Čarodejná lampa

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 759 slov
Počet zobrazení: 1 102
Tlačení: 102
Uložení: 165
Čarodejná lampa (Rozprávka)
Bol jeden mních, mal veľa kníh a čítaval z nich. Raz veru aj vyčítal, že tam a tam je veľká zápoľa a v nej mnoho bohatstva a jedna čarodejná lampa. A to všetko by mohlo byť jeho, keby ta poslal sedemročného chlapca.

Pobral sa mních cez pole hľadať takého chlapca. Zočil jedného pastierika, ako pasie barance. Príde k nemu a pýta sa:

„Chlapče, koľko máš rokov?"

„Naisto neviem. Ale matka mi vravela, že práve o tomto čase by som mal mať sedem rokov, sedem mesiacov a sedem týždňov."

„Veru si ty rúči šuhaj!" pochválil ho mních. „A či by si nešiel so mnou vtáčiky vyberať? Iba sem do týchto zápolí. Dosť ich je tam, ale čože, keď sa ja nemôžem k nim vydriapať."

A medzi rečou odvádzal chlapca do hory. Tomu napokon svitlo v hlave.

„Kdeže ma to vediete?" spytuje sa.

„Len poď, zaraz tam budeme."

Chlapec už ani nevedel, kade naspäť, nuž v strachu sa len vliekol za mníchom. Až tu prišli pred veličiznú zápoľu. Práve bola otvorená.

„Sem sa, chlapče!" vraví mních. „Pôjdeš do tejto diery, nájdeš tam veľa pokladov. Naber si z nich, koľko ti len duša žiada. Mne dones iba lampu, čo visí na zhrdzavenom klinci." A postrčil ho dnu. „Ale keď ťa zavolám, vyjdi hneď von, ináč tam ostaneš na večné veky!"

Voľky-nevoľky šiel chlapec dnu, lebo sa mnícha bál. Hmatká v tme, hmatká, až napokon príde na svetlo. A čím ďalej ide, tým je všetko krajšie: stromy strieborné, tráva strieborná, kvety zlaté a po chodníku drahé kamenčeky! Nevedel, čoho sa skôr dotknúť. Zbieral si tie kamenčeky do kapsy a hral sa s nimi. Tu sa ozve mních:

„Chlapče, poď už von!"

Ale on nepočúval, len sa zabával. O chvíľku mních zase:

„Poď už von!"

Pastierik i teraz alebo nepočul, alebo nedbal. Ozvalo sa ešte tretí raz:

„Poď von!"

A vtom sa zápoľa s veľkým rachotom zatvorila. Zadunelo to, akoby sto hromov zahrmelo, a už sa potom nedalo ani dnu, ani von. Pastierik si to všetko ani nevšimol, len sa ďalej zabával. Šiel, šiel, až prišiel do jedného paláca. Tam sa prechodil a zabával celých sedem rokov, ale jemu sa zdalo, akoby to bolo iba sedem hodín. Napokon si nabral do kapsy tých kamienkov, že sa bude s nimi doma hrávať, a teraz že už pôjde von. Tu zazrie na zhrdzavenom klinci starú lampu!

„Poď aj ty so mnou, starý lampáš. Zídeš sa nám v stajni, beztak nemáme čím svietiť."

Chce von, ale diera je zatvorená a pred nosom tma, že ani sám seba nevidel. Zľakol sa náramne a v strachu len hmatkal a ťapkal okolo seba. Vtom sa mu akosi šuchne tá lampa o kabanicu, a tu sa za ním ozve:

„Čo si želáš, pane?"

V strachu ani nevedel, ako odpovedal:

„Nuž keby sa mi táto skala otvorila!"

Skala sa hneď otvorila, a ako vystúpil, zase sa s praskotom zavrela. Mnícha tam nebolo. Akože by tam aj čakal celých sedem rokov!

Blúdi chlapec po horách, blúdi, až napokon naďabí na jedného človeka:

„Dobrý človek, či neviete, kde býva môj otec gondáš?"

„Synak môj," povie ten, „veď gondáša majú v každej dedine. Ktože ho vie, ktorý je tvoj otec?"

Tak on len šiel, kým sa akosi nedomotal k miestu, kde vtedy pásol barance. Odtiaľ už poľahky potrafil domov. Doma ho privítala iba utrápená matka, lebo otec už dávno zomrel. Skoro ho ani nepoznala, tak narástol. Keď sa zvítali, vyrozprával jej všetko, čo sa mu prihodilo. Lampu zahodil do kúta a kamenčeky vyňal z kapsy, že sa s nimi pohrá na podstienke.

Všimol si ho jeden kupec:

„Synak, predaj mi z tých kamienkov."

„A čo mi dáte za jeden?"

„Štyri groše," povie kupec.

„No dobre, berte si ich po štyri groše!"

Kupec zaplatil a chlapec bol rád, že ľahko prišiel ku grošu. Vyšiel sa pohrať aj druhý raz, a hľa, kupec je tu zas. Zo žartu zapýtal chlapec za pár kamenčekov sto zlatých, a ten mu ich zaraz vyplatil. Náš šuhaj až tak zdvihol hlavu.

„Mamka," hovorí, „veď by som sa ja mohol už aj oženiť. Mám s čím gazdovať, sto zlatých je v kapse!"

„Veď si teda daktorú vyber," vraví mu matka.

Pokúšal sa u jednej i druhej, ale nebolo z toho nič. Alebo sa on dievčine nepozdal, alebo ona jemu.

To trvalo dlhý čas. Sto zlatých aj kamenčeky sa pomaly pomíňali, neostalo im nič, iba predošlá chudoba a stará lampa v kúte.

„Mamka," hovorí raz šuhaj, „už som aj zabudol na tú lampu v kúte. Idem ju vyčistiť, tak za ňu viac dostanem."

Vezme milú lampu do ruky a pošúcha handrou:

„Čo rozkážeš, najmocnejší kráľ?" ozve sa mu z lampy.

Ľaľa, ako sa mi posmieva! Akýže som ja kráľ! - namrzel sa šuhaj a hodil lampu zase do kúta.

Ale mu to predsa len nedalo pokoja. Vezme ju i druhý raz a pošúcha. Zase sa mu ozve:

„Čo rozkážeš, najmocnejší kráľ?"

Chytil sa už teraz rozumu a vraví:

„Nič inšie, len hŕbku takých kamienkov, ako som mal."

Zaraz bola pred ním kopa zlatých kameňov.

„Ej, mamka, mamka! Teraz sa ja len ožením!" povedal pastier materi. „Vezmite z tých kamienkov, zaneste ich do daru nášmu kráľovi a vypýtajte mi za ženu princeznú."

Prišla matka ku kráľovi do zámku:

„Pán kráľ, môj syn vás pekne pozdravuje a posiela vám do daru tieto kamienky. A či by ste mu nedali za ženu svoju dcéru."

Kráľ sa namrzel, že akási sedliacka pýta pre syna jeho dcéru, ale kamenčeky sa mu páčili.

„Dobre," hovorí. „Keď je tvoj syn taký pán, nech si zajtra príde po nevestu."

Matka prišla domov a všetko synovi rozpovedala.

Syn pošúcha lampu a hneď sa mu ozve:

„Čo rozkážeš, najmocnejší kráľ?"

„Do zajtra rána, kým sa vyspím, nech mám pripravené mosadzné šaty, takého istého koňa aj také isté vojsko!"

Ráno, len čo otvoril oči, bolo všetko tak.

Sadol si na mosadzného tátoša a letel i s vojskom po nevestu. V háji sa stretol s kráľom, ktorý bol celý v striebre, aj vojsko mal strieborné. Ako ho kráľ zazrel, že je iba v mosadzi, zvrtol sa a nechcel sa s ním ani zhovárať.

Ej, čože je toto za robota? myslí si pastier a vráti sa i on domov.

Pošúcha lampu a spýta sa:

„Prečo sa kráľ nechcel so mnou ani len zhovárať?"

„Preto, najmocnejší kráľ," povie lampa, „že on bol oblečený v striebre, a ty iba v mosadzi."

„No keď je tak, zajtra mi vystanov strieborné šaty, strieborného koňa aj strieborné vojsko!"

Ako rozkázal, tak sa stalo.

Ráno vysadol na strieborného tátoša a šiel ku kráľovi.

Kráľ mu vyšiel v ústrety celý pozlátený. Keď videl, že pastier je iba v striebre, vrátil sa domov. Aj šuhaj sa musel vrátiť.

Pošúcha lampu a spytuje sa:

„Prečo ma kráľ ani dnes k sebe nepripustil?"

„Nuž preto, že nechce dať dcéru za chudobnejšieho, ako je sám. Musíš mať aj ty zlaté šaty, potom ju dostaneš."

„Tak nech sú ráno pripravené!"

Na tretí deň sa zajasal celý háj, keď sa pastier na zlatom tátoši stretol s kráľom.
Kráľ mal pozlátené šaty i vojsko, a tak musel pastierovi ustúpiť a dcéru mu dať.

Náš pastier prepustil zlaté vojsko a kráľovskú dcéru si viezol domov len tak obyčajne. Načo ju vraj má klamať, keď doma aj tak nájde len deravú chalupu. Keď kráčali poľom popri dedine, povie pastier:

„Vidíš, žena, tadiaľto mi budeš v hrnčeku nosiť jesť, keď budem ovce pásť."

Doma princeznú uložili na slamu a ľahli si spať. Len čo princezná zaspala, pošúcha pastier lampu:

„Čo rozkážeš, najmocnejší kráľ?"

„A veru nič inšie, len aby si proti kráľovmu zámku taký zámok postavil, čo bude visieť v povetrí na striebornej retiazke. A nahotuj doň všetko, čo treba, a moju ženu ta prenes do hodvábnej postele."

Ako rozkázal, tak sa stalo! Kráľova dcéra len oči vytreštila, kde sa ráno našla! Muž prišiel k nej a povedal, že je ona tu vo všetkom paňou. Tak si prebývali pekne spolu a radi sa mali.



Ale ten mních, čo mal veľa kníh, zase vyčítal z nich, že pastier dostal čarodejnú lampu. Aj to sa dozvedel, že je veľkým pánom. Mnícha to mrzelo. Dlho premýšľal, ako sa k lampe dostať. Preobliekol sa za priekupníka a šiel po ulici, akože skupúva staré veci a vymieňa ich za nové. Prišiel aj do zámku, či by vraj nevymenili staré lampy.

„Ej, veru sa tu jedna stará lampa už odkedy poneviera," povie pastierova matka. A vymenila ju za novú. A keď syn prišiel domov, ešte sa aj pochválila.

„Vidíš, syn môj, aký som ti spravila dnes osoh: za starú lampu, čo sa ponevierala v kúte, som dostala túto novú!"

„No, mamka, veď ste vy mne vykonali! Už len to mi chýbalo!" zabedákal syn, keď videl, že prečachrovala čarodejnú lampu.

A vtom sa už aj našiel na smetisku, lebo mních práve vtedy pošúchal lampu.

„Čo rozkážete, nepravý kráľ?" ozvala sa lampa.

„Tamtoten zámok aj s princeznou zanesieš nad čierne more, nech mi tam zo zlatého klinca na striebornej retiazke visí."

Ako rozkázal, tak sa stalo. Pastier bol bez zámku i bez ženy. Ešte k tomu sa aj kráľ nahneval a chcel ho dať zmámiť. Ale pastier ho uprosil, že si on ženu i zámok vyhľadá, čo by to hneď kraj sveta bolo.

Poberie sa on a ide horami dlho-predlho, až raz podvečer príde do jednej chalupy.

Chvalabohu, pomyslel si, zase raz prenocujem pod strechou. A možno sa dozviem dačo aj o svojej žene.

Vstúpi dnu, tam prázdno. Iba jedna stará žena sedí učupená v kúte.

„Čože ty tu chceš, dobrý človek?" privíta ho staručká.

„Čože by som chcel," odpovedá šuhaj, „hľadám si nocľah. Aj či by ste nevedeli voľačo o mojom stratenom zámku a o mojej žene."

„O tvojom zámku a tvojej žene veru neviem," hovorí starká. „Ale môj syn vietor azda bude vedieť, lebo ten všetky hory a lesy prefúka. Často v hneve povyvracia aj storočné stromy a presnorí všetky skrýše. Lenže, synak, pred ním sa varuj, utekaj čo naj ďalej! Lebo ak by ťa ten tu zaňuchal, priam ťa zje."

„Bude, ako bude, stará matka. Len ma vy dakde skryte, azda sa váš syn zľutuje nad mojím trápením."

„Dobre, keď sám chceš. Ale neručím ti za to, že ťa nechá na pokoji!"

Ukryla ho v tmavom kútiku. O chvíľku príde vietor odpočinúť si po dvojdňovom ustavičnom fučaní a dutí.

„Fuj, tu musí byť človek!" zreval vo dverách. „Von s ním, kde ste ho schovali?"

„Kdeže by sa ti vzal človek!" krotila ho mať. „Dobre vieš, že tvoj mocný dych zahubí aj červíka ukrytého v zemi, nie že by to človeka, ktorý slobodne chodí a dýcha."

„Nič mi netajte, je tamto v kúte. Poď von, chlapče, čo tu hľadáš?"

Vyliezol neborák pastier z kútika a stál pred ozrutným chlapom ako drobný polpalček.

„Ach, čože by som hľadal, iba radu v nešťastí. Kde by som našiel zámok, ktorý visí v povetrí zo zlatého klinca na striebornej retiazke."

„Nie je ten nikde, kade ja predúvam. Ale že si sa podobral na takú veľkú vec, odpúšťam ti. Zajtra ťa vypravím k svojmu bratovi, čo duje po pustatinách. Tam skorej nájdeš, čo hľadáš."

Tak sa všetko v dome utíšilo. Pastier sa pokojne vyspal a ráno mu sám vietor ukázal chodník z tých ďalekých lesov.

Vymotal sa akosi z tých hôr a prišiel na širokú pustatinu, ktorej nebolo konca-kraja. Dlho blúdil po tej pustatine, kým zas neprišiel k domčeku. I tu ho vetrova stará mať pekne privítala, ale prenocovať ho nechcela. Lebo jej syn, čo fučí a vystrája po pustatinách, je horší ako ten predošlý a neodpustil by mu. Ale naveľa-naveľa sa predsa dala uprosiť. Ukryla ho do kútika a zastrela zásterkou.

Len tu čosi zahviždí vonku, ani čo by tristo valachov odrazu na palci zahvízdalo. To už vietor dochodil k domu a zďaleka volal:

„Mamka, von s tým červíkom z kúta, darmo ste ho ukryli! Zaňuchal som ho už vtedy, keď som z hory do poľa prefukoval!"

„No, len sa už nehnevaj," krotila ho mať. „Veď ten človek ide od tvojho brata a hľadá u teba radu."

„Nože, nech ho vidím!" povedal vietor. A pastier už trocha smelšie vystúpil pred ozrutu chlapa a rozpovedal mu o svojom nešťastí. Ale vietor mu o takom zámku nevedel nič povedať. Iba to mu poradil, aby šiel k ich tretiemu bratovi, ktorý duje po mori.

Ráno mu vietor ukázal, ktorou stranou má ísť. Sám sa vybral na druhú stranu, aby mu dajako neublížil, keď sa rozfúka. Náš pocestný šiel rovno, ani čo by strihal, a podvečer prišiel do domčeka na morskom brehu. Tu ho stará vetrova mať už pokojne privítala. Jej syn, morský vietor, bol síce najstrašnejší, ale iba kým zúril po mori. Keď sa už k noci nachyľovalo, odrazu stíchol a vracal sa domov pokojný. Ak mohol, každému vďačne poradil. I teraz, keď zazrel pastiera, pekne sa s ním zvítal a dal si všetko vyrozprávať.

„Hm," povedal morský vietor, keď si všetko vypočul. „Ty ani nehľadáš tak svoj zámok ako skôr čarodejnú lampu. Nuž aby si vedel: zámok visí tu nad morom, aj tvoja žena je v ňom a mních ju núti, aby sa stala jeho ženou. Čarodejnú lampu má pri sebe, ale veru neviem, ako ju dostaneš. Ak ti len sama lampa nebude na pomoci, tak je z teba nič. Uberaj sa stále popri mori. Je tam jedna studnička, pri tej sa mních zastavil, keď tadiaľto šiel. Ak ťa lampa rada má, nájdeš tam po nej dáky znak."

Pastier sa poďakoval za radu a ráno šiel hľadať studničku.

Ako tak chodí popri mori, zazrie na jednom mieste tancovať akúsi devu. Rozbehne sa za ňou, že ju chytí, ale tá čľup mu pred nosom rovno do studničky! Chmatne za ňou do vody, no, pravdaže, naprázdno. Ale keď vytiahne ruku, zočí si na prste krásnu zlatú obrúčku. Ohmatká ju a skrútne na prste a tu sa mu obrúčka ozve:

„Ej, zabudol si ty na svoju lampu! Prišiel mních, kúpil ju a teraz ju nosí stále pri sebe. Aby si vedel, ja som z tej lampy malá čiastočka."

Pastier sa zaradoval a vraví:

„Nuž ale, moja drahá obrúčka, kdeže si sa ty tu vzala?"

„To je tak: lampa nechce mníchovi slúžiť a ešte stále tebe pomáha. Keď mních šiel tadiaľto, zohol sa, že sa napije vody. Lampu mal zavesenú na hrdle a ona hrkla o skalu. Ja som sa z nej odrazila a padla do studničky. Mních dlho hľadal, ale nemohol ma nájsť. Teraz sa už neboj, ja ti dopomôžem k celej lampe. Len ma skrútni a zažiadaj si, aby si bol v mníchovom zámku."

Pastier skrútol obrúčku a zažiadal si, aby bol v mníchovom zámku. Hneď tam bol.

Mníchov záhradník práve vtedy sadil ruže. Pastier sa mu ponúkol za učňa a on ho vďačne prijal. Bol tam už pár týždňov a nikto ho nepoznal.

Raz, keď vykvitla prvá ruža, ktorú on opatroval, zaniesol ju panej. Ona sa na ružu usmiala, čo sa ešte nestalo, odkedy bola u mnícha. Ale muža si nespoznala. Zaniesol jej aj druhú ružu, i na tú sa usmiala. Pri tretej sa ho už spýtala, kto je.

„Nuž a či ma, drahá moja duša, nepoznáš? Veď som ja tvoj muž!"

Až teraz sa mu prizrela a hneď ho objala okolo hrdla:

„Ach, kdeže si sa ty tu vzal?"

A musel jej všetko vyrozprávať.

Mních, ako vždy, bol i teraz na poľovačke. Nuž sa oni spolu poradili, ako dostanú tú lampu, ktorú mních nosí ustavične na hrdle.

Keď mních prišiel domov, pani sa urobila chorou a žiadala, aby jej pripravili kúpeľ. Mních sa zaraz o všetko postaral. Keď sa vykúpala, hneď jej bolo lepšie. Milého mnícha hladkala a radila mu, aby sa aj on vykúpal, že ako je to dobre! Mních sa vykúpal a po kúpeli tuho zaspal. Lampa mu, ako vždy, aj v spaní visela na hrdle. Pani k nemu prišla a chcela lampu zosňať, ale on sa prebral a capol ju. Po chvíli zase zaspal. Tu pani tichunko prikročila, šnúrku prerezala, lampu vzala a dala svojmu mužovi. Ten lampu hneď pošúchal:

„Ej, či sme dávno nemali šťastie, najmocnejší kráľ! Čo rozkážete?"

„Len to, milá lampa, aby tento zámok bol zase tam, kde predtým. A ohavného mnícha hoďte do mora!"

Ako rozkázal, tak sa stalo. Mnícha zjedli ryby a zámok sa ligotal na svojom predošlom mieste.

Kráľ, pastierov svokor, vždy keď ráno vstal, pozrel na to miesto, kde predtým visieval zlatý zámok. Ako sa len zaradoval, keď sa mu zámok na rannom slniečku znova zablýskal pred očami! A ešte väčšmi sa zaradoval, keď videl, že sa jeho deti k nemu na zlatom koči pohýnajú! Bežal im v ústrety a padli si všetci okolo hrdla.

Boli to teraz hody! Bola to svadba! Celé tri mesiace sa veselili. Od tých čias žil pastier ako mocný kráľ i so svojou ženou. A žijú aj podnes, ak ešte náhodou neumreli.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#Lampa #stara lampa #Tri groše


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016