Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná

Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná (Rozprávka)
Jeden sedliak mal dvoch synov a tí chodili do škôl. Kým vládal, platil na nich. Ale čo je veľa, to je veľa - napokon mu ostal prázdny mešec. Na sviatky prišli synovia domov, ako to už žiaci robievajú, najesť sa dobrých halušiek a zaopatriť sa na ďalšie týždne. Cez sviatky im bolo veselo, ale na neborákovi otcovi bolo poznať, že je smutný. Na druhý deň sa mali už zase vrátiť do škôl. Starý sedel za lipovým stolom a podopieral si hlavu.

„Ale, otec," povie mladší syn, ,,už som sa vás koľko ráz chcel opýtať, čo sa vám stalo, že ste celé sviatky taký smutný."

„Syn môj drahý," vzdychol si otec, „akože nemám byť smutný? Vravíte, že vám do ukončenia škôl chýba už len rok, a ja vám už nemôžem dať ani grajciar. Myslel som, že ešte čo-to zoženiem, ale darmo, nedá sa. Tu niet inej rady, iba že musíte ostať doma a chytiť sa pluhu, kosy a cepov."

Nevidelo sa to milým študentom, že by mali orať, kosiť, mlátiť. Pozreli jeden po druhom a vyšli na dvor.

Tu povie mladší staršiemu:

„Braček, ja pôjdem k vojsku, tam je ľahší život."

„Dobre," povie na to starší, „ja pôjdem s tebou."

Otcovi neriekli ani slova, odišli a prihlásili sa za vojakov.

Pri vojsku obom slúžilo šťastie. Sprvu ich, pravda, zamiešali len medzi obyčajných vojakov, ale že boli obratní a rozumeli sa do písma, o krátky čas sa dostali vyššie. O rok, o dva zase vyššie, až sa stali najväčší pri celom vojsku. Ako takí mohli už smelo chodiť von a dnu aj u kráľa. A ešte im to nebolo dosť. Začali sa pred kráľom vychvaľovať, z akej oni kniežacej rodiny pochádzajú a ako ich predkovia tak a tak nešťastne pochodili. Kráľ všetko uveril a veľmi ich ľutoval. Od tých čias im kázal dávať plat, aký prislúcha kniežatám.

V takej sláve zabudli oni na svojho chudobného otca.

Ale raz sa v mladšom bratovi predsa len prebudilo srdce.

„Hej, brat môj," povie staršiemu, „my sme teraz bohatí páni. Ale ktovie, ako sa má náš otec, ktorého sme my navnivoč priviedli. Už trinásť rokov nič nevieme o ňom a on nechyruje o nás. Patrilo by sa aspoň ho navštíviť."

Starší prisvedčil. Dali zapriahnuť štyri paripy do parádneho koča a leteli ta, kde dakedy rástli ako šuhajci.



Za ten čas neboráčik otec trel psotu a biedu. O rok nato, ako synovia zmizli, pribudol v dome chlapec, dali mu meno Matej. Ale onedlho pochovali matku a samotný otec nevládal opatriť gazdovstvo. Najskôr musel predať statoček, potom roličky a lúčky a napokon i domček. A čo bolo najhoršie, neboráčik otec na obe oči oslepol. Čože si mal biedny človek počať? Pustil sa po dobrých ľuďoch a malý Matej si slepého otca vodil za paličkou.

Bohatí synovia nenašli otca doma. Hneď vypravili za ním poslov na všetky strany, ktorí ho naveľa predsa našli a doviedli k synom. Tí sa zhrozili nad otcovou biedou a hneď ho dali riadne ošatiť. Chceli mu kúpiť aj pekný dom, ale on si žiadal nazad len svoj starý domček. To sa mu stalo po vôli. Nechali mu aj hodne peňazí, aby sa na staré dni nemusel túlať po pýtaní.

„No a teraz buďte zdravý, otec, a dobre sa majte," lúčili sa synovia.

„Choďte zdraví," povie na to starec, „a za lásku vám ďakujem. Ale počujteže ešte! Keď vám tak šťastie žičí, že ste teraz takí veľkí páni, nemohli by ste najmladšieho brata vziať so sebou a dať ho do škôl?"

„Dobre," vravia mu, „aj to sa vám môže stať po vôli." A vzali Mateja so sebou.

Leteli nazad na parádnych paripách, leteli ako jasné strely. A Matejkovi sa to páčilo, viezť sa tak po pansky. Ale pánom bratom sa začalo nepáčiť, že si vzali na krk sedliackeho chlapca. Keď už boli blízko kráľovského mesta, prehovoril mladší brat k staršiemu, ale v inej reči, aby Matej nerozumel.

„Ej, počuješ, s týmto naším bratom to nebude dobre. Veď nás ten môže prezradiť, že sme zo sedliackeho rodu. A potom koniec našej sláve!"

„Zabime ho," povie starší. „Ktovie, čo je zač, ja ani neverím, že je to náš brat. Je celkom inej podoby ako my. Preč s ním, zabime ho!"

„Zabiť ho len nezabijeme," prerečie na to mladší, „ale vieš čo? Vyložme ho do tohto kráľovského zverinca. Nech sa tam robí s ním, čo chce." Urobili tak a nazdali sa, že ho tam hneď divé zvery roztrhajú. Chlpatý medveď aj priskočil k nemu a zamumlal nad ním.

Pribehli aj ďalšie zvery a revali pri ňom. Ale ani jeden mu neublížil.



Kráľ, u ktorého bratia boli, mal dcéru, princeznú Ulianu. Bola trošku mladšia od Mateja. Uliane sa prisnilo, že prišiel k jej posteli starý, staručičký človiečik a povedal: „Princezná Uliana, choď do zverinca, tam na teba čaká veľké šťastie."

Ona hneď vstala, zobudila svoje komorné a prikázala im, aby ju odprevadili do zverinca, že sa jej tak a tak snívalo.

„Ach, čože by tam, sen je len sen, netreba mu hneď veriť," odhovorili ju komorné. A princezná sa znova uložila.

No len čo zdriemla, zas k nej prišiel ten človiečik:

„Princezná Uliana, choď do zverinca, tam na teba čaká veľké šťastie."

Skočila z postele a zobudila komorné, aby ju odprevadili do zverinca. Ale ony ju uhovorili tak ako predtým, že čo by to, že je to len sen. Znova si ľahla, ale ten človiečik prišiel zase:

„Princezná Uliana, nie je to sen, čo teraz počuješ. Choď do zverinca, tam na teba čaká veľké šťastie."

Schytila sa tretí raz a zobudila komorné, že ak chcú, aby ju odprevadili, a ak nie, aby ostali doma. Nepočúvala ich vykrúcame, ale sama sa pobrala. A tak komorné voľky-nevoľky museli ísť za ňou.

Prídu do zverinca, a tu nájdu milého Mateja, ako si odpočíva na medveďovi. Princezná ho chytila za ruku a voviedla do kráľovského paláca.

Ešte nikdy nebolo Matejovi tak dobre ako teraz v kráľovskom paláci, kde sa hrával s krásnou Uliankou. I kráľ sa čoskoro dozvedel o nájdenom chlapcovi a dal si ho zavolať.

Matej mu rozprával o svojom otcovi aj o tých dvoch pánoch, čo sa mu vydávali za bratov. To všetko sa kráľovi páčilo. A keď sa princezná Uliana nechcela hrať s nikým iným, iba s Matejom, nechal ho pri svojej dcére.

Za pár rokov princezná podrástla a Matej už miesto dreveného meča šibrinkoval so železným. Ale jeho bratia striehli iba na príležitosť, ako by ho mohli skántriť. Lebo odkedy Matej býval v paláci, netrúfali si prichádzať za kráľom.

Raz chystala kuchárka, ako zvyčajne, na dvanástu obed pre princeznú. Tu sa prostredný brat prikradol do kuchyne a nasypal do polievky prášku, od ktorého musel každý zaspať. Jedla princezná z tej polievky, jedol i Matej. Po obede sa bavili spolu v jednej svetlici a po chvíli obaja zaspali, akoby ich zarezal.

Tu sa prostredný brat zasa prikradne a položí ich bok po boku do postele. Potom beží ku kráľovi, aby sa mu páčilo navštíviť dcéru.

Kráľ išiel k svojej dcére, a keď ju zočil v posteli vedľa Mateja, náramne sa rozpajedil. Zvrtol sa preč a vyriekol súd, že ich oboch dá zmámiť. Darmo kráľovná prosila o život nevinných mladých ľudí, kráľ od svojho neustúpil.

„No, keď už musí tak byť," povie napokon kráľovná, „aspoň ich nezabi, ale ich daj v člne vysadiť na šíre more: ak sú vinní, zahynú, ale ak sú nevinní, zachránia sa."

Kráľ na to pristal. Sluhovia vysadili Mateja s princeznou Ulianou na čln a pustili ich šírym morom samotných ako dva prsty.

Šťastie našich mladých ľudí neopustilo.

Tichučko prijala vlnka čln z ruky sluhov a podala ho druhej, druhá ho podala tretej. Tak si ho jedna druhej podávali tichučko, ľahučko, až si ho dopodávali k jednému ďalekému ostrovu. Na ten ostrov Matej s Ulianou vystúpili.

„Počkaj, Ulianka, počkaj tu," povie Matej. „Ja sa obzriem po okolí, či nenájdem dačo na zahryznutie."

Matej šiel hľadať, Uliana ostala pri mori.

Ide Matej, ide. Sotva prešiel päťdesiat krokov, našiel čriedu svíň, a tie boli skamenené. Ide ďalej, nájde čriedu volov, aj tie sú skamenené. Stúpa napred, a tu sa mu rozprestrie pred očami veľké zakliate mesto. Je v ňom plno ľudstva, plno vojska, ale všetko skamenené. Darmo chodí, darmo hľadá, nikde živej duše, nikde ľudského hlasu. Naprostred mesta stojí utešený kráľovský zámok. Koľko v roku dní, toľko na ňom oblokov. Koľko v roku mesiacov, toľko na ňom mocných brán. A koľko v roku týždňov, toľko v ňom veľkých svetlíc. Chodí on z jednej svetlice do druhej, chodí dlho, až napokon príde k jedným dverám. Nad nimi stálo napísané zlatým písmom a belavým plameňom:

„Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná."

Matej sa preľakol. Zo všetkého, čo tam videl, bolo toto predsa len najčudnejšie. Ale už len stisol kľučku a vošiel dnu.

Tu vo veľkej svetlici na diamantovom tróne sedí stará, staručičká kráľovná. Zopár šedivých vláskov ťahá sa jej až dolu po zemi ako biele, z klbka odvinuté nitky.

„Vitaj, Matej, vitaj!" zavolá chrapľavým hlasom. „Ach, ako dlho už na teba čakám! Neboj sa a neboč tak odo mňa! Počúvaj, čo ti budem rozprávať. Videl si to veľké zakliate mesto a v ňom skamenených ľudí? Kedysi to všetko bolo moje, lebo ja som kráľovná tohto ostrova. Ale že som za mladi spáchala veľa zlého, zaklial ma jeden veštec, aj celú moju krajinu, kým ma ty neprídeš vyslobodiť. Už tristo rokov sedím tu bez pohnutia, ako ma vidíš. Ani nežijem, ani neumieram, len jednostaj na teba čakám. A teraz už choď po Ulianu, lebo keď udrie dvanásta, musíš mi zoťať hlavu. Choď a skoro sa vráť!"

Matej sa poponáhľal a zakrátko priviedol Ulianu.

„No, ber do ruky meč," vraví kráľovná, „o dvanástej mi odtneš hlavu. Namiesto krvi vyletia mi z hrdla dva holuby. Obletia ostrov a celá moja krajina bude odkliata. A potom ma pochovajte pod oblok, ktorým vyletia holuby!"

Ale Matej sa zdráhal zabiť kráľovnú.

„Stínaj mi hlavu, už bije hodina! Ak to neurobíš, budem tu nových tristo rokov čakať spolu s tebou na nového Mateja."

Čo mal robiť? Vzal do ruky meč a kráľovnej odfrkla hlava. Namiesto krvi vyleteli jej z hrdla dva biele holuby.

Matej hneď išiel pochovať starú kráľovnú, ako si žiadala. Keď navŕšil ostatný kus zeme, strepotali nad ním holúbky a z celého mesta sa ozvali ľudské hlasy: „Nech žije kráľ Matej a kráľovná Uliana! Panujte, panujte nad nami!"

Tak sa stal Matej kráľom. A zakrátko nato bola veľká a veselá svadba.

Matej so svojou Ulianou dobre privykli v cudzom kraji a cítili sa tu ako doma, lebo ich poddaní mali radi. No tu i tu im pamäť predsa len zalietla za široké more. Najmä Uliane sa veľmi žiadalo vidieť si rodičov.

Kráľ Matej rozkázal vystrojiť bohaté lode s veľkým vojskom. Vysadli na ne a plavili sa veselo v tú stranu, odkiaľ sa kedysi samotní kolembali na maličkom člne.

Ako sa blížili k brehu, starý kráľ rozkázal na nich strieľať. Ale Uliana vyvesila bielu šatku a streľba utíchla.

Na brehu privítal starý kráľ vzácnych hostí. A keď spoznal svoje deti, horko zaplakal. Padol na kolená a prosil o odpustenie, že sa tak prehrešil proti nevinným. Idúcky domov mu Uliana vyrozprávala, čo a ako sa im vodilo.

Keď prišli do kráľovského dvora, radosť bola neslýchaná. Najmä stará kráľovná sa ich nemohla dosť nabozkávať a naobjímať.

Všetko sa - ako vravím - radovalo, len Matejovi bratia tŕpli. Radšej by sa boli videli neviem kde, ako práve tu. Za ten čas, kým tu Mateja nebolo, stali sa kráľovskými radcami a narástli im veľké rohy. Ale teraz vyšla na svetlo všetka ich podlosť. V strachu inšie nevedeli, iba váľať vinu jeden na druhého.

„Aha, vy klamári svetskí!" zvolal rozhnevaný starý kráľ. „Teraz sa vyhovárate jeden na druhého! Preč s nimi, zmámite ich!"

Aj by sa to naskutku bolo stalo, ale Matej za nich prosil:

„Počkaj," hovorí, „počkaj, najjasnejší kráľ, kým si otca vyhľadám!"

Slepý otec si nažíval vo svojom starom domčeku. Tam ho Matej našiel a obaja sa od radosti rozplakali. Potom syn volal otca so sebou.

„Ach," povie na to starký, „nevolaj ma, syn môj. Ja už len tu svoje kosti zložím!"

Ale naveľa, naveľa sa predsa dal uprosiť a prišli spolu k starému kráľovi.

Ten hneď dal zavolať tých dobrých vtákov a prísne im pozrel do očí:

„Či poznáte tohto starca?"

„Ach, to je náš otec," priznali sa bratia.

A kráľ rozhnevaný na to:

„Áno, je to váš otec, dobrý a statočný človek! Či vám bolo treba tajiť predo mnou vášho statočného otca? Vy klamári svetskí! Otca neboráka opustiť, vlastného brata chcieť zmámiť, nevinných uviesť do podozrenia a mňa, svojho kráľa, toľké roky klamať! Odveďte ich na šibenicu!"

Keby nie Matej, iste by boli odvisli. Ale on neprestal za bratov prosiť, kým len kráľa neobmäkčil. Ostali nažive, no nesmeli sa viac starému kráľovi ani na oči ukázať.

Teraz ešte len nastala radosť! Lebo Matejovi s Ulianou vystrojili po druhý raz svadbu. A keď sa starí a mladí do sýtosti natešili a nazabávali, Matej s Ulianou, so staručkým otcom a s dvoma bratmi vstúpili na loď a šťastne sa preplavili na odkliaty ostrov.