Čarodejná kráľovná

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 359 slov
Počet zobrazení: 1 080
Tlačení: 148
Uložení: 160
Čarodejná kráľovná (Rozprávka)
Pred dávnymi časmi žil jeden bohatý a mocný kráľ. Nemal viac detí iba jednu jedinú dcéru Kvetušu, už súcu na vydaj. Kvetuša bola veľmi pekná, a tak prichádzali kráľovskí synovia zo všetkých strán a pýtali ju za ženu. Niektorý sa jej i pozdával a svadba by bola raz-dva. Ale kráľovná vravela, že je to jediná dcéra a nesmie len tak ľahko za hockoho ísť. Že ju dostane iba ten, kto ju po tri noci ustriehne. A ak ju neustriehne, príde o hlavu.

Ešte len teraz sa hrnuli kráľoviči zo všetkých strán, lebo úloha sa zdala každému ľahká. Ale Kvetušu veru nikto neustriehol a všetci pekne-krásne prišli o hlavu.

V susednej krajine mal jeden kráľ troch synov. Všetci traja by Kvetušu radi dostali, no ktorý pôjde prvý? Škriepili sa o to deň i noc.

„Nuž či neviete, že po staršom do mlyna?" povie im napokon otec.

A tak sa vybral najprv najstarší. Keď prišiel ku Kvetušiným rodičom, všetci sa naňho usmievali. Kráľovná mu povedala, že Kvetuša bude jeho, ak ju po tri noci ustriehne tak, aby mu nezmizla.

Kráľovič naradovaný prosil Kvetušu, aby sa s ním šla poprechádzať. Prechodili sa po kráľovskej záhrade a dívali sa na krásne kvety. Kvetuša niekoľko z nich odtrhla a dala kráľovičovi. Bol celý natešený, až mu tak tvár horela od radosti. Od kvetov išli k rybníku a tu Kvetuša hádzala do rybníka omrvinky chleba. Ryby počuli, že niečo padá do vody, priplávali a jedli.

Tu, kde sa vezme, tam sa vezme, príde ku kráľovičovi vandrovník a pýta si almužnu. Kráľovič sa naňho osopil:

„Ešte ty si tu chýbal! Ber sa mi z očí!"

Vandrovník smutne pozrel na kráľoviča a odišiel.

Zo záhrady šiel kráľovič aj s princeznou na obed. Tu ich stretol druhý vandrovník a tiež si prosil almužnu. Kráľovič i toho surovo odbil. Pri obede bolo veselo a hostina znamenitá. Po obede sadol kráľovič na koňa, že sa prebehne po poli. Tu mu zase vstúpi do cesty chudobný vandrovník a prosí pre všetko na svete, aby sa zľutoval nad jeho biedou. Ale nahnevaný kráľovič sa naňho obrýkol:

„Či som ti ja brat, že sa mi staviaš do cesty? Vari nevieš, že som kráľovič? Zaraz sa mi ber z očí!"

S tým popchol koňa, len sa tak za ním zaprášilo, a milý vandrovník iba smutne pozeral. Kráľovič sa vrátil neskoro večer. Vošiel do izby, kde spala Kvetuša, že ju bude do rána strážiť. Lenže bol veľmi unavený a zaspal. Prebudil sa až po polnoci, a tu vidí, že princeznej niet. Prehľadal celú izbu, no kde nič, tu nič. Chcel bežať von, ale dvere boh zamknuté znútra. Veď sa vari neprepchala cez kľúčovú dierku? myslel si a znova hľadal po všetkých kútoch. Zase len nič.

Na svitaní prišla kráľovná a spytuje sa, kde je princezná. On mlčal. Kráľovná sa zlomyseľne usmiala a odišla. Hneď nato prišla i Kvetuša a zabávala sa s ním celý deň. Pri zhovorke sa jej spýtal, kde bola v noci. Odpovedala mu, že sama nevie, kde sa každú noc podieva.

Na druhú noc si kráľovič zaumienil, že nezažmúri oko. No ledva si sadol, už aj spal, a princezná zase zmizla. Ráno príde kráľovná: Kde je Kvetuša? Kráľovič sa vyhováral, že to nemôže byť po dobrom, keď sa princezná zakaždým stratí cez zatvorené dvere.

Kráľovná sa rozosmiala, ale tak divo, že kráľovičovi vstávali vlasy dupkom na hlave. Celý deň chodil ako na tŕní, lebo už vedel, čo mu hrozí. Keď prišiel večer, sadol si k posteli a chytil princeznú za ruku. Zaumienil si, že celú noc ani okom neklipne. Dlho sa premáhal, ale napokon ho spánok predsa len premohol.

Nad ránom sa prebudil, princeznej nikde. Chcel zutekať, lenže dvere boli zavreté zdnuka i zvonka. Začal ich vylamovať, ale veru darmo, iba čo bez vlády klesol na zem.

Vtom sa dvere samy od seba otvoria a do izby vkročí kráľovná. Ani sa nespýtala, kde je Kvetuša, len sa zasmiala, až kráľovičovi prebehol mráz po tele. V zúfalstve padol pred ňou na kolená a prosil o milosť. Ale ona ho odstrčila, vyšla z izby a zamkla za sebou. O chvíľu prišli katani, kráľoviča poviazali, vyviedli pred zámok a sťali.

Smutný chýr sa rozletel naširoko-ďaleko a došiel až ku kráľovičovmu otcovi. Ten sa veľmi zarmútil a druhého syna už nechcel pustiť ku Kvetuši. Ale na mnohé prosby ho predsa len pustil a kráľovič sa rozbehol na koni k princeznej. No smutne to vypálilo. Kvetušu neustriehol, a na tretí deň ho zniesli zo sveta tak ako jeho staršieho brata.

Keď sa aj tento chýr rozletel, kráľovičov otec ešte väčšmi osmutnel. O tom, že by aj najmladší syn šiel skúsiť šťastie, nechcel už ani počuť. Ale otec mienil tak, a syn zase inak.



Raz sa obidvaja prechádzali po záhrade. Kráľ bol trocha lepšej vôle, a tu ho syn začal prosiť, aby mu predsa len dovolil ísť. Ej, veď sa len naprosil, kým otec napokon pristal! Kráľovič sa hneď hotovil na cestu.

Už bol takmer pripravený, len ešte kapsu cez plece, a tu voľakto klope. Kráľovič otvorí a vidí, že predo dvermi stojí akýsi vandrovník a pýta si almužnu. Zaraz vytiahol groš a dal mu ho. Vandrovník sa pekne poďakoval a prosil kráľoviča, aby ho prijal k sebe do služby. Vie vraj i čosi viac ako len kašu dúchať. Kráľovič mu na to:

„No tak ukáž, čo vieš."


„Mňa," hovorí vandrovník, „nazývajú Dlhým, lebo keď chcem, vytiahnem sa až do oblakov."

A začal sa vyťahovať a rásť ako z vody. Vyrástol do takej výšky, že mu už nebolo vidieť hlavu, stratila sa mu v oblakoch. A hneď sa zase zmenšil na takého, ako bol predtým. Potom riekol, že si musí pospať, lebo sa cestou veľmi unavil. Ľahol si teda a zaspal. Kráľovič sa za ten čas prihotovil na cestu a odcválal.

Dlhý si pospal, povystieral sa, a tu počuje, že kráľovič už dávno odišiel. Vyjde on predo dvere, vytiahne sa až do oblakov a hybaj ako vietor! Hneď sa všetkým stratil z očí, lebo kráčal tak, že na jeden krok desať míľ prekročil. A to ponad všetky vrchy a rieky.

Ako tak kráčal, slnce ho veľmi pálilo na hlavu. Tu si on chytil oblak v povetrí a držal si ho nad hlavou, aby ho clonil pred slncom. Ledva urobil voľakoľko krokov, už kráľoviča dohonil. Ten sa len začudoval, kde sa tu berie a načo. Ale Dlhý povedal, že sa mu on tam veľmi zíde, aby ho len vzal so sebou.

Šli teda spolu. Tu ich stretne druhý vandrovník a pýta si niečo. Kráľovič mu dal groš a chcel ísť ďalej. Ale vandrovník ho zastavil a prosil, aby ho prijal do služby. Vie vraj i čosi viac ako iba chlieb jesť.

„A čo také vieš?" opýta sa kráľovič.

„Pane, ja vidím na tisíc míľ, ba i ďalej. Preto ma ľudia nazývajú Okatý."

„To je už čosi," vraví kráľovič. „Keď si ty taký majster, povedz mi, čo robí teraz môj strýc v svojej krajine za skleným morom."

Tu Dlhý vzal Okatého na plece a vytiahol sa s ním až do oblakov. Okatý sa chvíľu díval a potom povedal Dlhému, že mu zacláňajú oblaky. Tu Dlhý začne dúchať. Dúcha tak mocne, že sa stromy na vysokých vrchoch lámu, ani čo by ponad ne šarkan letel a chvostom šibal. Nemusel dlho dúchať a oblaky sa rozprášili. Okatý kázal Dlhému, aby sa zmenšil, lebo už vie, čo sa robí v krajine za skleným morom.

„Čože to bol za vetrisko?" spytuje sa kráľovič. „Veď ma išlo aj s koňom uchytiť."

„To som len trocha oblaky rozduchoval, aby Okatému nezacláňali," povedal Dlhý.

„No a ty, Okatý, čože si videl?"

„Pane, tam sa na vojnu hotujú, meče si ostria. A kráľ chodí pomedzi nich aj s dvoma synmi."

„Tak je," hovorí kráľovič, „prijímam aj teba. Poď so mnou, ale pešky, lebo kone pre vás nemám."

„To je najmenšia starosť," povedal Dlhý, „len sa sem obidvaja!"

Okatého vzal na plecia a kráľoviča aj s koňom pred seba na ruky. Za pol hodiny boli v susednej krajine u Kvetuše.

Stará kráľovná sľúbila novému vohľačovi, že nevestu zaraz dostane, ak ju po tri noci ustriehne. Ale Kvetuša sa rozplakala, lebo jej prišlo ľúto, že aj tento kráľovič musí zahynúť. Bol totiž taký pekný, že sa doňho na prvý pohľad zaľúbila. Kráľovič ju potešoval, že ona musí byť jeho, a prechádzal sa s ňou po záhrade a okolo rybníka až do samého večera. Ani sa nenazdali a deň im prešiel.

Keď kráľovič pred večerou odpočíval chvíľu vo svojej izbe, zaklopal niekto na dvere.

„Kto tam?"

A to zas jeden vandrovník pýtal almužnu. Kráľovič siahol do vrecka a podal mu toliar.

„Ďakujem," hovorí vandrovník. „A nevzali by ste ma do služby?"

„Najprv mi povedz, čo vieš."

„Ja, keď chcem, veľmi veľa zjem a vypijem, preto ma ľudia nazývajú Bruchatý," odpovedal vandrovník.

„I to sa niekedy zíde!" vraví kráľovič. A Bruchatý ostal uňho.

Večer povedal Okatý kráľovičovi, aby len pokojne spal, on vraj lepšie ustriehne, čo sa bude v izbe robiť. I spal milý kráľovič bez starosti a Okatý dával pozor.

O polnoci videl, ako z Kvetušinej postele vyletela zlatá ružička a prepchala sa cez zavreté dvere. Hneď zobudil Dlhého a išli spolu von. Vonku sa Okatý poobzeral na všetky strany a vraví:

„No, braček zlatý, stúpaj na východ a rob čo najdlhšie kroky, lebo princezná je na sto míľ ďaleko."

Dlhý vzal nohy na plecia a kráčal, že sa mu až tak štica parila. Keď už prešli tých sto míľ, zočili šípový ker a na ňom veľa ruží.

V samom prostriedku bola utešená zlatá ružička, a to bola princezná. Okatý ju odtrhol, sadol si zase Dlhému na plecia a zanedlho boli doma. Kráľovič už bol hore. Odovzdali mu ružičku a on sa s ňou natešil do dobrej vôle.

Len čo svitlo, prišla kráľovná. Zaželala dobré ráno a spýtala sa, kde je princezná. Na to jej kráľovič podal ružu. Kráľovná div nepukla od zlosti. Nepovedala už ani slovo a odišla aj s ružou. O krátky čas prišla Kvetuša a zase strávili s kráľovičom celý deň.

Večer kráľovič sladko zaspal a Okatý dával na všetko dobrý pozor. O polnoci zbadal, ako preletel cez izbu zlatý vtáčik a kľúčovou dierkou sa vyšmykol von. Okatý sadol Dlhému na plecia a ten sa s ním vytiahol až do oblakov.

Poobzeral sa Okatý dookola a vraví Dlhému:

„Uberaj sa smerom na polnoc, a to chytro, lebo princezná je na dvesto míľ ďaleko."

Dlhý kráčal a robil také kročiská ako naozajstný obor.

Za pol hodiny sa dostali do veľkej hory. Tam začarovaná princezná lietala ako vtáčik zo stromu na strom. Dalo to trocha práce, kým ju chytili, ale naostatok ju Okatý mal v hrsti. A bolo veru načase, lebo do svitania už veľa nechýbalo. Dlhý sa tak poponáhľal, že o štvrť hodiny boli už u kráľoviča.

Sotva mu Okatý podal vtáčika, vhupla do izby kráľovná:

„Kde je Kvetuša?"

Kráľovič jej podal vtáčika. Kráľovná od hnevu zaškrípala zubami, že od toho vlasy dupkom vstávali, a vyšla von.

Odčarovala princeznú a poslala ju ku kráľovičovi. Kvetuša sa ho vypytovala, ako to robí, že ju má každé ráno pri sebe. Ale on jej povedal, nech sa radšej nevyzvedá. Ona sa s tým uspokojila a zase sa prechádzali a milo zabávali celý deň.

Večer sa kráľovič pekne uložil, ale Okatý mal okále otvorené. O polnoci čosi šuchlo a hneď zas nastalo ticho. Iba Okatý s Dlhým vrzgli dverami a vonku sa zase vytiahli až do oblakov. Okatý sa poobzeral a vraví:

„Len sa chytro zmenši a bež po Bruchatého, lebo princezná je teraz na jednom jazere tristo míľ odtiaľto."

Dlhý šiel po Bruchatého. Vzal ho pod pazuchu, Okatého na plecia a hajde! Kráčal s nimi do šíreho sveta.

Za pol druhej hodiny prišli k jazeru. Plávala po ňom bielušká labuť a tak pekne spievala, že všetci traja pozabudli, čo majú robiť. Ale to netrvalo dlho. Dlhý skočil do vody, že labuť chytí, lenže voda bola taká hlboká, že mu z nej iba štica trčala, čo aký bol vysoký.

Poradili si teda inak. Bruchatý si priľahol a začal piť vodu z jazera. Slopal ju statočne, už sa ukazovalo aj jazerné dno. Veľa nechýbalo a bola by mu i labuť vbehla do úst, no Okatý ju lapil za krídlo a už bola ich.

Dlhý vzal Okatého aj s labuťou na plecia, Bruchatého pod pazuchu a kráčal domov cez hory a doly.

Keď už prešli hodný kus, zrazu len povie Dlhý Bruchatému:
„Ej, braček môj, ale si ty ťažký!"

Na to Bruchatý:

„Nuž počkaj trochu, hneď ti odľahčím, len čo si kus odpľujem."

Dlhý zastal a Bruchatý si odpľul. Ej, ale to bola slina! Celé polia a dediny zatopila, keď padla na zem. Teraz sa im už ľahšie išlo. Ale Dlhý musel ešte veľa ráz zastať, kým Bruchatý všetku vodu nepovypľúval.

Napokon prišli domov a bol veru najvyšší čas. Kráľovná práve otvárala dvere a spytovala sa na Kvetušu. Kráľovič jej podal labuť a ona, keď to videla, pukla od jedu. Len čo sa to stalo, premenila sa labuť na krásnu princeznú. Padla kráľovičovi okolo hrdla a ďakovala mu, že ju vyslobodil z moci čarodejnice.

Kvetušin otec ani nevedel, čo má robiť od radosti. Kázal hneď zvolávať hostí na svadbu, ktorá sa mala konať už o dva dni.

Kráľovič si želal, aby na svadbu prišli aj jeho rodičia, lenže tí bývali veľmi ďaleko. I poprosil o pomoc Dlhého. Dlhý mu povedal, aby sa netrápil, že je to už jeho starosť. Pobral sa vnohy a naradovaní rodičia boh o pár hodín tu. Kvetušin otec ich kráľovsky privítal a začala sa radosť nad radosti, svadba nad svadby.

Bolo tu veľa pánov, kniežat a kráľov. Muzika neprestala hrať celých štrnásť dní. Tak dlho trvala tá svadba, tak dlho sa tam jedlo, pilo a tancovalo.

Po hostine šiel kráľovič aj s Kvetušou do záhrady na prechádzku. Tu prišli k nim traja vandrovníci a odberali sa preč. Kráľovič ich nechcel pustiť, že ako by to bolo, veď sú oni jeho záchrancovia, a teraz by uprostred radosti mali odísť. Ale oni sa nedali zadržať, vraj ešte musia poslúžiť aj iným dobrým ľuďom. Podali si s ním ruky a odišli.

Kráľovič žil s Kvetušou dlhé časy a ešte aj svojim vnukom rozprával o troch dobrých vandrovníkoch, ktorí mu nielen život zachránili, ale mu aj k dobrej žene dopomohli.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#otec robil na poli, praca mu v rukach len tak horela #Ktory vtak ma v prostriedku oko #vzal nohy na plecia


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015