Miesto, ktoré mám rád (Umelecký opis)

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: margita (17)
Typ práce: Referát
Dátum: 14.10.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 518 slov
Počet zobrazení: 1 844
Tlačení: 37
Uložení: 13

Miesto, ktoré mám rád (Umelecký opis)

Nie je veľa takých miest, na ktoré sa rád vraciam a ktoré ma vždy niečím prekvapia. Moje najobľúbenejšie miesto sa nachádza tam, kde často nechodia ľudia, a to ho robí nepoškvrneným a tajomným.

Nachádza sa pri malej riečke, ktorá sa vinie krajinou a dokonale do nej zapadá. Cez riečku je malý drevený most, ktorý spája dve lesné cestičky. Pri prechádzaní cez tento mostík, drevo, z ktorého je vyrobený, príjemne praská pod nohami. Je to neopísateľný pocit... Išlo by to snáď len prirovnať k starej pirátskej lodi, na ktorej sa prechádzajú piráti a pozorujú obzor. Aj ja takto pozorujem ten svoj obzor. Vždy je iný, nikdy nie je rovnaký.

Na jar, keď sa príroda zobúdza, okolité stromy dostanú nový šat. Pod poslednými zbytkami snehu vyčnieva krásna zelená trávička. Kde-tam na svetlo sveta vyčnievajú prvé kvietky, náhliace sa za prvými teplými slnečnými lúčmi. Ľad v potôčku sa pomaly roztápa a voda ho rozdeľuje na menšie čiastočky, ktoré unáša rýchlo preč. V tomto čase sa z potôčika stáva potok, nasýtený čerstvou vodou z roztopeného snehu.

Po tom, čo všetky stromy a kvety rozkvitnú, prichádza leto. Príroda sa spomalí, už sa neponáhľa ako na jar. Slnečné lúče sú ostrejšie a pichľavejšie. V tomto čase sa najradšej skovávam do tieňa veľkých stromov, kde pociťujem jemný vlažný vánok, ktorý sa vinie z neďalekého lesa. Je to, ako keby ma les volal, ako keby mi chcel ukázať svoju krásu nielen z vonku, ale aj z vnútra. Ja však najradšej sledujem vlniacu sa krajinu, ktorá stojí nehybne, ako keby sa bála blížiaceho sa nepriateľa. Navečer však všetko akoby ožilo, vtáčiky začnú spievať, drobné lesné zvieratká vychádzajú na mostík a vyhrievajú sa na posledných dopadajúcich lúčoch zapadajúceho slnka. V potôčiku, ktorého voda sa už dávno ukľudnila, plávajú drobné rybičky a zbierajú si potravu, akoby im vôbec nevadila moja prítomnosť.

Po teplých letných dňoch začína fúkať vetrík a zo stromov padajú prvé listy. Takto sa pripomína pani jeseň. Postupne sa šaty stromov sfarbujú zo zelenej do žltej, cez červenú až do hnedej farby. Pomaly sa obnažujú a prikrývajú zem svojimi listami tak, že tráva pod nimi nie je vôbec vidieť. Jeseň sa prejavuje aj v správaní zvierat, ktoré so mnou zdieľajú tento krásny kúsok zeme. Lastovičky odlietajú do teplých krajín za krajším počasím, lesné zvieratká si zbierajú zásoby, aby prežili učinky krutej a neľútostnej zimy.

Krátko po tom, čo sú už všetky stromy holé, začína fúkať chladný a mrazivý vietor. Pani zima ohlasuje svoju prítomnosť. Z vody v potôčiku vytvorí veľké a nepriehľadné zrkadlo. Krajinu pomaly prikrýva vločkami snehu, v ktorom sú vidieť len stopy lesných zvierat, ktoré z času na čas týmto miestom prejdú. Na mostíku nad potôčkom vyčaruje krásne lesklé cencúle, ktoré dotvárajú rozprávkový nádych krajiny.

Po zime prichádza opäť jar a celý tento kolobeh sa opakuje. Avšak každé ročné obdobie má svoje čaro a nie každé ročné obdobie je vždy rovnaké. Každý okamih je prekvapivý a neočakávaný a tiež neopakovateľný.

Mám toto miesto veľmi rád. Zabudnem tu na všetky problémy a dokonale sa uvolním. Vždy sa sem s radosťou vraciam a dúfam, že to tak ešte dlho zostane.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.011