Ej, braček, aký si ty mudrák," vraví kráľ. „Ber si všetko, len truhlicu mi nechaj!"

Ale Janko že nechce nič, ak mu nedá truhlicu. Napokon mu ju už len dal a prepustil ho domov.

Rezko si kráčal náš Janko naspäť. Mora sa už nebál, preniesla ho cezeň červená plachta. Ale za morom si už chcel odpočinúť. Uložil sa tam na jednej širočiznej lúke a veru bol už aj lačný. Len mu tu voľačo pošeplo, že hádam v tej truhlici bude dačo na zjedenie. Otvorí v nej krajnú priepravu. Tu sa z nej vyhrnie ukrutne mnoho všakovakého statku, väčšieho i menšieho. Volov, koní, oviec, kôz, husí, sliepok, kačíčeniec bolo tu do nedovidna v celých čriedach a kŕdľoch.

Toto iba aby si ty choval, nie že by ťa ono nachovalo, pomyslí si Janko. A otvorí priepravu z druhého kraja. Tu sa zas vyhrnie ukrutne-preukrutne mnoho vojska, že to bol až strach. A ešte mu vraveli, že ich nevystúpila von ani tretina.

Títo iba čo by mne uši objedali, pomyslel si Janko a nazrel aj do prostrednej priepravy. V tej sa ligotali zlaté peniaze. A koľkokoľvek z nich bral, nič sa nemíňali, ba ich ešte pribúdalo. Nuž si potom tam dakde voľačo kúpil a zjedol.

„Hej, chlape, bolo by už poberať sa ďalej!" zhováral sa Janko sám so sebou, keď tam nikoho nemal. „Ale ako? Či tie čriedy, kŕdle, vojská tu nechať, či čo s nimi robiť? Akože ich zase dnu vpratať?" Nevedel si s tým nijakovsky poradiť, nuž len sedel a sedel utrápený, umučený, akoby ho na kríž pribili. Ako tak sedí, prikmotrí sa k nemu chlapisko ozrutné ani dáka hora a čierna ako uhoľ. Bol to Železník.

„Však by ti už bolo treba vohnať dnu tie čaty?" hovorí mu Žeiezník.

„Bolo, bolo," povie Janko. „Len či vieš, ako?"

„Ej, akože by som nevedel, veď som na to k tebe prišiel! Aj ti ich vženiem, len či mi na holých kolenách odprisaháš, že si nevezmeš za ženu kráľovu dcéru."

Dohovorili sa, že si ju nevezme, lebo Janko dosiaľ na ženbu ani nepomyslel. Nato železný chlap iba obehol okolo statku a okolo vojska, hneď sa všetko zhrnulo naspäť do truhlice.

Rozišli sa každý svojou cestou, iba čo Železník ešte Jankovi zavolal:

„Aleže pamätaj, čo si mi dnes prisahal! Lebo ak nie, kde ťa pochytím, tam ťa na márne kusy roztrhám!"

Prišiel Janko domov a ukázal matke truhlicu. Tá sa mu iba vysmiala, že by ona za takú haraburdu ani predo dvere nevyšla. A že načo mu je truhlica, keď nemá, čo by v nej držal. Ale Janko jej len kázal hľadať pastierov, že sú tam celé stáda. Mať nechcela ísť, ale on ju dovtedy unúval, kým sa nepobrala.

Lenže ľudia ju iba vysmiali, že čo priniesla na závdavok? Dal jej Janko z tej prostrednej priepravky za zásteru dukátov na tie závdavky. Tu sa ešte len mala čo napočúvať od ľudí, že načo sú im pastieri, keď nič nemajú. Mali iba dva volky, aj tie si prejedli.

„No, veď som ti prišla s obnôškou. Bez toho som sa mohla zaobísť," vraví mať Jankovi.

„A veď je nič," na to syn. „Ale môj statok musí predsa na pašu."

I vypustil ho von. Vyhrnuli sa čriedy a kŕdle, len tak zaľahli zem. A tu ti pastierov ani nebolo treba, lebo pri každom kŕdli bol hneď i pastier. A kŕdle sa rozpásli na šír i na dial až milá vec.

Vypúšťal Janko svoje statky a tým bolo dobre, lebo chodili po širočizných kráľovských lúkach. Ale tu sa raz kráľ, keď mati prišla kúriť tie pece, veľmi rozhneval a zle-nedobre do nej, že či sú to čriedy jej syna. A že keď je to taký mocnár, aby sa ráno hotovil do boja proti siedmim rotám. Prišla mati so strachom domov.

„Oj, nebojteže sa, mamo moja, nebojte," povie syn. „Keď ich kráľ má sedem, ja ich mám sedemdesiatsedem."

Ráno vypustil Janko svoje vojsko na lúku, kde sa mali biť. Opýtal sa svojho vojska:

„Koľkíže stačíte proti siedmim rotám?"

„Ja sám na to stačím!" vyskočí jeden krivý, ale vrtký sprostred vojska. A tak, keď už prišlo na bitku, tento jediný zrazil malým prstom sedem kráľovských rôt.

Kráľ sa nahneval a kázal hneď stúpať do poľa druhým siedmim rotám. A tento krivý zbil i druhých, i tretích a vari ešte aj štvrtých sedem rôt tak ako tie prvé, kým len nepohynulo všetko kráľovo vojsko.

Ale teraz už Janko obrátil inak. Voľačo kráľovi odkázal. Odkázal mu, že ak mu nedá za ženu svoju dcéru, nech sa hotoví aj s ňou jemu pece kúriť, tak ako kúrievala jeho matka. A dal si hneď postaviť kaštieľ a kúpil si hrdé šaty. Keď to kráľ videl, vďačne mu sľúbil za ženu svoju dcéru, radšej, ako by mal podkurovať tie pece. Viezli sa na sobáš v krásnom hintove. Iba kde sa vezme, tu sa vezme ten Železník a letí rovno na Janka. Janko nemal pri sebe truhhcu, nemal obranu, nuž len skočil a utekal, ako vládal. Železný chlap sa iba zarehotal a zavolal za ním:

„Len si utekaj! Mám ja času aj vojsko z truhlice vypustiť, aj pannu si odviesť, kde sám chcem, a mám času dohoniť ťa ešte aj tri razy!"


Utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami, až dobehol k jednej izbičke. Tam bývala ježibaba. Zaklope a vojde dnu:

„Bože vám daj dobrý deň, pani matka!"

„Bože daj i tebe, syn môj! Viem, pred kým utekáš, ale nič sa neboj! Sadni si, zajedz si polievky a mäsa, vyspi sa! Môj psík je Ďalekohľad. Keď tvoj Zelezník bude ešte na tri míle, zabrechne prvý raz. Keď bude na dve míle, zabrechne druhý raz, a keď bude na tri míle, zabrechne tretí raz. A vtedy ťa už zobudím."

Janko si sadol, zajedol si, pospal si. Keď pes tretí raz zabrechal, starká ho zobudila, na cestu mu vopchala do kapsy postruhník a kázala mu utekať.

Utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami. Dobehol k druhej izbičke. I tam bývala ježibaba. Zaklopal a vošiel dnu:

„Bože vám daj dobrý deň, pani matka!"

„Bože daj i tebe, syn môj! Viem, pred kým utekáš, ale nič sa neboj! Sadni si, zajedz si polievky a mäsa, vyspi sa! Môj psík je Ďalekosluch. Keď tvoj Železník bude ešte na tri míle, zabrechne prvý raz. Keď bude na dve míle, zabrechne druhý raz, a keď bude na míľu, zabrechne tretí raz. A vtedy ťa už zobudím."

Sadol si, zajedol si, pospal si. Keď pes tretí raz zabrechol, starká ho zobudila, na cestu mu vopchala do kapsy postruhník a kázala mu utekať.

Utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami. Dobehol k tretej izbičke. I tam bývala ježibaba. Zaklopal a vošiel dnu:

„Bože vám daj dobrý deň, pani matka!"

„Bože daj i tebe, syn môj! Viem, pred kým utekáš, ale nič sa neboj! Sadni si, zajedz si polievky a mäsa, vyspí sa! Môj psík je Mocný. Keď tvoj Železník bude ešte na tri míle, zabrechne prvý raz. Keď bude na dve míle, zabrechne druhý raz, a keď bude na míľu, zabrechne tretí raz. A vtedy ťa už zobudím."

Janko si sadol, zajedol a pospal si. Keď pes zabrechol tretí raz, starká ho zobudila, na cestu mu vopchala do kapsy postruhník a kázala mu utekať.

Dobehol Janko k moru a Železník mu už za pätami! Bol by ho roztrhal. Ale Janko mal svoju červenú plachtu vždy okrútenú okolo pása. Odpásal si ju, rozprestrel a tá ho preniesla na druhý breh. Železník nemal tej pary za ním cez more, nuž sadol si tam a vyčkával. Ale aj Janko bol už zmorený. Ľahol si a spal, spal celé tri dni!

Na tretí deň zodvihne hlavu a dobreže od ľaku nezomrel! Traja psiskovia - ako jalovice - ležali okolo neho zo troch strán! Nemal sa kde hnúť. Čiahol do kapsy, že im podhodí z tých postruhňov, a tak ho hádam prepustia. Ale veru z postruhňov ani omrvinky, lebo sa to tie postruhne premenili na psov. A psi neboli nijakí iní, len Ďalekohľad, Ďalekosluch a Mocný, ktorých mu ježibaby dali na pomoc. Keď psi zbadali, že sa Janko prebudil, zakrútili chvostami a zaliečali sa mu. Hneď vedel, že mu už nič nespravia.

Pobral sa ďalej a traja psi všade za ním.

Ako tak išli, prišli do jedného zámku, v ktorom našli iba jednu princeznú, samotnú ako prst. Janko vstúpil u nej do služby, lebo nemala nikoho, kto by jej obhajoval zámok aj šíre hory okolo neho. Janko chodil každý deň po tých horách na poľovačku aj so svojimi psami a zámok prichádzal chrániť iba na noc.

A tá princezná chodievala zas každý deň na prechádzky k moru a voľačo tam vyzerala. Vyzerala ona toho Železníka, že sa k nej vráti, keď Janka dohoní a roztrhá. Lebo to bola ona, čo sa viezla s Jankom na sobáš. Železník ju dopravil sem s vojskom i s truhlicou a teraz už len naňho čakala. Janka už nepoznala, ani on ju.

Raz už potom zazrel Železník princeznú z druhej strany mora a zavolal na ňu. Hneď sa mu ozvala a poznala ho aj ona. Pekne sa dohovorili proti Jankovi, ako a čo budú robiť.

Janko nevedel nič. Večer sa vrátil domov ako inokedy, navečeral sa poprechodil celý zámok. Keď nikde nič nezbadal, ľahol si pokojne spať a najmä nad ránom tuho zaspal. Vtom sa milá princezná prikradla na prstoch, potíšku mu odviazala červenú plachtu a na pás mu priviazala druhú podobnú. Len čo Janko vytiahol nohu zo zámku, poď ona k moru! Previezla sa na plachte k Železníkovi a naspäť so Železníkom do zámku. Tam mu ukázala, v ktorej izbe Janko spáva a kde v pitvore pred izbou spávajú jeho psi. Aby vedel, ako si čo má nastrojiť. Lebo Železník sa nesmel psom ani na oči ukázať.

Vykopal si on jamu pod dverami tej izby, kde Janko nocúval, a tam naňho striehol. Večer, keď sa Janko vracal z poľovačky, stratil sa od neho Ďalekohľad. Janko sa tomu veľmi čudoval, lebo tí traja psi nikdy od neho neodišli. Iba keď ti ho nájde ležať doma pod dverami, a to na tom Železníkovi, o ktorom sa nazdával, že je ešte vždy za morom. Dosť on volal psa večerať, kým druhí dvaja obskakovali okolo stola a uhrýzali si, čo im pohodil. Ďalekohľad sa celú noc nepohol z miesta. Na druhý deň si už Železník vykopal jamu pod ohniskom a tam sa skryl. Ale večer dobehol popredku Ďalekosluch a ľahol si na Železníka. Janko zas len hlavou krútil, volal a bil psa, aby šiel k stolu, ale ten sa nepohol až do samého rána.

Na tretí deň si Železník vykopal jamu pod samým stolom. Myslel si, že Janka pri večeri chmatne čo len za nohu. Ale večer sa na neho zvalil Mocný, takže do rána nemohol ani údom hnúť.

Museli si to len inak nastrojiť, ak chceli voľačo vykonať.

Len tu milá princezná pekne okolo Janka, že tak a tak, tí psi musia byť chorí, keď ani žrať nejdú, ani sa nepohnú. Aby ich vraj nechal doma aspoň raz, nech si oddýchnu, že ich ona dobre opatrí. Janko sa dal nahovoriť a pochytal psov do komory na reťaz, aby nemohli za ním.

Skučali psi na reťaziach, kým Janko blúdil sám po horách. A Železník zakladal na komoru tri zámky, aby sa psi nedostali von.

Blúdi Janko, blúdi, a nič nemôže zastreliť, iba jedna myška sa mu ustavične pletie popod nohy. Naposledy ju už chcel odkopnúť.

„Ej, Janko, neodkopniže ma, neodkopni!" ozve sa myška. „Či ty nevieš, ako tebe draho prichodí tvoja prísaha? A ešte ti drahšie príde, ak sa nepoponáhľaš. Tam Železník zakladá zámky na tvojich psov, potom sa pustí za tebou a roztrhá ťa na márne kusy. Ponáhľaj sa, aby si dobehol, kým tie zámky celkom nezaloží. Ak by ti predsa bolo už neskoro, vyškriab sa na tú vysokú vŕbu pri vode. A keď ťa bude železný chlap volať dolu, zhadzuj mu zo seba, čo budeš môcť. Veď už potom uvidíš, ako bude."

Poslúchol Janko myšku a bežal, čo mu para stačila. Ale ako dobiehal, Železník už zakladal poslednú zámku. Nuž sa len skoro vydriapal na tú vŕbu. Železník vyskočil zo zámku ako besný a volá naňho na tú vŕbu:

„Poď dolu, lebo ťa aj s tou vŕbou roztrhám na márne kusy!"

Janko mu zhodil klobúk. Hneď bol klobúk na franforce rozdriapaný. Železník zas len volal a Janko mu zhadzoval zo seba, čo len mal. Železník to všetko rozdriapal, že z toho nezostala ani nitka.

Keď už Janko nemal čo zo seba zhadzovať, rozbehol sa Železník proti tej vŕbe, že ho strasie dolu. Ale vtom sa odtrhol z reťaze Ďalekohľad, roztrepal dvere i zámky, pribehol a oddal sa do železného chlapa. Železník ho len raz trepol, hneď bolo po ňom.

Rozbehol sa zase proti vŕbe a tak ju rozkyvotal, že Janko len-len že z nej nesfrkol. Vtom sa odtrhol Ďalekosluch a bil sa so železným chlapom. Trepol ho Železník o zem, hneď bolo po ňom.

Rozbehol sa zase proti vŕbe a hádam by ju už vyvrátil z koreňa, keby nie Mocný. Ten sa odtrhol z reťaze posledný a bil sa so Železníkom za pol dňa. Napokon ho predsa trepol o zem tak, že ostala z neho len hlina. A toľko sa tam tej hliny navalilo, že z toho povstal celý vrch. Ale to bola hlina iba na povrchu, tam dnu bola samá merná ruda na železo. Od tých čias nazývajú ten vrch Železníkom a kopali aj kopú v ňom železnú rudu.

Pes Mocný vzkriesil potom aj svojich dvoch kamarátov a všetci traja sa oddali do tej princeznej, že bola Jankovi neverná. Roztrhali ju na márne kusy. Keď sa to stalo, premenili sa na ľudí. Ožil aj zámok, aj tie pusté hory a bolo tam mnoho ľudí. Janko našiel v zámku svoju truhlicu a vypustil z nej stáda, a tie sa už mali kde pásť na vlastnom. A vypustil aj svoje vojsko a s tým sa už nikoho nebál. A peňazí si vyberal, koľko kedy chcel, a bol už teraz bohatý.

Poslal si po matku a oženil sa s tou najkrajšou dievčinou v celej krajine.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#Rozpravka #rozpravky #jastrab #O vrbe #poľská rozprávka #rozpávka


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.013