Znovunájdení

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: Dievča lucka123 (14)
Typ práce: Referát
Dátum: 02.12.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 710 slov
Počet zobrazení: 45
Tlačení: 1
Uložení: 1

Znovunájdení

Spala som už dobré dve hodiny, keď som sa zobudila na to, že mi zvoní telefón. Cítila som drobné vibrácie, a tak som sa len mihnutím oka pozrela na displej. Ukazoval 22:30 a dva neprijaté hovory. Prekrútila som rozospatými očami a chcela spať ďalej, no v tom sa mi telefón rozvibroval v ruke. Len čo som na displeji zazrela jeho meno, premkol ma zvláštny pocit. Mobil oznamoval, že mi volá Tobias. Jediný Tobias v mojom živote, ktorého si zapamätám už navždy mi volá práve teraz. Po dvoch rokoch? Chcela som schovať telefón pod vankúš no moja zvedavosť nado mnou zvíťazila.

„Chcem počuť aleže mega dôležitý dôvod tvojho telefonátu o pol jedenástej večer,“ poviem mu hneď, len čo zdvihnem hovor.
„Potrebujem tvoju pomoc Izi, vážne...“ Po niekoľkých rokoch opäť počujem Tobiasov hlas. V tejto chvíli znie až priveľmi zúfalo. Raz sa Tobias vyjadril, že si nemyslí, že má vo svojom živote priateľov, ktorým by mohol zavolať aj o polnoci s tým, že potrebuje pomoc. Teda až na mňa.

„Prečo práve moju pomoc?“ opýtam sa ho.
„Ty ma ako jediná vždy chápeš,“ povie mi do telefónu
Si opitý, pomyslím si. Povzdychnem: „ Tobias, to nejde...“
„Prosím, ja ťa naozaj prosím!“
Zbytočne dlho nad tým neuvažujem a opýtam sa:“ Si v Centráli, však?“
„ A vraj sa to nedá,“ poznamená.

Musím si premyslieť stratégiu. Mamine nechám lístoček s tým, že som išla k Miši, pretože je to súrna situácia a ona potrebuje moju pomoc. Ospravedlním sa, že je to takto neskoro v noci, no už mám osemnásť a sú ešte prázdniny. Dopíšem, že sa hneď ráno ozvem. Následne naťukám esemesku Miši:“ Zavolal mi Tobias! Áno, ten Tobias...Vraj potrebuje moju pomoc. Ja viem, budem si niesť následky nesprávneho rozhodnutia .Keby čosi, som prespala u teba. Vymysli si, aký máš problém. Aj ja ťa ľúbim ako koňa! Tvoja malá Izi...“
Bolo leto. Obliekla som si členkové džíny, pásikavé tričko, naň prehodila jemné sako a obula si poholdné Converse tenisky. Do kabelky som si zbalila všetko od tabletiek od bolesti hlavy až po svoj vodičák. Pre každý prípad, pretože som naozaj nevedela, čo ma môže o jedenástej v noci v Tobiasovej spoločnosti čakať. Po pätnástich minútach od telefonátu som kráčala po námestí, zahla doprava a ocitla sa v podniku, kde sme sa s partiou často stretávali. Vždy sme sedeli hore, takže som presne vedela, kde mám Tobiasa hľadať. Cestou som musela prejsť okolo baru, kde ma hneď pozdravil čašník.
„Ahoj, Tibor,“ odzdravila som sa mu.
„Vyzeráš super. Čo ti dám?“ opýtal sa ma s úsmevom na perách.
„Ja som tu skôr pracovne,“ povedala som a zasmiala sa na jeho prekvapenom výraze.

Len som mávla rukou a prešla som ku schodom, čo viedli hore. V polke cesty ma zastavili hlasy, čo sa ozývali zhora.
„Svojím správaním mi už totálne lezieš na nervy!“ počula som rozhorčený ženský hlas. Zastala som.
„Už by si si mohla zvyknúť,“ znudene jej odpovedal chlapčenský hlas.
„Spamätaj sa, Tobias a neži v minulosti! Veď sme spolu už niečo mali. Venuj sa mi trochu!“
Takže Tobias ma sem zavolal aj napriek tomu, že má dievča? Bože, ja trúba som mu naletela.
„Stále spomínaš len ju. Lezie mi to na nervy. Vykašľala sa na teba! Nemala ťa rada, nebol si jej dosť dobrý. Ja ti viem dať, čo potrebuješ, naozaj!“ hovorila neznáma a vo mne už začala kypieť žlč.
„Ju z toho vynechaj,“ prehovoril Tobias. „Nemáš ani polovicu z toho, čo ona.“
„Ona si plnila len svoje sny, nerozumieš tomu?“ prišlo mi príliš divné, s akým presvedčením dotyčná hovorí. Ale o kom?
„So žiadnou to už nebude také ako s Izabelou...,“ toto boli Tobiasove slová, ktoré som počula, keď som sa rozhodla opustiť svoju skrýšu a zistiť, čo sa vlastne deje. Vyšla som spoza rohu a keď som ich uvidela, prišlo mi zle z celej tejto situácie. Vedeli, že som ich rozhovor určite počula, stačil mi jeden pohľad na Tobiasa a presne som vedela, čo mám povedať: „Myslím, že tvoja záchrana prišla v správnom čase, Tobi. Slabé kusy vedia byť otravné, a veľmi!“
Tobiasa to rozosmialo. V jeho očiach som videla drobné iskričky. Veľmi dobre som vedela, že je to úprimný smiech. Zostali sme tam sami. Ja som sa tiež pousmiala.
„Rád ťa opäť vidím,“ povedal.
„Mhm“
„Nechodím s ňou.“

„To je tvoja vec, Tobias,“ pokrútila som hlavou. „ Mňa to nezaujíma.“
Boli sme ticho. Len sme sa na seba pozerali. Raz do očí, raz na zem. Potom pristúpil bližšie a roztvoril náruč. Padla som do nej, ako keď ospalý človek padne do postele. Nerozmýšľala som nad tým, či je to správne. Len som Tobiasa opäť chcela cítiť. Jeho vôňu, tlkot srdca či teplo jeho dotyku. Mala som rada také momenty. Zotrvali sme v objatí len tak. Tobias ma bozkával po krku či čele, ja som mu silno objímala chrbát s hlavou zaborenou na jeho pleci. A obaja sme si v tej chvíli uvedomovali, ako veľmi máme radi toho druhého. To ale už dávno pominulo. Po nejakej chvíli sme sa od seba odlepili a až potom mi povedal, čo naozaj potrebuje.
„Dostaň náš odtiaľto preč. Som tu aj s Adamom, ten už ledva pozná svoje meno. Každého chce vypínať a najviac je vypnutý on sám.“
Prešla som po miestnosti a našla Adama sedieť pri stole v kúte. „Čau ,Adam,“ pozdravila som.
„Izi? To si ty! Vďakabohu. Poď sem, sadni si!“ Tak som si prisadla. Tobias si sadol oproti mne.
„Izi, ty si super dievča, vieš? Tobias ťa má veľmi rád..“
„Dobre, Adam, dobre. Tak čo, Tobinko, dáš mi kľúče od auta alebo si ho mám otvoriť cez zadné okienko?“
Pousmeje sa. „ A vraj sa už nepoznáme.“
„Vyzeráš inak, Tobias, vieš to?“ opýtala som sa ho, keď sme vychádzali z podniku. Adam kráčal pomalým krokom za nami.
„Podľa toho, či to myslíš v dobrom,“ poznamenal.
„Kašli na to,“ pousmiala som sa a mávla rukou, v ktorej som držala kľúče od auta. Kráčali sme ďalej ku parkovisku, keď hromové ticho prerušila Tobiasova otázka: „Prečo si sa mi neozvala?“
Sama pred sebou si musím priznať, že som mu nevedela dať odpoveď. Vypustila som zo seba len hlúpy kec typu:“ Kedy?“
„Nehraj to na mňa Izi, prosím ťa.“
„Čo chceš počuť?“ spýtam sa. „Čo odo mňa Tobias vlastne chceš?“
„Buď len úprimná prosím. Nikdy som od teba ani nič iné nechcel,“ odpovie mi.
„Ja už viac nechcem Tobias,“ pokrútim hlavou a sadnem si do auta. Chalani ma nasledujú.

„Spiatočka sa hádže ťažko, pomôžem ti,“ povie mi Tobias a ruku si položí na riadiacu páku na tú moju.
„Zvládnem to,“ odvrknem mu.
„Veď ja viem,“ potichu zašepká.
Adama vyhodím domov rýchlo. Predsa len, nemá to až tak ďaleko. Pred Tobiasovým domom pribrzdím, no nezastanem. Pozriem sa na neho. Pomaly prikývne.„Tak predsa stále vieš, na čo myslím,“ poviem mu. Vyjdem na hlavnú cestu. Ideme sa ešte previesť. Tak ako kedysi. Avšak teraz som za volantom ja a nie on.
„Vieš, prečo som sa neozvala? Bála som sa,“ začnem.
„Čoho?“ nechápe.
„Každý predsa vie, že prvé dievča vždy dostane kopačky. Len som ti uľahčila rozhodovanie,“ poviem. Očividne nastal čas, aby sme si to vydiskutovali.
„Ja som to tak ale nechcel. Nemôžeš uveriť všetkému, čo si prečítaš, Izi. Sú aj dlhotrvajúce vzťahy.“
„Sám tomu neveríš!“ oponujem mu.
„Veril som, naozaj som tomu veril. Nemal som plán, aký si zakaždým robíš ty. Určite som nerozmýšľal nad koncom preboha!“
„Tak čo si s tým chcel urobiť?“ opýtam sa ho. „Uvedom si fakty, Tobias. Išiel si na vysokú školu, ja do druhého ročníka na strednej. Nepotrebovala som to. Nepotrebovala som sa po mesiaci presvedčiť o tom, že si sa už dávno na mňa vykašľal.“
„Tak si sa radšej ty na mňa. Super. Mala si to naozaj premyslené,“ podotkne ironicky.
„Čo som mala robiť? Žiť v nezničiteľnej predstave o nádhernom vzťahu s vysokoškolákom, ktorý chodí domov maximálne tak na víkendy?“
„Možno,“ odpovie mi.
„Seriózne? Bože, nevytváraj mi tu dokonalé bubliny.“
„Medzi nami to bolo divne dokonalé,“ zašepká.
„Dokonalosť predsa neexistuje.“
„Raz som definoval dokonalosť. Za dokonalosť považujem prítomnosť. Bola si dokonalá. Pretože si žila v prítomnosti. Robila si chyby, smiala si sa, robila spontánne veci a bola si sama sebou, takže si bola dokonalá chápeš? Viem, že je to so mnou ťažké, ale teba som vždy považoval za dokonalú a aj budem,“ oponuje mi. Nemala som k tomu čo povedať. Do konca cesty sme sa už viac nerozprávali. Až keď som zaparkovala auto pred Tobiasovým domom, otočila som k nemu svoju tvár a opýtala sa: „ Tobias, pozri sa mi do očí a povedz:bolo toto celé len o dovoze?“
„Čo myslíš?“ odpovie mi protiotázkou.
„Máš niekoho doma?“ opäť sa opýtam.
„Vyzerám tak?“

Odopnem si pás a vystúpim z auta. Viem, že si s Tobiasom ešte máme čo povedať a určite nie je správne, že práve u nich doma a o pol jednej ráno, ale my to medzi sebou nehráme na čas či priestor. Viem, že mi je v pätách, a tak otvorím malú bráničku a on potom vchodové dvere. V celom dome je tma, no aj napriek tomu viem, kam presne mám ísť. Počet schodov už poznám naspamäť. Prejdem okolo kúpeľne a vojdem do Tobiasovej izby. Sadneme si na gauč oproti sebe. V tej nekonečne krátkej chvíli mám neskutočnú chuť pobozkať ho. Povedať mu ,že mi na ňom po celú tú dobu odlúčenia záležalo, že som prišla o najbližšiu osobu vo svojom živote a že ho ľúbim. Avšak, už som sa naučila ovládať, a tak si len prehrabnem vlasy a pousmejem sa.
„Chodíš s niekým, Izabela?“ opýta sa ma.
„Mala by som s niekým chodiť?“ odpoviem mu protiotázkou
„Máš na to všetky predpoklady,“ povie mi.
„To znamená, že som mega genetický materíál?“
„Vždy si bola MGM. Za to ďakuj rodičom,“ odpovie.
„To by som chcela aj ja svojmu dieťaťu urobiť.“
„A ako to chceš dosiahnuť?“ spýta sa.
„Neviem, asi mi budeš musieť dať MGM.“
Chvíľu je ticho. Nechce dať na sebe poznať, že ho moja odpoveď trochu zaskočila.Pozrie sa mi hlboko do očí a potom sa opýta:“ Ty by si to len tak dokázala?“

„Čo konkrétne?“
„Doplniť niekomu jeho šťastie, keď ťa o to požiada,“ hovorí. Sme v jeho tmavej izbe a ja vidím len Tobiasovu siluetu, no aj tak presne viem, ako sa tvári.
„Otázkou je, či by ste mohli byť rovnako šťastní aj spolu.“
„Veď práve, čo ak ťa o to požiada a ty ju máš jednoducho stále rád,“ odmlčí sa.
„No, ale asi ste nemohli byť šťastní, ak má niekoho iného,“ prehovorí tichým hlasom.
„Tak má ona niekoho iného?“
„A on?“ opýtam sa.
„Úžasné dievča,“ povie mi. V tej chvíli sa zarazím. „Raz som ju charakterizoval jedným slovom, ale tebe som to asi ešte nehovoril.“
„Myslím, že nie,“ poviem trpko.
„Bola naozaj dokonalá! To, že bola mladšia nebola žiadnzm obmedzením. Bola múdra a sčítaná, vedela vtipkovať a smiať sa. Vlastne, doteraz je taká. Je to moje dievča a to MGM poskytnem len jej, prepáč, máš smolu!“
Pochopila som to. „Tak to musíš mať naozaj skvelé dievča, Tobias, ale na môjho chlapca nemáš. Ten môj mi možno vie dať aj mega, mega genetický materiál!“
„Hej? A to už prečo?“ spýta sa.
„Pretože mám chlapca, s ktorým dokážem prerozprávať celé hodiny, smiať sa aj na totálnych hlúpostiach, povedať a zdôveriť sa mu s hocičím, pretože som ho vždy považovala za mne veľmi, ale veľmi blízku osobu.“
„Takže? Ako znie tvoj plán?“ položí mi otázku.

„Nijak. Myslím, že navždy zostanem v tmavej izbe hľadiac na nepoškvrnenú záhubu, pričom vždy budem myslieť len na to, ako si v ten deň odišiel,“ vypustím svoje slová do slabého prítmia Tobiasovej izby. Možno som mu povedala príliš veľa. Možno som si svojimi slovami dovolila príliš veľa. Nemôžem tušiť, ako bude Tobias reagovať. Veď ho už vôbec nepoznám.
„Je mi to ľúto,“ povie a potom na mňa pozrie tými svojimi peknými očami.
Uvedomujem si, že by som mu mala povedať, že je to v poriadku, že sa nič nestalo, ale nedokážem to.
„Nemá ťa čo mrzieť, lebo hoci si to možno neuvedomuješ, urobil si len to, čo som ti sama dovolila.“
Prikývne. V tej chvíli nastane po prvýkrát trápne ticho. Viem, že pre nás oboch je veľmi zložité hovoriť na túto tému.
„Mňa len mrzí, že si sa neozvala. Úplne si ma z tvojho sveta vypla. Prestal som v ňom existovať. Vzdal som sa miesta v tvojom živote, presnejšie, odobrala si mi ho!“
„Ty ho tam predsa stále máš, inak by sme teraz takto oproti sebe nesedeli,“ zašepkám.
„Chceš povedať, že ku mne stále niečo cítiš?“ položí mi otázku na telo.
„Nechcem pôsobiť zúfalo alebo vyprahnuto, ale myslím, že ku tebe budem už navždy niečo cítiť.“
Opäť prikývne. „Nejdeme spať?“ opýta sa.
V tej chvíli sa ja nezmôžem na nič iné len prikývnutie.
Chcel mi prenechať posteľ, ale odmietla som. Zvolila som modrý gauč. Nehrala som to na nič. Začali sme sa chystať spať a v kúpeľni sme sa stretli len v spodnom prádle. Nastalo ticho. Premerali sme si toho druhého, zdvihli kútiky úst a potom mi Tobias podal jedno z jeho tričiek na spanie. Ľahla som si na gauč, on do postele. Nikto nič nepovedal. Tobias zhasol svetlo. Skontrolovala som si mobil a všimla si, že ma automaticky pripojilo k internetu. Klikla som na Messenger a odoslala správu.
I: Objatie? :3
Nastala chvíľa napätia. Potom Tobiasovi na nočnom stolíku zavibroval mobil. Tú správu si pozrel. Vyliezol z postele a ľahol si ku mne na gauč. Silno ma objal zozadu a ja som sa zaborila hlbšie do jeho objatia. Preplietli sme si prsty a pár minút sme v tom objatí zotrvali. Cítila som, ako ma začal jemne bozkávať po chrbte, ramenách, krku až prišiel ku tvári.
„Prečo si mi to dovolila?“ spýta sa.
„Prestávala som ti rozumieť, Tobias,“ poviem mu a otočím ku nemu hlavu.
„Ako to?“
„Správal si sa zvláštne, veľmi zvláštne. Posledné týždne sme sa ani nerozprávali,“ odpoviem mu.
„Síce som sa občas choval divne ba až podozrivo, je to z nevysvetliteľných vesmírnych dôvodov, pretože v mojej hlave je len jedna postava, jedno telo, jedna tvár a jedno meno a to si ty, Izabela.“
„Možno sme si rozumeli až príliš,“ nemyslela som, že túto vetu niekedy vyslovím. Tobias bol asi jediný komu som mohla povedať naozaj všetko, s kým som si zo všetkého robila srandu, s kým som si naozaj rozumela.
Moja veta ho očividne zarazila. Chvíľu na mňa upieral zarazený pohľad. „Ako to myslíš?“
„Celý čas sme síce nevedeli na čom sme, ale boli sme si až príliš istí, pretože sme si až príliš rozumeli. Vedeli sme, že to zvládneme.Bol si si istý, že ostanem, aj keď si žiarlil. Dôverovala som ti, aj keď si išiel preč. Možno práve to bola chyba,“ odpoviem mu.
„No, vieš, uvedomil som si to už párkrát, aj dnes v aute znova, keď cítim tvoju vôňu a viem, že si blízko pri mne, klesá mi tep a zároveň stúpa radosť a spokojnosť. Chcem sa tak cítiť stále. Možno nikdy nebudem ten, čo ti bude vyznávať lásku a kupovať kvety, nikdy nepočkám, pokým zaspíš,aby som sa na teba mohol pozerať, ale chcem s tebou robiť iné veci.“
„Čo chceš, Tobias? Som tu preto, že tvoj kamoš má dlhú pauzu alebo čo?“ podráždene sa ho opýtam.
„Preboha, slečna Izabela, vy ste teda riadna perverzáčka!“ zasmeje sa.
„K pointe, Tobias, k pointe!“
„Chcem si s tebou písať, ešte častejšie sa rozprávať, pretože tebe môžem povedať všetko, chcem s tebou tráviť celé dni, byť s tebou v garáži. Ale budeme to mať spolu veľmi ťažké, pretože ja nerád púšťam kľúče od auta ani takému dobrému šoférovi ako si ty!“ jeho slová mi znejú v hlave celý čas počas zaspávania. Tobias sa privinie bližšie ku mne, zakryje nás paplónom a snaží sa zo všetkých síl, aby mi nebola zima.
„Veľmi ma mrzí, že som ti to dovolila,“ šepkám. Neviem, či ma počuje. Neviem, či už tiež nezaspal.

„Ľúbim ťa a ešte nikdy som vo svojom živote nikoho tak neľúbila.“
Cítim, že sa pomrví a nosom vydá zvuk podobajúci sa smiechu. Počul to, určite to počul. Jeho zámer bol od začiatku jasný, a tak ako predtým, aj teraz ma dostal presne tam, kde chcel. Znovu si ma našiel. Znovu mi začne narúšať môj osobný priestor presne tak, ako som si to vždy priala.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012