Najmladší z dvanástich

Najmladší z dvanástich (Rozprávka)
Biedne sa živil na svete chudobný rybár. Akoby aj nie, veď sa so ženou a deťmi iba vtedy najedli, keď z času na čas dajakú rybu chytil.

Ide on raz na ryby a rozprestrie sieť. Tu vyletí z vody ozrutný vták a zaškrieka:

„Nájdeš, ale nezahub!"

Ťahá rybár sieť a tam naozaj čosi ťažké. Vytiahne ju, rozkrúti, a tu sa mu skotúľajú do loďky tri veľké vajcia. Zavesloval k brehu, zaniesol vajcia domov a uložil na pec. Žena chcela aspoň jedno z nich uvariť hladným deťom, ale on jej prihrozil:

„Nenašla si, nezahub!"

Ženu to síce škrelo, ale uspokojila sa.

Šiel on aj druhý raz na tie ryby a rozprestrel sieť. Znovu vyletel z vody ozrutný vták a zaškriekal:

„Nájdeš, ale nezahub!"

Rybár vytiahol zase tri veľké vajcia. Privesloval k brehu, zaniesol ich domov a položil k tamtým pekne na pec. Žena zase chcela aspoň jedno uvariť, ale muž nedovolil. Tu ona doňho:

„Ty šklban, či nevidíš, že už aj s deťmi omdlievam od hladu? Keby si radšej ryby doniesol a seba aj deti obživil!"

No, prehrmelo aj to.

Išiel on aj tretí raz na tie ryby. Ako rozprestrel sieť, zas len vyletel z vody ozrutný vták a zaškriekal:

„Nájdeš, ale nezahub!"

Aj tentoraz vytiahol rybár tri ohromné vajcia. Položil ich do loďky, privesloval s nimi k brehu, zaniesol ich domov a položil k predošlým na pec. Žena ho zdrapila za vlasy, že čo myslí, že takto deti nenachová, že pokapú od hladu!

Vybral sa teda na ryby aj štvrtý raz. Rozprestrel sieť a čaká. Nemusel dlho čakať, lebo zas vyletel z vody ozrutný vták a zaškriekal:

„Nájdeš, ale nezahub!"

I teraz vytiahol rybár len tri veľké vajcia, aj si pri tom sieť dotrhal. Ale už len privesloval k brehu, zaniesol vajcia domov a položil k ostatných na pec. Už sa ledva zmestili. Žena nadávala, aj ochorela od zlosti. Na peci jej, aha, koľké vajcia zavadzajú, a do úst nič!

Len tu naraz začnú vajcia pukať! Pukne prvé, vyskočí z neho mládenec, pekný, na svet súci, akoby ho ulial. Pukne druhé, aj z toho vyskočí mládenec. A tak z každého. A z toho dvanásteho vyskočí najmladší, zo všetkých najkrajší! Postavia sa pred rybára a volajú:

„Daj nám jesť a daj nám piť, keď si nás na biely deň vyniesol!"

Žene od údivu aj choroba prešla. Znova začala s mužom zvadu a neplechu, či vraj nemajú dosť vlastných detí. A že ho ona nechá, nech mu títo tu aj uši objedia. Z reči do reči sa muž a žena pekne-krásne pobili.

„No, upokojte sa!" hovoria im mládenci. „Pre nás sa nehašterte! My by sme tu pri vás aj tak nemali čo robiť. Ale poradíme vám. Zaveďte nás do služby ku kráľovi a uvidíte, že sa vám to oplatí."

Tak i bolo.

Rybár zaviedol dvanástich šuhajov do zámku a postavil ich pred kráľa. Kráľovi sa veľmi zapáčili, lebo boli rovní ako jedle, a ten najmladší zo všetkých najkrajší. Prijal ich do služby a rybárovi dal peknú odmenu, že mu ich priviedol.



Poslal kráľ milých šuhajov kosiť veľkú lúku. Lenže čo oni cez deň nakosili a nahrabali, to cez noc akási pliaga rozvláčila. Dosť oni striehli, nič nevystriehli.

Najmladší už nemohol ďalej hľadieť na také hospodárenie. Sadol si pod kopu a striehne.

Vtom priletí dvanásť koní a poď rovno do sena! Zaženie sa šuhaj kosou, a tu mu povie najmenší koník:

„Nezaháňaj sa, aj tak by to bolo daromné. Radšej sa nám daj nažrať, lebo pôjdeme do roboty. Za ten čas zobuď bratov, nech si na nás posadajú, a ty si sadni na mňa.

Zobudil šuhaj bratov a všetci vysadli na kone. Ráno sa postavili pred kráľa už na tátošoch.

„Ej, to nám treba, to," vraví kráľ, „lebo je vojna."

Susedný kráľ vypovedal tomuto kráľovi vojnu, pretože mu nechcel dať za ženu svoju dcéru.

Ako mládenci prišli do vojny, susedný kráľ všetkých pošibal akýmsi prútikom. Hneď tam skameneli, iba najmladší nie. Ten ostal len akýsi omámený. Keď sa prebral, bolo okolo neho všetko mŕtve.

Tátošík mu vraví:

„Sadaj a nemeškaj. Nepriateľský kráľ len-len že už nestojí pred princeznou, aby si ho vzala za muža. My tam musíme byť skôr ako on!"

Šuhaj sadol, nemeškal a boli tam skôr. Ale aj kráľ už dobehol a žiadal, aby sa princezná vydala zaňho, lebo pobil v boji všetkých chlapov do jedného.

„Ej, všetkých si nepobil," vraví princezná. „Jeden došiel sem skôr ako ty. A tak pôjdem za toho z vás, kto mi donesie svadobné šaty zo skleného zámku. Tam sú mi v truhlici."

Kráľ nešiel. Čo on vraj má kdekade chodiť, jemu je mladucha dobrá aj bez svadobných šiat.

Najmladší z dvanástich šiel k svojmu koníčkovi a rozpovedal mu, čo a ako.

„Hoj, len ty sadaj, nič nemeškaj. Ani nezbadáš a sme tam!" povedal mu koník.



Vysadol šuhaj na koníčka a leteli.
Prileteli k sklenému zámku. Koník povie šuhajovi:

„Tu sme! Ale k strige musíš ísť sám. Pochlap sa, a keď si vyslúžiš truhlicu so šatami, príď ku mne. Budem sa popásať tu na tejto lúčke."

Išiel šuhaj do zámku k strige, aby mu dala truhlicu, čo v nej má princezná svadobné šaty.

„Ej, dám ti ju, dám," vraví striga, „ale si ju musíš najprv vyslúžiť."

„Keď je tak, vyslúžim si ju," vraví šuhaj. „Len mi povedzte, čo mám robiť."

„Do večera už nič," riekla baba. „Ale ráno sa musíš ponosiť na mojom vranom koni. Uvidíme, ako na ňom obsedíš."

Podvečer sa šuhaj prechodil okolo zámku a našiel tam chrta, čo sa zasekol medzi dva bučky a nijakovsky sa nevedel vyslobodiť. Pomohol mu z klepca. Naradovaný chrt sa rozbehol v šíry svet, ale ešte skôr šuhajovi zavolal:

„Keď ma budeš potrebovať, pomysli si na mňa. Hneď ti pribehnem na pomoc!"
Ráno stará vyviedla z maštale vraného koňa a šuhaj naň vysadol. Spočiatku koník ešte ako-tak, ale čím ďalej, tým skákal divšie a zašiel s ním ďaleko do poľa. Ale šuhaj obsedel v strmeňoch a uzdu nepustil. Len sa tu milý vranko premení na zajaca a uteká v šíry svet! Ej, veru nech si šuhaj nepomyslí na chrta, už by ho nikdy viac nevidel. No len čo si pomyslel, už chrt frčal za zajacom, chytil ho za ucho a doviedol k šuhajovi. Zas bol z neho kôň a šuhaj sa pekne-krásne doniesol na ňom do zámku.

„Tu máš koňa a daj mi truhličku," povie babe.

„To by si skoro chcel," na to ona. „Zajtra sa musíš ponosiť ešte na mojom sivom koni. Ak mi aj toho privedieš naspäť, bude z teba niečo."

Po práci sa šuhaj prechodí okolo zámku. Zazrie tam orla chyteného na reťazi. Pustí ho. Orol vzlietne a zakráka:

„Ak ma budeš potrebovať, len si na mňa pomysli. Hneď ti prídem na pomoc!"
Ráno vyviedla stará sivého koňa. Sivko strihal ušami a hrabal podkovami. Šuhaj naň vysadol a nič nedbal, že sa milý končo pustil hneď do skoku. Len mu stisol boky a vyletel na ňom von bránou, ani čo by mal krídla. Čím strmšie kôň uháňal, tým ho šuhaj tuhšie stískal. Len sa tu milý sivko premení na vtáka! Šuhaj stojí na zemi a vták ulieta nad oblaky. No tu si on pomyslel na orla a ten bol hneď tam! Pustil sa za vtákom, dochytil ho a doniesol šuhajovi. Z vtáka bol zas kôň a šuhaj sa pekne-krásne doniesol na ňom do zámku.

„Tu máš koňa a daj mi truhličku," povedal babe.

„Ej, aký chytrý!" rečie baba. „Zajtra sa musíš ponosiť ešte na mojom bielom koni. Ak mi aj toho pekne privedieš, tak ti truhlicu dám."

Po práci sa šuhaj prechodí okolo zámku a zájde až k rybníku. Tu na brehu vyhodená ryba! Hádže sa, mece, nemôže sa dostať do vody. Vzal ju pekne do rúk a pustil do rybníka. Ryba mu povie:

„Ak ma budeš potrebovať, len si na mňa pomysli. Hneď ti prídem na pomoc."

Ráno mu stará vyviedla bieleho koňa. Beloň sa už vopred vzpínal a vyhadzoval nohami. Šuhaj chytil uzdu a vyskočil naň. Ej, leteliže tí ponad bránu von! A kôň rovno k rybníku! Vtom milý šuhaj ostane na brehu a spod neho vyletí kačica! Pláva po rybníku voľakde na druhú stranu a stratí sa mu z očí. Vtedy si šuhaj pomyslí na rybu a tá je hneď pri ňom.

„No, kde ti je kôň?" spytuje sa.

„Veď, rybka moja, kdeže je? Tu dakde mi zmizol, v tomto rybníku."

„Nič sa netráp, veď ho my nájdeme."

Ryba privolala všetky ryby a tie kačku vyhľadali. Chytili ju zospodu za nohy, aby nemohla uletieť, a tak doplávali s ňou k brehu. Len čo šuhaj dostal kačku do rúk, už z nej bol zase kôň a on sa pekne-krásne doniesol na ňom do zámku.

Starú strigu malo rozhodiť od jedu. Vzala koňa a viedla ho do maštale. Šuhaj zobďaleč šiel za ňou. A tu striga pochytí omelo a tne svoje dievky:

„Nuž či ste sa takto mali zadržať, vy daromnice, vy naničhodnice!"

Lebo tie kone boli jej vlastné dcéry, čo sa vedeli na kadečo premieňať. Ešte aj dnu prišla nadurená ako morka a jednostaj čosi hundrala. Ale potom mu už dala truhličku. Šuhaj si vyhľadal svojho tátošíka na lúčke, kde sa pásol, a šťastne sa dostali domov.



Postavil sa šuhaj s truhlicou pred princeznú.

„A kde je kľúčik od truhly?" vraví princezná. „Pôjdem len za toho, kto mi donesie kľúčik."

Kráľ sa nehol ani teraz a šuhaj šiel zase k svojmu tátošíkovi:

„Tátošík môj, pôjdeme ešte po kľúčik."

„Ej, veď pôjdeme," rečie tátošík, „ale teraz už musí ísť s nami aj kráľ. Lebo bez jeho čarodejného prútika nič nevykonáme. Kľúčik drží v pysku veľký medveď a toho treba najprv prútom pošibať, aby skamenel. Chod len a volaj kráľa, nech ide aj on. Alebo nech ti dá prútik."

Pobral sa šuhaj ku kráľovi a volal ho, aby šiel s ním, alebo mu dal prútik. Kráľ sa nechcel od princeznej ani hnúť, načo by sa vraj unúval toľké svety. Tu mu šuhaj vytrhol z ruky prút a hybaj na tátošíkovi rovno k zápoliam, kde sa zdržiavalo to medvedisko.

Medvedisko prednými dlabami do neho, že ho ovalí. Ale šuhaj ho šibol prútom. V tej chvíli medveď skamenel a kľúčik mu vypadol z pysku. Šuhaj vzal kľúčik a ponáhľal sa k princeznej.



Tu sa milý kráľ začal škriepiť, že je princezná jeho, lebo bez prúta by nebolo kľúčika, medveď by bol šuhaja zadlávil. Ale šuhaj sa mu postavil, že veď on nielen kľúčik doniesol, ale i truhlicu vyslúžil.

„Predčasná je vaša škriepka," povie na to princezná. „Najprv musíme truhlicu otvoriť!"

Otvorili truhlicu, a tu v truhlici meč!

„No vidíte," ozve sa princezná, „ja som to vedela. Teraz, ktorý z vás ešte o mňa stojí, dá si týmto mečom zoťať hlavu. Čia hlava pod mečom ožije, za toho pôjdem."

Obaja sa podvolili a o chvíľku obom odcupli hlavy na kláte. Šuhajova hlava ožila a tamtomu namiesto svadby urobili pohreb.

Šuhaj bežal k svojmu tátošíkovi poďakovať sa za verné služby.

„Uznávaš teda, uznávaš, že som ti verne slúžil?" hovorí tátoš.

„Ej, uznávam, uznávam."

„No, keď uznávaš, tak teraz aj ty mne preukáž poslednú službu. Zotni mi tým mečom hlavu. Potom vyber z môjho sedla druhý prútik a chod na bojisko. Pošib tam svojich bratov a prinavráť im život.

Zdráhal sa šuhaj zoťať hlavu vernému tátošíkovi, ale musel. Ako to urobil, z koníka vyletela voňavá holubica.

Šuhaj vybral zo sedla prútik a šiel na bojisko. Pošibal bratov, a keď videl, že vstali, pošibal aj ostatné vojsko. Tak sa s celým vojskom vrátil domov k princeznej. Ona mu podala ruku a od tej chvíle bola jeho. A to vojsko mu navždy slúžilo.