Slováci prvýkrát na scéne európskej politiky – 100 rokov od vzniku Česko-Slovenskej republiky

Slováci prvýkrát na scéne európskej politiky – 100 rokov od vzniku Česko-Slovenskej republiky

Môže taký malý národ bez medzinárodných skúseností a známostí dosiahnuť svoju slobodu v takom multinárodnostnom prostredí, ako je Európa? Dovolia väčšie a silnejšie štáty s plne národne uvedomelými občanmi vyvíjať sa národu, ktorý pokladajú v zmysle stredovekých feudálnych prežitkov v určitom ponímaní za svojho vazala? Existoval pred 1. svetovou vojnou ešte národ Slovákov, alebo sme boli už čiastočne asimilovaní silnejšími ríšami, ktoré na nás po väčšinu našej histórie nebrali ohľad? Dokázali by sme sa po vojne, prvýkrát vo svojej histórii, postaviť bez Čechov na vlastné nohy? Predstavme si bombami a ohňom zničené krajiny. Práve skončila prvá svetová vojna. Krajiny, ktoré boli hospodársky rozložené zvnútra aj zvonka a krajiny, ktorých obyvatelia už prestávali veriť svojim starým panovníkom, sa snažili aspoň trochu dosiahnuť svetla novej nádeje spopod sutín a ľudských tiel. Panovníci sediaci na trónoch svojich otcov ich priviedli do tejto povojnovej mizérie. Viedli vojnu a nechali svojich poddaných umierať pre vlastné ambície a dávno mŕtve spojenectvá... A obyvateľstvo, zničené či už duševne alebo na tele, im to neodpustilo. V priebehu krátkeho obdobia boli postupne rušené posledné feudálne prežitky... a monarchie. Nastúpil úplne iný vek. Slováci sa nikdy v priebehu vekov nepohybovali vo vyššej politike. Už starovekí učenci našich predkov považovali za národ roľníkov. Avšak, len ak nás vôbec pokladali za národ. Ani celé stáročia nepriniesli zmenu. Na scéne európskej politiky sme sa objavili veľmi nenápadne.

Národy, ktoré utvárali dejiny o nás buď ani nevedeli, alebo nás pokladali za príliš bezvýznamných, aby s nami rátali na poli medzinárodnej politiky. Aj keď tu raz za čas boli určité pokusy o osamostatnenie sa, vždy sme sa nakoniec dostali pod "ochrannú ruku" nejakej väčšej ríše. Najprv to bola Franská ríša, neskoršie sme utvorili pre nás nie veľmi rovnocenný spoločný štát s Uhrami a nakoniec sme sa dostali pod správu ešte väčšej Habsburskej monarchie, neskoršie nazývanej Rakúsko-Uhorsko pre spoluúčasť Maďarov na zahraničnej politike. Nejdem tu príliš rozvádzať dejiny každého štátu, pod ktorý sme v priebehu našej histórie spadali. História týchto štátov je možno pestrejšia, no ja sa chcem zamerať na náš malý národ. Od nepamäti sme boli potomkami národov žijúcich medzi riekami Visla a Odra. Žili sme na svojom malom kúsku zeme uprostred Európy, každého sme vítali chlebom a soľou a keď nás nedajbože národ silnejší a početnejší zapriahol do pluhu poroby, vydržali sme. Možno náš národ niekedy sklonil hlavu, avšak nikdy nezohol svoj ubolený chrbát. Povojnové obdobie, bolo presne takým časom, aký sme potrebovali na to, aby sme sa po prvýkrát postavili na vlastné nohy. Rakúsko-uhorská ríša bola vyčerpaná prehranou vojnou. Možno sa to na začiatku vojny nikomu nezdalo, no historické pramene hovoria o tom, že táto obrovská krajina, poskladaná z malých nesúrodých národov, nemala nikdy dostatočnú vojenskú ani hospodársku silu na to, aby viedla vojnu v takomto veľkom rozsahu. Ku koncu vojny na tom bola v celkovom ponímaní veľmi zle. Moc milície a tajnej polície, ktorá držala malé neslobodné národy v neustálom strachu pripútané k ríši, sa vplyvom vojny oslabila a dala možnosť prejaviť sa im. Celé dlhé roky utláčaní a prenasledovaní slovenskí národovci a politici mohli konečne povedať svoj názor a vystúpiť do popredia. Bez nich a ich zahraničných kolegov by sa nikdy nepodarilo oddeliť Slovákov od takej silnej ríše, ako bola tá rakúsko-uhorská. A pri tomto úsilí nám pomáhali Česi.

A s nimi sme vytvorili svoju prvú republiku, v ktorej sme sa nemuseli báť hovoriť po slovensky. Prvé roky spolužitia v novej Československej republike neboli určite jednoduché. Nová republika sa rýchlo musela vysporiadať so svojou nevzdelanosťou v sektore medzinárodných vzťahov a rýchlo sa v tejto politike zorientovať. Boli sme krajina, ktorá doteraz nemala vo svojej histórii skoro žiadnu občiansku inteligenciu, silné postavy priemyslu alebo či len ľudí zorientovaných v tom , ako viesť štát. V tomto smere musíme poďakovať naším bratom Čechom za to, že sme sa po ich boku mohli“ potiahnuť“ trochu ďalej. Dnes viacerí historici vyčítajú Čechom, že sa k nám nezachovali v prvej republike férovo a že uprednostňovali svoje záujmy, či už na poli hospodárskom alebo medzinárodnom. Podniky a továrne, ktorých už aj tak na Slovensku nebolo veľa a aj tie práve novovzniknuté, sa pomaly presúvali do českej časti republiky. Jeden z priemyselných koncernov, ktorý nás ťahal dopredu, bol Baťa. Táto značka sa preslávila po celom svete. Napriek tomu sa však slovenská časť republiky stávala ešte viac agrárnejšou. Vzhľadom na to, že vo svete práve zavládla priemyselná horúčka, to v konečnom dôsledku nebolo pre krajinu veľmi prospešné. Povzniesli sme sa však v duševnej oblasti. Postupne začali vznikať nové stredné školy a univerzity. Prvá univerzita s vyučovacím jazykom slovenským bola Univerzita Komenského, ktorá dodnes patrí k svetovej špičke. Po tom ,čo boli presťahované univerzity z Banskej Štiavnice a Košíc do Uhorska, bolo toto pre nás znakom , že naša ďalšia generácia môže dosiahnuť niečo viac. Začali sme si budovať novú vrstvu inteligencie. Spolu s ňou tu napríklad začali vznikať aj prvé divadlá, Matica slovenská začala viac propagovať slovenčinu a v nej aj vydávanie nových časopisov, kníh.

Konečne sme sa povzniesli zo svojej temnej nevedomosti do moderného sveta. Otázka menšín v novovzniknutej republike dodnes svojím spôsobom rozdeľuje ľudí na dva tábory. Niektorí si myslia, že sme sa nezachovali správne k menšinám v dostatočnej miere. Hovoria, že po tom, čo sme zažili na vlastnej koži počas agresívnych politík veľmocí snažiacich sa asimilovať nás, sme to rovnakou mincou oplácali aj my. Podľa mňa je však pravda úplne iná. Celkovo bola politika nastavená tak, aby sme nediskriminovali nikoho. Každá menšina, ktorá mala v určitej oblasti republiky vyššie zastúpenie ako 40 percent, mohla v úradoch používať svoju materinskú reč a to isté platilo aj pre výučbu v školách. Možno pocit menejcennosti menšín- najmä maďarskej a nemeckej spôsobilo to, že z národov, ktoré tvorili v ríši väčšinu, sa dostali do štátu, v ktorom ich zrazu bolo menej a asi ani neboli niekedy veľmi vítaní. S týmto súvisí aj otázka milícii. V prvopočiatkoch štátu neboli veľmi vítaným elementom, lebo pripomínal ľuďom rakúsko-uhorskú ríšu. Četníctvo bolo pokladané za novú formu kontrolovania a obmedzovania, tentoraz však z Prahy. Dávam však za pravdu vtedajším vládnym špičkám. Ako udržíte krajinu, ktorej obyvatelia nemajú žiadne skúsenosti so slobodou, ktorá postupne presakovala z vyspelejšej Európy? Jednoducho im ju budete dávať po malých dúškoch. Inak by sa takto nevyskúšaný národ mohol tou novou slobodou metaforicky až zadusiť. Prenikal sem vplyv rôznych politických strán - nacionalistických, socialistických a jedinou obranou, ktorú republika mala proti tomu, aby nezanikla ešte skôr, ako poriadne začala jestvovať, bolo ,niektoré z týchto zhubných vplyvov eliminovať. A to aj za cenu použitia tajnej polície , četníctva. História nám stále ukazuje: „Každá sloboda stojí slobodu niekoho iného.“ Môžeme však tieto mínusy, ktoré sprevádzali novú republiku čo i len porovnávať s výhodami, ktoré vtedy náš národ získal ? Určite nie... Dnes môžeme napríklad s hrdosťou hovoriť aj o tom ,ako vtedajšia vláda vyriešila problémy s hyperinfláciou, ktorá ničila celý vtedajší povojnový svet. My sme sa však rozhodli, že to radikálne zastavíme a zachránime svoje hospodárstvo. V roku 1919 sme okolkovali staré rakúsko-uhorské bankovky, čím sme ich obeh výrazne zmenšili a po stabilizácii sme začali tlačiť vlastné bankovky. Táto novovzniknutá mena bola vtedy jednou z najstabilnejších a vo svete cennou komoditou.

Na začiatku sme nemali nič a predsa sa z toho dokázala vytvoriť hospodársky konkurencie schopná republika. Bohužiaľ, tieto úspechy zatieňuje fakt, že to bolo veľakrát na úkor Slovákov. V celej dĺžke trvania republiky sa vzťah, ktorý sme ako národ Slovákov cítili ku Čechom, dnes už nedá presne opísať. Bežní Slováci sa ku Čechom nesprávali ako ku niekomu, kto by nás využíval. Trochu iné to bolo u predstaviteľov našej inteligencie, ktorá to tak niekedy a celkom oprávnene vnímala. Pravdou ale je, že nejaké veľké nepriateľstvo medzi našimi dvomi národmi nikdy nenastalo. Spolu sme to ťahali naprieč dejinami až pokým nás nezradili naši spojenci v predvečer novej svetovej vojny Mníchovským diktátom a Viedenskou arbitrážou. Náš prácne od nuly budovaný štát sa postupne rozdával všetkým naokolo. Vtedy sme sa rozhodli ísť ďalej sami a nechať Čechov napospas hákovému krížu. Aj napriek tomuto všetkému, čo sa pred a počas druhej svetovej vojny stalo, sme to nakoniec ešte raz skúsili. No to už je úplne iná história ovplyvnená komunistickou mocou. Spolu sme prežili aj pád komunizmu, pokým sme sa v rokoch 1992 a 1993 nerozdelili a nešli sme každý svojou cestou. Cestami, ktoré nás ako národy definujú až dodnes. Na spoločný štát budeme navždy spomínať v kontexte dejín len v tom, ako raz dva malé národy presvedčili svet, že aj z ničoho sa môže postaviť niečo, na čo môžeme byť aj po takej dlhej dobe pyšní.