Dvanásti bratia a trinásta sestra

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 016 slov
Počet zobrazení: 2 114
Tlačení: 157
Uložení: 160
Dvanásti bratia a trinásta sestra (Rozprávka)
Jeden kráľ mal dvanástich synov, šuhajov pekných, urastených ako jedle. Tak sa jeden druhému podobali, že každý už na prvý pohľad poznal v nich bratov. A veru sa aj nemali veľmi čo deliť jeden od druhého, lebo sa narodili rok po roku. Rodičia ich všetkých veľmi radi videli, ale matka predsa len mala najradšej toho najmladšieho. Kedykoľvek pozrela na svoje najmladšie dieťa, nikdy nemala v tvári zármutok. A čím väčšmi rástol on i tí ostatní, tým väčšiu radosť mali z nich rodičia.

Ale tu veru začala raz kráľovná posmutnievať. Ani len vtedy sa jej tvár nevyjasnila, keď videla svojho najmladšieho. Dosť sa synovia spytovali, čo je taká smutná. Či sú azda oni nie dosť dobrí? Ona na to ani jednému neodpovedala. Raz sa kráľ zhováral s kráľovnou v záhrade a ona po tej zhovorke ešte väčšmi osmutnela. Tu pristúpil k nej najmladší syn.

„Ale, mamička, povedzte mi už raz, čo ste od jedného času taká smutná?"

„Ach, syn môj drahý," povedala mu matka, „ak ti poviem, zle bude, ak ti nepoviem, nuž bude ešte horšie."

„Tak mi už len radšej povedzte."

„Ach, veď ti poviem, poviem, bodaj by som radšej nemusela! Ale už to ináč nebude. Vidíš, syn môj," rozprávala mu ďalej, „vy ste dvanásti bratia a nijakú sestru ste nemali, ani nemáte. A to bolo dosial naše i vaše šťastie. Lebo váš otec musel kedysi odprisahať, že len dovtedy smie nechať nažive svojich synov, kým sa mu nenarodí dcéra. Aby sa jeho synovia nikdy nedozvedeli, že mali dakedy sestru, a jeho dcéra aby nikdy nezvedela, že mala bratov. A teraz sa ja cítim v nádeji a všetko sa mi tak vidí, že nebudem mať syna, ale dcéru. Ak to bude dcéra, vy všetci musíte zahynúť. Otec vám o tom nedá nič znať, ale popredku vás pošle na náš druhý zámok. Tam vás dá pobiť ešte v tú noc, keď sa vám narodí sestra. Ale ja nechcem, aby ste mi pohynuli. Tak hľaďže: kým budete doma, nepovedz nikomu nič, ani svojim bratom. A keď vás otec pošle na ten druhý zámok, poslúchnite a choďte. Tam potom povieš bratom, o čo ide. Keď už budete tam, tak každú noc pozerajte zvrchu zámku sem na náš zámok! Keď uvidíte v noci horieť na našom zámku trinásť sviec, tak sa vám narodil trinásty brat, a vtedy sa nič nebojte! Ale ak by ste videli len jednu sviecu, tak utekajte! Lebo to bude znamenie, že sa vám narodila sestra a otec už poslal vás pobiť. Nájdete tam, čo treba na cestu, a tak sa len pusťte všetci spolu do sveta!"

Ešte dlho plakala nad týmto svojím najmilším synom. A on si matku tešil, že sa to azda ešte všetko na dobré obráti, čo aj budú musieť pred otcom utekať. Aspoň skúsia svet a niekedy, keď otec umrie, sa navrátia domov.

O dakoľko dní dal otec zavolať k sebe všetkých dvanástich synov a takto im vravel:

„Synovia moji, vaša matka je chorľavá, vidíte, ako sa od istého času trápi. Potrebuje pokoj, a tu pri vás, že ste toľkí, nikdy nie je v dome ticho. Pôjdete vy na náš druhý zámok, tam sa môžete do dobrej vôle zabávať a hrať, kým vaša matka ozdravie. Potom vás dám zavolať naspäť."

Synovia poslúchli, pobrali svoju zbroj, rozlúčili sa s rodičmi a odišli na druhý zámok. Tu im najmladší brat rozpovedal, o čo vlastne ide a čo majú robiť. Nuž oni každú noc strážili na vrchzámku, do polnoci jedni dvaja a od polnoci druhí dvaja, čo sa bude robiť na otcovskom zámku. Prvé dve noci sa nestalo nič, ale v tretiu noc, na samú dvanástu, rozhorelo sa na otcovskom zámku jedno svetlo. Čakali chvíľu, či sa nezažne aj druhé, ale to sa nezažínalo. Chytro sa pozobúdzali, pobrali si zbroj i peniaze, posadali na kone a utekali.

Uberali sa rovno do cudzích krajín a tam sa púšťali vždy ďalej a ďalej, aby ich otec dajako nedostihol. Na dlhej ceste pomíňali všetky peniaze a naostatok popredali i kone, i kráľovské šaty, i zbroj. Ošarpaní, otrhaní a vyhladnutí prišli napokon do veľkých hôr. Umienili si, že len čo prejdú tie hory, vstúpia do služby u dajakého kráľa. Nazdali sa, že ich tam už otec nenájde.

Lenže tá hora akosi dlho trvala. Šli tri dni, tri noci, a iba čo do väčšej húšťavy zachodili. Nebolo cesty ani chodníka, len čo sa pomedzi chrasť za divou zverou ťahali. Napokon, keď už tak ustali, že od chôdze a hladu nevládali ďalej, prišli na jednu lúku. Na tej lúke, na samom prostriedku, stál starý, pustý zámok. Pred ním i za ním samé lesy a hory. Dlho čakali, že sa z toho zámku dakto ukáže, aby poznali, čo za stvorenie v ňom býva. Ale kde nič tu nič, ani len vrabec na streche nezačvirikal. Pred večerom sa osmelili dnu.

V zámku všetko pootvárané, ale všetko aj pusté, nikde živej duše. Prostred zámku svetlica, v nej dlhý dubový stôl, na ňom prikryté pre dvanásť osôb a pri každom tanieriku kúsok suchého chleba. Podaktorí z bratov sa už aj chceli pustiť do jedenia, lebo od hladu ledva stáli na nohách. Iba najmladší ich upomenul, aby sa cudzieho netýkali. Najprv vraj musia nájsť toho, kto ten stôl prikrýval, a budú si pýtať. Otvorili ďalšie dvere z tej svetlice. Tu malá chyžka, v nej slamená postieľka, pri nej stolička a na stene chudobné šaty a zbroj: všetko tak, akoby to bolo prichystané pre najstaršieho brata. Za prvou chyžkou druhá, za druhou tretia, a tak až po trinástu, a každá otvorená a v každej postieľka, stolička, zbroj a šaty. Len tie trináste dvere boli zamknuté. Kliičovou dierkou videli: oproti dverám stojí zlatý stolec, pri stene zlatá postieľka a na stenách zlaté šaty pre ženskú osobu. Dosť sa oni namáhali dnu, že azda tam nájdu toho, kto v zámku býva. Ale dvere sa nedali ani otvoriť, ani vylomiť. Búchali a volali, že sa im azda voľakto ozve. Lež neozval sa nik, ani to najmenšie sa v chyžke nepohlo. Nuž sa uzniesli na tom, že ten pustý zámok zaujmú. Hneď sa i s chyžkami podelili: najstarší zaujal prvú a tak ďalej, najmladší tú dvanástu.

Nato sa vrátili do svetlice, že teraz už ani tým kúskom chleba neodpustia. A tu už mal každý na tanieri aj trošku polievky. Hneď si doniesli svoje stoličky, a čo našli, s chuťou zjedli. Za polievkou sa im donieslo na stôl samo od seba po kuse mäsa a za tým trocha hrubej strovy. Čudovali sa, kde sa to všetko berie, keď v celom zámku nenašli ani kuchyňu, ani nič také. Ale teraz veľa o tom nerozmýšľali. Po dlhom hladovaní im šlo len o to, aby už žalúdok nerobil toľké kriky. Pojedli všetko, akoby ho spálil. Po večeri si políhali spať a zaspali s tým, že veď už ráno bude ako bude!

Keď sa na druhý deň pozobúdzali, slnce už bolo vysoko. Poobliekali sa do svojich nových šiat, pripravili sa do zbroje a tak sa šli všetci zvítať do veľkej svetlice. Tu na dubovom stole našli zase dvanásť kúskov suchého chleba a čerstvú vodu. Zajedli si smelo a hneď začal každý svoju zbroj ukazovať, vychvaľovať a sprobúvať. Tak sa zabávali a žili v tom zámku niekoľko dní a ešte stále čakali, že sa im dakto ukáže. Ale v zámku, okrem nich, ostalo všetko pusté. Veru si len to pomysleli, že tu budú pred otcom najlepšie ukrytí, a keď majú zbroj, tak im nič nechýba. Tá hrubá strova, na ktorej dosiaľ žili, sa im síce neveľmi páčila, lebo ako kráľovskí synovia boh navyknutí aj na pečienky. Ale pomysleli si, že zveriny je dookola dosť, takže si pečienku sami zastrelia. Pobrali sa na poľovačku. Hneď prvý deň mali šťastie a podvečer každý doniesol do svetlice dáku zver: ten vtáka, ten zajaca a ten srnu. Tešili sa, ako im bude chutiť, keď im zajtra miesto kaše a krúp pripravia pečienku. Ale tu ráno o nastrieľanej zverme ani znaku. Ani večer neprišlo z nej nič na stôl, len zase hrubá strova a suchý chlieb. Tak to šlo deň po dni, týždeň po týždni. Nastrieľaná zverina vždy cez noc zmizla a žiadaná pečienka nikdy neprišla na stôl. Niektorých to už omrzelo: čo vraj oni, kráľovskí synovia, majú tu trieť takú biedu, inde že bude lepšie. A chceli sa pobrať preč. Len ten najmladší to nedopustil.

„Počkajme tu aspoň dakoľko rokov," hovoril, „kým otec na nás zabudne a prestane nás hľadať."

Tak tam žili celých dvanásť rokov, vždy na mále a na biednej hrubej strove. Iba vtedy zjedli dačo lepšie, keď si na poľovačke upiekli vtáčika alebo zajačika. A na tú svoju sestru si ustavične ťažkali a zle-nedobre sa jej zastrájali: že ju zabijú, ak sa im dakedy dostane do moci, keď oni, nevinní, musia pre ňu znášať toľkú biedu.

Za ten čas doma ich sestra dorástla a krásou len tak prekvitala. Rodičia už na synov aj zabúdali, také milé im bolo toto dievča. Tak dobre vedelo zabaviť celý zámok svojím štebotaním a vyspevovaním. Otec i matka až tak rástli od radosti, kedykoľvek naň pozreli. Že malo dakedy bratov, o tom nesmel nik v zámku ani muknúť. Ale táto štebotka, keď prišla trocha k rozumu, neprestala to jedno húsť, či ona ozaj nemala nijakých bratov. A že ako je to pusto, keď je dieťa samotné a nemôže sa potešiť ani s bračekom, ani so sestričkou. Dosť jej to chceli vybiť z hlavy, ona si nedala. Najmä matku každý deň unúvala a neprestávala sa jej vypytovať:

„Ale, mamička, už mi len povedzte, či som ozaj nikdy nemala brata? Veď každé dieťa má alebo bračeka, alebo sestričku."

„Ach, dcérka moja, už sa ma toľko nevypytuj! Už je raz tak, že si ty len sama v celej rodine."

„Ale však som vždy tak nebola?"

„Bola, nebola, čože ťa po tom, veď ťa to nepoteší!"

„Ba veru ma poteší, mamička! Len mi vy to už raz povedzte!"

A tak to šlo ďalej, kým jej len matka nevyrozprávala všetko o dvanástich bratoch: akí boli, čo robili, ako sa pustili do sveta a ako ich otec dal na všetky strany hľadať.

„Nuž a či ich, mamička moja, naskrze nikto nemohol nájsť?" opýtalo sa dievča.

„Veru nikto, dcéra moja!"

„Tak ich vyhľadám ja! Dajsamisvete, veď to i veľká vec!"

„Veru veľká! Dosť vojska tých už hľadalo, a predsa o nich ani chýru. Kdeže by si ty šla, veď si ty len malé dievča!"

„Ej, ba som ja už veru dosť veľká. Pôjdem z dediny do dediny, z domu do domu a všade sa povypytujem: Či ste tu nevideli putovať takých a takých dvanástich bratov? Keď poviem, že som ich sestra a že ich chcem vyhľadať, tak mi dobrí ľudia iste povedia. Veď sa azda len neprepadli do zeme, že by ich nik nevidel!"

A takto by dievča ešte dlho vykladalo, ako si bude tých bratov hľadať, nech nepríde sám kráľ. Hneď sa opýtal, čo to zase šteboce.

A dievča mu povie rovno do očí, že veru ide do sveta hľadať si bratov.

Dosť kráľ hrozil i prosil, i bránil, i odkladal vec zo dňa na deň. Dosť i kráľovná plakala a odhovárala dcéru, že s kým sa ona poteší, keď už ani dcéru nebude mať. Tá sa nedala ani odstrašiť, ani odhovoriť. Naveľa jej to rodičia povolili a vypravili ju s peniazmi aj s mnohými sluhami do sveta.

Šla ona z dediny do dediny, z krajiny do krajiny, no o bratoch nikde ani chýru, ani stopy. Peniaze sa pomaly minuli a sluhovia ju jeden po druhom zanechali, lebo nik nechcel znášať s ňou chudobu a biedu. Samotná ako palec doputovala i ona do tých hôr, kde bývali jej bratia.

Na tretí deň, ako po tých horách putovala, prišla aj ona do toho starého zámku. Vošla dnu, že sa i tam povyzvedá o bratoch. Tí boh práve na poľovačke, a tak v celom zámku nenašla ani živú dušu. Len v tej svetlici bolo prikryté pre dvanásť osôb a pri každom tanieri kúsok suchého chleba. Uchytila si jeden od kraja a zjedla. Potom prešla všetkých tých dvanásť izbičiek až po trinástu. Tá sa jej sama otvorila. Vošla dnu a v strachu, lebo už počula za sebou hrmot, učupila sa pod tú zlatú stoličku.

Dvanásti bratia práve vtedy prišli domov z poľovačky. Nespozorovali nič, iba keď si najmladší sadal k večeri, tu nemá chlieb.

„Dakto ste mi," hovorí, „prekryli chlieb, vráťte mi ho!"

„Ej, ktože by ti tu chlieb prekrýval!" povie mu najstarší. „Čuš a jedz, čo máš."

„No, ba mi tu nie je! Pozri na prázdne miesto pri tanieri! Ak ste mi ho neprekryli, tak ste mi ho zjedli," žaloval sa najmladší.

„Kto by sa lakomil na tvoj chlieb! Nepokúšaj nás!" osopili sa naňho bratia.

„Ej ba! Veď viem, že vám nikdy nie je dosť, čo tu máte! Naveky sa žalujete, že musíte hladom mrieť. A ja mám tiež len toľko, čo vy, a teraz mi ešte aj z toho beriete!"

Z reči do reči povstala medzi nimi taká hádka o tú omelinku suchého chleba, že sa pustili jeden druhému do vlasov. Robili taký krik, že sestra počula až hen do tej trinástej izbičky, čo za reči medzi sebou majú. Pritom najviac len na ňu bolo zle, že je ona všetkému príčina. Lebo že keby nie ona, žili by si doma po kráľovsky a netrpeli by toľkú núdzu. Naposledy, keď sa takto nažalovali a vyvadili, všetci jedenásti sa tomu najmladšiemu zaverili, že mu ten chlieb nevzali.

„Tak musel tu byť dakto cudzí, čo ten chlieb vzal," povie najstarší. „Poďme a hľadajme ho! A keď ho nájdeme, priam ho zabijeme, prečo robí medzi nami roztržky a aj o ten ostatný kus chleba nás oberá."

Hneď všetci poskákali. Prehľadali všetky kúty v zámku, ale nič nenašli, lebo do tej trinástej chyžky ešte nemohli. Napokon sa im hľadanie zunovalo, nuž išli spať každý do svojej postele.

Ako sa najmladší zoblieka, začuje v tej vedľajšej trinástej chyži dýchanie. Hneď si on pomyslel, že objavil zbojníka. Lebo v tej chyži nebolo dosial počuť ani muchu prebrnknúť. Priložil ucho na kľúčovú dierku a dýchanie počul ešte lepšie. Potisol dvere a tie sa mu teraz otvorili. Tu našiel krásne dievča, jemu samému v tvári veľmi podobné. Z tej podoby hneď usúdil, že to bude ich sestra. Tak sa jej len potichu prihovoril a povypytoval sa, kto je, čo je.

Ona mu všetko vyrozprávala: že je ich sestra a koľko musela trpieť, kým ich našla. Ale že sa bála ohlásiť, keď počula, ako sa vadia a ako sa jej zastrájajú. A že ona musela zjesť ten kúsok chleba, lebo jej už prichodilo zahynúť.

„No, neboj sa ty nič, sestra moja," povedal jej naostatok brat. „Len ty tu ostaň, kým ťa neprídeme zavolať. Ja to už s bratmi zaonačím, že ti nič neurobia. Zajtra ich na poľovačke trochu pribavím, kým príde na stôl aj polievka, ty každému odlom z chleba a odjedz z polievky. Veď uvidíme, čo na to povedia."

Na druhý večer, keď sa bratia vrátili z poľovačky, mal každý z chleba odlomené a z taniera odjedené.

„Hop!" rečie teraz najstarší, „tu predsa musí dakto byť. Pozrite, každému nám chýba i chlieb, i polievka. Ani nejedzme, len poďme a hľadajme! Musíme ho dostať a zabiť."

„Ale ak by to bol dakto z rodiny, alebo naša sestra?" povie ten najmladší.

„Hej! Tej by sme tobôž neodpustili! Ona je príčina všetkej našej biedy. Hľadajme, a ak je to ona, tak ju zmámime," volali bratia.

Dosť ich ten najmladší prehováral, nič nedbali. Rozbehli sa s holými mečmi po zámku.

Neborká sestra tŕpla v tej trinástej chyžke a už bola pripravená na to najhoršie. Ale trinásta chyžka nezišla rozhnevaným bratom ani na um, ako taká, do ktorej sa nikdy nechodilo:

Po dlhom daromnom hľadaní si políhali spať a ráno šli zase všetci na poľovačku. Keď sa večer vrátili, tu každému chýba z jedla a všetky postele sú pobŕľané.

„No, už ho musíme nájsť a zabiť, čo nám toto tu robí! Veď sa to nedá strpieť!" zastrájali sa všetci pri večeri.

Najmladší im zas len pekne:

„Ale ak by nás tá naša sestra už rok o hlade a smäde hľadala a teraz by nás chcela domov zavolať, že nám otec už nič neurobí?"

„Ej, tak by sme jej už len odpustili," povedali bratia.

„No tak poďte, tu je!" povedal najmladší.

S tým ich zaviedol do tej trinástej chyže. Tu sa všetci so sestrou zvítali a prosili ju o odpustenie, že sa jej, nevinnej, tak zastrájali. A nemohli sa jej dosť naďakovať, že ich prišla oslobodiť.

V tú noc sa ešte tam vyspali. Ráno nabrali zo sestrinej chyže zlata na cestu a z tých svojich zbroj a tak sa pobrali von zo zámku. Práve vtedy sa vyplnil trinásty rok, čo tam bývali.

Ako tak idú von dvorom, ozve sa z kúta hlas:

„Idete, a ani sa mi neodslúžite, že som vás tu toľké roky choval!"

Obzrú sa - a tam za nimi stojí starec, šedivý ako holub. Hneď sa pobrali všetci k nemu a spytujú sa ho, ako sa mu majú odslúžiť.

„Deti moje!" hovoril starec, „i to vám poviem, ako sa mi odslúžite. Ale najprv vypočujte, kto som a prečo ste vy tu boli. Ja som, či vidíte, vlastný brat vášho otca. Ja som ho vychoval a býval som mu vždy dobrý. Ale on ma vyhnal z mojej krajiny. Ako chudobný človek som potom pracoval týmito dvoma rukami, kým som zozbieral tú strovu, ktorou som vás za trinásť rokov živil. Potom som svoju krajinu zaklial na tieto pusté hory. A vášho otca som tak preklial, aby nikdy nebol šťastný na potomkoch, kým hladom a biedou neodtrpia to, čo som dakedy musel vytrpieť ja. Vy ste to všetko pretrpeli, a teraz už môžete šťastne panovať. Koľko je chyžiek v tomto zámku, toľko veľkých zámkov nájdete v mojej krajine. Každému z vás dávam jeden. Ale ešte musíte voľačo vykonať: najmladší z vás mi zotne hlavu."

Dlho oni nechceli na to privoliť, ale starec im napokon rozkázal a ten najmladší mu ju sťal.

Ako hlava odpadla, starec sa rozsypal na prach a pustý zámok sa prepadol aj s ním. Miesto toho stála naokolo odkliata krajina s trinástimi zámkami. Dvanásti bratia zaujali svojich dvanásť a trinásta sestra svoj trinásty, v ktorom hneď našla osídlených aj svojich rodičov.

Tak sa zase všetci spolu radovali a panovali dlho a mocne.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016