Prorok Rak

Prorok Rak (Rozprávka)
Šelma sedliak nemal už nič na svojom bydle okrem jednej kravy. Pri svojej hlúpej žene prišiel o všetko, čo kedy mal. Pomyslel si:

Predám aj tú kravu, načo mi je? Aj tak by ju moja žena, nedbajka, čoskoro naučila nič nejesť a za kožu neviem, čo by som dostal. Hm, ale čo, keď ani tej kravičky nebude? Eh, čo mám veľa hútať, hádam sa nájde aj pre mňa voľajaké remeslo, z ktorého vyžijem.

Ako si zmyslel, tak urobil. Hnal kravu na trh. Zbadala to jeho žena a volá za ním:

„Aleže, ak ju predáš, kúp mi sukňu, čo akú úzku!"

„Dobre, dobre, aj sám som myslel, že donesiem voľačo pod zuby," zavolal jej naspäť. A s tým už bol voľakde až hen na konci dediny.

Na trhu predal kravu hneď. Kúpil kalendár i pečenú húsku, strčil ich do kapsy a ostatné peniaze prepil na víne. Sedel pri ňom až do druhého dňa.

Jeho žena doma zakúrila do pece. Keď sa takto pred pecou zohriala, pomyslela si, že keď je už teplo, načo by jej bola stará sukňa, veď muž donesie novú. Vyzliekla teda starú haraburdu a hodila do pece. V peci stlela nielen sukňa, potlel aj všetok oheň. Vychladla aj pec, aj izba, kým muž tam kdesi sedel pri tom víne. Nuž žena sa triasla od zimy vo voľajakej dosť biednej košelici, čo ešte na nej ostala. Napokon milý muž došiel. Ešte len otváral dvere, už ona volala spoza pece:

„Mužíček môj, dajže mi chytro tú sukňu."

„Akú sukňu? Veď som ti ja sukňu nekúpil!"

„Ach bodajže ťa! Či som ti nevolala, aby si mi kúpil, čo akú úzku."

„A ja že húsku! Húsku som kúpil! Dám z nej aj tebe, len čuš!"

A veru jej inšie neostávalo, len čušať tam pod komínom. Lebo takto, ako bola, v tej bielej košelici, nemohla ľuďom na oči. Dobre, že jej muž hodil tam voľačo pod zuby.

A muž len to chcel, aby žena dakde čušala, keď on mal tú zázračnú knihu, čo v nej ide znak na znak, čiary-čary, haky-baky, všetko na všetko.

Najsamprv dal vyhlásiť po dedine, že on všetko uhádne, čo komu kde skapalo. Aby len išli k nemu ako k dákemu prorokovi. A tú zázračnú knihu, teda kalendár, obrátil pred sebou hore nohami a dolu hlavou, lebo nepoznal litery. Ale hľadel do toho, akoby vedel všetky knihy, akoby pochlípal lyžicou všetku múdrosť.

Dlho nik neprichodil. Až raz, ako tak sedí za stolom, vpáli mu do izby sused.

„Susedko," začne.

„Nič susedko, ty grobian! Či to tak chodia k prorokovi? Vyjdi von, pekne zaklop, a ak ti zavolám: Slobodno, nuž vojdeš a zosnímeš klobúk. Potom sa budeš so mnou zhovárať pekne po pansky, ako s prorokom."

Milý sused musel von, pozdravil sa pekne po pansky a potom už začal:

„Pán prorok, skapali mi dva voly. Či by ste nevedeli, kto mi ich vzal? Veru vám dám dvadsať rýnskych aj mericu hrachu, takého vyberaného ako zlato."

„No vidíš, kujon, mal si sa hneď takto pozdraviť! Teraz prines dvadsať rýnskych a mericu hrachu! Tvoje voly sa nájdu."

Naradovaný sused, akoby voly boh už doma, hneď doniesol peniaze aj hrach.

„Poď sem," vraví prorok, „a pozri, ak máš oči! Tento tu s týmto krivým kolenom," ukazoval v kalendári znak, „ti ich v noci odviazal. Ale ak ti ich do rána nepostaví zas na miesto, nuž uvidíš, že okrivie aj na druhé koleno. A potom ho už máme v hrsti."

Ako hrom sa roznieslo po dedine, že tak a tak, skapané voly sa nájdu a že zle bude s tým, čo má to krivé koleno. A nebol to nikto iný, iba krivý Kubo z dolného konca. Priletel ako bez duše a už vedel, ako má zaklopať i pekne sa pozdraviť.

„Pán prorok, pán veštec, či ste doma?"

„Doma. Čože chceš, krivá duša?" riekne prorok. A ten naspäť:

„Ach, veď duša ako duša, tá dosť vzdychala, ale telu sa chcelo kradnúť. Viete, o tie dva volky som prišiel, len aby horšie nebolo."

„A čože dáš, aby nebolo horšie?"

„Oj, veď vari vládzem ešte i ja toľko dať ako ten váš hlavný sused. Len už potom aby bolo všetko dobre."

Všetko bolo dobre: peniaze i hráštek boli hneď zas u proroka, voly do rána na mieste. A takto sa pomaly nachodili pokapané veci i tomu, i tamtomu a prorokov meštek i komora sa napĺňali. Ženu choval dobre, ale tú sukňu, čo akú úzku, len nekupoval a nekupoval, lebo si zakaždým pomyslel:

Dobre tej za komínom, aby mi voľajako remeslo nepokazila.

Ale ju to predsa škrelo, hoci zjedla i húsku, i prasiatko, ešte aj všeličo ďalšie, čo takto k prorokovi doputovalo.

Raz ti tu skape panej v kaštieli zlatý sobášny prsteň. A len ho nebolo a nebolo a nik nevedel nadškrtnúť o ňom čo i najmenšie. Rozniesli sa chýry, že pani ponúka už aj sto rýnskych tomu, kto by prsteň našiel. A ako budú na kolese lámať toho, kto ho vzal. Za chýrmi doletel potom k nášmu prorokovi i sluha od pánov. Vpálil do izby, či vraj vie, čo panej skapalo, a keď je taký prorok, aby to vyhľadal.

„Čo tvojej panej skapalo," rečie tento, „viem lepšie ako ty. Ale ty si neokrôchaný surovec, keď nevieš, ako sa máš pozdraviť prorokovi."

Vyhnal von i toho. Prijal ho, iba keď pekne zaklopal a uklonil sa. Aj to hneď začal:

„A pani veľkomožná mali tiež vedieť, že prorok nechodí k takým pánom peši. Prídem potom, keď pošlú po mňa hintov."

Pani poslala hintov a prorok, s otvoreným kalendárom pred sebou, sa hrdo doviezol do kaštieľa. Vypýtal si osobitnú izbu, sedem dní času a samé vyberané jedlá i vínečka dosýta, kým vyčíta, kde je ten prsteň. Pani privolila, veď i tak bola paňou v dome, lebo pán práve odišiel na celý týždeň preč.

Milého proroka chovali ako pavúka. Pil ako dúha, a už čo snoval, to snoval za tých sedem dní. Ale jeho žene doma bolo za tou pecou všelijako o hlade a zime. Núdza zobúdza, zobudila i ju. Vykutala v dome, kým ešte našla čo hotové, a potom, hoci aj v košeli, pustila sa rovno do kaštieľa za mužom. A ten mládenec, ktorý bol po proroka, ju k nemu pustil, lebo mu chcel spraviť naprotiveň. Čože si mal s ňou milý prorok počať? Chlácholil ju, aby už teraz čušala, že sa tu dobre naje, že tu dávajú na stôl toľké jedlá, čo ich ani neporáta.

„Pozri len," vraví, „už sme pri prvom!" Lebo práve počul po schodoch prvého mládenca s večerou. Mládenec to začul a iba ho tak striaslo, lebo bol prvý z tých, čo prsteň ukradli. Na inšie ani nepomyslel, len že to prorok o ňom vraví. Keď zase druhý niesol jedlo, zavolal prorok:

„Ženička moja, už sme pri druhom!" Aj tohto mládenca striaslo od ľaku. A keď niesol tretí:

„Či som ti nepovedal, že sa dočkáme aj tretieho?"

Tretí mládenec nestačil ani položiť jedlo na stôl, už padol pred prorokom na kolená:

„Ach, čože tajiť, keď nás tak poznáte. Veru sme to my traja potiahli ten prsteň. Čože, keď sa tak ľahko zošmykol do vrecka! Len vás už prosíme, navlečte to dajako, aby ste nás neprezradili. Veď vám to my nechceme zadarmo. Ešte sa aj u nás nájde nejakých tých sto rynštiakov. A pani bude rada, keď len prsteň bude tu, kým sa pán domov vráti."

„Veď som ja hneď na vás myslel," zaprorokoval milý prorok vážne ani starý kňaz.
„Ale jasne sa mi to ukázalo len teraz, keď ste nosili na stôl túto večeru. A že vás aj sám ľutujem, upamätal som vás a privolal vám takto do duše. Lebo zajtra by vám bolo jaj beda! Aj vám ešte bude, ak neurobíte, ako vám prikážem. Peniaze doneste hneď teraz a prsteň dajte ráno zožrať tomu najväčšiemu moriakovi na dvore. To ostatné už bude moja starosť!"

Peniaze boli hneď tu. Tamtí ešte tŕpli, čo a ako to bude ráno, ale náš prorok spal pokojne.

Ráno len-len že sa všetko nepokazilo na tom, že pani nechcela dať najkrajšieho moriaka zarezať. Vraj kde by sa tam vzal jej prsteň!

„A už ten inde nie je, ani k nemu inak neprídete," povedal prorok. „Znamenie predsa neklame!"

Tak už len oľutovala toho moriaka. A zlatý prsteň, hľa, tam ti mu bol v zobole! Hneď odčítala prorokovi sto rýnskych - a už len aby sa poberal, kým pán nenadíde.

„A veď ja idem," rečie on, „ale akože na hanbu za bieleho dňa tamto s tou, čo prišla sem večer iba v košelici, i to biednej."

Pani jej kázala dať svoje naj červenšie šaty. Nuž viezol sa prorok hrdo s hrdou von cez bránu kaštieľa.

Ale tu ich už stretne pán a zastaví, vraj čo to, ako to, že sa taká osoba vezie v paniných najkrajších šatách. Tajiť nebolo ako, vyšlo všetko pekne-rúče najavo.

„No, keď ste vy taký prorok, vyprobujem vás ešte i ja!" riekol na to pán. Dal pripraviť veľkú hostinu. Jednak moriak bol už zarezaný, jednak sa mu práve dnes prihlásili za hostí dvanásti páni.

Na stôl priniesli dvanástoro jedál na otvorených misách, len trináste bolo prikryté. Bolo to také jedlo, ktoré pán doniesol so sebou a tohto roku nebolo ešte na stole, dnes po prvý raz. Prorok mal uhádnuť, čo je to - a veru nevedel.

„No hádaj, ale skoro!" durí ho pán.

Ten v súrke nevedel, kade von z konopí, nuž sa mu len vzdychlo:

„Ej, Raku, Raku, s tebou je zle!" Lebo ho volali Rakom. A pán mu na to:

„No, predsa si chlap!"

I odkryje misu, a tu na mise veľký morský rak, na červeno uvarený.

Všetci iba oči otvorili, už neviem, či len na toho červeného raka, či aj na tú prorockú múdrosť. Ale vraj každý z tých pánov dal ešte prorokovi po sto rýnskych a potom ho so všetkým dali pekne zaviezť domov, aby múdrosť nechodila peši.

Mal už zase na čom gazdovať. Len s tou ženou mal ešte neraz pračku-omykačku, hoci už i mala novú sukňu, a veru nie úzku. Lež požičal jej vždy trocha zo svojho rozumu, nuž potom už lepšie spolu žili. Len vraj, ako jej to požičiaval? Dobrý prorok a na svet súci chlap vedel aj to.