Ja – moja osoba (Opis)

Ja – moja osoba (Opis)

Podľa správnosti najprv začnem akým-takým opisom môjho zovňajška. Som vyšší človek, pomerne tenký(nie nejak zvlášť pri sebe), nie som ten typ mojej ostatnej rodiny, teda sestier, mamy, starej mamy, starého otca, etc... Tí sú zväčša dosť pri sebe. Mám pravdepodobne hnedé až čierne vlasy, na oči si radšej netrúfam povedať nič, tvár, no, aká-taká, ale dá sa.

Na posilovanie, alebo niečo podobné som nikdy nemal čas, kvôli mojím početným záujmom, takže nemôžem o sebe povedať, že by som bol nejaký rRambo. Takže o nejakých extra svaloch tu nemôže byť ani reči. Osobne mi to nevadí, neviem, všetko čo potrebujem zdvihnem aj keď je to ťažšie. Takto dokážem s kadečím pomôcť aj mojej mame(napokon jediný mužský zástupca v dome).

O vonkajšku toho veľmi veľa povedať neviem, nie som na to kompetentná osoba, radšej nech posúdia iní.

Teraz nasledujú vnútorné vlastnosti, to je moja parketa! Som čiastočný introvert, ale poväčšinou extrovert. Nemám problémy povedať čokoľvek, komukoľvek. Toto som zdedil po ktoviekom. V škole toho možno nahovorím dosť, ale doma sa mením na neskutočného introverta. V škole to ako-tak ide, tváriť sa, že ano všetko je v poriadku, rozprávať sa so všetkými atd. Doma, tam to je úplne iné. Dá sa povedať, že je doma zo mňa úplný človek, ktorého by ani v škole nespoznávali. Ledva sa naobedujem, idem ku sebe do izby. Neviem prečo, ale doma toho nenahovorím za celý deň toľko čo v škole. To neprichádza do úvahy.

Sestra(staršia je ešte vtedy v práci,), mladšia v škole, jednoducho celé dni som takmer sám. Zapnem si internet a potom som celý deň vo virtuálnej realite a rozprávam sa s inými ľuďmi. Uvedomujem si, že na nete mám bývalých splužiakov, ktorí budú asi mojimi priateľmi až do smrti. Neviem aj keď som odišiel zo základnej mám na ňu asi moje najkrajšie spomienky zatiaľ v mojom krátkom živote. Priateľstvá stále trvajú aj po odchode.

To je asi tým, že sme boli spolu deň-noc na intráku. Takto trávim čas doma. Jednoducho sa nemám s nikým doma o čom rozprávať. 4o sa spýtam sestry, koľko postrekov predali? Keď chce povie mi to aj sama. Mamy, príde večer rozprávať sa odmieta, spýtam sa jej voľačo pre istotu ma buď nesleduje, nepočula, alebo absolútne ignoruje. Takt toto ma dokáže dosť demotivovať. Tak sa zas len zoberiem preč a zahlásim, že toto je domácnosť v ktorej sa ani komunikovať poriadne nedá!

Večeri obvykle trávim čítaním knižiek. K tým mám neskutočne pozitívny vzťah. Mám ich všade izaba je ich takmer plná mám ich aj v braillovom písme, či v počítači, tam ich mám kvantá. To je nevýhoda počítačových kníh, že musím počúvať syntetický hlas programu, ktorý mi knihy načítava, ale mám na výber? Asi nie, asi to tak raz v našom živote musí byť. 

Ďalej by som opísal vlastnosť, o ktorej veľa ľudí nevie, ani najbližšia rodina. Som hrozne citlivý. Nie tak, že sa za každú kravinu rozrevem, ale jednoducho som tak duševne v divnom rozpoložení. Niekdy sa pristihnem pri tom, že som strašne najivný. Ale možno to ma udržuje pri zdravej mysli ešte. Len dokedy? K tej citlivosti. No: keď napr nieč čítam alebo pozerám, zanecháva to vo mne veľmi intenzívne stopy.

Či v mozgu, alebo v duši. Dokážem o danej knihe či filme premýšľať aj pár hodín, niekedy sa veľmi vžívam do postáv deja, jednoducho, myslím, že som divný. Môžem sa nazvať ako istá forma malého dieťaťa... Ďalšou skvelou vlastnosťou sú našťastie moje dobré rozumové schopnosti, ktorými aspon pán boh na mne nešetril, keď už kadečím iným áno. Mám dobrú pamäť, som schopný sa rýchlo učiť s počutého, ale aj čítaného textu, jednoducho, postupne sa dokážem naučiť veľko kvantá informácie.

Ďakujem asi ocovi, alebo strýkovi, alebo neviem po kom to mám. Možno po nikom. Niekdy si dosť pripúšťam kritiku k srdcu, ale to asi každý. No ja asi obzvlášť. Keď mi niekto niečo vytkne, tak sa tým zas a len zas dosť dlho zaoberám. Ďalej, som taký typ, čo má stále hlavu v oblakoch, furt nad niečím premýšľam. Neviem, prečo som takto vnútorne čudne rozpoložený, možno preto, že som bol dlho preč z domu, možno, že aj na základnej nebol tam žiadny rodič, bol som tam sám na seba.

Aj doma: otec doma nebol(čo ma veľmi preveľmi hnevá dodnes) prečo sa to stalo práve mne. Kvôli takej kravine! Prečo?! Prečo sú ľudia takí, keď dokážu opustiť, obe deťi, len preto, že jedno z nich nevidí?!?! Takéto myšlienky mi chodia po celé dni. Ale stále dookola. 

O mojom vnútri asi toľko čo by bolo schopné uverjnenia. V skratke, som dosť čudný človek. Aspoň z môjho pohľadu. Dúfam, že týmto opisom, som nikoho neodstrašil a ponechajú si na mňa ten rovnaký pozitívny, alebo ak mali na mňa negatívny názor, že ho po tomto zmenia na iný.