Som presvedčená, že niet krajšieho zmyslu literatúry, ako dať impulz či potravu ľudskej duši (Diskusný príspevok o prečítanej knihe súčasnej slovenskej prózy)

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 29.11.2018
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 186 slov
Počet zobrazení: 91
Tlačení: 9
Uložení: 9

Som presvedčená, že niet krajšieho zmyslu literatúry, ako dať impulz či potravu ľudskej duši (Diskusný príspevok o prečítanej knihe súčasnej slovenskej prózy)

Vážená pani profesorka, milí spolužiaci!

Dovoľte, aby som i ja prispela do diskusie a nadviazala na hlavný referát o krá­sach našej literatúry.

Som presvedčená, že každý z nás prečítal množstvo kníh. Slovenských i sveto­vých. A každý si z nich vzal niečo osobité. Jedna nám poskytla smiech, druhá prí­jemné napätie, pri tretej sa možno dobre zaspávalo. I taká môže byť úloha literatú­ry. Často si myslíme, že knižky sú len na zahnanie dlhého času.

Zrazu sa nám dostane do rúk kniha, ktorá nás „zaskočí". Púta nás silným osobným čarom, musíme sa k nej neustále vracať. Zistíme, že v určitých životných situáciách sa nad ňou zamýšľame, že sa nám svojím odkazom hlboko vryla do duše a poskytla nám oveľa viac než iné knihy. Stala sa pre nás soľou na našom chlebíku života.

Vtedy sme našli pravý zmysel literatúry.

Ja som sa s takouto knižkou stretla - je to dielko od súčasného prozaika Antona Rákaya Koniec sezóny v Raji.

Keby ho niekto čítal len povrchne, asi by si pomyslel, že je to len ďalší lacný román, v ktorom ide len o lásku staršieho muža k mladej sestričke. Áno, i týmto nás príbeh môže zaujať. Ak však prenikneme hlbšie, odhalíme, že autor nám poskytuje oveľa viac. Dáva impulz našej duši na uvažovanie. A keďže ide o autora dneška, je to impulz na uvažovanie o mnohých otázkach terajšej doby. O zmysle ľudskej existencie. O prírode. O láske. Zároveň nám však dáva i príklad, ako nepodľahnúť a vytrvať v boji so životom. A to je neoceniteľná potrava pre našu dušu, ktorá prá­ve teraz, keď sa zmieta na hranici detstva a dospelosti, bezstarostnosti a zodpoved­nosti, takýto prísun „vitamínov" potrebuje.

Milí spolužiaci, sme mladí, osemnásťroční ľudia, už-už sa chystajúci preložiť nohu cez prah dospelosti. A predsa sme sa už museli postaviť tvárou v tvár väčšej či menšej porážke života. Možno sa nám zdala nepreklenuteľná, krutá facka života nás pálila na tvári a nám sa odnechcelo nastavovať i druhú polovičku. Iste to nebola tá najstrašnejšia chvíľa nášho života, veď máme iba osemnásť a život pred sebou. Ale bolelo to a my sa pýtame, či má vôbec zmysel ísť ďalej a nechať sa biť.

A tu sa nám dostane do rúk knižka Koniec sezóny v Raji.

Autor nám ponúka príbeh staršieho lekára, s ktorým sa život tiež nemaznal, a on ho predsa žil. Ako uznávaný chirurg - pľúciar - mal, dalo by sa povedať, všetko, po čom „obyčajný človek" túži - milovanú manželku, šťastnú rodinu i prácu, ktorú vykonával s najväčšou oddanosťou, hoci podmienky neboli ideálne.

Zrazu osud neľútostne udrel. Pri autonehode si nešťastnou a nepredpokladateľnou náhodou zabije dcéru i ešte nenarodeného vnúčika. Prvá tvrdá rana. Manželka mu to nedokáže odpustiť a opúšťa ho. Druhý kopanec od života. A akoby to nesta­čilo, zraní sa tak, že viac nemôže vykonávať to, čo bolo podstatou jeho existencie — svoju prácu. Tretí úder, ktorý ho zrazí na kolená.

„Odišla od teba žena, stratil si jedinú dcéru a ešte nenarodeného vnúčika a sám si tak kruto pripravil o možnosť robiť to, čo bolo zmyslom tvojej existencie. A predsa si to prežil - hoci takmer zaživa pochovaný."

Áno, nevzdáva sa: „ ... pretože si silný, teba možno zraziť na kolená, ale niet tej sily, aby ťa na nich natrvalo udržala,"

Zamyslime sa práve nad týmito slovami. Koľkí z nás by to pri takej krutosti do­kázali, keď mnohí si siahajú na život už pri prvej nešťastnej láske? Možno si po­vieme, že lekár Andrej Kavecký musel byť skutočným hrdinom. Veď vstať po takom údere a ísť ďalej, chce veľkú životnú silu. A naše srdce zauvažuje. Skutočne sa netreba vzdávať, veď čo ak niekde ďalej... Aj lekár Kavecký vedel, že treba bojovať. Ťažko sa prebíjal jednotvárnym životom, až mu prišla na pomoc tá sila - zázračnica, ktorá nám nikdy nedovolí zostať dlho v stave bezmocnosti. Spoznal lásku.

„Si šťastný človek, človek Kavecký!

Pretože máš rád.

Miluješ.

... To slovo som donedávna nepoznal ... a predsa si akýmsi zázrakom znova ku mne našlo cestu. Ľúbim!

Teda ešte som, ešte dýcham, ešte dýcham, ešte žijem!"

A človek si zrazu uvedomí, že život má omnoho viac svetla ako tmy, keď sa naň pozeráme očami zaľúbenca. I hlavný hrdina zistil, že našiel nový zmysel života.

„Už nie si sám, máš kohosi, s kým môžeš do sýtosti hovoriť, vyžalovať sa a kto ti načúva, na koho môžeš myslieť bez akýchkoľvek autocenzur..."

Ja si myslím, že to je ďalší impulz pre nás. S láskou ide všetko ľahšie, ale to my určite vieme. Spoznal to i Ondrej Kavecký a život i lásku si užíval plnými dúškami. I keď si mnohí myslíte, že starší človek sa nedokáže tak silno citovo angažovať, táto kniha vás presvedčí o opaku.

Paralelne s rozvíjajúcou sa láskou nás autor oboznamoval i s krásami slovenskej prírody, a tak nám nechal pocítiť i ďalší význam literatúry - krásny estetický i ume­lecký zážitok.

Nič však nie je večné a život je krutejší, akoby sa zdalo. Zrazu je všetko preč. Milovaná osoba odišla, hoci láska v srdci zostala. Nič, len chladný list na rozlúčku. A hlavný hrdina je opäť tvárou v prachu zeme. My častokrát tiež. A nik nemá chuť vstať. Ani my, ani on. Vravíme si, že to nemá zmysel. Pre nás je život bez lásky -či už materskej, alebo mileneckej - len cesta pustou krajinou.

Sami sa pýtame: „Má ešte život bez lásky zmysel? Načo vôbec vstať, keď o chvíľu nám zasa čosi podrazí nohy?" Podobne sa pýtal i A. Kavecký a dlho nenachádzal odpoveď. Ale potom, potom ju predsa našiel. Pretože veril, že musí existo­vať niečo, prečo sa oplatí vstať, oprášiť si kolená, hrdo zdvihnúť hlavu a ísť. Našiel slnko, ktoré nás zahrieva svojimi lúčmi a tiene hádže za nás.

„Kým je na svete len jeden jediný nešťastnejší, zúfalejší a bezmocnější, ako si ty sám, potom ho nesmieš opustiť v najhoršom... Pretože aj ten najposlednejší a naj opustenejší predsa len bude komusi chýbať, aj mne, aj tebe, aj jeho smrťou čosi ubudne z nás všetkých, jeho smrť bude aj našou smrťou."

A my si uvedomíme, že život je niečo iné. Naša duša nasiakne novým pocitom, novým vedením, rozum dostane impulz k rozmýšľaniu a srdce zisťuje, že to asi bude pravda. Že na svete nie sme len my, je tu množstvo iných ľudí, ktorí sú na tom oveľa horšie a naša prítomnosť im môže pomôcť.

Som presvedčená, že po prečítaní tejto knihy vo vás zostane pocit, že sa skutoč­ne netreba nikdy vzdávať. Každý z nás má svoje slnko, ktoré mu nedovolí zostať na kolenách, i keď na nich bude množstvo modrín. Možno je to láska, príroda, možno rodina ... a možno život sám. Ale vždy:

„Je tu istá nádej. A kým je, neslobodno sa vzdávať, ak ti z nej zostáva už iba zrnko piesku, ešte nesmieš padnúť na kolená ... a nie si porazený, ak ti ešte zostáva štipka nádeje."

A toto všetko si dokážeme uvedomiť i vďaka jednej knihe. A hoci literatúra i tá­to knižka má mnoho úloh a zmyslov, som presvedčená, že byť oporou pre človeka na jeho púti životom a dať tak potravu jeho duši je zmysel nad všetky ostatné.

Ďakujem za slovo.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Diskusia: Som presvedčená, že niet krajšieho zmyslu literatúry, ako dať impulz či potravu ľudskej duši (Diskusný príspevok o prečítanej knihe súčasnej slovenskej prózy)

Pridať nový komentár

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.013