Had, mačička a psík

Had, mačička a psík (Rozprávka)

Bola jedna chudobná vdovica a mala chlapčeka Janíka. Janík chodil do školy, veľmi dobre sa správal aj učil. V ich meste býval kráľ. Janík, keď už mal po škole, išiel každý deň na kráľovské smetisko niečo pohľadať. Raz sa mu pošťastilo nájsť groš. S radosťou bežal k materi a chválil sa, čo našiel. Potom sa obaja radili, čo s grošom urobiť. Napokon chlapček povie:

„Mamička! Ja si ten groš rozmením na tri grajciare a schovám. Iste sa mi na dačo zídu."

Urobil tak.

Na druhý deň sa Janík pobral zase do školy. Keď už bol neďaleko, počul veľký krik a zavýjanie. Príde bližšie a tu vidí, ako chlapci bijú malého psíka. Srdce ho zabolelo nad neboráčikom.

„Chlapci," hovorí, „nebite toho psíka! Dám vám zaň grajciar."

Chlapci vravia:

„Nuž daj a ber si ho!"

Doniesol Janík psíka domov. Matka ho hrešila:

„Ach, ty hlúpy chlapec, čo si to urobil! Čímže ho budeš chovať? Veď sami nemáme čo jesť!"

„Nehnevajte sa, mamička! Budem mu zbierať po ulici suché kôročky, a tak ho budem chovať. Môže nám ešte byť na dobrej pomoci."

Tak i bolo. Janík, kde len zočil kôročku, každú zodvihol a doniesol svojmu grajciarovému psíkovi.

Onedlho, keď išiel do školy, zase počul krik. Beží ta a vidí, ako samopašní chlapci bijú mačičku. Janíkovi bolo zvieratka ľúto. Povedal im:

„Dajte mi to mača, dám vám grajciar."

Chlapci pristali.

Janík si vzal mačičku domov. Doma ho mamka zase len hrešila.

„Ak mi ešte dačo dovlečieš, vyženiem ťa z domu! Pozrime ho, čo ešte nevyhúta!"

Janík čušal, bál sa preriecť slovo, aby sa mamka ešte väčšmi nenahnevala. Zvieratká mal dve, ale grajciar už len jeden.

Raz v nedeľu natrafil zas na tých istých šarvancov. Díval sa zobďaleč, ako bijú hadíka. Pristúpil bližšie a vraví im:

„Chlapci, nezabite ho, radšej ho dajte mne!"

„Ak nám dáš grajciar," odpovedajú chlapci.

Janíkovi bolo ľúto vydať aj ostatný peniaz, ale napokon sa odhodlal. Dal im grajciar a hadíka si vzal.

Akože teraz domov? myslel si, mamka ma bude biť. Ale nech už bude, ako bude!

Vošiel do izby, matka tam nebola. Položil hadíka pod ohnisko k ostatným svojim zvieratkám a čakal. Už aj na to pomyslel, že oklame. Ale mu to nešlo. Keď sa matka vrátila, rozpovedal jej všetko, ako bolo. Ona sa aj mrzela, aj bola rada, že Janík má také dobré srdce.

Choval Janík, choval tie svoje zvieratká. Až mu raz hadík, keď už bol veľký, takto povedal:

„Janík, sadni si na mňa, pôjdeme k môjmu otcovi."

On sa nedal veľa núkať, sadol na hadíka a poďme!

Išli horami-dolami. A kade šli, všetky hady a hádence vybiehali na cestu a klaňali sa mladému hadíkovi. Lebo to bol hadík toho hada, čo je všetkým hadom kráľ. Na ceste takto riekol Janíkovi:

„Dobre počúvaj, Janík! Ty si ma od smrti vykúpil a môj otec ti za to ponúkne, čo len budeš chcieť. Ale ty nič inšie nechci, iba jeho malý prsteň. Ten má takú moc, že keď ho na prste tri razy skrútneš, vyskočia dvanásti obri a spýtajú sa: Čo rozkážete, mladý pán?"

Janík si to všetko dobre zapamätal.

Prišli k diere, kde býval hadíkov otec. Tu hneď nastalo veľké sipenie hadov, neslýchaná radosť, že sa mladý princ vrátil domov. Otec sa vypytoval syna, syn zase otca, ako mu bolo, odkedy sa nevideli.

„Nie dobre," riekol otec. „Jednostaj som za tebou smútil."

„Veď by ste ma ani viac nevideli, keby nie tento statočný chlapec. On mi vykúpil život. Odmeňte ho za to, otec!"

„Odmením, odmením," pokýval hlavou starý had. „Nech si berie všetko, čo tu vidí."

„Nechcem nič," ohlásil sa Janko, „iba ten váš malý prsteň. Ak mi ho dáte."

„Ej, ten ti veru nedám. Máš tu zlato, striebro, naber si, koľko chceš."

„Keď nedáte, dobre sa tu majte!" A poberal sa preč.

„Počkaj," zavolá starý had. „Ty si predsa len čudný človek. Na, tu máš ten prsteň! Aleže si daj naň dobrý pozor! Naber si ešte aj z tohto zlata a choď!"

Janko sa ponáhľal domov. Na ceste chcel prsteň vyskúšať, a tak ho tri razy skrútol. Hneď vyskočili dvanásti obri a spytujú sa:

„Čo rozkážete, mladý pán?"

„Rozkazujem vám, aby ste do mamkinej komory doniesli šesť bočiek múky a geletu bryndze. A na povalu aby ste zavesili šesť pôltov slaniny."

„Dobre, dobre!" povedali obri a zmizli.

Keď Janík prišiel do mesta, kúpil bochník bieleho chleba. Vkročil do izby a tu vidí, ako mamka na posteli omdlieva od hladu, mačička a psík zdochýnajú.

„Mamka moja milá, mamička! Preberteže sa mi, preberte! Doniesol som bochník bieleho chleba, zajedzte si!"

Matka sa prebrala, on jej dal toho chlebíka. Aj mačičke a psíkovi. Všetci si zajedli a hneď pookriali.

„Nuž kdeže si ty chodilo, dieťa, bez môjho vedomia?" ohlásila sa matka.

„Nehnevajte sa, mamka. Bol som s hadíkom pri jeho otcovi, aj som ho tam nechal."

„No, to si dobre spravil!" povedala matka.

Po chvíli riekol Janík:

„Mamka, ja som hladný. Keby ste navarili trochu halušiek."

„Ach, syn môj drahý, iba ak z popola. Múky nemáme ani za náprstok."

„Nože choďte pozrieť do komory, možno aj nájdete."

„Darmo tam hľadáš, kde si nič nepoložil," vraví mať.

„Len vy choďte, čo ak predsa dačo?"

Naveľa išla matka do komory. Ako sa začudovala, keď videla šesť bočiek peknej múky a hodnú geletu bryndze. Nabrala múky i bryndze, zamiesila, navarila, pobryndzovala.

„Ale čím ich pomastiť, keď nemáme masti?"

„Choďte na povalu, mamka," vraví Janík, „azda nájdete kúsok slaninky."

Už sa nedala tak veľmi ponúkať, šla a našla šesť pôltov slaniny. Odrezala riadny kus, pokrájala, vypražila, omastila halušky. Najedli sa všetci do chuti a bolo im dobre.

Janík už pomaly vyrástol na mládenca.

„Mamka!" povie on raz, „ja by som sa už aj oženil. Náš kráľ má peknú dcéru, choďte mi ju vypýtať."

„Ach, syn môj, čo ti to chodí po rozume?" zhíkla matka.

„No len vy choďte, možno z toho dačo bude!" nepopustil Janík.

Ako prostá ženička dala sa nahovoriť a šla.

„Môj syn vám vinšuje dobrý deň a dobré zdravie," pozdravila sa kráľovi. „A spytuje sa, či by ste mu nedali za ženu svoju dcéru."

„A ktože ste vy?" opýtal sa kráľ.

„Bývam tamto v tom malom domčeku," odpovedala matka.

Kráľ sa smial sám v sebe.

„No dobre," vraví, „dobre. Pozdravte svojho syna, že mu dcéru dám, ale iba vtedy, ak mi do rána vystaví palác, ako je môj. Inak ju nedostane."

Mať prišla domov s dlhým nosom.

„Ty blázon," hovorí synovi, „kráľ si robí z teba posmech!"

„Ako to?"

„Nuž tak: vraj ti ju dá, ak mu do rána vystavíš taký palác, ako je ten jeho."

„Ak len to, mamka," zaradoval sa Janík, „to nie je veľmi ťažké!"

Večer si ľahli spať. Janko skrútol prsteň, dvanásti obri sa postavili pred neho:

„Čo rozkážete, mladý pán?"

„Nič inšie, len aby ste mi postavili do rána tuto naproti kráľovmu taký palác, ako je jeho, ba ešte krajší."

„Stane sa," odpovedali obri a zmizli.

Janko vstal zavčasu. Videl, že palác už stojí a že je pekný. Zobudil matku a poslal ju ku kráľovi.

„Môj syn Janko vám vinšuje dobrý deň a dobré zdravie," vraví matka. „A odkazuje vám, že palác je už hotový, tak aby ste mu dali svoju dcéru."

Kráľ pozrel von oblokom a videl palác ešte krajší ako jeho vlastný.

„Povedzte vášmu Jankovi, že mu dcéru dám, ak z tamtoho skalného vrchu spraví do rána vinicu, dorobí v nej hrozno a z toho hrozna mi pošle ráno pohár vína."

Vrátila sa mať domov a povedala, čo a ako. Janko skrútol prsteň, dal príkaz obrom. A keď ráno vstal, bolo všetko hotové: vinica, hrozno i víno.

Kráľ okúsil víno, veľmi mu zachutilo. Ale dcéru ešte predsa nechcel dať.

„Prečo mu ju už nedáte?" spytuje sa matka.

„Nech ešte spraví od môjho paláca k svojmu remenný visiaci most," povie na to kráľ. „A nech nasadí okolo neho všelijaké stromy, z ktorých jedny budú kvitnúť, na druhých bude ovocie rásť a na tretích už bude zrelé. Aby si moja dcéra mohla odtrhnúť, keď pôjde zo sobáša. Keď to spraví, tak mu ju už dám."

Janko to vykonal a kráľova dcéra sa stala jeho ženou. Prvý deň po sobáši sa hostili u kráľa a na druhý deň sa mali hostiť u Janka. Kráľ pozrel ráno von oblokom a veľmi sa čudoval, že sa na Jankovom paláci nedymí z komínov.

Čože je to? myslí si. Hostia majú prísť na obed, a tam ešte ani oheň nekladú.

Poslal svojho sluhu, aby obzrel, ako je to tam. Ten sa vrátil s tým, že sa tam v kuchyni iba trocha kaše varí. To Janko dal variť pre psa a pre mačičku.

Vtom už prikvitne Janko a pozýva všetkých do svojho paláca. Hostia sa pobrali a cestou si trhali ovocie. Ale kráľ stŕpal, akú hanbu utŕži spolu so zaťom.

Blížil sa čas obeda. Janko poodišiel nabok, skrútol prsteň a rozkázal obrom, aby doniesli na stôl tie najlepšie jedlá. Keď bolo všetko hotové, zaviedol hostí k prestretému stolu. Bolo tam jedál a vína od výmyslu sveta! Kráľ sa nevedel prenačudovať.

Svadba sa odbavila a Janko so ženou už len žili, ako žili. Ona sa síce tvárila, že ho má rada, ale to boli všetko len fígle. Chcela stoj čo stoj vyzvedieť, v čom sa skrýva jeho moc. A on jej to, ako dobrý muž, všetko dôverne povedal.

Princeznej nebolo viac treba. Dala mu vína, od ktorého tuho zaspal, a v spánku mu opatrne stiahla prsteň z malíčka. Nastokla si ho na prst a tri razy skrútla. Obri vyskočili.

„Čo rozkážete, mladá pani?"

„Rozkazujem vám, aby ste tento palác preniesli nad čierne more a tam ho zavesili na zlatý vlas. Môjho muža, jeho matku, psa a mačku nechajte tu!"

Obri pokývali hlavami a zmizli. A s nimi zmizol aj palác.

Keď sa Janko prebudil, našiel sa pod holým nebom. Pozrel si na malíček, prsteň bol preč.

„No, už sme na holom!" rečie matke.

„Tak je to," povie na to matka. „Nebolo ti treba tak vysoko rúbať. S chudobnou by si bol šťastný."

„Nič to, mamka, budeme zas len tak chudobáriť ako predtým."

A veru tak i bolo. Skočili z koča do taligy. Ťažko sa im odvykalo od dobrých jedál. Psíkovi a mačičke tiež všeličo chýbalo. Všetci želeli za tým prsteňom.

Raz večer sa mačička s psíkom takto Jankovi prihovorili:

„Janko, my pôjdeme ten prsteň hľadať, či nás pustíš?"

„Pustiť vás pustím," povie Janko, „ale budete sa márne unúvať."

Mačička a pes sa vybrali. Putovali horami-dolami. Každého sa spytovali, či nevie o takom a takom paláci. Všetko darmo! Až raz prišli nevdojak k čiernemu moru, a tu vidia ten istý palác, ako visí nad morom na zlatom vlase.

„No, chvalabohu," povie naradovaná mačička, „už je zámok tu. Len ako k nemu?"

„Vieš čo?" odpovedá psík. „Ja viem dobre plávať, ty si mi sadni na chrbát a pôjdeme."

Mačička pristala.

Plávali, zadlho plávali. Pred samým večerom, keď už slnko zašlo, doplávali k palácu. Tam práve vtedy ťahali vodu. Mačka s psíkom chytro skočili do vedra a dali sa vytiahnuť hore. Psík sa ukryl v kuchyni, mačička si stala za dvere. V izbe sa práve radili, kde skryjú prsteň na noc. Napokon princezná povedala, že si ho položí pod jazyk. Aj tak spravila.

Okolo polnoci, keď všetko tuho spalo, vkradla sa mačička do izby. Namokrila si chvost, vopchala ho do čierneho korenia a pretiahla ním panej popod nos. V nose to zavŕtalo, kýchol a prsteň cing na zem! Mačka ho schytila a poď do kuchyne k psíkovi!

Princezná vstala, zapálila sviecu a hľadá prsteň. Ale ho nenašla, nechala hľadačku na ráno.

Na svite mačka so psom vošli zase do vedra, a keď slúžka ťahala vodu, pekne ich pustila dolu.

Naprostred mora vraví psík mačičke:

„Daj aj mne poniesť ten prsteň, aby som mohol povedať, že som ho aj ja niesol."

„Ba veru nie, ešte by si ho stratil!"

Ale psík len prosil a prosil, nuž mu ho napokon dala. A tu neďaleko brehu čľup prsteň do mora!

Vadila sa mačka s psíkom, driapala ho, bila, ale čože to pomohlo! Vtom vyskočí jedna rybka, mačka ju lapí - a radosť nad radosti! Prsteň bol v nej.

Šli ďalej svojou cestou. Psík zas len prosil mačičku, aby mu dala niesť prsteň.

„Veď sme už na suchej zemi, tu mi nepadne do mora."

Mačička mu ho teda dala.

Prišli k Jankovi. Mačička vyskakuje od radosti, ale pes bočí.

„No, kde je prsteň?" spytuje sa Janko.

„Tu, psík ho nesie," hovorí mačička.

A pes nič, len stále bočí.

„No čo je, azda si ho stratil?"

„Stratil," odpovedá psík.

Mačička doň! Driapala ho a škriabala, ako len mohla. Napokon povie:

„Janko, zohni klinec a priviaž mi ho na chvost. Pôjdem prsteň hľadať a ty, pes, hybaj so mnou!"

Pobrali sa nazad. Mačička vraví psovi:

„Keď sa mi klinec zakvačí, tak skríkni, tu je!"

„Dobre," odpovedal pes.

Mačka orala klincom po chodníku. Zrazu pes skríkol:

„Tu je!"

Prsteň tam naozaj bol, vrátili sa s ním domov.

Janko teda zas mal prsteň a s prsteňom všetko. Oženil sa druhý raz, vzal si chudobnú dievčinu a žili šťastne.