O dvanástich mesiačikoch

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 993 slov
Počet zobrazení: 6 362
Tlačení: 241
Uložení: 213
O dvanástich mesiačikoch (Rozprávka)
Bola jedna matka a mala dve dcéry: jednu vlastnú a druhú pastorkyňu. Svoju mala veľmi rada, ale na pastorkyňu nemohla ani hľadieť, a to iba preto, že Maruška bola krajšia ako jej Holena. Maruška nevedela o svojej kráse, a tak si ani nevedela vyložiť, prečo mater zakaždým zmraští čelo, keď na ňu pozrie. Myslela si, že je azda macoche v dačom nie po vôli. Nuž kým sa Holena iba fintila a strojila, po izbe premávala, po dvore presúšala alebo po ulici pretŕčala, zatiaľ ona v dome riadila, upratovala, varila, prala, šila, priadla, tkala, trávu nosila, kravy dojila, všetku robotu robila. A macocha ju každý deň iba hrešila. Trpela Maruška ako tá trpielka, a to iba pre to jedno, že bola zo dňa na deň krajšia a Holena škaredšia. Tu si mať pomyslela:

Načože ja mám držať v dome peknú pastorkyňu! Prídu mládenci na vohľady, zapáči sa im Maruška a nebudú chcieť Holenu.

Poradila sa o tom so svojou dcérou a vymysleli také, čo by statočnému človeku ani na um nezišlo.

Jedného dňa, a bolo to hneď po Novom roku, v treskúcej zime, zachcelo sa Holene fialky voňať. I rečie:

„Choď, Maruša, do hory a nazbieraj fialiek. Chcem ich mať za pásom, lebo sa mi veľmi zažiadalo fialôčky voňať."

„Jaj, sestra milená, čo ti to zišlo na um! Či to dakto slýchal, že by pod snehom fialky rástli?" vraví úbohá Maruška.

„Ty pľuha, ty naničhodnica, čo ty máš čo odvrávať, keď ti ja rozkážem!" okríkla sa na ňu Holena. „Choď mi zo dverí! Ak nedonesieš z hory fialky, zle bude s tebou!"

Macocha vystrčila Marušku von, zachlopila za ňou dvere a zatisla záporku. S nárekom sa pobralo dievča už len do tej hory. Snehu tam celé múry a nikde ani ľudská stupaj. Blúdila ona, blúdila dlho. Hlad ju moril, zima triasla, už sa jej zdalo, že tam musí zahynúť. A tu zazrie pozďaleč svetlo. Ide za žiarou a príde až navrch hory. Tam horí veľká vatra, okolo vatry dvanásť kameňov a na tých kameňoch sedia dvanásti mužovia. Traja sú starí, bielofúzi, traja mladší od nich, traja ešte mladší a traja najmladší. Sedia ticho, nemo, meravo hľadia do ohňa. Tí dvanásti mužovia, to boli dvanásti mesiačikovia. Veľký Sečeň sedel teraz hore na najvyššom kameni. Vlasy aj fúzy mal biele ako sneh a v ruke držal kyjak.

Preľakla sa Maruška, celá od ľaku zmeravela. No potom sa predsa len osmelila, pristúpila bližšie a prosí:

„Dobrí ľudia, dajte sa mi zohriať, zima ma trasie."

Veľký Sečeň prikývol hlavou a spýtal sa:

„Načože si prišla, dievka moja, čo tu hľadáš?"

„Idem na fialky," odpovedala Maruška.

„Nie je čas chodiť na fialky, veď je sneh," vraví Veľký Sečeň.

„Ej, veď ja viem. Ale sestra Holena a macocha mi prikázali doniesť z hory fialiek. Keď nedonesiem, zle bude so mnou. Pekne vás prosím, ujkovia moji, povedzte mi. kde by som ich nazbierala."

Tu sa Veľký Sečeň zdvihol, popošiel k najmladšiemu mesiačikovi, dal mu do ruky kyjak a vraví:

„Bratku Brezeň, zasadni si hore na moje miesto!"


Mesiac Brezeň si sadol na najvyšší kameň a zakrútil kyjakom ponad vatru. Vatra sa rozplamenila do výšavy, sneh sa začal topiť, stromčeky pučali, pod bučkami sa zelenala trávička, v trávičke sa zabrneli púčiky kvetov. Bola jar. Medzi krovím, schované pod lístkami, rozkvitali fialky. Kým sa Maruška spamätala, bolo ich, akoby zastreli zem belasou plachtou.

„Chytro zbieraj, Maruška, chytro!" prikazoval mladý Brezeň.

Naradovaná Maruška chytro natrhala a uvila veľkú kytku. Potom mesiačikovi pekne zaďakovala a ponáhľala sa domov.

Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, keď videli Marušku prichádzať. Otvorili jej dvere a vôňa fialiek zaviala po celom dome.

„Kdeže si ich natrhala?" spytuje sa Holena spurne.

„Nuž vysoko, tam na vrchu rastú pod kríčkami, dosť ich je tam veru," odpovedala ticho Maruška.

Holena jej vytrhla kytku z ruky, pripla si ju na pás, privoniavala, i materi dala privoňať. Ale sestre neriekla: Privoňaj si.

Druhý deň sedela Holena pod pecou a zachcelo sa jej jahôd.

„Jaj, sestra milená, čože ti to zišlo na um! Či to dakto slýchal, že by pod snehom jahody rástli?"

„Eh, ty pľuha, ty naničhodnica, čo ty máš čo odvrávať, keď ti ja rozkážem! Už sa ber! A ak mi jahôd nedonesieš, zle sa ti povodí!" hrozila Holena.

Macocha vystrčila Marušku von, zachlopila za ňou dvere a zatisla záporku.

S nárekom sa dievčina poberala do hory. Snehu tam celé múry a nikde ani ľudská stupaj. Blúdila ona, blúdila dlho. Hlad ju moril, zima drobila. Už sa jej celkom zdalo, že tam musí zahynúť.

Tu zazrie pozďaleč zase to svetlo čo včera. Za žiarou znova prišla až k vatre. Dvanásti mužovia - dvanásti mesiačikovia - sedeli i dnes okolo nej. Najvyššie Veľký Sečeň, biely fúzatý, s kyjakom v ruke.

„Dobrí ľudia, dajteže sa mi zohriať, dajte! Zima ma celkom zdrobila," prosila Maruška.

Veľký Sečeň prikývol hlavou a spýtal sa:

„A čože si zase prišla, dievka moja, čo tu hľadáš?"

„Idem na jahody," odpovedala dievčina.

„Veď je zima a jahody na snehu nerastú," vraví Veľký Sečeň.

„Ej, veď ja viem," vraví smutne Maruška. „Ale sestra Holena a macocha mi prikázali nazbierať jahôd. Ak nenazbieram, zle sa mi povodí. Pekne vás prosím, ujkovia moji, povedzte mi, kde by som ich nazbierala."

Tu sa Veľký Sečeň zdvihol, podišiel k mesiačikovi, ktorý mu sedel naproti, podal mu kyjak a vraví:

„Bratku Lipeň, zasadni si na moje miesto!"

Mesiac Lipeň si sadol na najvyšší kameň a zakrútil kyjakom ponad vatru. Vatra vzbĺkla tri razy vyššie, snehy sa vo chvíli roztopili, stromy sa rozvili do listov, vtáčiky štebotali a vyspevovali, všade plno kvetov - bolo leto. Pod kríčkami akoby nasial bielych hviezdičiek a tie sa navidomoči menili na jahody, zreli a dozrievali. Kým sa Maruška spamätala, bolo ich, akoby zem polial krvou.

„Chytro zbieraj, Maruška, chytro!" prikazoval Lipeň.

Naradovaná Maruška nazbierala takmer plnú zásteru jahôd. Pekne sa mesiačikom poďakovala a ponáhľala sa domov.

Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, keď videli, ako prichádza s plnou zásterou. Otvorili jej - a vôňa jahôd zaviala po celom dome.

„Kdeže si ich nabrala?" spytuje sa Holena spurne.

A Maruška len ticho:

„Nuž vysoko, tam na vrchu rastú, dosť ich je tam veru!"

Holena vzala jahody, najedia sa dosýta, i macocha sa najedia. Ale Maruške neriekli: Vezmi si jednu.

Namaškrtila sa Holena a na tretí deň sa jej už zažiadalo jabĺk.

„Choď, Maruša, do hory a dones mi červených jabĺk," rozkázala si.

„Jaj, sestra milená, čo ti to zišlo na um! Či to dakto slýchal, že by v zime zreli jablká?

„Eh, ty pľuha, ty naničhodnica, čo ty máš čo odvrávať, keď ti ja rozkážem! Chytro sa ber do hory! A ak mi nedonesieš červených jabĺk, veru sa ti zle povodí!" hrozila Holena.

Macocha vystrčila Marušku von, zachlopila za ňou dvere a zatisla záporku. S nárekom sa poberala dievčina do hory. Snehu tam celé múry a nikde ani ľudská stupaj. Blúdila ona, blúdila dlho. Hlad ju moril, zima drobila. Už sa jej načisto videlo, že tam musí zahynúť. Tu zazrie zase to svetlo a za žiarou príde až k vatre.

Dvanásti mužovia - dvanásti mesiačikovia - sedeli okolo vatry, akoby ich prikoval. A najvyššie Veľký Sečeň, biely a fúzatý, s kyjakom v ruke.

„Dobrí ľudia, dajteže sa mi zohriať, dajte! Zima ma celkom zdrobila," prosila Maruška. Veľký Sečeň prikývol a spýtal sa:

„A čože si zase prišla, dievka moja?"

„Prišla som po červené jablká," odpovedala dievčina.

„Zima je, nezrejú v zime červené jablká," vraví Veľký Sečeň.

„Veď ja viem," hovorí smutne Maruška. „Ale Holena a macocha mi pohrozili, že ak nedonesiem z hory červených jabĺk, zle bude so mnou. Pekne vás prosím, ujkovia moji, pomôžte mi ešte tentoraz."

Tu sa Veľký Sečeň zdvihol, podišiel k jednému zo starších mesiačikov, dal mu do ruky kyjak a vraví:

„Bratku Rujeň, zasadni na moje miesto!"

Mesiac Rujeň si sadol na najvyšší kameň a zakrútil kyjakom ponad vatru. Vatra vyšľahla dohora, sneh sa stratil, ale lístie na stromoch sa nerozvíjalo, ožltnuté sa už z nich pomaly tratilo - bola jeseň. Nevidela už Maruška kvety, ani sa po nich neobzerala. Hľadela len po stromoch. A naozaj, tamto je jabloň a vysoko na nej, na konci konárov, červené jablká.

„Ráňaj, Maruška, chytro ráňaj!" prikazoval Rujeň.

Maruška potriasla jabloň, odpadlo jedno jablko. Potriasla druhý raz, odpadlo druhé.

„Vezmi si, Maruška, a bež chytro domov!" volal Rujeň.

Uchytila tie dve jablká, pekne sa mesiačikom poďakovala a ponáhľala sa domov. Otvorili jej a ona im podala dve jablká.

„Kdeže si ich odtrhla?" spytuje sa Holena.

„Vysoko na vrchu rastú a dosť ich je tam veru," povedala Maruška.

Nebolo tej viac treba, len počuť, že ich je tam ešte dosť.

„Nuž ty pľuha, ty naničhodnica, tak prečo si ich viac nedoniesla? Či si ich vari cestou pojedla?" osopila sa na ňu Holena.

„Jaj, sestra milená, nezjedia som ja veru ani jedno. Keď som prvý raz strom potriasla, spadlo prvé, keď som druhý raz, spadlo druhé. A viac mi triasť nedali. Volali na mňa, aby som už domov šla!" hovorila Maruška.

„Bodaj ťa parom uchytil!" nadávala Holena a chcela Marušku zbiť. Macocha nelenivá jej už i papek podávala. Lenže Maruška sa biť nedala, utiekla do kuchyne a skryla sa pod pec.

Maškrtná Holena prestala nadávať a pustila sa do jablka, podala aj materi. Také sladké jablká jakživ nejedli. Namaškrtili sa ešte len teraz.

„Podaj mi, mamo, kožúšok, sama pôjdem do hory! Tá pľuha by nám ich cestou zase pojedla. Veď ja nájdem to miesto, čo by priam v pekle bolo, a poráňam tie jablká, nech by aj sám čert na mňa volal!"

Darmo ju mať odhovárala. Holena si obliekla kožuštek, hlavu zababušila do plachtičky a pustila sa do hory. Matka zalamovala rukami na prahu, vyľakaná, čo si to dievča zmyslelo.

Šla Holena do hory. Snehu tam celé múry a nikde ľudská stupaj. Blúdila, blúdila a chuť na jablká ju ťahala čoraz ďalej, akoby ju niekto poháňal.

Tu zazrela pozďaleč svetlo. Pustí sa k nemu. Príde k vatre, kde dookola sedia dvanásti mužovia - dvanásti mesiačikovia. Ale nepozdraví sa im, nepoprosí, iba vystrie dlane proti ohňu a zohrieva sa, akoby to len pre ňu bolo.

„Načože si prišla, čo tu hľadáš?" rozmrzel sa na ňu Veľký Sečeň.

„Čo ťa do toho, ty starý blázon! Tebe netreba vedieť, kade a prečo si ja chodím!" odsekla mu Holena a pobrala sa do hory, akoby ju tam už hotové jablká čakali. Veľký Sečeň zmraštil čelo a zakrútil kyjakom ponad hlavu. V tej chvíli sa nebo zachmúrilo, vatra uhasínala, zadul studený vietor, sypal sa hustý sneh. Holena nevidela ani na krok a čím ďalej, tým väčšmi sa zabárala do závejov. Nadávala na Marušu aj na celý svet. Údy jej krehli, kolená sa podlamovali, až načisto klesla.

Čaká mať Holenu, vyzerá von oblôčikom, podchvíľou vyjde predo dvere. Čas sa míňa, a Holena neprichodí.

„Či sa jej od tých jabĺk nechce, či čo je to? Musím sa sama pozrieť!" hovorí si matka. Vezme kožúšok, zakrúti sa do obrúska a poď za dievkou.

Sneh sa sype čoraz hustejší, vietor podúva čoraz studenší, záveje ako múry. Brodí sa cez ne a vyvoláva na dcéru, ale neozve sa jej ani duša. Zablúdi, už sama nevie, kde je, a nadáva na Holenu aj na celý svet. Údy jej krehnú, kolená sa podlamujú, sklesne tam aj ona.

Doma Maruška navarila obed, opatrila a podojila kravičku. Ale ani Holena, ani macocha neprichádzajú.

„Kdeže sa tie tak dlho bavia?" trápi sa Maruška, keď sadá večer pod praslicu. Sedí pri nej do noci, vretienko je dávno plné, a o tých ani chýru ani slychu.

„Jaj, čože sa tým prihodilo?" trápi sa dobré dievča a úzkostlivo pozerá von oblôčikom. Tamvon ani duše, len hviezdy sa ligocú po prestálom víchre. Zem sa svieti novým snehom a strechy praskajú od zimy. Na druhý deň čaká s raňajkami i s obedom, ale nedočká sa viac ani Holeny, ani macochy. Obe v hore zamrzli. Maruške zostala po nich chyžka, aj kravička, aj záhradka, aj pole a lúčky okolo domu. Kým sa otvorila jar, našiel sa k tomu i hospodár, šuhaj driečny. Priženil sa k Maruške a dobre im bolo obom pri pokoji.


Pokoj a láska sú nadovšetko.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018