Drevená krava

Drevená krava (Rozprávka)
Veď vám to bol dakedy inakší svet ako teraz, keď každé iba pod nos hľadí a chmúri sa a trápi od svitu do mrku. Kedysi ľudia tak neskývražili, neumárali sa. Lepšie im potom trávilo. Vtedy ak si nevedel povedať dačo na žart, mohol si sa medzi ľuďmi ani neukázať. Všetci boli veselí, zhovorčiví, žartovní. No, to už tak priam nebude! Nuž ešte vtedy žila jedna kráľova dievka. Tá sa zas nie a nie usmiať ani len svojim vohľačom. A tých mohla mať na každý prst desať, taká bola krásna a bohatá. Rodičia si nevedeli s ňou rady. Napokon dali vytrúbiť po celej krajine, že zlatom odvážia toho človeka, ktorý by ju rozosmial. Tu sa hrnuli smiechotníci zo všetkých strán, lenže každý odišiel s dlhým nosom. Napokon sa už na to nikto viac nedával. Ale vždy sa vraj nájde majster do remesla.

Pán kráľ sedel utrápený pri panne dievke, aby ju trocha rozvravel, keď sa tu odchýlia dvere a ktosi strčí dnu rozčuchranú hlavu:

„Prosím ponížene, či sú pán kráľ doma?"

„A kto si ty? Čo tu chceš, ty huncút!" okríkol ho kráľ.

„Prosím ponížene, prišiel som si potvrdiť svoju pravdu."

„Čo za pravdu? Či nemáš doma richtára a stolicu?"

A tak by bol kráľ milého hosťa vyhnal, keby nie vážna panna dievka, čo teraz po prvý raz od troch dní otvorila ústa, že tak a tak, kráľ je na to kráľom, aby nikoho neodbil.

„Len vy," rečie, „rozpovedzte, čo máte za galibu."

„No veď, hľa, na to som prišiel!" ozval sa Kubo. Lebo to bol on, Kubo, náš kraviar z dediny.

I veru zosňal teraz baranicu z rozčuchranej hlavy, ovesil si ju na vatráľ a postavil sa pred pána kráľa a pred tú jeho dievku, tak ako bol: v širici, v opasku, v chološniach a krpcoch. Začal si len tak po svojom, obyčajne. Ale pán kráľ už teraz počúval, lebo počúvala aj tá jeho dievka, čo inak každého odbila, len čo ústa otvoril.

Nuž počúvajme i my!

Vybubnovali v dedine, že každý, či kravu má, či nemá, kraviara platiť musí, aby bolo všetkým narovno.

Čerta je to narovno, pomyslel si pán Krajec, keď ja kravy nemám, ani len nebožiatka teliatka. Počkaj, kmotre, veď ja ti podkúrim! Nebudem ti nič po nič do pažeráka hotovú plácu pchať.

Vykresal kravu z dreva a dal k pastierovi na pašu. Ešte mu aj prihrozil, aby ju dobre pásol a každý večer ako druhé do domu dopravil.

Bude z toho pes! hútal kraviar a škrabal sa za ušami. Ale kravu prijať musel, lebo mu pláca od nej šla. Inak mu neprichodilo, len drevenú kravu nosiť pekne-rúče na pleciach za čriedou a každý večer doniesť pánu Krajcovi domov.

Ako na zlosť padol v jeseni mráz a kraviarovi zašlo za nechty. Na šírom poli nebolo dreva. Pochytil on to drevené telivo, porúbal a pokládol na oheň. Zohrial sa, ale teplo mu bolo ešte len potom!

„Kde ti je krava?" volá večer starý Krajec, keď kravy nebolo.

„Veru som ja tú tam v poli porúbal," povie kraviar.

„No počkaj, Kubo, veď ty za ňu zaplatíš!"

Kraviar len uhol plecom, že veď bude, ako bude. A starý Krajec, chytrá líška, bežal za horúca k richtárovi:

„Pán richtár," vraví, „mal som kravu, platil som od nej, ako ste prikázali. Aj mi ju ten Kubo celé leto pásol pekne s druhými. Ale čo dnes neurobil! Kravu mi v poli porúbal, ani len znaku z nej nedoniesol. Čo vy na to poviete?"

„A veru, môj milý Krajec, ja na to len tak poviem: kravu za kravu!"

Dúškom poslali pougára ku kraviarovi, aby priviedol svoju kravu pred slávny súd.

„Nesúca je, pán pougár, vonkoncom je nesúca pred slávny súd. Povedzte, nech pozhovejú, kým ju trochu občešem a obriadim!"

S tým kraviar odpravil pougára a pomyslel si, lebo začul, čo to má byť:

Od zubov pánom richtárom! Nebudete si vy mastiť gamby mojou teličkou! Pretiahnem vám popod nos inakším mastným piercom!

Vyviedol on kravu na humno a zabil. Mäso povešal na háky, že ho na druhý deň bude predávať. A kožu vypchal na drevené štuligy, že veď i Krajcova krava stála iba na takých drevených štuligách. Ale tu pán richtár vydal zákaz, že kto sa opováži kúpiť od kraviara čo len za babku, utratí i mäso, i peniaze, a ešte ho zavrzgnú do klady. Neboráčik kraviarčik neutŕžil nič, lebo sa ľudia báli prestúpiť richtársky zákaz. No našli sa aj takí, čo sa nebáli. A to bol farárov Dunčo s kamarátmi. Tí sa postavili pod háky a oblizovali si pysky, hľadeli hore na mäso a krútili chvostami.

„Aha," povie kraviar, „vy by ste radi kúpiť, ale nemáte peniaze, však? No nič to, veď vám ja počkám, len či pristanete na dlžobu? A keď si prídem pýtať, či zaplatíte?" S tým sňal z klinca celý hnát a kamaráti vycerili naň zuby.

„Aha," vraví, „nemôžete sa ani dočkať, kým vám ho dám. No, tak sme dojednaní!"

I hodil im hnát a farárov Dunčo prvý zaťal zuby do pečienky. Ani druhým nebolo treba ponúkať.

Ale čo s ostatným mäsom? Aj tomu ľahká pomoc!

Dám ho ja, pomyslel si, navariť, nadusiť, nasmažiť a zavolám všetkých susedov na hostinu. Veď potom azda zohnú oko a budú ma rad-radom častovať aj so ženou a s deťmi. Tak sa voľajako prechovám cez zimu.

Ako si pomyslel, tak urobil a milých hostí ak núka, tak núka.

„Jedzte, moji milí páni susedia, jedzte ako doma, berte si ako zo svojho. Pánboh ma zaopatril mäsom, nuž opatrím i ja vás!"

Milí páni susedia sa najedli, napili, zaďakovali a rozišli sa. Ale o kraviara sa viac ani neobzreli.

Od susedov mal pokoj, ale žena doma deň čo deň len tú jednu pieseň húdla:

„Daj mi teraz do hrnca, keď si si kravu zmámil! Či nevidíš, že ti deti na peci od hladu dobre nepomrú?"

Milý kraviar dobre tam neošedivel! Po nečase mu príde na pamäť, že veď on má na fare dlžníka. Ide rovno ta a hľadá, vyzerá ho ako ihlu po celom dvore, po kôlni, po stodole, po stajniach, po všetkých kútoch. Ale milý čučko sa dobre schoval.

Keď sa mi neukazuješ na oči, pomyslel si pastier, prejdem ti cez rozum! Počkaj, obžalujem ťa pred pánom!

Iba čo hlavu strčil do dverí farárovej svetlice, zazrie na jedno oko slepého Dunča rozťahovať sa pod stolom.

„Či si tu, ty pes slepý?" zavolá. „Zaplať, čo si dlžen!"

Ale pri stole stál i pán farár a treba vám vedieť, že aj on bol na jedno oko slepý a na druhé nedovidel. A teraz si nič inšie nepomyslel, iba že to pastier naňho zavolal. Akoby doňho hrom udrel, tak skočil do kraviara:

„Nuž ale ty mňa budeš slepým psom nazývať? Či nevieš, kto som ja? A čože som ja tebe dlžen, ty žobrák, ty ničiga!"

No pastier už vtedy nebol viac vo dverách, už zaberal von z domu. Nahuckali za ním Dunča, dobre mu tam päty neobtrhal.

Ale to ešte nebolo nič, čo ho len psom za jeho spravodlivú dlžobu vyhuckali z domu. Pán farár by bol za tú neúctu kraviara na škripec ťahal, keby ten nezobral nohy na plecia.

„No počkaj, šelma!" vraví farár. „Ešte si mi neušiel!"

A pobral sa hneď pred stoličný súd a neprestal žalovať, kým len pán slúžny nenasúdil kraviarovi sto kyjov kyjovatých.

Chudák kraviar iba vtedy zvedel, keď sa mu dráb aj so šiestimi chlapmi postavil pred pastierňou, aby ho pod holými vidlami odviedli na súd. Inej pomoci nebolo, iba ufrknúť zadnými dverami do poľa a z poľa do šíreho sveta.

Chodí on, chodí po tom šírom svete, od dediny do dediny, od mesta do mesta. Raz si tu v meste zastane, oprie sa o vatráľ a čuduje sa, čuduje. Lebo ešte nikdy nevidel taký vysoký, a ešte k tomu celkom zelený dom.

„Ej," vraví si, „či tu len rastie čudné vápno, keď takto na zeleno bieli! A tie obloky sú ako u nás dvere. Hej, a či len idú vysoko jeden nad druhý! Ba či ozaj sliepky vládzu vyletieť hore na pánty, keď je to taká výšava? A kde len majú chliev pre svine a stajne pre kravy, keď tu ani statočných vrát, ani dvora, ani nič?"

Tu sa mu za chrbtom rozchichocú ľudia, čo zastali pri ňom, keď sa čudoval a hľadel ako teľa na nové vráta, a vypočuli, ako táral.

„Nuž ty hlupák," vravia mu, „či ty ani to nevieš, kde si? Veď stojíš pred kráľovským palácom!"

„Ale ja - pred kráľovským palácom? Ej, tak mi, bisťu svete, povedzte voľačo aj o kráľovi!"

Tu ste ich ešte len teraz mali počuť, ako sa smiali. Veď to vraj už aj malí chlapci vedia! Pán kráľ sľúbili zlatom odvážiť toho, kto by rozosmial ich pani dievku. A nechali ho tam stáť ako blázna.

Zlatom sa odvážiť, to by nebolo zlé! I tak nemáš ničového nič a doma deti plačú! pomyslel si kraviar. Len ako sa dostať dnu!

Brána tam bola široká, ale čože? Pred bránou sa prechodí víťaz s holou šabľou. Len sa mu tak iskrila, čo bola veľmi nabrúsená. Dávno on už počul, že taký víťaz šabli len povie: „Šablička, rúbaj!" a hneď je každému hlava dolu. Ej, do tej brány by nevkročil ani za svet!

Ale takým víťazom si on ešte trúfa prejsť cez rozum.

Nechže si len stráži tú dieru, pomyslel si, vtáčik preletí inokade!

I začal obchádzať okolo domu, že veď len bude mať dakde dvor a záhradu. Tam sa ľahko prešvihne cez plot a na dvore sa už potom nezľakne, čo by aj sto psov chovali. Dobrý pastier len raz zahvizdne na palci, hneď okolo neho chvostami zakrútia.

Lenže tu, čím ďalej obchádza, tým horšie. Lebo vám tam nebol okolo domu poriadny plot ako u nás na dedine, len zase brány a pod každou aj po dvaja víťazi s iskriacimi šabľami. Raz predsa - ale ďaleko, vari až hen u desiateho suseda - bol prázdny múr. Nech už bude, ako bude! Od susedov do susedov popreskakuješ voľajako až hen do pána kráľa, pomyslel si a už bol za múrom. Bola to tam nebodaj záhrada. Ale povážte, prosím vás, tú hlúposť: nikde trocha petržlenu alebo mrkvy, ako treba poriadnym gazdinám, iba kvety a kadejaká tráva a kriaky. Hoj! a piesku čo tam bolo! Celá naša dedina by ho toľký nevyviezla. A ako ti ho pekne podrvili, pouhládzali, ten daromný piesok!

Hop, myslí si, to nebude na žart, tam ty nesmieš vkročiť vo svojich uprášených bačkorách!

Pustil sa teda len po tráve a pomedzi tie kvety. Ešte ste nevideli, ako sa na to nasrdili jedni traja, čo tam v tých kvetoch voľačo paprali: či ich už pleli, či z prachu ofukovali a či čo. Z troch strán sa pustili do kraviara ako štekajúci psi:

„Ty loptoš, ty niktoš, ty nám tu budeš kvety šliapať!"

Hej, a boh by ho riadne papekmi vyobracali, keby Kubo kraviar nemal desať ráz lepšie nohy ako všetci takí na masle vychovaní. Keď tí z jedného boku, skočil on na druhý. Keď tí zo troch strán, umkol on štvrtou. Aspoň ich trochu vytancoval po tých hriadkach. No ale bolo mu už i toho dosť. Nechal ich dakoľko sto krokov za sebou, a čo nevideli, šmyk on jednými dvierkami zo záhrady von.

Ani nevedel o šťastí, že je už na dvore pána kráľa. Hej, bisťuže dade, ale je to za dvor! Jedinej smietky na ňom! Jeho stará nikdy tak izbu nezametie. Nuž ale predsa, kdeže tu z toľkého domu smeti podievajú, veď si ich vari len neodkladajú do skrine? A hnoj, prosím za prepáčenie, kde vynášajú? Veď ho len nemohli ukryť ako ihlu! Pobral sa on hľadať po všetkých kútoch smetisko a hnojisko. Ale ešte len to mu zle poslúžilo. Odrazu ho obkolesia aj piati, pochytia za pačesy a obkríknu sa naňho:

„Čo ty tu, šelma stonohá, po kráľovskom dvore špehuješ? Zastreľte špehúňa! Na šibeň s ním!"

Ej, to by už len nebolo spravodlivé, takto nič po nič doniesť človeka na šibeň!

„Ale, ľudia," hovorí im, „veď ste vari nepojedli pochabé huby! Veď ja, kraviar z našej dediny, iba to hľadám, kde tu pri takom gazdovi, ako sú pán kráľ, trus vynášate. A potom by som rád ku pánu kráľovi jeho pani dievku rozosmiať."

Priam natiahli tichšie struny. Všetci sa odstúpili, ostal iba jeden, ten, čo bol z nich najkrajšie oblečený.

„No veď je nič, dobrý človek, ja vám nedám ublížiť," začal pekne okolo kraviara. „Veď vás ja," vraví ďalej, „upravím rovno k pánu kráľovi, len mi sľúbte štvrtú čiastku z toho, čo dostanete, ak rozosmejete kráľovu dcéru."

„Prečo nie?" vraví kraviar, „len ma tu počkajte."

Nuž ten si sadol čakať a kraviarovi ukázal pravú cestu. Aj mu ešte poradil, ako má prejsť cez tri stráže.

Išiel si on pekne, smelo. Lenže ešte aj tu mal z nôh spadnúť, keď každá stráž zarevala ako hrom:

„Stoj, chlape! Čo tu chceš?"

Posmelil sa predsa a riekol:

„Idem k pána kráľovej pani dievke na smiechy!"

Tu každá stráž hneď pekne okolo neho. Vydrankali si po štvrtine z toho, čo dostane, keď rozsmiechotí kráľovskú dcéru.

„A tak som vám tu, pán kráľ," rečie už teraz. „Lebo Kubo, kraviar z našej dediny, to nie je nikto iný, len ja sám, ako ma tu vidíte. A porozprával som vám všetko, ako sa mi vodilo, a som rád, že sa vaša pani dievka pri tej rozprávke aspoň tu i tu na jeden kútik usmiala."

„Dobre si urobil, synak," potľapkal ho pán kráľ po pleci. „Teraz už len, čo žiadaš za tú rozprávku."

„A veď som vám hneď spočiatku povedal, že som si prišiel pravdu potvrdiť. Pravdu, pán kráľ. Potvrďte mi len to, čo je pravda: mojich sto kyjov kyjovatých, od slávnej stolice nasúdených!"

„Kubo, Kubo," vravel pán kráľ, „veďže už nežartuj! Ja to myslím naozaj, že ťa dám zlatom odvážiť, keď si mi dcéru rozveselil."

„Ej, pán kráľ, veď i ja to myslím naozaj. Potvrďte mi, prosím pekne, a to s pečaťou, mojich sto kyjov za to, že som rozveselil vašu pani dievku. Aby som tým štyrom vonku neostal nič dlžen, keď si odo mňa vydrankali po štvrtine."

„Tak je, tak, otecko, len ty to potvrď!" rozosmiala sa kráľovská dievka a zatľapkala rukami. „Veď naše bezočivé stráže už dávno zasluhujú takú príučku!"

Tak sa i stalo. Kráľ podpísal rozsudok, potvrdil aj pečaťou tých sto kyjov kyjovatých pre smiechotníka Kuba, ale na nohavice tým štyrom, čo si vydrankali po štvrtine odmeny. A Kubo, kraviar z našej dediny, sa zasmial tiež len pod jeden fúz, keď tým statočne nohavice prášili.

Ale tak nič po nič nechceli prepustiť ani nášho Kubíka. Kráľ mu dal ukázať, kde má stajne, aj čo k tomu patrí - prosím o prepáčenie vaše statočné hlavy - to hnojisko. Vyviezli ho na štyroch paripách von do poľa. Tam na kraj hory stála kráľovská stajňa a v nej celá črieda - sto pekných kráv. Povedali mu, že od tejto chvíle bude nad tou čriedou kráľovským kraviarom a že si smie vziať k sebe aj ženu a deti. Bolo teda Kubovi od tých čias dobre so ženou aj s deťmi. A čo viac, kráľ mu z tých sto kráv daroval jednu na výber. A tá krava mala zvonec, už je tej rozprávke koniec.