Sto rokov od vzniku Československa

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: Dievča lucka123 (14)
Typ práce: Referát
Dátum: 02.12.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 932 slov
Počet zobrazení: 29
Tlačení: 1
Uložení: 1

Sto rokov od vzniku Československa

Štyria Česi a jeden Slovák. Inak prezývaní aj ,,muži dvadsiateho ôsmeho októbra“. Tento päťčlenný národný výbor vyhlásil 28. októbra v roku 1918 nezávislosť Česko-Slovenska. Ako toto rozhodnutie ovplyvnilo životy domáceho obyvateľstva či zahraničných Slovákov a Čechov? Čo sa zmenilo? Aké boli pozitíva či negatíva tejto udalosti? Z hodín dejepisu som sa samozrejme čosi o tomto významnom momente v našej histórii dozvedela. Dátumy a isté dôležité, no samozrejme všeobecné, objektívne fakty. Tento spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie. Priniesol napríklad samosprávu Slovákom , keďže dovtedy bola značne ,,narušovaná“ maďarskými šovinistami, ktorí mali ,,pod palcom“ toto územie. Rovnako sa zastavila i priam brutálna maďarizácia Slovenska a obnovila sa i istá štátnosť Čechov aj Slovákov. Bol odrazu umožnený národný i kultúrny rozvoj. Samozrejme, som však iba sedemnásťročná študentka gymnázia, teda som o Česko-Slovensku iba počula a čítala. Vzhľadom i k môjmu ešte pomerne nízkemu veku čerpám mnoho informácií z rozprávania mojich rodinných príslušníkov, a tak si i vytváram na isté udalosti či témy svoj vlastný subjektívny názor.

Rada by som teda odhalila i názory a postrehy mne blízkych ľudí, ktorí síce v období vzniku ČSR ešte nežili, ale žili v republike- pokračovateľke po 2. svetovej vojne. Je to pohľad Slovenky a aj pohľad Čecha. Nahliadnem teda do roku 1944, keď sa narodila moja stará mama. Jej prvé spomienky, teda pohľad na reálny svet sa, žiaľ, začína v období druhej svetovej vojny. Teda v období, keď ju pred zmrznutím v úkryte chránil iba teplý dych koňa. Stará mama vyrástla v povojnovom Česko-Slovensku (vtedy Československu), v ktorom vládla komunistická strana. Teda jej spomienky nemôžu siahať do obdobia medzivojnovej Československej republiky. Česko-Slovensko bolo súčasťou východného bloku a členom RVHP a Varšavskej zmluvy. Moja starká vyrastala v roľnícko – úradníckej slovenskej rodine. Teda asi v istej strednej vrstve, hoci ako hovorí, v tých časoch medzi ľuďmi neboli až také badateľné rozdiely, čo sa týka majetku. Ľudia, hoc nezarábali ,,veľké peniaze“, sa existenčných problémov nebáli, pretože mal každý zabezpečenú pracovnú pozíciu (prípadní nepracujúci boli dokonca trestaní). Starká študovala na kláštorskom gymnáziu a svoje poznatky si potom ďalej rozširovala na Politickej škole ČSM (Československého zväzu mládeže) v Prahe. Po skončení štúdia pracovala ako učiteľka na základnej škole. Že je súčasťou ČSR pociťovala napríklad na novoročných stretnutiach prezidenta ČSR s pioniermi (spadali pod organizáciu ČSM). V rámci ČSM sa uskutočňovali rôzne akcie, pri príležitosti ktorých spomína na návštevu pionierskeho táboru Artek v Rusku (t.j. Sovietskom zväze), kde sa uskutočňovali stretnutia mládeže celého ,,socialistického sveta“. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, teda už za obdobia Československej socialistickej republiky (ČSSR) sa stala matkou dvoch detí.

Bolo to obdobie, keď sa konali rôzne celoštátne športové akcie, akou bola napríklad Spartakiáda (každých 5 rokov) . Deti, ale aj dospelí dokumentovali svoje športové umenie a stretávali sa v Prahe s českými deťmi, kde vznikali priateľstvá, ktoré trvajú dodnes. V porovnaní s dnešným svetom vyzdvihuje vtedajšiu súdržnosť ako spoluobčanov, tak i rodín, ktorá dnes ,žiaľ, podľa jej názoru absentuje. Okrem toho kriticky hľadí na súčasný systém vlády na Slovensku, kde už nepozoruje ani kúsok slovenskej hrdosti a už spomínanej súdržnosti. V časoch tvrdej diktatúry proletariátu vidí istú výhodu v menšom množstve kriminality ,,najhrubšieho zrna“. Hovorí: ,,Zo slovenského holubičieho národa vznikol národ dravcov.“ Z výpovede alebo teda spomienok mojej starej mamy som zistila, že obdobie existencie povojnovej ČSR aj ČSSR pokladá za obdobie prínosné. Ja osobne si myslím, že azda najväčším plusom týchto republík bola istá sloboda, ktorú dovtedy Slováci , ale ani Česi v takej miere nikdy nemali možnosť pocítiť. Vidím veľkú výhodu v spolupráci dvoch krajín, pretože si dokážu navzájom lepšie pomôcť. No tieto krajiny by potom samozrejme mali byť rovnocenné, o čom je v prípade prvej ČSR možné pochybovať, napríklad už len vzhľadom na názov štátu -Československo – zakotvený v Ústave ČSR z roku 1920. Teda koncovku názvu tvorilo ...-slovensko, ktoré ani len nebolo písané veľkým začiatočným písmenom, a tak už v istom ohľade pôsobí ako menejcenné. Kým však vyjadrím svoj úplný názor k tomuto systému republík, vniesla by som ešte rada pohľad človeka s iným osudom, životným príbehom , ba aj iným občianstvom. Len štyri roky po narodení mojej starej mamy sa na druhej strane ČSR, teda v Česku, narodil môj otec. Jeho názor sa v istých bodoch určite zhoduje s názorom mojej starej mamy, no už tu sa v jeho slovách našiel istý rozdiel.

Aj on tvrdí, že ten, kto za éry ľudovo-demokratickej a socialistickej ČSR ,,išiel s davom“, mal o život viac či menej postarané. Štát sa staral o zázemie – byt, prácu; ľudia boli nútení pracovať. V dnešnej kapitalistickej demokracii sa odhodlaný človek, ktorý sa dokáže presadiť, môže síce vypracovať vysoko, dostať sa na nejakú výhodnú pozíciu, no v opačnom prípade môže dopadnúť i tak nízko, že mu nepomôžu ako najbližší, tak ani štát. Taktiež sa so starkou zhoduje v tom, že napríklad deti a mládež mali v istom ohľade lepšie možnosti na vyplnenie voľné času (tábory, družiny...); všetci boli jednotne organizovaní (čo by však niekto mohol vnímať i ako negatívum...). Na druhej strane však kriticky vníma dopady tak prísneho režimu. Človek verejne nemohol vyjadriť svoj názor, pokiaľ nebol mienený prokomunisticky; jednoducho, pokiaľ nebol zhodný s tým, ktorý bol považovaný za jediný správny, hrozili súdy, tresty, väzenie... Napriek tomu, že obyvateľstvo získalo novú slobodu- po vojne, nedá sa porovnať v istých smeroch s tou dnešnou. Človek nemohol slobodne cestovať, opustiť krajinu (pokiaľ sa teda opäť nejednalo o organizovanú akciu, akou bolo napríklad i stretnutie v ZSSR, ktoré spomínala stará mama). Jednalo sa o trestný čin, ktorý z daného človeka následne spravil nepriateľa štátu. Medzi následky sa mimo iného radilo napríklad to, že človek naďalej potom už mohol vykonávať len podradné práce a každých osem hodín sa musel hlásiť na polícii (na akúsi kontrolu).

V prípade, že bol klasifikovaný ako ideologický nepriateľ štátu, bola s ním zároveň perzekvovaná i jeho rodina a všeobecne, okruh najbližších. Tí teda zväčša boli degradovaní zo svojich pracovných pozícii, nemohli byť naďalej (teda v prípade, že dovtedy boli) vo vyšších funkciách, nemohli ďalej študovať na vysokých školách (dosiahnuť vyššie vzdelanie).... Podľa môjho osobného názoru so sebou každá doba prináša niečo dobré i niečo zlé. Vznik Česko-Slovenska bol nepochybne akýmsi prvým krokom ku samostatnosti samotného Slovenska, ale aj Česka. Slovensko sa vďaka tomuto kroku určite akosi otriaslo, hospodársky dostalo možnosť konečne ,,sa postaviť na vlastné nohy“, hoci vstupovalo do partnerstva určite ako ten slabší článok.... Myslím si, že spolupatričnosť a celková súdržnosť Slovákov a Čechov v tomto období naozaj ukazovala, že ,,spolu sme silnejší“. Žiaľ , ale nie som toho názoru, že by ľudia vnímali Slovensko a Česko ako dva rovnocenné celky, čo považujem za dehonestujúci fakt. Na druhej strane si ale myslím, že takéto zriadenie pomerne dobre fungovalo. Jednoducho v roku 1918 sa nám stalo to najlepšie, čo sa mohlo stať. Po roku 1948 medzi najväčšie výhody bezpodmienečne radím fakt, že ľudia nemuseli mať strach – v čase „ socialistického“ Československa o stratu práce. V pomere s dnešnou dobou sa môže na prvý pohľad zdať, že ľudia žili z minima, no treba brať do úvahy náklady na bývanie, jedlo, všeobecne na život.

Porovnajme napríklad už len zdravotníctvo. Ako je možné, že človek v dnešných dňoch i napriek najrôznejším poisteniam, je v prípade nejakej núdze, choroby či zdravotného problému nakoniec aj tak odkázaný len na výplatnú pásku? Uvediem vzorový príklad. Človek – Slovák na dôchodku podľa štatistík je mesačne v priemere odkázaný na približne štyristopäťdesiat eur. Istotne sa v prípade rozumne rozpočítaných nákladov na život dá z tejto sumy prežiť, ale naozaj len za predpokladu, že sa v daný mesiac nevyskytne nijaký nečakaný zdravotný problém. Kedysi sa o ľudí staral štát, recept od lekára stál jednu korunu. Dnes má človek dve možnosti. Buď sa vďaka moderným technológiám a neskutočnému pokroku v medicíne nechá ošetriť a vyliečiť s tým, že sa zvyšok mesiaca kvôli enormne vysokým poplatkom pravdepodobne ani nenaje, alebo nadchádzajúci mesiac bude takpovediac žiť tak, ako je zvyknutý, ignorovať svoje zdravotné problémy, pretože jednoducho nemá možnosť zaplatiť si svoju liečbu (hoci zadlžiť sa dá vždy..). Predsa nie je reálne možné obetovať päťdesiat percent ,svojho už aj tak nízkeho rozpočtu na život, na lekárske vyšetrenie. Musím, žiaľ, skonštatovať, že dnešná doba ,,dravcov“ nám ponúka iba predčasnú smrť. A tu sa práve odzrkadľuje to, že dnešné spoločenské vrstvy sa diferencujú omnoho viac ,ako tie pred päťdesiatimi až sedemdesiatimi rokmi. Všetko sa točí iba okolo peňazí, ľudské nešťastie sa zneužíva, ,,trestá“... Mnoho ľudí kritizuje ČSSR práve pre prísnosť nastaveného režimu, pre už spomínanú diktatúru. Ale pravdupovediac, ja veľký rozdiel oproti dnešnému svetu nevidím.

To, že sú človeku ponúknuté viaceré možnosti, pokiaľ je len jedna z nich reálne prijateľná, situáciu akosi vôbec nemení. Z jedného pohľadu to vždy bolo, a aj je tak, že koniec koncov všetci konáme a budeme konať tak, aby to vyhovovalo niekomu vyššie postavenému. Či už komunistom, ktorí riadili verejné dianie za čias minulých alebo teda bohatým, ktorí istým spôsobom riadia život dnes. Ďalej si myslím, že fakt, že ľudia dnes nie sú takí súdržní, že rodiny si nie sú také blízke, je čiastočne spôsobený určite aj tým, že sa jednoducho dnes bojí každý o svoj vlastný život, svoju existenciu. V roku 1918 ľudia boli súdržnejší , lebo mali spoločný cieľ- vymaniť sa spod nadvlády iných národov. Dnes už si ľudia, a to najmä mladšie generácie, veľmi neuvedomujú možnosť neslobody, väzenia, vojny, hoc skoro paradoxne - vojna môže vypuknúť kedykoľvek. Mladšie generácie ľudí nevenujú téme vojny takmer žiadnu pozornosť. Žijú v akejsi ,,bubline“, zaoberajú sa úplne inými, možno mnohokrát i v hlbšom zmysle nepodstatnými problémami a témami. Už sa len veľmi ťažko nájde človek, ktorý nie je materialisticky založený a tak aj rozmýšľajúci. Ale myslím si, že je to všetko istým spôsobom primerané dobe. Núti nás tak rozmýšľať a vystúpenie z tohto radu by podľa môjho názoru muselo byť naozaj podnietené iba nejakým konkrétnym životným ,,zlomom“. Československá republika z roku 1918 bola určite odrazovým mostíkom pre úplné politické prebudenie sa Čechov i Slovákov. Myslím si, že práve v tomto období rástlo i národné povedomie a akási hrdosť na svoje korene, pôvod - patriotizmus. Napriek početnej prevahe Čechov, napriek všetkým prekážkam bolo zo strany Slovenska, Slovákov citeľné odhodlanie narábať s vlastným jazykom, s vlastnou rečou. Na druhej strane, rovnako aj Česi ostali svojmu jazyku verní, a tak sme sa ani my, ako Slováci, nepočeštili, Česi sa neposlovenčili. Česko-Slovensko/Československo malo nepochybne množstvo chýb, ľudia boli v istých smeroch neslobodní; isté praktiky a nakázania sa ,,bili“ s preddefinovanou filozofiou demokracie. Napriek tomu si ale myslím, a zastávam sa názoru, že nie všetko bolo zlé. Z histórie je jednoducho naozaj potrebné sa učiť. Žiaľ, v istých životných situáciách sa mi zdá, že sú veci, ktoré sa, hoc možno s istými obmenami, opakujú stále dookola. Akýsi začarovaný kruh.

Každopádne , v mojich očiach bolo vytvorenie spoločného štátu/ spoločnej republiky nevyhnutným krokom, čo sa týka smerovania k samostatnosti a k „dozretiu“ slovenského národa. Samozrejme, možno sa teda opäť zamyslieť nad takými faktami, či si boli Slováci a Česi v tom čase rovní.... Osobne si myslím, že sú isté aspekty, z ktorých môžeme usúdiť, že Česi mali výhodnejšiu štartovaciu pozíciu. Avšak zo správ, skúseností, rozprávania okruhu mojich známych, mojej rodiny som nenašla, nečítala a nepočula jedinú vetu o tom, že by sa ako Slováci cítili byť nejako obmedzovaní . Doba vždy napreduje, zriadenia sa menia. Údajne k lepšiemu. Smutnou realitou ale je, že v prípade, že by sa ma dnes niekto spýtal, ktorá doba podľa môjho názoru bola lepšia – teda či obdobie prvej ČSR (1918),povojnovej ČSR(1945), ľudovo-demokratickej ČSR (1948) ,ČSSR (1960) alebo dnešný systém- ekonomický kapitalizmus a politická demokracia, bola by som si naozaj len veľmi neistá svojou odpoveďou...

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019